UNRRA: Na pomoc v najťažšej chvíli sa nezabúda

02.06.2015 06:00
unrra, dieťa, kamión, nákladiak
Nákladiak UNRRA s malým "pomocníkom" agentúry. Autor:

Víťazov zdobí štedrosť. Týmto heslom sa riadili vlády protihitlerovskej koalície, keď zakladali Správu Spojených národov pre pomoc a obnovu, známu pod skratkou UNRRA (United Nation Relief and Rehabilitation Administration).

Prvý vlak s potravinami a liekmi od tejto medzinárodnej humanitárnej agentúry dorazil do Bratislavy práve pred 70 rokmi. Na Orave a hornom Zemplíne pomohli dodávky zažehnať hroziaci hladomor. Pred prvými povojnovými Vianocami mnohé deti v Československu písali listy nie Ježiškovi, ale dobrej tetuške, víle alebo pani Unrre…

Podľa správy v Pravde zo 7. júna 1945 bolo v prvom transporte s pomocou aj 22 nových nákladných áut zo zásob kanadskej armády. Boli určené na rozvoz tovaru UNRRA, prevažne potravinárskeho, po Bratislave i celom západnom Slovensku. Už týždeň predtým priniesla Pravda informáciu o tom, že pomoc prichádza zo zámoria najprv loďami do rumunského prístavu Konstanca na pobreží Čierneho mora, odkiaľ sa k nám dostane buď riečnymi plavidlami po Dunaji (po odstránení prekážok na jeho toku), alebo vlakmi. "Lode aj vlaky sú vlastne sovietske vojenské transporty,“ oznamovali noviny.

Z iných zdrojov (práce historikov Georgea Woodbridgea, Karla Sommera, Slavomíra Michálka a i.) sa však dozvedáme, že prvá loď El¤Mundo s dodávkami pre Československo pristala v Konstanci už 8.¤apríla a prvý vlak s tovarom dovezeným touto loďou dorazil na Slovensko 2.¤mája 1945. Skončil však v Trebišove, tam sa tovar aj vyložil. Išlo o mäsové konzervy, šatstvo, obuv, lieky a zdravotnícky materiál.

Doprava na ostatnom oslobodenom území bola v tom čase veľmi sťažená alebo úplne paralyzovaná. Veď na strednom a západnom Slovensku sa ešte bojovalo, navyše chýbali aj dopravné prostriedky. S prvým transportom dorazilo preto do Trebišova aj 44 nákladných áut. Nemali však karosérie, ktoré zostali "visieť“ v skladoch v Konstanci. Východniari ich preto nahradili doskami, aby mohli rozviezť tovar do najpostihnutejších miest. Potom však začali pociťovať nedostatok pohonných hmôt, a tak americké autá museli merať dlhú cestu za benzínom až do rumunského prístavu. Veľmi problematická bola vtedy aj doprava vlakmi z Konstance. Prečo prvému transportu trvala cesta takmer štyri týždne? Úlohu zohrala vzdialenosť (vyše 2-tisíc kilometrov), ale najmä povojnové pomery. Nedostatok lokomotív, vozňov a uhlia v štátoch, ktorými prechádzala trasa.

Popri trati číhali lúpežné bandy, ktoré prepadávali vlaky. Transporty spočiatku sprevádzali vojaci Červenej armády, neskôr ich vystriedali strážne oddiely UNRRA. Piati ich príslušníci padli pri prestrelkách s týmito bandami, ďalších 26 bolo zranených. Pri takejto riskantnej preprave tovaru nejaká jeho časť zmizla počas cesty v dôsledku lúpeží alebo rozkradnutia. Straty však boli napodiv výrazne menšie, ako by sa dalo predpokladať. Podľa štatistík, zverejnených agentúrou, sa do polovice augusta 1947 z celkového počtu 6¤850 áut UNRRA prevážaných do Československa stratilo cestou iba 111 a zo 160-tisíc železničných vozňov nedorazilo do cieľa len 335.

Horský guláš a fialový hnus

Konstanca bola do septembra 1945 jediným námorným prístavom, ktorý prijímal lode s nákladom UNRRA pre Československo. Potom k nemu pribudli ďalšie: v Hamburgu, Brémach, Rotterdame, Amsterdame, Terste, Antverpách a tak ďalej. Všade tam zriaďoval Československý úrad pre hospodársku pomoc a obnovu svoje expozitúry.

V Prahe pôsobila zároveň 15-členná misia UNRRA. Je zaujímavé, že ju celý čas viedol Piotr Ivanovič Alexejev zo sovietskeho ministerstva zahraničného obchodu (predtým pôsobil ako obchodný zástupca v Teheráne). Za šéfa misie si ho vybrala exilová československá vláda v Londýne ešte v januári 1945, ďalšími členmi misie boli britskí, americkí a kanadskí odborníci.

Misia úzko spolupracovala s československými úradmi, ministerstvami a (na Slovensku) s povereníctvami. Vo viacerých väčších mestách zriadila svoje odbočky, boli aj v Košiciach a Bratislave. Z diplomatickej korešpondencie tých čias vyplýva, že Američania a Briti spočiatku Alexejevovi nedôverovali, dokonca chceli odporučiť svojim vládam jeho odvolanie. Podozrievali ho napríklad z toho, že umožňuje predisponovať časť dodávok UNRRA jednotkám Červenej armády, ktoré sa nachádzali do neskorej jesene 1945 na území ČSR. Nakoniec sa však britský veľvyslanec v Prahe Philip Nichols o Alexejevovi vyjadril, že "mal dobrú vôľu a snahu urobiť čo najviac v ťažkej situácii, v ktorej sa ocitol“.

Povojnová situácia bolo naozaj mimoriadne ťažká a chaotická. Do polovice júna 1945 prišlo do ČSR takmer 18-tisíc ton tovaru zo zásob UNRRA, v oblastiach, kde najviac hrozil hlad a epidémie, sa to však neprejavilo. Pritom podľa dohody agentúry s československou vládou mali potraviny a liečivá smerovať do vojnou najviac postihnutých oblastí, predovšetkým do severných okresov Slovenska a na Ostravsko.

Alexejev osobne cestoval a hľadal trhliny v distribučnom systéme. Upozornil vládu na fakt, že kým v Prahe bol denný prídel chleba na osobu 300 gramov, na viacerých miestach Slovenska nedosiahol ani polovicu z tohto množstva. Po tejto inšpekcii šéfa misie vláda okamžite uvoľnila zo svojich rezerv 50 miliónov korún pre Oravu, kde bola situácia už katastrofálna.

Zvýšili sa aj celkové dodávky UNRRA pre Slovensko. Ako informoval Slovenskú národnú radu povereník pre zásobovanie Rudolf Fraštacký, do polovice septembra 1945 prišlo na Slovensko z Konstance 1¤686 ton mäsových konzerv (čo bolo takmer 51 percent z dovezeného množstva pre celú ČSR), 2¤741 ton tukov, 1¤959 ton cukru, 21 miliónov sušených vajec, 93 ton kávy atď.

Pamätníci aj dnes zažiaria, keď príde reč na konzervy so sušeným mäsom zo zásob americkej armády. "Bolo pre nás nevídanou atrakciou a malým zázrakom a výborne chutilo v kapuste.“ To je zo spomienok na mladosť maliara Rudolfa Krivoša, rodáka z Tisovca. Mnohí si však spomenú aj na tzv. horský guláš. Išlo o konzervy s nápisom Horse Meat – konské mäso, ktoré si našinec "preložil“ ako horské mäso. Obsah niektorých ďalších kaki konzerv však väčšina Slovákov nielenže nepoznala, ale im ani nechutil. Napríklad bravčové zaliate sladkou hruškovou alebo jablčnou omáčkou. Alebo tzv. fialový hnus. Takto pomenovali koncentrovaný prášok v polkilovej plechovke podľa jeho sfarbenia. Stačilo nasypať za lyžičku tohto prášku do pohára s osladenou vodou a vznikol skvelý nápoj hroznovej chuti. Ale kto vtedy vedel natoľko po anglicky, aby rozlúštil návod?

Alebo čo si mali dedinčania počať s dovtedy v našich končinách absolútne neznámym arašidovým maslom, s kakaom, ovsenými vločkami či s grapefruitovým džúsom? Ministerstvo výživy sa spamätalo dosť neskoro a až v roku 1946 vydalo brožúrku s názvom Ako používať tovar UNRRA. Neskoro, lebo mnohé z týchto exotických požívatín medzitým skončili v odpade alebo na čiernom trhu.

Časť dodávok musela prísť letecky, napríklad...
Časť dodávok musela prísť letecky, napríklad vajíčka. Dlhou prepravou loďami a vlakmi sa kazili. Autor: VHU.CZ

Kto z toho profitoval

V lete 1945 vládla v niektorých okresoch Slovenska nevýslovná bieda. Nemci pred príchodom frontu vraj odohnali dve tretiny dobytka. „Jediné, čo voľne bolo dostať na trhu, bola pukaná kukurica,“ spomínal oveľa neskôr spisovateľ Vladimír Mináč.

Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom. „Bezočivosť kšeftárov išla v posledných dňoch tak ďaleko, že začali za enormne vysoké ceny uvádzať na trh rozličný tovar UNRRA z vylúpených skladov,“ písala 11.¤augusta 1945 Pravda. U priekupníka bolo dostať takmer všetko: gulášové konzervy (Horse Meat?), sušené mäso a vajcia, džem i mliečnu čokoládu.

Niečo bolo naozaj vylúpené zo skladov a vinníci boli zavše dokonca potrestaní. Veľa tovaru z UNRRA sa však dostalo na čierny trh inými cestami. "Mnohí špekulanti obchodníci skúpili ho, keďže mali dosť peňazí, tovar zadržali a predávali potom drahšie, na čierno.“ To je záznam z kroniky obce Raková (Horné Kysuce). Kronikár Filip Stančo ho urobil niekedy začiatkom roku 1946. V informácii pre poslancov parlamentu to v rovnakom čase tvrdil aj minister výživy ČSR Václav Majer. Čierny trh reagoval podľa neho na dodávky UNRRA najprv znížením cien, ale neskôr zase vyskočili. Na vysvetlenie treba uviesť, že časť dodávok smerovala podľa podmienok stanovených UNRRA do obchodov, kde sa tovar predával. Za ceny, ktoré mali byť prístupné najširším vrstvám obyvateľstva…

Ešte si povedzme, že okolo 45 percent dodávok tvorili potraviny, predovšetkým obilie a múka (kryli až 15 percent domácej spotreby), ďalej jedlé a umelé tuky (33 percent spotreby), sušené mlieko a ovocné šťavy. Ďalšími komoditami boli dopravné prostriedky, poľnohospodárske stroje, lieky a zdravotnícky materiál, suroviny pre chemický a textilný priemysel, odev, obuv atď. Napríklad 5.¤júna 1945 Pravda písala, že na východ republiky dorazil náklad UNNRA s 30-tisíc pármi topánok, ktoré sa budú predávať v rámci prídelového systému po 40 až 60 korún.

Čo však vtedy znamenalo pre obyčajného človeka 40 alebo 60 korún? "Obuvi bolo primálo a bola pridrahá,“ zapísal si kronikár Stančo. "Predávala sa na prídelové lístky, ale potreba sa nijako nekryla.“ Našťastie ďalšia časť potravín a iného tovaru z kvóty určenej pre ČSR smerovala priamo do škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Išlo napríklad o bezplatné stravovanie školákov alebo o tzv. repatriačné kuchyne, čiže vývarovne pri pobočkách Repatriačného úradu, kde sa stravovali predovšetkým ľudia, ktorí sa vracali z nacistických koncentračných táborov. Im sa bezplatne poskytovalo aj ošatenie a obuv, keďže vo vojne prišli o všetko. To isté platilo aj o základných školách vo vojnou najviac postihnutých regiónoch. "Všetky deti školy boli obdarované z akcie UNRRA šatami, blúzkami, čiapkami a topánkami,“ čítame v kronike Základnej školy Tekovské Nemce.

Vráťme sa však k čiernemu trhu. Ako sme už spomenuli, "zásoboval“ ho i bežný spotrebiteľ, ktorému tovar UNRRA z nejakého dôvodu nevyhovoval. Podľa zistení historičky Jany Frydryškovej z Karlovej univerzity v Prahe sa to týkalo napríklad zrnkovej kávy. Hoci sa jej za dva roky doviezli do ČSR stovky ton, stále bola veľmi nedostatkovým tovarom najmä vo veľkých mestách. "Sociálne slabšie vrstvy v českých krajinách i na Slovensku len zriedka kupovali pred vojnou zrnkovú kávu, obľúbenejšia u nich bola tzv. melta,“ vysvetľuje historička. "Na druhej strane tu i tam boli vrstvy prevažne duševne pracujúcich, ktorým dodávané prídely nestačili a boli ochotní kupovať aj predražený tovar. Čierny trh sprostredkoval presun tohto tovaru od jednej skupiny k druhej.“

Kaviareň Grand v bratislavskom Manderláku viedol vtedy otec budúceho humoristu a komika. Dobré raňajky neboli možné bez amerických UNRRA konzerv, s ktorými kšeftovali šmelinári, spomínal po rokoch Julo Satinský. Napriek tomu rozsah predaja tovaru načierno nedosiahol u nás vtedy také rozmery ako v niektorých iných krajinách. "Nebude prehnané povedať, že každý muž, žena a dieťa v západnej Európe sú vo väčšej či menšej miere zapojení do rôznych typov ilegálneho obchodovania,“ hlásil britskému ministerstvu zahraničia regionálny šéf UNRRA.

Maják na ceste z biedy

Vďaka zásielkam UNRRA spoznali mnohé slovenské deti také dobroty ako figy, pomaranče, búrske oriešky, žuvačky. Ale napríklad aj rybí tuk! Pamätníkom sa pritom hneď vybaví jeho odporná pachuť, ale v otrasných povojnových podmienkach znamenal pre mnohých doslova záchranu.

Ešte vzácnejšie boli dodávky penicilínu zo zásob UNRRA, ktorý sa vtedy v ČSR nevyrábal. „Už v júni 1945 prišli z Ameriky prvé jeho zásielky a stále sa zvyšovali,“ pripomína docent Štefan Šimko z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Podľa jeho zistení rozdelila špeciálna komisia ešte do konca roku 1945 okolo 5,5 miliardy jednotiek penicilínu do jednotlivých regiónov s tým, že prednostne ho dostanú nemocnice a liečebné ústavy. Isteže, neušiel sa každému, kto ho súrne potreboval, a na čiernom trhu mal hodnotu zlata. Vláda sa preto rozhodla začať s domácou výrobou penicilínu. Potrebné zariadenie získala opäť prostredníctvom UNRRA z USA a Kanady, tam sa zaškoľovali aj československí experti. „Továreň na výrobu našich prvých antibiotík začala potom fungovať v českých Roztokoch, neskôr sa však výroba penicilínu premiestnila do Slovenskej Ľupče,“ dodáva docent Šimko.

Až dve tretiny všetkých dodávok UNRRA prichádzali z USA, najmä z rezerv tamojšej armády, zvyšná tretina z Kanady, Veľkej Británie, Francúzska a ďalších krajín. ČSR dostala tovar za viac ako 261 miliónov dolárov, čo bola šiesta najvyššia suma spomedzi všetkých prijímajúcich štátov. Za dodaný tovar sme neplatili nič, bolo treba uhradiť len dopravu od štátnych hraníc ČSR do jednotlivých veľkoskladov a nejaké administratívne trovy (celkove okolo 1 miliardy korún).

Čo urobil štát s peniazmi utŕženými za predaj tovaru UNRRA v maloobchode? Predovšetkým ich použil na úhradu rôznych sociálnych a zdravotných služieb. Podľa zistení Frydryškovej vydal na to takmer 18 miliárd korún získaných z predaja vyše pol druha milióna ton tovaru.

Málo sa však vie, že spoločný štát Čechov a Slovákov nebol iba prijímajúcim, ale aj darcovským štátom v rámci UNRRA. V roku 1946, vďaka dobrej úrode, daroval okolitým krajinám tisíce ton cukru, zemiakov a ďalších poľnohospodárskych plodín.

V júli 1947, keď sa akcia UNRRA už faktický končila, odoslala československá vláda generálnemu riaditeľovi agentúry telegram tohto znenia: "Na prácu UNRRA budeme vždy spomínať s pocitom vďačnosti. V ťažkých dňoch na konci najkrutejšej vojny UNRRA ako maják ukazovala ľudstvu cestu z utrpenia a biedy.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#pomoc #Potraviny #USA #ČSSR #UNRRA
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku