V Krupine vraždili nacisti s gardistami

, 08.05.2016 07:00
dom, historická fotografia, krupina
Dobová fotografia zo začiatku roka 1945 - zbombardovaný mestský dom. Autor:

Denník Pravda prináša nový seriál Svedectvá pravdy. Pripomíname ním hrôzy druhej svetovej vojny, ktorá sa skončila pred 71 rokmi. V seriáli sa vraciame na miesta, kde ich obyvatelia zažili vojnové útrapy, vraždenie a nešťastie.

Prostredníctvom výpovedí pamätníkov, listovaním v kronikách a dobových dokumentoch Pravda prinesie svedectvo o ľudáckom štáte, ktorý posielal na smrť vlastných občanov. Sústreďujeme sa najmä na mestá a obce, kde napriek prežitým hrôzam počas vojny získala nemalé voličské zázemie extrémistická Kotlebova strana, hlásiaca sa k vojnovému klérofašistickému Slovenskému štátu. Začíname v Krupine.

„Na Prvý sviatok vianočný v roku 1944, keď sa ľudia chystali do kostola, počuli sme nad našou obcou hrmot blížiacich sa leteckých motorov. To nemecké lietadlá zhodili bomby na skromné dedinské domčeky. Potom sa rýchlo vzdialili. Nastalo veľké ticho. Dom naproti nášmu zasiahla jedna z bômb. Pod troskami zostali ľudia. Tí, ktorí bývali nablízku, dlhšie váhali, či im ísť pomáhať. Báli sa, že sa lietadlá vrátia. Až neskôr začali s vyslobodzovaním spod trosiek. Našli tam štyroch ľudí. Dvoch ranených a dvoch mŕtvych. Obeťami bola starká so svojím šesťročným vnukom Paľkom. Mojím bratrancom,“ spomína rodák z Drienova, dnes jeden z mála pamätníkov druhej svetovej vojny v Krupine Ján Valach. Je to len jeden útržok z reťazca príbehov, ktoré napísala v Krupine a okolí jedna z najväčších hrôz minulého storočia.

Krupina.
Krupina. Autor: Štefan Rimaj, Pravda

Po potlačení Slovenského národného povstania a vojsk, ktoré bojovali na území Krupiny (ruskí a slovenskí partizáni pod vedením V. A. Karasiova-Stepanova, tiež francúzska brigáda kapitána G. de Lannuriena), mesto a jeho okolie obsadili nemecké jednotky, neskôr sem prišli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG). Situácia obyvateľov bola ťažká, Krupina sa totiž stala jedným z centier južnej časti stredného Slovenska, kde boli nemecké jednotky wehrmachtu a jednotky SS, sídlilo tu gestapo. Životná úroveň upadala, mesto bolo drancované, Židom a Rómom hrozila, no často ich aj dostihla, smrť.

Brigádny generál vo výslužbe Stanislav Petrenec, ktorý predsedá základnej organizácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Krupine, dnes s úctou hovorí o miestach, kde sa počas vojny odohrávali oslobodzovacie boje. Takým je osada Šváb asi sedem kilometrov za mestom, kde sa ukrývala ruská partizánska brigáda. 18. októbra 1944 vpadli do mesta fašisti a osadu vypálili, zhoreli všetky obytné domy aj hospodárske staviská.

Časť gardistov vraždila spolu s Nemcami

Na poriadok v meste mali dohliadať príslušníci Hlinkovej gardy. Tí od 11. do 17. novembra 1944 zaistili 28 obyvateľov Krupiny a 17. novembra všetkých mužov rómskeho pôvodu od 14 do 60 rokov odovzdali gestapu. Po oslobodení boli ich telá exhumované zo spoločného hrobu v Kremničke. Hlinkova garda mala v Krupine a v okolí vyhľadávať tzv. nepriateľské osoby. Išlo o ľudí, ktorí sa pripojili k SNP, kritikov fašistického režimu, ale aj rasovo prenasledovaných ľudí. Velil jej nadzbrojník Jozef Nemsila. „Nemsila úradoval v budove meštianskej školy neďaleko železničnej stanice. Tu si zriadil vyšetrovňu, kde mučili obvinených občanov. V spolupráci s miestnymi informátormi i na základe anonymných udaní dostávali podnety proti Židom, Cigánom a partizánom,“ píše v monografii o Krupine miestny historik Miroslav Lukáč.

„Keď vyšetrovanie neprebiehalo tak, ako si predstavovali, dôstojník, ktorý sedel proti mne, vyskočil, vzal do ruky dosť silnú palicu a udrel ma po hlave. Odpadol som,“ spomína na vyšetrovanie v Krupine Pavol Chovan, ktorého výpoveď zaznamenáva kniha Antona Hruboňa: 5. poľná rota Hlinkovej gardy. „Po prebratí som bol obliaty vodou a sedel som na stoličke, kde ma držal muž, ktorý hovoril česky a ktorý sa výsluchu zúčastnil. Dôstojník, ktorý ma prvýkrát udrel, mi nadával do slovenských partizánskych svíň a psov, pričom sa veľmi rozhneval a niekoľkokrát ma spomínanou palicou udrel po krku a pleciach. Na záver výsluchu ma chytil za hrdlo a vykopol z miestnosti,“ pokračoval Chovan.

V lokalite Šváb sídlilo partizánsky štáb.
V lokalite Šváb sídlilo partizánsky štáb. Autor: Štefan Rimaj, Pravda

Gardisti v Krupine fungovali aj ako verejné hliadky a tiež ako špióni, v civile. Sledovali rozhovory občanov na frekventovaných miestach, odpočúvali telefonáty na miestnej pošte. Vydávali sa za partizánov, ktorí sa stratili od jednotky, alebo účastníkov Povstania, aby medzi domácimi získali informácie.

V novembri 1944 sa príslušníci Hlinkovej gardy zúčastnili na vraždení v Kremničke, v decembri 1944 spolu s nemeckými vojakmi na čistine Starý Hostinec neďaleko Krupiny popravili 13 osôb židovského a rómskeho pôvodu.

Popravu v Kremničke v Hruboňovej knihe približuje výpoveď gardistu Jozefa Stolára. „Keď zaistené osoby zostúpili, sústredili sme sa do húfu a takto s naším obkľúčením sme ich odviedli k protitankovej priekope. Bolo to niečo cez 100 zaistených osôb, mužov i žien, videl som tam niekoľko malých detí, vo veku 3 až 7 rokov. Takýchto detí tam bolo asi 8–10. Ihneď po tom, ako si zaistení ľahli na zem, začali Nemci prevádzať vraždenie tak, že brali jedného za druhým, odvádzali ich ďalej priamo na okraj protitankovej priekopy, kde strieľali zaistených ranou do tyla a vhadzovali ich do tejto priekopy.“

Vizitka Krupiny

  • Počet obyvateľov: 8¤007
  • Rozloha: 8 867 hektárov
  • Vznik: najstaršia písomná zmienka o meste je z roku 1238

Úlohou slovenských gardistov v Kremničke bolo najprv miesto strážiť a dávať na väzňov pozor, aby neutiekli. Nakoniec sa však pridali k nemeckým vojakom. „V priebehu vraždenia zaistené osoby plakali, najmä ženy, a keď bola asi polovica týchto osôb povraždená, dosiahla psychóza takéto vrcholu, že sami začali skákať do protitankovej jamy a zahrabávať sa medzi mŕtvych. Na základe toho sme dostali i my príslušníci POHG príkaz, aby sme strieľali. Tak sa stalo, že všetci, ktorí sme boli prítomní, sme pomáhali Nemcom na vyvraždení celého zvyšku zaistených osôb,“ uvádza Stolárova výpoveď.

V druhej polovici decembra 1944 oddiel gardistov vo chvate opustil mesto, reagoval tak na blížiace sa sovietske vojská, ktoré smerovali do Krupiny z juhu.

Pred bombami sa skrývali v pivniciach

V prvých mesiacoch roka 1945 bola Krupina bombardovaná celkovo jedenásťkrát, ľudia sa pred náletmi skrývali v pivniciach. Vo februári Nemci násilne odvliekli okolo 120 mužov do tábora v Novákoch, niektorí sa dostali na južnú Moravu, iní skončili v rakúskom sústreďovacom tábore v Straashofe, kde ich oslobodili spojenecké vojská. „Naspäť domov sa vrátili až po niekoľkých mesiacoch. Našli zdevastované mesto. Nemecké jednotky zničili v Krupine zariadenie píly bratov Jonášovcov, transformačnej stanice a Parnej píly Žilinského drevopriemyslu,“ sumarizuje historik Lukáč.

Nemecké jednotky ustupovali tlaku sovietskych a rumunských vojsk, v meste ostala iba malá technická jednotka. V noci z 2. na 3. marca Nemci ešte vyhodili do vzduchu mosty cez Krupinicu a zničili elektrické vedenie. Krupina bola oslobodená v sobotu ráno 3. marca 1945.

Priami účastníci bojov v Krupine už vymreli. Nájdu sa už len ľudia, ktorí boli v tých časoch deťmi. Súčasný primátor Radoslav Vazan pozná vtedajšiu históriu mesta aj z rozprávania prarodičov. Obaja jeho dedovia sa pridali k partizánom. „Starý otec z otcovej strany bojoval počas Slovenského národného povstania v Štiavnických vrchoch ako spojka Ladislava Exnára, veliteľa partizánskeho oddielu Sitno. Vojnu prežil a umrel v roku 2008. Starý otec z maminej strany bojoval so slovenskou armádou až na Kaukaze, po návrate domov sa chcel pridať do SNP k partizánom, ale pod Starými Horami ho a jeho piatich kamarátov zajali Nemci a odvliekli do pracovného tábora na území dnešného Rakúska. Tábor oslobodila americká armáda a domov do Dolných Hámrov sa vrátil až niekoľko týždňov po skončení vojny. Útrapy vojny prežil, zomrel v roku 1999,“ spomína Vazan.

Vojna zlikvidovala takmer celú židovskú komunitu

Podľa historika Miroslava Lukáča v roku 1942 bolo v meste 184 členov židovskej komunity. Po vydaní tzv. Židovského kódexu v roku 1941 im nedovolili podnikať a obmedzovali ich ľudské a občianske práva. V Parku Andreja Hlinku svietil nápis „Psom a Židom vstup zakázaný !“ Mnohých počas vojny odviezli do koncentračných táborov na území Poľska, kde väčšina zahynula. Po vojne zostalo v Krupine už len 32 Židov, tí sa postupne odsťahovali. Na zozname odtransportovaných a zavraždených krupinských Židov je 114 mien.

Historik Miroslav Lukáč (vľavo) a Stanislav...
Historik Miroslav Lukáč (vľavo) a Stanislav Petrenec, predseda miestneho zväzu protifašistických bojovníkov pri pamätníku Červenej armády. Autor: Štefan Rimaj, Pravda

Fašisti sa zamerali aj na vyhladzovanie Rómov. V roku 1938 ich žilo v meste 116, od roku 1939 nemohli – podobne ako Židia – slúžiť v armáde a podliehali iba pracovnej, nie brannej povinnosti. V roku 1944 časť krupinských Rómov vyviezli do Kremničky, kde boli zavraždení. Podarilo sa identifikovať iba 21 z nich. Ďalších zavraždili v Krupine. Počas druhej svetovej vojny zahynulo 37 krupinských Rómov. Na pamätnej tabuli, ktorá je na budove krupinského magistrátu, je ďalších devätnásť mien obetí vojny. Zomreli ako príslušníci slovenskej armády alebo ako partizáni. Najmladšia obeť mala dvadsať rokov. Celkovo padlo 216 Krupinčanov. Zostalo po nich 36 vojnových vdov a 89 sirôt. Zničené boli aj mnohé verejné budovy a zariadenia. Napríklad mestský dom, železničná stanica, železničná trať či budova robotníckej sociálnej poisťovne.

Pri oslobodzovaní Krupiny padlo aj 57 rumunských a 27 sovietskych vojakov. Okrem nich bolo v katastri mesta pochovaných okolo 120 a na krupinskom cintoríne ďalších 107 nemeckých vojakov.

Obete druhej svetovej vojny z Krupiny

Z Krupiny počas 2. svetovej vojny padlo:

  • 114 Židov
  • 37 Rómov
  • 19 vojakov a partizánov

Židia z Krupiny

Imrich Baán (nar. 1896), Šimon Berger (1897), Judita Bergerová (1903), Maximilián Berger (1925), Robert Berger (1929), Jindrich Berger (1933), Armin Braun (1903), Margita Braunová (1905), Fridrich Braun (1934), Pavel Braun (1937), Peter Erdberg (1891), Jolana Erdbergová (1900), Margita Erdgbergová (1925), Viera Erdgbergová (1929), Samuel Eckstein (1877), Žofia Ecksteinová (1864), Štefan Freund (1900), František Ganzel (1914), Bartolomej Grünfeld (1910), Jolana Grünwaldová (1874), Ján Gyps (1901), Ružena Gypsová (1909), Oskár Gyps (1929), Alfréd Gyps (1930), Hilda Gypsová (1933), Sára Gypsová (1940), Paulína Herzogová (1866), Ružena Kleinová (1884), Ervín Klein (1906), Arpád Káldor (1895), Alžbeta Káldorová (1908), Ivan Káldor (1933), Ružena Kleinová (1907), Hilda Kleinová (1930), Rudolf Klein (1938), Eduard Körner (1871), Rozália Kohnová (1869), Elena Kohnová (1893), Aranka Kohnová (1905), Armin Kornfeld, Ružena Kornfeldová, Armin Kreiner (1875), Cecília Kreinerová (1873), Šalamon Kreiner (1900), Regina Kreinerová (1911), Kurt Kreiner (1932), Jozef Kreiner (1908), Sidónia Kreinerová (1906), Lívia Kreinerová (1932), Ladislav Kreiner (1935), Mária Kreinerová (1940), Andrej Kuhn (1902), Aranka Lőwy (1879), Irena Lőwy (1898), Edita Lőwy (1929), Elemér Lőwy (1907), Alojz Nathan (1877), Júlia Nathanová (1893), Gizela Poláčeková (1887), Marta Poláčeková (1913), Irena Poláčeková (1921), Ľudovít Poláček (1925), Imrich Poláček (1927), František Poláček, Ignác Polaček (1877), Berta Polačeková (1888), Július Polaček (1908), Edita Polačeková (1922), Daniel Polaček (1910), Gabriela Polačeková (1913), Artur Polaček (1910), Johana Polačeková (1912), Alexander Polaček (1938), Jolana Polačeková (1938), Regina Poláková (1875), Tibor Polák (1929), Alexander Rosenthál (1903), Julia Rosenthálová (1909), Berta Rosenthálová (1930), Lívia Rosenthálová (1929), Júlia Rosenthálová (1870), Júlia Singerová (1876), Cecília Sušitzká (1880), Alžbeta Špitzerová (1907), Katarína Špitzerová (1930), Dávid Špitzer (1876), Regina Špitzerová (1876), Marta Špitzerová (1928), Vojtech Špitzer (1909), Edita Špitzerová (1912), Viera Špitzerová (1932), Eva Špitzerová (1935), Anna Špitzerová (1884), Viliam Špitzer, Anna Špitzerová, Maximilián Ungár (1869), Helena Ungárová (1905), Eva Ungárová (1942), Viliam Vajda (1888), Oľga Vajdová (1892), Lívia Vajdová (1922), Pavel Vajda (1923), Marta Vajdová (1925), Mikuláš Weinberger (1889), Margita Weinbergerová (1902), Arpád Weinberger (1895), Leopoldína Weinbergerová (1898), Ondrej Weinberger (1927), Alžbeta Weinbergerová (1928), Pavel Weinberger (1934), Fána Weinbergerová (1863).

Rómovia z Krupiny

František Bartoš, Jozef Bartoš, Juraj Bartoš, Rudolf Bartoš, Katarína Bartošová, Emil Didi, Ján Didi, Jozef Didi, Koloman Didi, Michal Didi, Gustáv Drinko, Ľudovít Fízik, Júlia Hakelová, Július Hero, Ondrej Hero, Vojtech Hero, Jozef Kováč, Július Kováč, Koloman Kováč, Ľudovít Kováč, Štefan Kováč, Jozef Krátkoruký, Ján Lacocha, Gregor Toth, Ľudovít Žigmund. Mená ostatných sa nepodarilo zistiť.

Vojaci a partizáni z Krupiny

Štefan Alakša (1920), Jozef Beňovič (1906), Ján Dado (1903), Ján Dilík (1907), Ján Francisci (1923), Bartolomej Grünfeld (1910), Viliam Hakel (1922), Samuel Jaďuď (1920), Ondrej Kosorín (1913), Július Kováč (1917), Ján Kvas (1907), Ján Ľupták (1914), Ján Melich (1909), Stanislav Parilla (1925), Peter Spevák (1921), Štefan Stankovič (1923), Belomír Škrlec (1923), Belomír Šomodský (1918), Jozef Trnka (1908).

Zoznamy obetí vychádzajú z publikácie KRUPINA-monografia mesta, ktorej autorom je Miroslav Lukáč a kolektív (2. vyd. z r. 2014).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#krupina #Nacisti #druhá svetová vojna #Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku