Vzbura proti exekútorom

, 19.03.2015 07:00
vzbura, obraz, čertizné
Stretnutie vzbúrencov s četníkmi v Čertižnom na obraze akademického maliara Mikuláša Rogovského z roku 1955. Autor:

Pred 80 rokmi sa na severovýchode Slovenska zdvihla vlna odporu proti exekúciám. Do histórie sa zapísala ako čertižniansko-haburská vzbura či dokonca povstanie.

Postrach všetkých dlžníkov. Málokoho znenávidel pospolitý slovenský ľud viac ako exekútorov, týchto vykonávateľov súdnych príkazov a rozhodnutí daňových úradov. Pritom aj medzi exekútormi sa vždy našli slušní a poriadni úradníci, ibaže ich zatienili prihorliví, nemilosrdní až bezohľadní kolegovia, ktorí neváhali prekročiť tenkú hranicu medzi literou zákona a byrokratickou svojvôľou. A práve proti nim sa pred 80 rokmi zdvihla vlna odporu na severovýchode Slovenska, v Čertižnom a Habure.

„Vážne nepokoje na východnom Slovensku,“ hlásali palcové titulky pražských večerníkov. „Šesť četníkov zranených, z toho jeden vážne. Strieľalo sa z oboch strán.“ „Rozvášnený dav utĺkol okresného komisára.“

Ibaže éra sedliackych povstaní sa na našom východe definitívne skončila už roku 1831. Vtedy olej do ohňa priliali – okrem hladu z veľkej neúrody – aj preventívne opatrenia proti epidémii cholery. Mnohí si ich vysvetlili ako zlý úmysel pánov: vraj chcú otráviť poddaných a zmocniť sa ich majetku.

To, čo sa strhlo o storočie neskôr, bolo predsa len lokálneho charakteru, trvalo krátko a nemalo potenciál masovejšieho protestného hnutia. Český denník Národní listy vyjadril už 15. marca 1935 v jednom svojom titulku pomerne presne javovú stránku konfliktu: „Dramatický dozvuk exekučných dražieb“.

O tri dni neskôr informoval Okresný úrad v Medzilaborciach vedenie Krajského súdu v Košiciach o priebehu exekúcie v Čertižnom: „Keď berný exekútor chcel vojsť do stajne, postavil sa mu Pavol Dimun na odpor a do stajne ho nepustil… (privolanou) četníckou hliadkou bol v mene zákona vyzvaný, aby neodporoval výkonu exekúcie… výzvu však neuposlúchol… V tom okamihu sa už na ulici zhromaždil dav vykrikujúci, že četníci nemajú čo poslúchať exekútora a nemajú čo v dvore Dimuna hľadať.“ Vzápätí dopadla na hlavy Jana Musila, exekútora daňového úradu, a Emila Mihala, súdneho zriadenca, spŕška kameňov a polien.

Výjav u Dimunovcov sa odohrával v stredu 13. marca popoludní. Tento deň sa začal ráno tromi exekúciami v Borove a na poludnie pokračoval ďalšími štyrmi v Habure. Úradníci v oboch obciach nenarazili na žiadne väčšie problémy.

V susednom Čertižnom ich čakali dve exekúcie, prvá u Ivana Dimuna. Ten dlhoval 404 korún na priamych daniach a berný úradník sa chystal za nedoplatky zhabať maloroľníkovi kravu – jedinú živiteľku rodiny. Gazda však nebol doma, exekútorom sa postavil do cesty jeho syn Pavol: „Počkajte na otca, vybavte si to s ním, ja vám kravu veru nevydám.“

Privolaní četníci sa po incidente stiahli do svojich kasární v Čertižnom. Doráňaní exekútori mohli skončiť ešte horšie, keby četnícka hliadka nekryla ich útek z dediny.

Tak dosť! – povedali si Rusíni

Večer sa v obci konala schôdza agrárnej strany, na ktorú pricestovali jej traja agitátori, vedení riaditeľom okresnej odbočky Roľníckej vzájomnej pokladnice. Bojovo naladení Čertižňania vtrhli do miestnosti, kde sa schôdzovalo, rozbili lampu a v nasledujúcej trme-vrme zmlátil prišelcov tak, že riaditeľa Kováča museli neskôr ošetrovať v nemocnici.

Mimochodom, denník ľudovej strany Slovák pripisoval hlavnú vinu za nepokoje v Medzilaboreckom okrese nie bezcitným exekútorom, ale vtedy vládnucej agrárnej strane, ktorá údajne nedodržala vo vzťahu k východoslovenským maloroľníkom svoje staré predvolebné sľuby.

Podobne komentovali tieto udalosti aj pražské Národní listy, noviny blízke národným demokratom. „Nie je náhoda, že hlavnou požiadavkou vzbúrencov bola náhrada za vojnové škody,“ napísali. „Na východe bolo niečo sľubované, potom sa s tým stranícky agitovalo, ale nič sa nesplnilo.“

Politická opozícia využila nepokoje na východe na prefackanie vládnej koalície sprava i zľava. „Vládni politici sľubovali vojnou postihnutým maloroľníkom nielen náhradu škôd,“ pripomenul v parlamente (Národnom zhromaždení) Jozef Vallo, poslanec za KSČ – „ale aj odpísanie daní, zníženie úrokov a zastavenie exekúcií.“

V tomto tmavom kúte Slovenska zanechala prvá svetová vojna po sebe strašnú spúšť. V novembri 1914 a vo februári 1915 tu prebiehali urputné boje medzi ruským a rakúsko-uhorským vojskom. Ale v okolí Sniny, Medzilaboriec, Svidníka sa žilo veľmi zle už aj za Rakúsko-Uhorska. Dvaja britskí cestovatelia, ktorí týmto krajom prechádzali roku 1913, neskôr napísali, že takú biedu nevideli ani v Indii.

Nasledovala vojna a povojnová obnova. Sociálne problémy sa aj tu vystupňovali najmä s príchodom celosvetovej krízy na konci 20. rokov. A na jej vrchole ich ešte umocnili dôsledky neúrody.

Pred dvoma mesiacmi (Pravda 12. 1. 2015) sme na tomto mieste priblížili, ako sa Slovensko roku 1935 už pozvoľna preberalo z veľkej depresie postupným oživením ekonomiky. To však neplatilo o hornom Zemplíne. Ten akoby ani nepatril do Slovenska, ale skôr do susednej Podkarpatskej Rusi. Napokon aj tu žili prevažne Rusíni, rusínski maloroľníci alebo bezzemkovia, pastieri a drevorubači. Česi a Slováci sa medzi nimi vyskytovali len prechodne, počas výkonu štátnej služby – ako úradníci, sudcovia, učitelia, četníci. Napokon, komu by sa sem chcelo na dlhšie?

Kríza aj na západnom a južnom Slovensku postihla najprv poľnohospodárskych robotníkov, ktorí významne rozšírili rady nezamestnaných. Maloroľníci sa počas nej čoraz viac zadlžovali. Ako vyplýva z dobových štatistík, najzadlženejšie boli malé hospodárstva s výmerou pôdy do dvoch hektárov, kde na jeden hektár pripadalo až 10-tisíc korún dlhov. To platilo o Slovensku ako celku, na severovýchode sa však maloroľník zadlžil ešte viac vzhľadom na horšiu výnosnosť pôdy v horských a podhorských podmienkach.

A najhoršie v roku bývalo koncom februára a začiatkom marca. Obecný bubeník vtedy chodil po dedine a oznamoval, že treba zaplatiť daň z nehnuteľností, v opačnom prípade si ju štát bude vymáhať. Zaplatiť, ale čím, keď sedliak všetky peniaze už minul na margarín, petrolej, soľ a podobné základné potreby? Ešte bola možnosť požičať si od úžerníka, ale za 50-percentný úrok! A tak nasledovala exekúcia, ktorá drobného roľníka často priviedla na mizinu.

Ako uvádza Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV, exekúcie vyústili do konfliktov so žandárstvom aj na Horehroní, stačí spomenúť prípad v Polomke, ten sa však stal o tri roky skôr. Teraz sa však písal rok 1935 a kríza zjavne ustupovala, odzvonilo aj tzv. hladovým pochodom nezamestnaných v mestách (Holíč, Turzovka, Košúty, Pohorelá), ktoré četníci rozháňali streľbou. V Čertižnom a Habure sa skrátka sociálne napätie hromadilo dlhšie a uvoľnilo sa výbuchom v čase, keď to už nikto nečakal.

Na streľbu odpovedali streľbou

Toto odbočenie bolo nevyhnutné, ak máme pochopiť ďalší vývoj udalostí. Rozohnaním agrárnickej schôdze sa totiž nepokoje neutíšili, skôr naopak. Cez noc sa vzbúrenci lepšie zorganizovali aj vyzbrojili, aby mohli čeliť četníkom z okresného mesta. V oficiálnej správe ministerstva vnútra sa konštatovalo, že pri zisťovaní páchateľov výtržností z predchádzajúceho dňa prišlo opätovne „k vzbure obyvateľov Čertižného, pričom bola demolovaná aj budova četníckej stanice“.

Ušlo sa aj okresnému komisárovi z Medzilaboriec Petrovi Starinskému (roku 1941 sa stane šéfom obávanej Ústredne štátnej bezpečnosti). Podľa médií prišiel dozrieť na zásah četníkov, pred vzbúrencami sa musel ukryť do jedného rodinného domu, rozhnevaný dav ho však vyvliekol na dvor a stĺkol. Susedom prišla na pomoc aj skupina mladíkov z Habury a Borova. Demonštranti odpovedali na pokusy četníkov „rozptýliť“ ich obuškami hádzaním kameňov, a keď začali páliť z nelegálne držaných pušiek a pištolí, četníci „na povel svojho veliteľa nadporučíka Vacíka tiež použili zbrane“.

V správe sa neuvádzal počet zranených vzbúrencov, údajne ich nebolo možné ani zrátať, keďže sa ukrývali v okolitých lesoch, niektorí až na poľskej strane blízkej štátnej hranice. Četníci mali dvoch zranených, dostali vraj zásah kameňmi do hlavy. Oddiel sa potom stiahol do blízkych kasární a čakal na posily z Humenného.

Trvalo to o niečo dlhšie, lebo demonštrantom sa podarilo prerušiť telefonické spojenie vzbúrených obcí s Medzilaborcami. Četnícke posily sa priblížili až večer na dvoch nákladiakoch. Prechádzali cez Haburu, tam však narazili na zátarasy zo skrížených kmeňov stromov. Keď žandári povyskakovali z automobilov, aby odstránili prekážku, zahádzali ich miestni chlapi spoza plotov kameňmi a polenami. Cestu si strážcovia zákona prekliesnili až výstrelmi do vzduchu.

Horšie dopadli na hornom konci Habury, kde pri druhom zátarase im na výstražnú streľbu odpovedal ktosi „naostro“ z guľometu. Kde sa vzal guľomet u vzbúrencov a kto z neho strieľal? Až pred piatimi rokmi osvetlil túto záhadu jeden z posledných žijúcich pamätníkov vzbury Michal Rjabík, keď ročenka Historické rozhľady uverejnila jeho spomienky. Podľa nich starý guľomet z prvej svetovej vojny sa dostal do rúk Michala Kaščíka a Nikolaja Urama.

Pri prestrelke boli z tejto zbrane vážnejšie zranení dvaja četníci. Obaja vzbúrenci sa potom nejaký čas ukrývali v Stropkove a Košiciach, neskôr však z Československa emigrovali. Kaščík do USA – žila tam jeho sestra – a Uram sa ako interbrigadista zúčastnil občianskej vojny v Španielsku, kde utrpel ťažké zranenie.

Ale vráťme sa do Habury a Čertižného. Po krvavom incidente v noci z 15. na 16. marca sem presunuli z Košíc okolo 250 četníkov, ktorí hermeticky uzavreli obe obce a zosilnili v nich hliadkovanie.

Titulná strana večerného vydania pražských...
Titulná strana večerného vydania pražských Národných listov z 15. marca 1935. Autor: Archív

Vtedajší haburský notár Andrej Zábredský o tom napísal: „Keď žandári sa po chotári na päť krokov rozostavili, začali chlapi do lesov utekať. Tí, čo zostali doma, pocítili následky. Žandári od prvého čísla brali chlapa za chlapom do triedy štátnej ľudovej školy v Habure. A tu, vinný-nevinný, bili. Keď omdleli, poliali vodou a bili ďalej. Tak to trvalo dva dni. Na tretí deň sa už hrnuli komunistickí poslanci do Habury. Zakročili, a žandári prestali biť.“

Podobné perzekúcie sa mali udiať aj na četníckej stanici v Čertižnom. „Zatknutých bili pažbami a obuškami, bez ohľadu na to, či je to muž, alebo žena,“ tvrdil v parlamente poslanec Vallo. Ako spomínal jeden z postihnutých Pavol Dimun, večer 18. marca ich zviazali po štyroch a odviezli do väznice v Košiciach. On si tam odsedel dva mesiace, pustili ho, až keď sa prihlásil do služby v armáde.

Štátne zastupiteľstvo v Košiciach celkovo žalovalo 105 účastníkov vzbury, z toho 29 z Habury, 13 z Borova, ostatní boli z Čertižného. Odsúdili 62 osôb vrátane dvoch žien, súdne procesy s niektorými obžalovanými sa však vliekli až do rozpadu Československa v marci 1939.

Niečo sa muselo zmeniť

Súdne ani daňové (berné) exekúcie neboli vynálezom „buržoáznej prvej republiky“, ako to zavše zjednodušene podávala propaganda za socializmu. Veď exekúcie poznalo už rímske právo. A prebiehali aj počas dlhej existencie Rakúsko-Uhorska.

Klasické diela slovenskej literatúry sú plné hrôzy až paniky, ktorú spôsobovali ich hrdinom upomienky o daňových nedoplatkoch. Ako často v nich býva predohrou nešťastného konca hlavnej postavy práve zhabanie majetku a jeho odpredaj v dražbe!

„No len no, nechže sa ho opovážia cez ten prah! Hneď sú boží,“ – hrozil sedliak Slivoň exekútorovi Ištócymu, ktorý mu prišiel exekvovať 140 zlatých a práve mieril do maštale ku krave. Scéna je z poviedky Exekúcia od Petra Kompiša, autor priam akoby odpozoroval začiatok vzbury v Čertižnom, akurát že svoje dielko publikoval o štyri roky skôr a opisuje v ňom výjav ešte z čias cisára Františka Jozefa I.

V čase veľkej hospodárskej krízy však exekúcie nadobudli až obludné rozmery. Podľa štatistík sa ich v rokoch 1929–1933 uskutočnilo takmer 6 miliónov v celom Československu. A na Slovensku? V jednom jedinom roku 1933 tu bol exekúciou postihnutý každý ôsmy občan. „Nikde v celom štáte sa nevedie na majetky roľníkov toľko exekúcií ako na Slovensku,“ konštatoval v novoročnom úvodníku Slovenský denník.

Po čertižniansko-haburskej vzbure sa už niečo muselo v tomto smere zmeniť. A naozaj, koaličná vláda Milana Hodžu (Slováka a popredného politika agrárnej strany), ktorá vzišla z parlamentných volieb v máji 1935, prišla čoskoro so sériou nariadení. Obsahovali viaceré úľavy pre zadlžených drobných roľníkov a nezamestnaných poľnohospodárskych robotníkov.

Niektoré pohľadávky sa zmrazili, niektoré platby odložili. Okrem toho vláda nariadila zmierniť exekučné konanie voči týmto osobám. Napriek tomu v pamäti národa zostali nekonečné exekúcie a najmä ich neľudský výkon nepríjemnou spomienkou na predmníchovskú ČSR. Dejepisy a rôzne pamätnice vydávané za socializmu ich približovali ako odvrátenú stranu „masarykovskej demokracie a humanity“.

Ani socializmus však nedokázal skoncovať s exekúciami. Daňové nedoplatky sa vymáhali aj po februári 1948, dokonca zákon o vymáhaní priamych daní z roku 1927 bol zrušený až roku 1953. A vyhláška ministerstva financií z roku 1962, ktorá upravovala postup exekučných orgánov práve pri vymáhaní daňových nedoplatkov, vydržala až do začiatku 90. rokov.

Už sa však nestávalo, aby exekútor zhabal dlžníkovi všetko, stoličkami a perinami počnúc, sliepkami a jedinou kravou končiac. Nesmel mu siahnuť na existenčné minimum a pripraviť neboráka o posledné peniaze.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Exekútori #povstanie #Čertižné #Habura
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk