Čelili zverstvám, aby vybojovali slobodu

, 11.05.2015 10:36
veterán, Michal Rjabik
Michala Rjabika pred popravou zachránilo Povstanie. Autor: ,

Michal Rjabik čaká na popravu s ďalšími slovenskými partizánmi. Len pár centimetrov od tváre sa mu rozlieha sivé nekonečno múrov nitrianskej väznice. Na tribúnu za jeho chrbtom zrazu vyjde nejaký stotník. "Pánové, v Banskej Bystrici vypuklo povstanie," povie, odíde a odsúdencov necháva v nemom úžase.

Rjabik nečaká a zatlačí do dverí. Sú odomknuté. Mreže na poschodí tiež. Tiché tiene utekajú cez väzenské nádvorie. Podaktorí po bitkách a útrapách vo vojne a v zajatí radšej bežia domov. A niektorí spolu s Rjabikom neváhajú opäť skočiť do smrtiaceho víru.

Nebola to jediná poprava v živote plukovníka, rodáka z Habury. Pri mnohých bol ako svedok. Otrasený a ako mladý vojak klérofašistického slovenského štátu definitívne zbavený ilúzií, keď napríklad videl, ako Nemci na futbalovom štadióne postrieľali bieloruských komunistov a inteligenciu. „Hovorili nám, že pôjdeme bojovať za Boha a za národ… Ale veď to bolo smiešne! Na vlastné oči sme videli, ako Nemci zbavili iných ľudí akýchkoľvek práv. Ako okamžite zničili a spálili všetko, čo sa im znepáčilo. Ani sa nedá vyjadriť, aké to bolo strašné!“

Slepí vojaci

Mal 23 rokov, bol veliteľom guľometného roja a spolu s tisíckami ďalších Slovákov ho kolaborantská slovenská vláda nasadila do protipartizánskych akcií v Bielorusku (mnohých vyslali proti partizánom aj na Ukrajinu). Práve tam sa veľká časť Slovákov rozhodla prebehnúť na druhú stranu. Taký bol aj Rjabikov plán. Vzdať sa a potom prejsť k československej jednotke, ktorá vznikala na východnom fronte. Miesto vrelého pozdravu ich však čakala smrť.

Bielorusi väčšinu z tých, čo utekali, zastrelili. Slováci boli pre nich fašisti… Na tajnom stretnutí slovenskej jednotky s partizánskym oddielom nepadol ani jeden pozdrav, ani jedno podanie ruky. No prijala sa dohoda, že ak si Slováci nebudú všímať partizánske míny na železničnej trati z Brestu do Gomeľa, tak im partizáni dajú pokoj. Vlaky vybuchovali, zásobovanie muníciou viazlo a nemecké velenie dostávalo čudesné vysvetlenia od Slovákov, ktorí mali strážiť trať. Žiadne míny vraj nevideli…

Podozrenie sa stupňovalo. Veď už aj samotní partizáni sa začali pohybovať v krajine ako neviditeľní duchovia. Dokázali slobodne prejsť cez hliadky, stanovištia a preniknúť blízko k Nemcom. A to vďaka tomu, že Rjabik tri mesiace odovzdával partizánom tajné vojenské heslá. Tak dlho vlastne trvalo, kým si získal ich dôveru a mohol k nim 28. augusta 1943 prebehnúť. Zachránil si kožu, v rovnaký deň ho Nemci plánovali zaistiť.

Panák

Tmavý močiar vydáva čudesné zvuky. Partizáni v ňom spia aj nespia, keď na nich Nemci zrazu začnú zhadzovať bomby. Čuduj sa svete, väčšina z nich nevybuchne. Zázrak? Nie, pohltila ich močarina.

Tábor partizánskeho oddielu Komunard nočné bombardovanie síce ustál, no Nemci už dobre poznali jeho polohu a v okolitých lesoch bieloruského mestečka Zembin, severovýchodne od Minska, sa stenčovali možnosti úkrytu. V tom čase slúžilo v oddiele asi 50 Slovákov. „Dubničan Janko Motešický, mínometník, išiel ráno po bombardovaní s ďalším vojakom vyhrabať z blata jednu nevybuchnutú bombu. A z nej urobili panáka,“ rozpráva 95-ročný plukovník.

Maketu mŕtveho vojaka s ukrytou bombou zaniesli asi 30 kilometrov južnejšie, na cestu pri meste Smoleviči, kde hliadkovala nemecká cyklistická čata. Práve sa blížila smerom do Minska, bolo tma a zastavili sa pri panákovi. „Mysleli si, že je tam niekto zabitý. Motešický potiahol šnúru, mína explodovala…“

Za zabitie 15 fašistov jedinou mínou dostali Slováci pochvalu. Nemci však stupňovali tlak, až sa im v lete 1944 podarilo obkľúčiť partizánov pri jazere Palik. „V ťažkých bojoch sme vyčerpali všetko strelivo. Nemali sme čo jesť. Časť z nás sa v jazere utopila, časť padla do zajatia.“ Preživších eskortovali Nemci do veľkého starého väzenia v meste Begomeľ. Nasledoval výsluch. Ak by Rjabikovi nejako dokázali, že sa zúčastnil na bojoch, dali by ho zastreliť. Posadili ho s ďalším Slovákom oproti sebe. „Povedal som, že ho nepoznám. Bitý. On povedal tiež, že ma nepozná. Bitý…“ Neskôr ich previezli do väznice v Minsku. Väčšinu zo zajatých Slovákov nakoniec poslali do tábora v Nemecku, len štyroch z nich vybrali a vypovedali späť na Slovensko. Rjabik bol medzi nimi. „No nevedel som prečo.“

Z väzňa povstalcom

Smrť obesením! Vojenský tribunál je rýchly. A horúci augustový vzduch v roku 1944 má byť posledný, ktorého sa dezertér Rjabik nadýcha. Nečakane však prichádza Povstanie a zachraňuje mu život.

Ešte prv než stihol s ďalšími zajatými partizánmi splynúť s lesmi na Zoborských vrchoch, sa mu do cesty postavil šéf väznených komunistov Viliam Široký. Predseda československej vlády v rokoch 1953 až 1963. Jeden zo strojcov povojnového boľševického teroru. „Povedal som Vilovi, že ideme preč z väzenia. V Banskej Bystrici je Povstanie. On bol však rozčúlený a povedal, že nikde sa nejde!“ spomína si Rjabik. Vojaci ušli. Väčšinu komunistov, ktorí zostali vo väznici na príkaz Širokého, zakrátko popravili.

Rjabik po potlačení Povstania smeroval s kamarátom na Duklu. Ocitol sa v dedine Oľka, južne od Medzilaboriec, kde im gazdiná práve naložila na tanier, keď do domu vtrhla vojenská jednotka. Brali so sebou všetkých chlapov v dedine na práce. „Tak som padol druhýkrát do zajatia. Najprv nás zaviedli kdesi neďaleko mesta Vroclav, kde sme vyrábali pasce na tanky.“

Vianoce 1944 trávil v ďalšej továrni, no už o čosi bližšie k Slovensku, v Tešíne. Sviatočné obdobie vtedy pripomínala azda len hustá biela pokrývka, ktorá zahalila neďalekú československú hranicu. Ako zajatec skákal do hlbokého snehu, keď utekal pred paľbou nemeckej hliadky. A o čosi neskôr, ako partizán, neváhal pred Nemcami skočiť jednej dedinčanke v Kamennej Porube rovno do pece. To už bol členom II. partizánskej brigády generála M. R. Štefánika. Sledovali ustupujúcich Nemcov až do Moravsko-sliezskych Beskýd. Niektorých partizánov stále hnala nevyčerpateľná pomsta. Iní už mali po krk zabíjania.

Víno

Slováci a Rusi sa skrývajú za smrekmi na úpätí Radhošťa. Z reštaurácie vychádzajú dvaja starší Nemci a obaja nesú v rukách demižóny s vínom. Partizáni vyskočia a zakričia Halt! miesto Hände hoch! Jeden z Nemcov to však „nepochopí“, paže mu vystrelia k oblohe a demižón so vzácnym obsahom letí na zem…

Pod Radhošťom, 7. mája 1945. Rjabik je za...
Pod Radhošťom, 7. mája 1945. Rjabik je za guľometom, dolu v strede bez čiapky. Autor: Archív Michala Rjabika

„Mali asi 60 rokov. Obaja boli z Drážďan. A nikdy nezabudnem, ako strašne plakali.“ Bombardovanie Drážďan z 13. až 15. februára 1945 v mnohých pamätníkoch dodnes vyvoláva silné reakcie. Rovnako však aj zruinovanie celého tisícročia kultúry a architektúry v Poľsku, Juhoslávii, na Ukrajine… Veliteľ na štábe povedal, že týchto dvoch Nemcov strieľať nebudú, že to už nemá cenu. Posledný slabý odpor ešte kládli Nemci vo Frenštáte pod Radhoštěm, no Rusi ich zajali.

„Prišlo oslobodenie a to bola najväčšia radosť. Zhromaždili sme sa na námestí. Krčmy boli otvorené, hrala hudba, bolo čo jesť, čo piť. Do večera sme sa zabávali,“ spomína si Rjabik. S partizánmi strávil ešte pár dní, keď ho zastihol akýsi zoznam s ruskými menami.

„Bol to rozkaz odprevadiť týchto ľudí do Ostravy a odovzdať ich Rusom. Mali skončiť v gulagu. Lenže bol som tam napísaný aj ja! Mysleli si o mne, že som vlasovec, vraj preto tak dobre hovorím po rusky,“ hovorí so zdvihnutým obočím a potom ukazuje rukou napísané potvrdenie od partizánskeho veliteľa, ktorý sa za Rjabika zaručuje. Nebyť tohto papiera, padol by po tom všetkom do tretieho a zrejme definitívneho zajatia. Veď ilúzie o spravodlivosti a slobode stratil už na začiatku vojny v Bielorusku, asi 500 kilometrov od rodiska. A teraz, na samom konci toho besnenia hrozilo, že ich stratí opäť. Tisícky kilometrov preč v pustatine.

Výkriky spod zeme

Na posteli stoná starý muž. Žena, čo ho opatruje, sa rozplače. V príbytku má totiž vojaka slovenskej armády, ktorému bolo podozrivé, ako rýchlo mizli zásoby jedla, čo im nosil. A teraz trvá na tom, aby mu vyzradila, koho ešte ukrýva. Otvorila truhlicu a v tme sa zabelie štvorica vystrašených očí…

„Anna mala 17 rokov. Paraska 18. Utiekli z transportu ešte v 39. roku. Celé boli žlté. Na sebe mali hnilé handry. Skrýša bola taká malá, že v nej mohli len ležať, sedieť alebo kľačať… Neboli jediné, ďalších ľudí naši chlapci ponachádzali v ostatných domoch,“ opisuje 92-ročný Juraj Biľo. Aj on, podobne ako Rjabik, pochádzal z východu, konkrétne z Čukaloviec. Tiež narukoval ako vojak slovenskej armády, no s tým rozdielom, že on strácal ilúzie „hneď za humnami“. V poľskej obci Tylawa. Keď ju navštívil po vojne, našiel už len zhorenisko a nikdy sa nedozvedel, aký bol osud dievčat. Tajomstvom ostáva zahalený aj masový hrob.

Pamätník nad Tylawou síce pripomína, že tu Nemci v roku 1942 na úpätí vrchu Błudna postrieľali asi 500 obyvateľov z geta v Dukle. No Biľo pozná príbeh o vyvraždení asi 700 ľudí z pracovného tábora v Tylawe, ktorí stavali cestu z Dukly na slovenskú hranicu. Je možné, že sa tieto dve udalosti prelínajú. Biľovi a asi 50 ďalším vojakom z Jazdeckého prezvedného oddielu 2. východoslo­venskej Prvej pešej divízie ukázal masové hroby poľský ilegálny pracovník v lete 1944.

Hroby boli štyri, vŕšila sa na nich čerstvo nahádzaná hlina. Jeden bol veľký, s rozmermi asi 20-krát 2 metre, a potom boli ďalšie dva vedľa seba a nad nimi posledný samostatný. „Troch ľudí Nemci nechali, aby zahrabali telá ostatných. Potom zastrelili dvoch a nechali posledného, aby ich zakopal. Až toho tretieho zahrabali Nemci,“ znelo vysvetlenie. Tri dni bolo počuť výkriky zo zeme, no nik z dedinčanov sa im neodvážil pomôcť, pretože nacisti strážili hroby s guľometmi. Slovenskí vojaci stratili posledné pochybnosti. Ešte zo 20 ľudákov a gardistov zo svojich radov napochytre prevelili do kasární v Michalovciach, aby nezavadzali pri nasledujúcich udalostiach.

Červená a biela raketa

Noc z prvého júla 1944 je krásna, mesačná, bezoblačná. Nemecká skupina v úplnej tichosti schádza k Tylawe po lúke, po tej istej, z ktorej ešte trčia zvyšky oplotenia pracovného tábora. Nerozprávajú sa. Až keď podídu celkom blízko k hlavniam ukrytým na lúke, oblohu ožiari červená raketa a strhne sa hrozná streľba. Po polhodine zasvieti biela raketa, zbrane stíchnu a celá protipartizánska rota je zlikvidovaná.

Biľo bol v tom čase stále vojakom slovenskej armády. Keď prišli nacisti vyšetrovať udalosti, slovenskí velitelia na čele s Vojtechom Mišinským ich presviedčali, že v tme nemohli vidieť, že sú to Nemci. A že vraj im neodpovedali na tajné heslo. Nemci si naložili mŕtvych a odišli.

V deň, keď vypuklo Povstanie, podarilo sa jazdeckému oddielu odzbrojiť asi 50-člennú protipartizánsku nemeckú rotu rozmiestnenú v škole vo Vyšnom Komárniku. Ani tento malý úspech však nevyvážil fakt, že obe východoslovenské divízie, ktoré patrili k najmodernejšie vybaveným v slovenskej armáde, nacisti nakoniec ľahko odzbrojili. Len pár jednotlivcom a jednotkám sa podarilo pridať sa k partizánom. Biľo sa pridal k partizánskemu oddielu Kriváň.

Za necelé dva mesiace stihli zlikvidovať 15 kolón so zásobami Wehrmachtu. Na východnom Slovensku však začalo husto snežiť už v polovici októbra, pohyb partizánov bolo vidieť „ako na bielej plachte“. Oddiel Kriváň preto velenie rozpustilo a každý sa mal pretĺkať na vlastnú päsť. Biľo sa skrýval pri rodnej obci. Celé dni žul holú pšenicu. Až sa mu nakoniec podarilo prekonať Karpaty a pridal sa k Červenej armáde. Dostal proviant a za nadriadeného Gruzínca, niekdajšieho člena osobnej ochranky Stalina. A od rána do večera so starcami opravovali železničnú trať z Medzilaboriec do Poľska, ktorú rozorali ustupujúci Nemci. Dňa 28. decembra 1944 ho nakoniec prijali k 1. českoslo­venskému armádnemu zboru v ZSSR.

Otcovia

Štyri dni. 105 chlapcov pozbieraných z obcí v Podkarpatskej Rusi pred očami. Obďaleč pripravené mínomety. Rozkaz nadporučíka Vetvičku znie, aby z týchto junákov Biľo urobil mínometnú rotu. A dostáva na to štyri dni. Potom pôjdu okamžite do prvej línie medzi Svidníkom a Stropkovom…

Keď sa otec dozvedel, že žijem, chcel sa so...
Keď sa otec dozvedel, že žijem, chcel sa so mnou stretnúť na fronte. spomína Juraj Biľo. Autor: Andrej Barát, Pravda

O pár dní, 19. januára 1945, sa Biľova rota zapojila do oslobodenia Bardejova. Mesta, kde na začiatku vojny on sám prešiel výcvikom mínometníka špecialistu, no na rozdiel od týchto chlapcov mal na prípravu podstatne dlhší čas. Neskôr pokračovali v smere na Prešov, Poprad, Ružomberok, Žilinu, český Vsetín… Biľo sa vlastne nezastavil ani po vojne. V roku 1946 sa ako policajt zúčastnil na akciách na východnom Slovensku proti Ukrajinskej povstaleckej armáde, ktorá vraždila nevinných ľudí. Viedol ju Stepan Andrijovyč Bandera. Nacistický kolaborant. Ktorého dnes pripomínajú busty a názvy ulíc v mestách na západnej Ukrajine…

Napriek všetkým tým otrasným spomienkam sa Biľo zrazu usmeje. A povie čosi, čo znie ako slovenský sujet k starému vojnovému filmu Otec vojaka, ktorý v roku 1964 zrežíroval Gruzínec Rezo Čcheidze. „Otec sa chcel so mnou stretnúť na fronte! Predtým bojoval v 1. svetovej vojne v Srbsku. Predstavte si, že sa dostal až niekde do Žiliny, no odtiaľ sa musel vrátiť domov… Front nie je miestom, kde sa môžu len tak stretnúť dvaja ľudia.“

Možno sa odvaha dedí. Odvaha nedopustiť, aby sa opakovali chyby. Príbehy z prvej ruky sa však strácajú. A v telefóne, keď si chceme dohodnúť stretnutie s ďalším veteránom, zaznie smutný hlas. „Žiaľ, voláte už neskoro. A tak veľmi chcel dedo porozprávať, čo zažil.“

Vypálili Zlatno, Skýcov. A takmer aj Jedľové Kostoľany

Hore svahom mocnel dupot koní. V septembrovom lese okrem podpňoviek čupeli aj dve vydesené dievčatá. Annu Petrovskú zastihol prechod frontu v čase, keď mala 18 rokov a keď sa aj s kamarátkou vybrala na huby. Mali obrovský strach, keď okolo nich precválali Rusi. Veď kolovali všelijaké hrôzostrašné chýry.

Pani Petrovská s fotografiou z roku 1946.
Pani Petrovská s fotografiou z roku 1946. Autor: Andrej Barát, Pravda

O niekoľko dní nato im dvaja takí „strašidelní“ zaklopali rovno na dvere. Boli samy doma so sestrou, mama bola kdesi preč. A otec zomrel už v roku 1942… „Sestra sa tak veľmi zľakla, až celá zbledla. Hovorili po rusky. Vraveli, že sú hladní, či im nemôžeme dať dačo jesť. Dali sme im dva chleby, dva krčahy. A oni ako prišli, tak aj odišli…“

Po nejakom čase zastavilo Annu 13 vojakov. Vykľuli sa z nich chlapi, čo ušli pred Nemcami, mnohí pochádzali z druhého konca republiky, zo Sabinova, z Vranova nad Topľou, a chceli sa pridať k partizánom. A postupne pribúdali ďalší. Rástol apetít. Aj podozrenie u pochybných susedov, ktorí im hrozili udaním. Neskôr im dievčatá nosili jedlo do lesa. A pod svištiacimi guľkami Nemcov skákali do jarkov. Prišli Vianoce 1944 a s mamou napiekli celú hromadu koláčov, no vtom všetkých partizánov odvelili preč a koláčov sa ani nedotkli…

Dedinu Skýcov priamo z Jedľových Kostolian nevidno. Výnimkou bol len 16. marec 1945, keď sa celému šíremu okoliu pripomínala silnou žiarou na oblohe. Nacisti Skýcov vypálili za to, že pomáhal partizánom. „Mali sme tam rodinu, a tak sme sa ponáhľali krížom cez les aj so sestrou, aby sme ich išli pozrieť. Celá hora bola plná zabitých vojakov. Bola jar, mali sčerneté tváre. Strach tadiaľ ísť.“ A v Skýcove nenašli nič, len popol.

Do tla zhorelo aj Zlatno. Podobný osud mal stihnúť aj Jedľové Kostoľany. Anna sa so sestrou a s mamou ukryli v lese. Do snehu. Prešli tri dni a z neďalekého vrchu Drienová, kam Rusi vyteperili kaťušu s kravami od sedliakov, sa spustila strašná paľba. Nemci už na ňu neodpovedali. Utiekli a Jedľové Kostoľany nestihli spustošiť.

(aba)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#partizáni #poprava #70. výročie konca druhej svetovej vojny #70. výročie víťazstva nad fašizmom #československá jednotka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku