Dunajská povodeň postavila na nohy celú krajinu

, 15.06.2015 07:00
Mierová ulica v Kolárove počas povodne v roku 1965
Mierová ulica v Kolárove počas povodne v roku 1965. Autor:

Biblické slovo potopa sa v posledných desaťročiach dosť znehodnotilo. Bulvár je schopný nazvať potopou aj niekoľko vytopených pivníc kdesi v Hornej Dolnej. A lokálne záplavy v jednej obci vydávať za potopu okresu či kraja. Pred polstoročím však Slovensko zažilo skutočnú potopu, aj keď nie "celého sveta", ale "iba" svojho južného územia s rozlohou asi 100-tisíc hektárov. Pod vodou sa ocitla veľká časť obilnice krajiny - Žitného ostrova - a málokoho z jej obyvateľov to nechávalo ľahostajným.

Odborníci neprestávajú diskutovať o príčinách tejto katastrofálnej povodne. Zhodujú sa v jednom, že prietok vody na Dunaji, ktorý pri Bratislave kulminoval 16. júna 1965 na úrovni 9 250 kubíkov za sekundu, nebol nijako výnimočný, tobôž nie extrémny. Napríklad pri veľkej dunajskej povodni v roku 1954 prevýšil sekundový prietok na tom istom mieste hodnotu 10 400 kubíkov (podobne ako pri veľkej vode v roku 2002).

Lenže kým v roku 1954 trvala povodeň 15 dní, tak v roku 1965 stúpali hladiny takmer tri mesiace, od polovice marca. "Neužili sme si jari, mesiac lásky by bolo správnejšie nazvať mesiacom dažďov,“ napísal v tom čase populárny reportér Bohuš Ujček. Podľa súčasnej riaditeľky Ústavu hydrológie SAV Pavly Pekárovej tri prietokové povodňové vlny idúce po sebe vymývali podložie dunajských hrádzí.

Pršalo vtedy dlhšie ako oných biblických "40 dní a nocí“ a dažde prišli oveľa skôr ako na Medarda. Na Žitnom ostrove sú ináč z troch rokov dva suché, v tom šesťdesiatom piatom však lialo aj tam ako z krhly. Za máj a jún namerali v komárňanskom okrese poldruhakrát väčší úhrn zrážok, ako býva normálne. Ľudia preto s obavami hľadeli, čo to urobí s riekou. A tá sa čoskoro rozbesnela.

Mierová ulica v Kolárove dnes.
Mierová ulica v Kolárove dnes. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pamätníci spomínajú, že záujem o predpovede počasia, o povodňovú situáciu, a najmä o predpovede vodných stavov bol vtedy mimoriadny. To až o niekoľko rokov neskôr – koncom šesťdesiatych – si Lasica a Satinský mohli dovoliť v Balade o vodných stavoch spievať: „Dunaj klesá pri Komárne a ty milá klesni tiež.“ Ibaže podľa textu tej slávnej pesničky bolo "meter dvadsať v Gabčíkove, meter pätnásť v Medveďove a meter desať pri Štúrove“. A 17. júna 1965 namerali pri Štúrove vodný stav 732, pri Medveďove 813 a v Bratislave 916 centimetrov!

Dramatickosť hydrologickej situácie však vytváralo čosi iné – v máji a júni 1965 veľkosť prietoku Dunaja v Bratislave ani raz neklesla pod hodnotu, ktorú veľrieka v týchto miestach dosahuje alebo prekračuje priemerne iba raz za rok, teda pod 4 800 kubíkov za sekundu. Kde sa zrazu vzalo toľko vody? Z analýzy protipovodňovej ochrany, ktorú už v súčasnosti vypracovali pre ministerstvo životného prostredia vedci z akadémie vied i ďalších výskumných pracovísk, vyplýva, že daždivé jarné počasie v roku 1965 nebolo jedinou príčinou živelnej pohromy. "Základy pre vznik povodne vznikli už počas predchádzajúcej zimy, keď sa v Alpách vytvorili nezvyčajne veľké zásoby snehu,“ uvádza sa v analýze.

Navyše do tej záľahy snehu v Alpách začalo výdatne pršať. A tak do rozvodneného už v Rakúsku Dunaja sa na južnom Slovensku vlial ešte aj rozvodnený Váh. Na úseku Komárno – Štúrovo v polovici júna 1965 namerali historicky najvyššie vodné hladiny.

Ako prvé však bolo zaliate územie (asi 2 700 hektárov) pri Štúrove pozdĺž rieky Hron (pred jeho sútokom s Dunajom), ktoré vtedy ešte nebolo chránené hrádzami. A v noci z 14. na 15 júna pretrhla veľká voda provizórnu hrádzu na Malom Dunaji a zaplavila obec Trstice s okolím (1 800 ha). Prečo však nevydržali dlhodobo budované a udržiavané hrádze na hlavnom toku Dunaja?

Boj s prietržou pri Číčove

So systematickou výstavbou týchto hrádzí sa začalo ešte za Uhorska, v roku 1883, a postupne sa tak vybudovala súvislá protipovodňová ochrana od Bratislavy až do Komárna. Dovedna išlo o 243 kilometrov hrádzí. Chránená plocha na Žitnom ostrove merala 48-tisíc hektárov.

Výšku koruny týchto hrádzí projektovali a stavali naši predkovia tak, aby prevyšovala hladinu Dunaja, ktorú dosiahol pri povodni v roku 1899, o 1,5 metra. "Čo do výšky boli hrádze dobre navrhnuté,“ vysvetľoval mi kedysi dávno Vladimír Lokvenc. "Ale už pri povodni v roku 1954, porovnateľnej s tou v roku 1899, sa ukázalo, že koruna ochrannej hrádze na strednom úseku – okolo Gabčíkova, Palkovičova a Medveďova – nemá pôvodne stanovené prevýšenie pol druha metra. Hladina vody by ju vtedy preliala, keby záchrancovia pohotovo nevytvorili malé hrádzky na korune.“

Inžinier Lokvenc, ináč brat známej divadelnej režisérky a prvej Husákovej manželky, pôsobil v roku 1965 v Hydropro­jekte a spolu s duchovným otcom vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros Petrom Danišovičom sa podieľal na jeho projektovaní. Tvrdil, že Dunaj s ľavobrežnými hrádzami vyviedol v roku 1965 čosi podobné ako s pravobrežnými 11 rokov predtým, ale na maďarskej strane. Tam ich vtedy pretrhol na štyroch miestach.

"Ani tam sa hrádza nikde nepreliala,“ prízvukoval Lokvenc, "ale v dôsledku vymytia priepustného štrkového podložia sa postupne vyplavovala, vznikali v nej dutiny a nakoniec sa hrádza preborila, doslova prepadla do svojho podložia.“ Maďarsku vtedy vznikli škody za vyše pol miliardy forintov. Po roku 1954 sa síce dunajské hrádze zosilňovali a navyšovali, politici však postupne na povodeň zabúdali a práce sa spomalili najmä na úseku Medveďovo – Číčov, ktorý sa v roku 1965 stal najslabším článkom ochrany územia.

Ľudia naplnili tisíce vriec.
Ľudia naplnili tisíce vriec. Autor: Podunajská kronika 1965

Najprv sa predpoludním 15. júna 1965 pretrhla hrádza pri Patinciach, kde vznikla takmer 80-metrov široká prietrž a za tri dni zaplavila 10-tisíc hektárov územia vrátane patinských kúpeľov. V niektorých častiach obce voda presiahla metrovú výšku. Nič sa však nevyrovnalo 86-metrovej prietrži pri Číčove. Znamenala skutočnú katastrofu pre celý Žitný ostrov. Prietrž vznikla 17. júna údajne celkom nečakane, bez predbežných príznakov, napríklad výverov za hrádzou. Cez obrovskú dieru v tejto hrádzi sa zrazu valilo každú sekundu 1 200 až 1 300 kubíkov vody, ktorá do 24. júna stihla zaplaviť takmer 50-tisíc hektárov územia. V Hamuliakove žije Jozef Füry, v tom čase mal 29 rokov a pracoval na Okresnej vodohospodárskej správe v Šamoríne. "O tom, čo sa stalo pri Číčove, som sa dozvedel medzi prvými,“ rozpráva. "Najprv mi volal strážnik z hrádze, že je veľmi zle, potom dorazil osobne, sadli sme na motorku a prišli sme tam prakticky naraz s výpomocou z Bratislavy.“

Pred piatimi rokmi som sa ešte mohol pozhovárať s vtedy 90-ročným inžinierom Pavlom Horným, ktorý riadil zahrádzanie prietrže pri Číčove. Spomínal, ako mu na 16. deň po vzniku prietrže prišiel známy z krajského úradu oznámiť, že chystajú naňho zatykač. Za údajnú sabotáž. Veľkú dieru v hrádzi sa totiž nedarilo upchať, hoci každý deň do prietrže vyklopili 120 až 150 nákladiakov kamenia. Úsilie 1 500 mužov, prevažne vojakov, však pripomínalo trápenie bájneho Sizyfa. V mieste sypania na konci hrádze bola hĺbka 6 až 8 metrov, a ako sa prietrž zmenšovala, tak prúd vody silnel. „Vyklopíte balvan na protiprúdnu stranu a voda vám ho odnesie na poprúdnu,“ približoval situáciu Horný.

Ženistom sa však nakoniec podarilo premostiť prietrž a tatrovky už potom mohli sypať balvany aj z jej druhej strany. Prúd vody sa však definitívne zastavil až potopením šiestich vlečných člnov naplnených štrkopieskom. Zatykač na Horného sa zmenil na odmenu v podobe zlatých hodiniek. Z hlbín pamäti sa mu však vynoril aj iný obraz: „Kopa sena plávala pozdĺž hrádze a na nej sa túlili k sebe líška a zajac. Pozoroval som ich na ceste do neznáma a premýšľal: hľa, spoločné nešťastie zblížilo ešte aj týchto dvoch odvekých nepriateľov. O to viac si dnes musíme pomáhať my ľudia.“

Celkove sa cez pretrhnuté dunajské hrádze vyvalilo vyše jednej miliardy kubíkov vody, to je množstvo, ktoré by vrchovato naplnilo tri Oravské priehrady. Voda zaplavila takmer 105-tisíc hektárov územia. Počas povodne zahynuli stovky kusov dobytka, ošípaných a oviec, desiatky tisíc kusov týchto domácich zvierat sa podarilo zachrániť a zo zatopeného územia vyviezť. V polovici júla 1965 informovala vtedajšia Pravda, že na horských lúkach v Stredoslovenskom kraji sa pasie 44 stád hovädzieho dobytka (dovedna 4¤625 kusov) z katastrofou postihnutého juhu: "Ostanú tu dovtedy, kým sa dobytok bude môcť previezť späť na svoje pastviny.“

Žiaľ, takmer všetka voľne žijúca zver v medzihrádzovom priestore (predovšetkým v dunajských lužných lesoch) vtedy uhynula. A celé leto brázdili poľovníci na člnoch zaplavené územie, aby zneškodňovali psov opustených svojimi pánmi v zatopených dedinách. Mohli totiž šíriť besnotu…

Škody mohli byť väčšie

Ľudí sa však podarilo evakuovať, nezriedka až s neľudským nasadením záchranárov. Hneď po pretrhnutí hrádzí nariadila protipovodňová komisia vysťahovať takmer 54-tisíc obyvateľov zo 46 obcí a z troch osád – deti, ženy, starcov, chorých. Zdraví chlapi ostali bojovať s vodným živlom.

Mnohí ľudia sa však odmietali evakuovať, skrývali sa po pôjdoch, kde ich záchranári, riskujúc vlastné životy, museli hľadať. Niekde sa, naopak, nevedeli dočkať príchodu člnov a sami si narýchlo zhlobili akési plte, aby sa na nich vydali – unášaní prúdom vody – do neznáma. Tak sa stalo, že 30. júna 1965 zootechnik Ladislav Horváth objavil v zatopenom území pri Číčove troch na smrť vyčerpaných starcov a jedného chlapca. Na ceste boli sedem dní, potom priviazali plť o strom, lebo ďalej už nevládali. Nad nimi niekoľko raz preleteli vrtuľníky, ktoré pátrali práve po takýchto stroskotancoch, ich však pod košatou korunou stromu nemohli zbadať.

Za týchto okolnosti je až neuveriteľné, že povodeň si odniesla len život jedného človeka. Materiálne škody však boli nesmierne. Veľká voda úplne zničila viac ako 3 900 domov, ďalších 6 200 poškodila. Voda v zatopených obciach stála pridlho, a tak nevydržali predovšetkým príbytky z hliny a nepálených tehál, ktorých bolo vtedy na Žitnom ostrove ešte dosť. "Po mesiaci a pol 99 domov v Patinciach ticho ľahlo do vody,“ napísal miestny kronikár.

Úrady evakuovali vyše 53-tisíc ľudí.
Úrady evakuovali vyše 53-tisíc ľudí. Autor: Podunajská kronika 1965

Úroda vyšla navnivoč, záplavy ju zničili na 94-tisíc hektároch. Skazu vzala aj veľká časť dopravnej infraštruktúry tohto kraja – 250 kilometrov ciest a 70 km železníc bolo zaplavených. Vlastne zostala jediná železničná spojnica z Komárna cez maďarské územie do Bratislavy. Tam odvážali vlaky evakuovaných, kým opačným smerom vozili zásoby.

Mimochodom, maďarské úrady vtedy povolili prechod cestujúcich bez pasov a víz. Bolo to čosi nevídané, veď ešte do roku 1964 mohol bežný smrteľník z Československa vycestovať do Maďarska (ale platilo to aj opačne) iba na pozvanie, hoci išlo o spojenecké krajiny! Štátna poisťovňa vyčíslila škody na 3,2 miliardy vtedajších korún, ale mohli byť ešte väčšie, keby Dunaj zaplavil napríklad aj Veľký Meder. Miestni chlapi spolu s vojakmi tam však dokázali za niekoľko dní a nocí postaviť kilometre provizórnych hrádzí, ktoré zabránili potope.

Kým žil profesor Danišovič, upozorňoval aj na nepriame škody. Celý štát musel mobilizovať obrovské prostriedky na likvidovanie následkov povodne a obnovu života na Žitnom ostrove. Tieto zdroje boli však pôvodne určené na iné účely a chýbali potom inde, spomalili rozvoj v celom štáte.

Ale štát by musel siahnuť ešte hlbšie do svojej rezervy, nebyť masového hnutia občianskej solidarity s postihnutými. Na konto pomoci prišlo do 2. augusta 1965 od kolektívov i jednotlivcov 84-miliónov korún a 6. novembra 1965 bol stav účtu 223,5 milióna korún. Otázku však možno postaviť aj tak, či škody nemohli byť menšie? Lokvenc na ňu odpovedal kladne. A príčinu videl v zaostávaní vodohospodárskych úprav na Dunaji, v neochote investovať do protipovodňových opatrení, v odďaľovaní výstavby dunajských vodných diel.

Do Komárna zavítal prezident Antonín Novotný...
Do Komárna zavítal prezident Antonín Novotný (zľava) v sprievode funkcionárov KSS Alexandra Dubčeka a Antona Kostanku. Autor: Podunajská kronika 1965

Obnoviť do roka a do dňa

Rozsah katastrofy si z vrtuľníka bol pozrieť aj prezident Antonín Novotný, mimoriadne zasadala vláda ČSSR, ktorú v tom čase viedol Slovák Jozef Lenárt. Odzneli tri návrhy na riešenie situácie po opadnutí a odčerpaní vody zo zaplaveného územia: 1. vysťahovať aj ostatných obyvateľov postihnutej oblasti Žitného ostrova a všetkým evakuovaným poskytnúť ubytovanie v rámci celého štátu Československa, 2. zbúrať, čo ešte nespadlo, a v postihnutej oblasti uskutočniť sústredenú modernú zástavbu, 3. obnoviť zaplavené dediny a mestečká a čo najskôr tam vrátiť ich obyvateľov.

Nakoniec vláda (so súhlasom najvyšších straníckych orgánov) prijala tretí návrh. Bol to však projekt za niekoľko miliárd vtedajších korún a samotné Slovensko by ho v takom krátkom čase nezvládlo. Preto Praha rozhodla prideliť každej zaplavenej obci jeden patronátny okres na Slovensku a druhý na Morave alebo v Čechách. Príslušný okres túto obec započítal takpovediac medzi svoje a vyčlenil pre ňu istý podiel z ľudských, materiálových a finančných zdrojov, ktoré mal naplánované na rok. Išlo sa ešte ďalej a pomoc postihnutým obciam rozpísali ministerstvá v podobe konkrétnych úloh výrobným podnikom. Šuškalo sa, že s nápadom prišiel Alexander Dubček, ktorý bol už vtedy mužom číslo¤1 na Slovensku. Ale bez ohľadu na to, kto bol autor, ponúkol asi najrýchlejšie riešenie.

Časť evakuovaných obyvateľov slávila Vianoce 1965 už doma. A všetci ostatní sa vrátili do jedného roka. Samozrejme, odstraňovanie všetkých následkov veľkej povodne trvalo potom ešte dlho. Dunajská povodeň postavila na nohy celé Slovensko, nešťastie v spoločnom dome akoby pochovalo staré krivdy a naplnilo Slovákov a Maďarov pocitom súdržnosti. Škoda, že nie natrvalo…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Žitný ostrov #Dunaj #Povodeň
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku