Úloha pravopisu pri rozpade štátov

Nie je čiarka ako čiarka, spojovník ako spojovník. Tieto grafické takzvané interpunkčné znamienka sa niekedy stávajú významotvornými činiteľmi textu.

10.03.2015 07:00
Václav Klaus, Vladimír Mečiar Foto:
August 1992: Mečiar a Klaus rozdeľujú Česko-Slovensko v brnianskej vile Tugendhat.
debata (63)

Do historických análov sa tento spor zapísal nepresne ako "pomlčková vojna“, hoci v skutočnosti v ňom išlo o spojovník. Pomlčka je totiž – ako vysvetľujú Pravidlá slovenského pravopisu – dlhšia ako spojovník a sú okolo nej povinné medzery. Ale čo je hlavné: pomlčka slová oddeľuje, kým spojovník ich spája. V navrhovanom názve Česko-Slovensko slovenskí predkladatelia presadzovali práve spojovník.

Kto to nezažil, možno si povzdychne: Vaše problémy na moju hlavu! S odstupom času sa naozaj zdá, že o nič nešlo. Vo vtedajšej atmosfére sa však mnohé veci vnímali a aj posudzovali ináč. Ale poďme pekne po poriadku.

Preč so socializmom!

Všetko sa začalo 23. januára 1990, keď čerstvo zvolený prezident Václav Havel prišiel do federálneho parlamentu s návrhom na zmenu názvu celého štátu i oboch národných republík. Dva mesiace po revolúcii a zmene režimu sa spoločný štát naďalej volal Československá socialistická republika a dve jeho súčasti – Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. "Priznajme si konečne bez vykrúcačiek, že slovo socializmus stratilo v našom jazykovom kontexte zmysel,“ vyhlásil Havel a navrhol poslancom oboch komôr parlamentu aby slovíčko "socialistická“ zo všetkých troch názvov vypustili ako ideologické, prežité, skompromitované.

Je zaujímavé, že ešte 19. decembra 1989 premiér Marián Čalfa pri predkladaní programu vlády odmietol – ako sa bol vyjadril – "pokusy, ktoré sa už objavili, že by sme vypustili slovo ,socialistická' z názvu nášho štátu“. V tom čase sa však Čalfa prihováral starému zákonodarnému zboru (kooptácie ešte len mali prísť), a tak rozprával dosluhujúcim poslancom presne to, čo chceli počuť.

Ale historický čas letel ako splašené kone a čo nebolo možné včera, stávalo sa celkom reálnym dnes. Prezident očakával, že obnovujúce sa Federálne zhromaždenie prijme jeho iniciatívu hneď, ale predsa sa len poponáhľal a prerátal.

"Svoj návrh predložil bez konzultácií s politickými hnutiami vrátane VPN a s národnými orgánmi,“ spomína Vladimír Ondruš, vtedy vicepremiér vo vláde národného porozumenia vedenej Milanom Čičom. Zmenu názvu štátu konzultoval Havel zrejme len so svojimi poradcami. Keď ho niektorí poslanci upozornili, že jeho návrh musí prejsť normálnou procedúrou, počnúc parlamentnými výbormi, bol očividne sklamaný.

Navyše, v jednom balíku s názvami štátu a oboch národných republík sa ocitli aj prezidentove návrhy na zmenu štátnych symbolov. Havlovi museli v tejto súvislosti oznámiť ďalšiu nepríjemnosť: na štátnych znakoch sa najprv musia zhodnúť slovenská a česká národné reprezentácie.

Výhrady sa dali očakávať najmä zo slovenskej strany. Prezident totiž navrhol umiestniť do stredu znaku spoločného štátu Čechov a Slovákov moravskú orlicu ako „motív naše dva národy spájajúci“. Slovenský heraldik Anton Hrnko, neskôr známy politik SNS, vzápätí prišiel s protinávrhom: na jednej strane znaku český lev, na druhej slovenský dvojkríž, a nič viac. Znak Moravy v znaku by totiž mohol znamenať, že československá federácia sa skladá nie z dvoch, ale troch celkov.

Proti vypusteniu prívlastku „socialistická“ z názvu federácie slovenská strana nenamietala, jablkom sváru sa však stalo nečakane niečo iné. Na pohľad taká drobnosť, "prkotina“…

Kde sa vzal v názve spojovník

Havel navrhol vrátiť sa k pôvodnému názvu z čias vzniku následníckych štátov na troskách habsburskej monarchie – Československá republika. Lenže na Slovensku sa hneď našli znalci, ktorí to spochybnili. Už 24. januára 1990 sa niektorí z nich pýtali v rozhlasovom vysielaní: A nebola to náhodou Česko-slovenská republika? Nepísala sa vtedy s pomlčkou, respektíve so spojovníkom? Na podporu svojich tvrdení siahli po historických dokumentoch. Pripomínali Pittsburskú dohodu z 30. mája 1918, kde sa hovorilo o budúcom „česko-slovenskom štáte“. A v parížskych mierových zmluvách z rokov 1918 – 1920 sa predsa nový štátny útvar nazýval „L'etat tchéco-slovaque“ a "Tchéco-Slovaquie“.

Historický výskum už dávno zistil, že so spojovníkom prišiel ako prvý diplomat Štefan Osuský, ktorý v roku 1916 navrhol, aby sa strešný orgán zahraničného odboja – Národná rada Česko-Slovenská písal práve týmto spôsobom. Milan Rastislav Štefánik neskôr spojovník dôsledne presadzoval v dohodách a zmluvách uzatváraných v mene budúceho štátu. Súčasný slovenský diplomat a historik Miroslav Musil spomína v tejto súvislosti na prvom mieste "Dohovor medzi vládou Talianska a Národnou radou zemí česko-slovenských“ z 21. apríla 1918.

Nový štát a jeho armáda sa písali so spojovníkom aj v nótach spojencov (Anglicka, Francúzska a Ruska, neskôr i Talianska) o uznaní Česko-Slovenska. "Nuž a Osuský sa potom postaral, aby tento názov nového štátu sa so spojovníkom zachoval aj v Trianonskej zmluve v roku 1920,“ dodáva Musil. V tejto podobe sa názov mladého štátu vyskytoval vtedy v mnohých obmenách aj doma. Napríklad na prvej poštovej známke vytlačenej podľa návrhu maliara Alfonsa Muchu čítame POŠTA ČESKO-SLOVENSKÁ.

Koncom februára 1920 však Národné zhromaždenie schválilo novú ústavu, ktorá premenovala Česko-Slovensko na Republiku československú. Už bez spojovníka. Poslanecký Slovenský klub v pražskom parlamente to mlčky toleroval. Pražská vláda túto zmenu presadila na medzinárodnej úrovni o štyri roky neskôr. Chcela takto aj navonok manifestovať, že väčšinu v novom štáte, pozostávajúcom aj z početných menšín – predovšetkým nemeckej a maďarskej – tvorí jeden národ "československý“.

Keď teda Čičova vláda navrhla 14. februára 1990, aby sa názov štátu písal so spojovníkom, vychádzala práve z týchto historických faktov a z analýzy, ktorú jej pripravili členovia Slovenskej historickej spoločnosti. Predložila pritom dva možné varianty: "Republika Česko-Slovensko“ a "Federácia Česko-Slovensko“. "Svetu sa tak dávalo najavo, že Československo vlastne nie je jedným štátom, ale tvoria ho štáty dva,“ myslí si historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity. Čakalo sa, ako na Slovákov zareaguje česká strana, ale v českých médiách takmer tri týždne nebolo o slovenských výhradách a protinávrhoch ani zmienky.

Zeman ako kráľ Šalamún

Prišiel 1. marec 1990 a vládny návrh podporila aj Slovenská národná rada. Pred jej budovou sa v tejto súvislosti konala prvá niekoľkotisícová demonštrácia novovznikajúcej SNS, kde už zazneli aj heslá požadujúce zvrchovanosť Slovenska. Džin bol z fľaše vonku.

O päť dní nato zasadala v Prahe Česká národná rada, ktorá schválila Havlove návrhy a odmietla návrh SNR na názov spoločného štátu Federácia Česko-Slovensko. Čosi nevídané v dovtedajšej histórií vzťahov "bratských“ národných orgánov sa zrazu stalo skutočnosťou. Dôvody nesúhlasu sa neskôr rozoberali aj v českej tlači. Autori najčastejšie argumentovali tým, že názov pripomína Čechom udalosti neblahej pamäti z jesene 1938. Poukazovali na to, že oficiálny názov Česko-Slovenská republika niesol štátny útvar, tzv. druhá republika, v období od jesene 1938 do jari 1939. Vznikol teda po mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, po oklieštení ČSR o Sudety a juhoslovenské okresy.

Ako zareagoval na slovenský protinávrh Havel? Pokúšal sa hľadať kompromis a 16. marca podal parlamentu nový návrh. Štát mal podľa neho niesť oficiálny názov Republika česko-slovenská. So spojovníkom, ale bez veľkých písmen oboch častí krajiny. Zároveň vznikol poslanecký návrh – ku ktorému sa priklonila aj časť právnych expertov – na názov Československá federatívna republika. Na spoločnej schôdzi parlamentu 27. marca 1990 sa teda rozhodovalo medzi prezidentovým a poslaneckým návrhom, oba však neprešli buď v jednej, alebo druhej komore Federálneho zhromaždenia.

Medzitým to na Slovensku začalo vrieť. V Bratislave dokonca dvaja inžinieri vyhlásili hladovku za názov Federácia Česko-Slovensko alebo Republika Česko-Slovensko. Žiadali poslancov federálneho parlamentu, aby ho schválil, lebo len takýto názov "bude vyjadrovať rovnoprávne postavenie a suverenitu oboch národov“. V parlamente prebiehalo tzv. dohodovacie konanie v súvislosti s dvoma prerokovanými návrhmi. Po dlhom rokovaní spravodajca dohodovacieho výboru (a dnešný český prezident) Miloš Zeman prišiel so zdanlivo šalamúnskym riešením. Nech sa na Slovensku píše názov spoločného štátu so spojovníkom, ako Česko-slovenská federatívna republika, a v Čechách a na Morave bez neho. Čiže ako Československá federatívna republika.

A bude vraj pokoj. Veď aj vlk sa naje, aj ovca ostane celá. Ale o pokoji sa Zemanovi iba snívalo. Už parlamentná rozprava o jeho návrhu bola veľmi búrlivá, pričom na seba narazili aj niektorí slovenskí poslanci.

Napríklad Jozef Bakšay z VPN varoval, že spojovník v názve štátu na Slovensku sa môže stať „odrazovým mostíkom separatistických hnutí“. Kontroval mu komunistický poslanec Pavol Bagin: "Názov Československo bez spojovníka je pozostatkom čechoslovakizmu, ktorý pred svetom spochybňuje existenciu slovenského národa.“ Zašlo to až tak ďaleko, že chorý prezident musel 29. marca opustiť nemocničné lôžko a dať sa odviezť do parlamentu, kde vyzýval poslancov, aby riešenie prijali „vzhľadom na medzinárodné aspekty“ čo najrýchlejšie, „pokiaľ možno už dnes“. Tak sa aj stalo. Federálne zhromaždenie schválilo nový názov štátu podľa Zemanovho návrhu. "Tak sa zrodil paškvil, aký nemá obdobu ani v medzinárodnom práve, ani v geografii či kartografii,“ napísal spisovateľ a diplomat Anton Hykisch. „Kodifikoval nerovnoprávnosť za každú cenu.“ Búrka nevôle sa z parlamentu preniesla do ulíc.

Čo bolo pod vrcholom ľadovca

V Bratislave sa ešte v ten deň, 29. marca 1990 konala prvá masová demonštrácia za samostatné Slovensko. Poslancov hnutia VPN, ktorí vo federálnom parlamente hlasovali za Zemanov návrh, obvinili demonštranti zo zrady národných záujmov. "Proces schvaľovania zákona o názve republiky si nezaslúži prívlastok demokratický,“ vyhlásil vtedajší predseda Matice slovenskej Viliam Gruska.

Ako však upozorňuje historik Rychlík, radikalizovala sa aj česká verejnosť. Jej časť odmietla "pomlčku“, kým ďalšia podpisovala petície za to, aby sa parlament "venoval dôležitejším veciam“.

V utorok 3. apríla 1990 sa zišli predsedovia oboch národných vlád, aby upokojili situáciu. Podľa českého premiéra Petra Pitharta spor o spojovník iba nedostatočne vystihuje "hĺbku nahromadených problémov, komplexov a nedorozumení oveľa zásadnejšieho charakteru“. Zároveň vyzval slovenskú stranu, aby "pokojne a zrozumiteľne vyložila skutočnú podstatu svojich starostí o národné bytie“.

Pithartov náprotivok Čič súhlasil s názorom, že spor o názov štátu je len "špičkou ľadovca“, ale ani tento problém podľa neho netreba odsúvať do budúcnosti, ak sa hladina verejnej mienky má upokojiť. Navrhol čo najskôr, ešte pred schválením vykonávacích predpisov k novému zákonu, nájsť riešenie pre jednotný názov spoločného štátu v oboch národných republikách.

O dvadsať dní nato sa federálny parlament pokúsil napraviť chybu, keď rozhodol o novom názve: Česká a Slovenská Federatívna Republika. Ten zostal v platnosti až do 31. decembra 1992, keď česko-slovenská federácia zanikla.

Hoci sa to nezdá, proces jej rozpadu sa začal už v predjarí 1990. Ako konštatuje Jozef Žatkuliak z Historického ústavu SAV, za zástupným problémom spojovníka v novom názve štátu sa totiž „skrývala otázka usporiadania štátoprávnych vzťahov medzi dvoma národmi a ich národnými republikami“. Séria rokovaní medzi ich politickými reprezentáciami v rôznych zámkoch a vinárňach o "štátnej zmluve“ však nikam neviedla, a zrejme ani nemohla viesť.

Podľa Rychlíka už "pomlčková vojna“ naznačila , že česko-slovenské rokovania nebudú ľahké a že slovenská strana bude požadovať maximálne uvoľnenie federácie. Na čo česká strana, navyše vedená takými politikmi, ako bol Václav Klaus, nemohla pristúpiť. Rozchod bol spečatený, keď padla kosa na kameň, keď Klaus narazil v politickom ringu na Vladimíra Mečiara.

© Autorské práva vyhradené

63 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #Václav Havel #Vladimír Mečiar #Václav Klaus #pravopis #rozpad československa
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy