Aká škola, taký národ – hovorí slovenské príslovie. Platí to obrazne i doslova. Schátrané školské budovy so zatekajúcimi strechami a ošarpanými fasádami nie sú dobrou vizitkou žiadneho mesta či dediny. Aký dojem si asi odnesie zahraničný turista z návštevy krajiny, ktorá má chrámy vzdelania v dezolátnom a nezriedka až havarijnom stave? A hlavne – ako sa v takýchto s prepáčením „chrámoch“ pracuje pedagógom a učí žiakom? Človek sa k svojmu prostrediu predsa správa tak, ako sa ono správa k nemu.
Väčšinu školských budov na Slovensku postavili v rokoch 1945 – 1989. Zvlášť veľa sa ich vybudovalo v 60. až 80. rokoch minulého storočia. Podľa dobových štatistík len v rokoch 1967 – 1981 to bolo 902 základných škôl, 70 stredných škôl a 1 586 materských škôl. V súčasnosti je priam udalosťou roka, ak sa niekde otvára nová základná škola. Vlani sa to prihodilo v Muránskej Dlhej Lúke pri Revúcej. Novú budovu tamojšej základnej školy išiel otvoriť sám šéf rezortu. Predvlani zažila čosi podobné Nacina Ves pri Michalovciach. Väčšinou sa len opravujú alebo rekonštruujú staré budovy. Zväčša tie, ktoré boli postavené v období normalizácie.
Napodiv práve vtedy vznikali nové školské budovy – typologizované stavby železobetónovej konštrukcie – ako na bežiacom páse. Vyžadovala si to aj populačná explózia. Na Slovensku tento „baby boom“ trval takmer po celé 70. roky. Ročne sa vtedy narodilo okolo 100-tisíc detí (v súčasnosti je to okolo 50– až 55-tisíc). Na svet prichádzali deti silných ročníkov z prvej povojnovej generácie. A vláda prijímala v rýchlom slede za sebou opatrenia, ktoré mali uľahčiť život mladým rodinám s deťmi. Dodnes sa vedú odborné diskusie o tom, čo viac ovplyvnilo vtedajší prudký vzrast pôrodnosti: silná demografická vlna a odložené pôrody z predchádzajúceho desaťročia, alebo propopulačná politika socialistického štátu na začiatku 70. rokov. Zrejme jedno i druhé.
Dosť na tom, že generácia „Husákových detí“, ako ju pomenovali, potrebovala viac predškolských i školských zariadení. Tých druhých postavili vtedy v priemere tak stovku ročne. Dôraz však bol na množstve – na kvalite až tak nezáležalo. To platí najmä o školských budovách, ktoré vznikali na panelákových sídliskách v rámci tzv. komplexnej bytovej výstavby (KBV).
„Najväčšie poruchy a nedostatky vykazuje strecha a obvodovýh plášť týchto budov, na hranici funkčnosti sa nachádzajú stavebné konštrukcie výplní okien a dverí,“ čítame v odbornej analýze z roku 2008, ktorú si dalo vypracovať Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. „Technické zariadenia budov (vykurovanie, zásobovanie vodou, kanalizácia, elektroinštalácia) sú často v havarijnom stave.“
Problém však nebol iba v nekvalitnom či menej kvalitnom stavebnom vyhotovení projektov. Najmä v 90. rokoch sa veľmi zanedbávala údržba a obnova týchto školských budov. Akoby ani nemali gazdu. Ak sa obmedzíme na základné školy (ostatné v jednom článku neobsiahneme), na prelome tisícročí ich štát odovzdal v žalostnom stave miestnej samospráve. Naďalej prispieva určenou sumou na jedného žiaka. Ale kde vezmú obce peniaze na nákladné rekonštrukcie a opravy starých budov? Až v posledných rokoch badať vďaka eurofondom istú zmenu k lepšiemu. Zatepľuje sa, čím zároveň dostávajú nové fasády. No v prípade prasknutého potrubia či inej havárie musí riaditeľ nezriedka siahnuť do balíka s odmenami pre učiteľov…
Stavali ju s nadšením
Samozrejme, škola, to nie je len budova. Ide o živý sociálny organizmus, každý čímsi osobitý, s iným príbehom. V Spišskom Podhradí majú na Školskej ulici základnú školu, ktorú starousadlíci volajú „nová“, hoci od jej otvorenia uplynie onedlho už 60 rokov. Tak ju totiž kedysi odlíšili od bývalej štátnej meštianky, založenej v roku 1918 a umiestnenej v zadnom trakte okresného súdu. V budove boli predtým kasárne a po druhej svetovej vojne škola istý čas bezprostredne susedila dokonca s väznicou!
To už pripomína Anton Hockicko, kráčajúca kronika starobylého mestečka medzi Spišským hradom a Spišskou Kapitulou. „Vedenie Podhradia sa štyri desaťročia márne usilovalo o novú školu,“ rozpráva, „za prvej republiky schválil Krajinský úrad jej plán aj s rozpočtom, za Slovenského štátu vznikol projekt, ale k samotnej výstavbe sa pristúpilo až v roku 1954.“
Predpokladané stavebné náklady sa odhadovali na päť miliónov vtedajších korún (rozpočet sa nakoniec prekročil o viac ako milión), stavbu financovali niekdajšie národné výbory. To až neskôr sa do výstavby nových školských zariadení investovalo (v rámci KBV) z centrálnych štátnych zdrojov. Ak Podhradie malú stavbu 14-triednej školy malo zvládnuť, muselo ju budovať aj svojpomocne či brigádnicky. Učitelia bývalej meštianky, medzitým premenovanej na Prvú osemročnú strednú školu, chodili z domu do domu a presviedčali ľudí o potrebe pomocných robotníkov pri stavbe školy. Pracovníci Pozemných stavieb z Popradu na všetko nestačili.
„Mnohí rodičia odpracovali na stavbe desiatky brigádnických hodín, niektorí jej obetovali celú dovolenku bez nároku na finančnú odmenu,“ uvádza školská kronika. Účasť budúcich učiteľov školy na jej výstavbe sa považovala za samozrejmosť. Podľa všetkého pracovali s budovateľským nadšením. Napriek politickým procesom a ďalším nezákonnostiam režimu, v polovici 50. rokov ešte doznievala vlna masového entuziazmu pri povojnovej obnove.
Domácim pomáhali kolegovia z bývalej spišskopodhradskej meštianky i z ďalších škôl v okrese. Tono Hockicko bol v tom čase gymnazistom a tiež sa zúčastnil na niekoľkých brigádach. „Pre nás to bolo viac-menej povinné, ale popracovali sme si na novej škole celkom radi, Podhradie ju veľmi potrebovalo,“ spomína. Dva roky po slávnostnom výkope sa v nej začalo vyučovanie. Okrem štrnástich preslnených tried mala dve laboratóriá, deväť kabinetov, telocvičňu, školskú jedáleň s kuchyňou, družinu mládeže, čitáreň, knižnicu a šatne. Plný komfort na tie časy, ako dokumentuje ďalší zápis v školskej kronike: „Nová budova je najkrajšou v našom mestečku a najmodernejšou školou v našom okrese.“
Dá sa predpokladať, že vlastnoručne postavená škola viac prirastie k srdcu jej učiteľom i žiakom? Azda áno. Čo je však zaujímavé, tento vzťah sa preniesol aj na ďalšie pokolenia. Bývalá riaditeľka Anna Garčárová spomína, ako starnúcu „novú“ školu opravovali a udržiavali v dobrom stave i v nasledujúcich desaťročiach, hoci raz na to okres nevydelil peniaze a inokedy nešlo zohnať potrebný materiál. Dodnes budova na Školskej slúži svojmu pôvodnému účelu a veru nevyzerá na svoj vek.
Vráťme sa však ešte do jej začiatkov. Irena Srnková prišla ako čerstvá absolventka pedagogickej školy učiť žiakov na prvom stupni tejto školy v roku 1960. Začínala s nástupným platom 900 korún „čistého“, za dvesto korún sa dali kúpiť dámske topánky. „Štyri stovky na zálohu, päť na výplatu, pre mladú rodinu s dieťaťom to bolo skromné žitie tak na pol mesiaca,“ vysvetľuje. „V tejto škole ma však práca naozaj bavila, učila som tam rada.“
Foto: ZSRAZUSOVA.SK
Podľa nej učitelia brali vtedy svoje povolanie ako poslanie, ochotne mu venovali aj voľný čas. „Platy boli nízke, ale odmenou nám bola aj vďačnosť žiakov a ich rodičov,“ dodáva pani Irena. „Dodnes, keď sa stretneme, dávajú mi to úprimne najavo.“
Stojí za zmienku, že aj známy americký sociológ a expert na otázky vzdelávania Andy Hargreaves charakterizuje obdobie vo vývoji učiteľskej profesie do polovice 20. storočia podobnými slovami. „Typickým bol preň nadšený učiteľ, ktorý vštepoval žiakom lásku k múdrosti,“ píše. „Jeho spoločenské ocenenie bolo nižšie ako ocenenie tzv. pravých profesií.“ V krajinách východného bloku uvedené obdobie trvalo o nejaké to desaťročie dlhšie ako na Západe.
S nadšením sa však dlho pracovať nedá. Pani Irena učila na „novej“ škole až do roku 1997, keď odišla do dôchodku Ešte predtým však vychovala za seba tri nástupkyne – všetky jej dcéry sa stali učiteľkami. „S myšlienkou dať sa na učiteľskú dráhu sa chvíľu pohrával aj môj syn, ale našťastie rýchlo si to rozmyslel,“ hovorí pani Irena. „Veď ako môže muž s takýmto platom uživiť rodinu?“
To sa už končili 70. roky a na vysoké pedagogické sa hlásili prevažne len tí chlapci s maturitou, ktorých inde neprijali…
Mužov ako šafranu
Skúsme ešte trocha štatistiky. Kým v polovici 50. rokov minulého storočia tvorili ženy v učiteľskom zbore základných škôl na Slovensku len okolo 55 percent, v roku 1989 to bolo už 84 percent. A takáto situácia pretrváva podnes – mužská autorita na základných školách citeľne chýba. Vyššiu feminizáciu má z krajín OECD už len Írsko, Česko a Maďarsko.
Za prefeminizované povolanie sa považuje také, ktoré má vyššie ako dvojtretinové zastúpenie žien. Podľa zistení Anny Tokárovej z Filozofickej fakulty UCM v Trnave profesia stráca v dôsledku presily žien spoločenskú prestíž, je nižšie finančne ohodnotená, vykonáva sa v horších pracovných podmienkach. Ženy na Slovensku všeobecne zarábajú menej ako muži, aké priemerné platy môže mať potom prefeminizované školstvo?
Plat však ani dnes neznamená všetko, hoci svet sa klania zlatému teľaťu. Ako ukázal výskum Beaty Kosovej a Štefana Porubského z Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, učitelia zvlášť bolestivo prežívajú pokles prestíže a autority svojej profesie. Prejavuje sa to na ich sebadôvere, ktorá je na Slovensku nižšia, ako je priemer 24 krajín OECD. „Kedysi sme sa tešili úcte rodičov a okolia, dnes už to akoby neplatilo,“ prízvukuje pani Irena. Horkýže úcta, v mnohých školách sa učiteľky musia obávať o svoju bezpečnosť zo strany nielen prchkých rodičov, ale aj nespratných žiakov. O prípadoch fyzických útokov na pedagógov pravidelne informujú médiá.
„Na základnej škole v Trnave vytiahli žiaci učiteľku pred budovu a fyzicky ju napadli.“ „Na základnej škole v Sobranciach zbila rozzúrená matka učiteľku a vážne jej poranila chrbticu.“ „Na košickej základnej škole žiak fyzicky napadol učiteľku a spôsobil jej 62-dňovú práceneschopnosť.“ To sú len tri správy za všetky z ostatných troch rokov. Podľa anonymných prieskumov v Trnavskom kraji a Košickom kraji ide o desiatky prípadov, keď žiaci alebo ich rodičia zaútočili na pedagogických pracovníkov – a nielen slovne. Zďaleka nie všetky útoky však poškodené(í) nahlásia – strach je veľký pán. Napádajúci si zase drzosť a brutalitu môžu dovoliť. Ak ich z jednej školy vyhodia, prijme ich ochotne ďalšia, veď je financovaná takisto podľa počtu žiakov.
Koľko môže trvať „šľachtenie“ kvalitného učiteľa? Desať rokov? Pätnásť?
Ešteže sa v našich školách nestrieľa a na ich vrátniciach sa nemusia montovať bezpečnostné rámy. Kamerový systém však už na niektorých pre istotu inštalujú. Pred siedmimi rokmi prvýkrát zaznelo volanie časti odbornej verejnosti poskytnúť učiteľom status verejného činiteľa. Keď sa však porovnávali výhody a nedostatky takéhoto riešenie, dostal v parlamente „zelenú“ návrh chránenej osoby.
„Šľachtenie“ kvality
Za vzor postavenia učiteľského stavu sa u nás zvykli vydávať lepšie roky prvej Československej republiky. Traduje sa, že učiteľ bol vtedy „niekto“ a že spolu s notárom a farárom tvorili na vidieku miestnu honoráciu. Český historik školstva František Morkes však upozorňuje, že ani za "tatíčka Masaryka“ nemal učiteľ na ružiach ustlané.
Spoločenským postavením sa síce začal vyrovnávať aj lekárovi či advokátovi, ale v odmeňovaní práce za nimi dosť zaostával. Mzdy zabezpečili podľa Morkesa učiteľským rodinám "solídnu životnú úroveň“ až po prekonaní povojnových ťažkostí a hospodárskej krízy. Vtedy sa začali vyplácať podľa prehľadného tabuľkového zaradenia. Rozhodujúca bola kvalifikácia, odpracované roky, ale prihliadalo sa aj na veľkosť obce. Okrem platu mal učiteľ nárok na ďalšie požitky: učiteľský byt, zľavy pri cestovaní vlakom, príspevok na sťahovanie pri preložení na inú školu atď.
Po roku 1989 sa niektorí politici a publicisti snažili oživiť tento starý ideál, nové pomery však priali skôr preberaniu – často mechanickému a bez prihliadania na domáce osobitosti – najnovších západných vzorov. Podľa už spomínaného a aj v našej odbornej literatúre často citovaného amerického vedca Andyho Hargreavesa sa v 90. rokoch začalo vo vývoji učiteľskej profesie obdobie tzv. neoprofesionalizmu. Učiteľské pozície sa vraj odvtedy považujú „za kľúčové v postmodernej spoločnosti, štát mení vzťah k tejto profesii, vznikajú predpoklady pre celoživotné vzdelávanie učiteľov“.
Možno to tak bolo a stále je v Kanade a v tých anglosaských krajinách, kde Hargreaves pôsobil. Podľa Garčárovej, ktorá bola riaditeľkou základnej školy v rokoch 1990 – 2001, sa na Slovensku práve vtedy začala prejavovať kríza učiteľskej profesie. Prehlbovala sa s každou novou školskou kvázireformou či poloreformou. V Spišskom Podhradí zostal na 90. roky pamätník v podobe zakonzervovanej hrubej stavby ďalšej základnej školy. Koľko stojí takýchto pomníkov po celom Slovensku?
Hargreavesov „neoprofesionalizmus“ sa u nás prejavil azda len vo vytváraní predpokladov pre celoživotné vzdelávanie učiteľov. Ani to sa však neobišlo bez hrubého formalizmu. Korunu mu nasadila tzv. Mikolajova reforma spred siedmich rokov s jej kreditmi (príplatkami) k učiteľskému platu za rôzne školenia. Ako píše vo svojom blogu Ľuboš Kačírek z Filozofickej fakulty UK v Bratislave, naháňanie kreditov nezvyšuje kvalitu pedagógov, ale je výhodné veľakrát len pre inštitúcie, ktoré za nemalé peniaze organizujú takéto školenia, vydávajú rozličné publikácie a udeľujú certifikáty.
Podľa klasickej definície sa však autorita učiteľa odvíja práve od kvality vyučovania, od jeho vedomostí, schopnosti zaujať a odovzdať tieto poznatky žiakom, od pedagogického majstrovstva atď. Koľko môže trvať „šľachtenie“ kvalitného učiteľa? Desať rokov? Pätnásť?