Prečo sa Rusíni nespriatelili s ukrajinčinou

, 19.09.2015 06:00
rusínska literatúra, rusínčina, knihy
Aj po učebniciach rusínčiny dnes siaha čoraz menej žiakov. Autor:

Do jedinej rusínskej školy na Slovensku rodičia nezapísali tohto roku ani jedno dieťa. Do troch ukrajinských - 33. Nechce sa ani veriť, že ešte pred 55 rokmi tu bolo 301 takýchto škôl so 746 triedami, ktoré navštevovalo 19 233 žiakov a študentov. Kam zmizli, čo sa medzitým stalo? Prečo slovenskí Rusíni neprijali ukrajinčinu, ale ani spisovnú rusínčnu?

Podľa viacerých historikov sa hlavná chyba stala už na začiatku, krátko po skončení druhej svetovej vojny, keď sa začalo s ukrajinizáciou národnostného školstva na východnom Slovensku. Stalo sa tak bez dôkladnej materiálnej a personálnej prípravy, veľmi rýchlo, prevažne administratívnymi metódami a často proti vôli obyvateľstva. Na základe štúdia archívnych materiálov to konštatujú Marián Gajdoš a Stanislav Konečný zo Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach.

Ukrajinské (aspoň podľa názvu) školy rástli vtedy ako huby po daždi. Kým v období vojnového Slovenského štátu mali Rusíni k dispozícii iba jednu materskú školu a dve stredné školy, už koncom roku 1945 to boli tri materské, 277 ľudových, 14 meštianskych škôl a dve gymnáziá.

Volali sa síce ukrajinské, ale učilo sa v nich prevažne po rusky. Presnejšie: vo vyučovacom procese sa používal buď ruský jazyk, alebo tzv. jazyčie, čo bola zmes cirkevnej slovančiny, ruštiny a miestnych dialektov.

Ako sa vyučovalo v školách pre miestnych Rusínov pred vojnou, za prvej Československej republiky a ešte skôr za Rakúsko-Uhorska? V obci Havaj (okres Stropkov) mali podľa miestnej kroniky školu od roku 1852. Bola to gréckokatolícka cirkevná jednotriedka s vyučovacím jazykom maďarským, v miestnom rusínskom nárečí sa vyučovalo iba náboženstvo.

V tomto období už vrcholila činnosť buditeľa Rusínov Alexandra Duchnoviča, prešovského kanonika a priateľa štúrovcov. Na rozdiel do nich však Duchnovič odmietol spoluvytvárať rusínsky literárny jazyk (analógiu spisovnej slovenčiny) a on sám používal pre literárnu tvorbu hovorovú rusínčinu a pre teoretické práce tzv. jazyčie.

Aj v havajskej málotriedke prebiehal po vzniku ČSR vyučovací proces v tomto „Duchnovičovom“ jazyku. Miestna inteligencia však už vtedy zvádzala vášnivé súboje o to, čomu dať prednosť: spisovnej ruštine, jazyčiu alebo ukrajinčine? Z úradných miest bola navyše snaha presadiť v školách v rusínskom prostredí slovenčinu ako vyučovací jazyk.

V 30. rokoch minulého storočia sa však na východnom Slovensku presadili odchovanci ruských profesorov, ktorí emigrovali po revolúcii do ČSR. Ich pričinením ruština ovládla učiteľský ústav i gymnázium v Prešove. Podľa dobových štatistík musel štát v školskom roku 1936/1937 povoliť v 59 základných školách v Zemplíne zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský.

V ďalších 43 školách sa zaviedlo vyučovanie ruštiny (tri hodiny týždenne). Ako však upozorňuje profesor Ivan Pop v Malých dejinách Rusínov, väčšina rusínskych novín a časopisov používala aj naďalej „ľudový variant nekodifikovanej rusínčiny s využitím chýbajúcich zásob pojmov z veľkoruského slovníka“.

Počas Slovenského štátu sa síce mnohé ruské školy zlikvidovali, ale po oslobodení krajiny spod nemeckej okupácie Červenou armádou ruská orientácia v rusínskom prostredí a v tamojšom školstve zjavne prevládla. Tento malý exkurz do dávnejšej minulosti bol nevyhnutný, ak máme pochopiť, čo nasledovalo v roku 1945 a v ďalšom období.

Ukrajinské čiže ruské?

Obnova národnostného školstva na severovýchodnom Slovensku prebiehala v réžii Ukrajinskej národnej rady Prjaševčiny (UNRP). Tá už na jar roku 1945 zavádzala v miestnych školách vyučovací jazyk „ukrajinský“ (fakticky však ruský) namiesto slovenčiny. Keď Povereníctvo školstva a osvety SNR vyjadrilo na okraj tohto živelného procesu vážne výhrady, UNRP zdôvodňovala všetky zmeny „vôľou národa“.

Zrejme nie náhodou v tom istom čase – ešte pred prijatím Košického vládneho programu – začalo sa v niektorých severovýchodných okresoch šíriť „hnutie“ za ich pripojenie k Zakarpatskej Ukrajine, a teda k ZSSR. Aj za tým zrejme stála UNRP.

Nikita Chruščov vo svojich posmrtne vydaných pamätiach uvádza, že niekedy v prvých mesiacoch roku 1945 ho v Kyjeve navštívila delegácia zo severovýchodu Slovenska. „Žiadali, aby ich územie bolo pripojené k ZSSR,„ spomínal Chruščov, ktorý bol vtedy najvyšším straníckym a štátnym predstaviteľom sovietskej Ukrajiny. Slovenským Rusínom údajne odpovedal, že to sotva bude možné, lebo by sa to dotklo Čechov, ale najmä Slovákov. Po odchode delegácie sa hneď skontaktoval so Stalinom.

Podľa dochovaných archívnych materiálov a korešpondencie medzi Stalinom a Benešom sovietska strana nejavila vážnejší záujem o spomínané územie. Jej tajné služby podnecovali aktivity tzv. ukrajinskej rady na Prešovsku pravdepodobné preto, aby takýmto vydieraním donútili Prahu vzdať sa Podkarpatskej Rusi. Čo sa aj stalo uzavretím medzivládnej zmluvy koncom júna 1945.

UNRP sa medzitým začala správať konštruktívnejšie, jej zástupcovia nastúpili pracovať do referátu pre ukrajinské a ruské školy pri povereníctve Slovenskej národnej rady. Ten mal svoje inšpektoráty v Medzilaborciach a v Stropkove, v Snine a v Prešove.

Rusínsky buditeľ Alexander Duchnovič.
Rusínsky buditeľ Alexander Duchnovič. Autor: Wikimedia

Počet škôl ďalej rástol, v druhej polovici roku 1947 pôsobilo na severovýchode už 11 materských, 272 ľudových, 25 meštianskych a 5 škôl tretieho stupňa s prevažne ruským vyučovacím jazykom. Podľa Gajdoša by k nim pribúdali aj ďalšie, ale chýbali vyhovujúce školské budovy a vhodní učitelia.

Už v roku 1946 však prišli na povereníctvo školstva prvé žiadosti obyvateľov niektorých obcí o čiastočnú alebo úplnú zmenu vyučovacieho ruského jazyka na slovenský. Dôvod? Nekvalifikovaní učitelia, takmer žiadne učebnice a učebné pomôcky.

V roku 1946 sa ruština zaviedla ako povinný cudzí jazyk, ale školy dostali preň učebné osnovy až o dva roky neskôr. Ukrajinčina sa mala vyučovať v ľudových školách od tretieho ročníka v rovnakom rozsahu ako ruština, v meštiankach v polovičnom rozsahu, na pedagogických gymnáziách boli predpísané tri hodiny ukrajinčiny týždenne.

Rodičia mali značné problémy porozumieť ruštine a zrazu k nej pribúdal ešte aj úplne neznámy spisovný ukrajinský jazyk. To bol ďalší dôvod žiadať zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský.

Situáciou sa vo februári 1949 musel zaoberať sekretariát Ústredného výboru KSS. O tri mesiace neskôr povereníctvo školstva nariadilo, že rozhodnutie o zápise žiakov do škôl so slovenským alebo ruským (ukrajinským) vyučovacím jazykom je plne v kompetencii rodičov a príslušné školské orgány ich stanovisko musia rešpektovať.

Školské inšpektoráty potom uskutočnili komisionálne zápisy v 105 obciach. Podľa zistení Gajdoša a Konečného na základe výsledkov týchto zápisov zaniklo okolo 20 ruských (ukrajinských) škôl a v 48 školách sa zmenil vyučovací jazyk na slovenský.

Tým sa však problémy nekončili, skôr sa začínali.

Chceme slovenskú školu

Predstavitelia UNRP si vyložili komisionálne zápisy ako pokus o likvidáciu ukrajinského či ruského školstva a žiadali nápravu. Vedenie krajskej organizácie KSS v Prešove potom rozhodlo, že od 1. septembra 1949 sa ukrajinčina zavedie ako vyučovací predmet do všetkých ročníkov na školách II. a III. stupňa.

Anulovali sa výsledky zápisov vo viacerých obciach s tým, že tam rušia slovenské školy. Nasledovala nová vlna sťažností rodičov, adresovaných povereníctvu a straníckemu ústrediu v Bratislave.

Predsedníctvo ÚV KSS sa problémom zaoberalo koncom júna 1952. Závery? Zníženie počtu ukrajinských (ruských) škôl je dôsledkom činnosti slovenských buržoáznych nacionalistov (povereníkom školstva bol v čase komisionálnych zápisov Laco Novomeský). Aby to nebolo až také jednoduché, vedenie UNRP už predtým obvinili pre zmenu z ukrajinského buržoázneho nacionalizmu, ukrajinskú radu rozpustili a nahradili Kultúrnym spolkom ukrajinských pracujúcich.

Nasledovali ďalšie opatrenia. Krajský výbor KSS dostal úlohu uskutočniť v školskom roku 1952/1953 reukrajinizáciu škôl všade tam, kde prešli na vyučovanie v slovenskom jazyku. V roku 1954 už fungovalo v kraji opäť vyše dvesto národných (základných) a 45 osemročných stredných škôl plus asi desať škôl III. stupňa s vyučovacím jazykom ukrajinským. Dovedna mali okolo 17-tisíc žiakov a študentov.

V tom čase sa v nich už malo vyučovať po ukrajinsky, a nie po rusky či v nejakej zmesi ruštiny a rusínskeho dialektu. Učiteľov schopných takto vyučovať však bolo málo, odhaduje sa, že zo 753 učiteľov malo potrebnú kvalifikáciu nanajvýš 40 percent.

Na tie časy mám už aj osobné spomienky. V roku 1954 som ako dieťa rusínskych rodičov nastúpil do 1. triedy ukrajinskej školy v Medzilaborciach. Učitelia, zväčša absolventi ruského pedagogického ústavu v Prešove, si osvojovali ukrajinčinu za pochodu. My ich žiaci sme prichádzali domov plní dojmov, nových slov i celých viet, rodičia však tejto cudzej reči nerozumeli.

Naša škola bojovala o svoju existenciu v súťaži so slovenskou a v hre bývali aj nekalé metódy. Jedného dňa poslal riaditeľ nás prvákov ešte pred vyučovaním do dreveného baraku, kde vtedy sídlila slovenská málotriedka. Jej žiakov nepustili dnu, v laviciach sme už sedeli my. Táto „okupácia“ cudzej školskej pôdy trvala, našťastie, iba jeden deň.

Ako svedčia archívy, pri zápise do Jedenásťročnej strednej školy s vyučovacím jazykom v Medzilaborciach vznikali vážne ťažkosti. A v Stakčíne (okres Snina) sa do podobnej školy nezapísal v školskom roku 1955/1956 ani jeden žiak.

Vo viacerých rusínskych obciach tohto regiónu sa vtedy pristúpilo dokonca k bojkotovaniu školskej dochádzky. Rodičia žiadali slovenskú školu a dôvodili obavami, že deti budú mať pri pokračovaní v štúdiu na vysokej škole alebo pri nástupe do práce ťažkosti so slovenčinou.

Vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Prešove bol vtedy Vasiľ Biľak, sám pôvodom Rusín. Vo svojich pamätiach tvrdí, že zmena ruského vyučovacieho jazyka v tamojších školách na ukrajinský bola neuvážená a najmä nedostatočne pripravená.

Treba priznať, že Biľakovým pričinením sa niektoré prechmaty jeho predchodcov odstránili alebo aspoň zmiernili. Napríklad vo viacerých ukrajinských školách sa rozšírilo vyučovanie slovenčiny, v ďalších vznikli paralelné triedy so slovenským vyučovacím jazykom.

Meštianka v Medzilaborciach vznikla v roku...
Meštianka v Medzilaborciach vznikla v roku 1931, vyučovací jazyk bol slovenský. Autor: Archív Milana Bajaja

Ale tieto opatrenia prichádzali buď neskoro, alebo boli polovičaté, lebo prúd žiadostí o zmenu vyučovacieho jazyka ďalej rástol. Muselo nastúpiť radikálnejšie riešenie. Do konca 50. rokov zmenilo vyučovací jazyk na slovenský 18 pôvodne ukrajinských základných škôl. A v rokoch 1961–1963 ich nasledovalo ďalších 160!

V tom čase sa v rusínskom prostredí vyprofilovalo podľa Gajdoša niekoľko typov škôl. V jedných sa vyučovali v ukrajinčine iba humanitné predmety, kým prírodovedné v slovenčine. To som zažil aj na vlastnej koži od 6. ročníka základnej školy. V ďalších školách sa ukrajinčina vyučovala iba ako nepovinný predmet (v rozsahu dvoch hodín týždenne) a v ostatných sa nevyučovala vôbec, hoci obyvateľstvo sa naďalej hlásilo k ukrajinskej národnosti.

Východiskom rusínčina?

Čo je zaujímavé: v čase, keď u nás na severovýchodnom Slovensku prebiehala ukrajinizácia, na druhej, ukrajinskej strane Karpát sa intenzívne rusifikovalo. Keď som v roku 1977 prvýkrát navštívil Kyjev, tešil som sa, že si konečne „naživo“ vyskúšam svoju ukrajinčinu v prostredí takpovediac autentických Ukrajincov.

Ale chyba lávky, všetci oslovení mi z nejakého dôvodu odpovedali po rusky. Až v kníhkupectve Ukrajinská kniha sa mi predavačka prihovorila po ukrajinsky, a keď som sa jej zdôveril so svojím problémom, poradila mi navštíviť niektoré z kyjevských trhovísk – tam vraj babky z vidieka ešte „rozmovľaju“ čisto po ukrajinsky.

Mimochodom, podobný paradox sme u nás mohli pozorovať po roku 1990, keď sa posledné ukrajinské školy na východnom Slovensku pokúšali zachrániť prechodom na rusínsky vyučovací jazyk. Ako je známe, v roku 1995 sa u nás prvýkrát kodifikovala spisovná rusínčina (druhýkrát v roku 2005). Rusínske hnutie vtedy ožilo aj na Zakarpatskej Ukrajine, ale oficiálny Kyjev ho už vtedy nazval „politickým rusínizmom“ a „rusínskym separatizmom“.

Tamojší Rusíni totiž požadovali pre seba – a naďalej žiadajú – kultúrnu autonómiu. Kyjev doteraz neuznal Rusínov ako osobitnú národnosť a premiér Arsenij Jaceňuk je presvedčený, že „projekt politického rusínizmu rozpracovali ešte v roku 1950 sovietske tajné služby ako nástroj boja proti ukrajinskému nacionalizmu“. Tak vyznajte sa v tom.

Dnes je na Slovensku jediná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským už len v Prešove. Jej súčasťou je základná škola i gymnázium. Navštevuje ju 140 žiakov a študentov. V Jarabine je ukrajinčina v 1. až 4. ročníku vyučovacím jazykom, vo vyšších ročníkoch sa v nej vyučujú iba niektoré predmety.

Nejako podobne je to aj v obci Údol (okres Stará Ľubovňa). Ale zatiaľ sa neujali ani rusínske školy. Jediná málotriedka v Čabinách už nemá prvý ročník, v ďalších je spolu sedem žiakov. To je všetko, ak nepočítame Radvaň nad Laborcom, tam sa ukrajinský jazyk vyučuje ako nepovinný predmet – hodina týždenne. Sú ešte tzv. večerné školy rusínčiny, ktoré organizuje raz týždenne občianske združenie Kolíska.

Dosť to pripomína situáciu so slovenskými školami v Česku. Žije tam desaťkrát viac Slovákov ako Rusínov alebo Ukrajincov na Slovensku, ale posledná škola v Karvinej zanikla už pred 15 rokmi. Ako to vidí Helena Nosková z Akadémie vied ČR, ktorá sa téme venuje dlhodobo?

„U veľkej časti Slovákov v Česku sa výrazne prejavuje právo na prirodzenú asimiláciu a zapisujú deti do českých škôl,“ odpovedá. „To len predstavitelia občianskych združení zdôrazňujú význam materinského jazyka a s príchodom demokracie očakávali návrat k reči predkov.“

V prostredí národnej inteligencie, sústredenej v Prešove, trvajú staré jazykové spory. Rusínsky ľud zatiaľ žije celkom inými, prevažne „chlebovými“ problémami. A asimiluje sa…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ukrajina #Rusíni
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku