Slováci odmietli stať sa ruskou guberniou

, 04.10.2016 07:00
zajatci, história, vojna
Rakúsko-uhorskí zajatci na ceste do neznáma, rok 1915. Autor:

Česi sú vlastne Slováci a Slováci - Česi. Aj týmito slovami presviedčal Milan Rastislav Štefánik zástupcov krajanských spolkov v Petrohrade a Kyjeve, ktorí nesúhlasili s masarykovskou koncepciou jednotného československého národa. A najmä Štefánikovou zásluhou sa "ruskí" Slováci prihlásili pred 100 rokmi k myšlienke spoločného štátu, ktorú pred nimi podporili americkí Slováci a Česi. Bolo to zároveň prihlásenie sa k západnej orientácii a zrieknutie sa predstáv o jednostrannej závislosti od Ruska.

Stále zúrila prvá svetová vojna a od vzniku Československej republiky delili našich predkov ešte dlhé dva roky bojov.,,Samostatné Slovensko a samostatné české krajiny sa spoja v jeden štátny celok," uvádzalo sa v programovom dokumente, ktorý začiatkom októbra 1916 vypracovali významní predstavitelia slovenskej inteligencie, žijúci vtedy v Rusku. Medzi jeho signatármi čítame mená Vladimíra Hurbana (syn Svetozára Hurbana Vajanského, neskôr známy diplomat), spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského (pred vojnou tajomník Slovenskej národnej strany), ďalšieho spisovateľa Janka Jesenského či podnikateľa Jozefa Országha.

Je príznačné, že pri vyhlasovaní tohto programu v Kyjeve nechýbal predstaviteľ amerických Slovákov Gustáv Košík, vyslanec ich najväčšej organizácie. Rok predtým, koncom októbra 1915, sa v americkom Clevelande zišli zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia, aby načrtli kontúry nového štátneho útvaru. Dohoda, ktorá z tohto rokovania vzišla, bola veľmi stručná, obsahovala vlastne niekoľko heslovitých ustanovení-požiadaviek. Okrem štátnej nezávislosti a federatívneho usporiadania ešte všeobecné volebné právo a demokratickú formu vlády.

„Tvorili by sme s Čechmi jeden štátny federatívny celok, ale okrem toho by sme mali svoju samosprávu, do ktorej by sa nám bratia Česi nesmeli pliesť,“ vysvetľoval o niečo neskôr predseda ligy Albert Mamatej členom jej vedenia "Práve tak ako Illinois alebo Pensylvánia sa nemôžu a nesmú pliesť do vnútorných záležitosti štátu New York.“ Ideálom amerických Slovákov (i Čechov) bol totiž federálny štát, ktorý sa konštituuje zmluvou medzi samostatnými štátmi. Vychádzali zo svojich amerických skúseností, z Ústavy USA, a tak nový štát v strede Európy si predstavovali najskôr ako "Spojené štáty Česko – Slovensko“.

„Ruskí“ Slováci nešli vo svojom programovom dokumente až tak ďaleko, napríklad politickým zriadením sa vôbec nezaoberali. „Nemôžeme si prisvojovať právo presného predurčenia vnútornej organizácie budúceho štátu,“ napísali, „to bude povinnosťou českého a slovenského národa. V súlade s Clevelandskou dohodou však svoj program "priklincovali“ na záver zásadnou podmienkou: „Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečená plná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu.“ Tým zároveň ako keby reagovali na vyhlásenie parížskeho ústredia zahraničného odboja proti Rakúsko-Uhorsku, v ktorom, napodiv, chýbala čo len zmienka o federácii dvoch národov v česko-slovenskom štáte…

O jeho politickom charaktere a smerovaní „ruskí“ Slováci zatiaľ pomlčali možno aj s ohľadom na krajinu, v ktorej vtedy žili. Rusko bolo absolutistickou monarchiou a niektorí zo signatárov ešte nedávno pripúšťali možnosť, že štát Čechov a Slovákov vznikne pod patronátom cárskej dynastie Romanovovcov alebo dokonca bude mať na čele niektorého z jej príslušníkov. Napríklad Országh bol na začiatku vojny v krajanskom spolku, ktorý mal v programe obnovenie českého kráľovstva pod žezlom ruského cára. Ako podmienku spoločnej akcie s Čechmi požadovali vtedy „ruskí“ Slováci iba „jazykovú autonómiu“ v rámci budúceho štátneho útvaru. Znamenalo to v podstate zachovanie slovenského „nárečia“ – ako to nazvali – v ľudových školách a v tlači.

Napokon, i sám Tomáš G. Masaryk, budúci prvý prezident ČSR, si to vtedy predstavoval dosť podobne. V memorande, ktoré predložil v máji 1915 britskému ministrovi zahraničia Edwardovi Greyovi, videl budúci štát ako Veľké Česko rozšírené o Slovensko a ako konštitučnú monarchiu. Mal iba jednu dilemu, ako sa zdôveril publicistovi Robertovi W. Setonovi-Watsonovi, či bude vhodné dosadiť na český (československý) trón ruské veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča, alebo radšej „nejakého západného princa, najlepšie dánskeho alebo belgického“. Masaryk "prestal lichotiť cárskemu dvoru“ – povedané slovami historika Dušana Kováča – onedlho po tom, čo Rusko začalo vo svetovej vojne prehrávať. V neskorších projektoch už nezdôrazňoval blízkosť Ruska a nehovoril viac ani o monarchii. Podobným myšlienkovým vývojom prešiel aj Štefánik, ba na začiatku vojny sa hlásil k „nezávislému českému vojvodstvu“, ktoré malo vzniknúť na jej konci.

„Ruskú kontrolu nechceme!“

Masaryk mal v porovnaní s predstaviteľmi „ruských“ Slovákov istú výhodu – zdržiaval sa väčšinou v Londýne, kým oni sa nachádzali pod stálym drobnohľadom cárskej „ochranky“. Ale Masarykovi – podobne ako jeho pravej ruke Edvardovi Benešovi – muselo záležať na Rusku, a nielen preto, že vo svetovej vojne bojovalo na strane Dohody (Francúzska, Anglicka a neskôr aj Talianska) proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. V Rusku sa v októbri 1916 nachádzalo medzi vojnovými zajatcami viac ako 200-tisíc (podľa niektorých zdrojov až 300-tisíc) Čechov a Slovákov. Vedenie Česko-slovenskej národnej rady v Paríži malo v pláne vytvoriť z nich zahraničné vojsko. S dobrovoľníkmi spomedzi amerických Slovákov zatiaľ nemohlo počítať, keďže USA zachovávali vo vojne neutralitu.

Mimochodom, až do marca 1916 bol vojnovým zajatcom aj Janko Jesenský, držali ho v jednom tábore na Sibíri, odkiaľ sa dostal na slobodu až po intervencii členov vedenia krajanských spolkov v Rusku. A Tajovský sa už na začiatku vojny pokúsil o prechod do ruského zajatia, podarilo sa mu to koncom decembra 1915. Takýchto dezertérov bolo medzi vojakmi zo Slovenska veľa najmä v prvom období vojny, keď sa ruskej armáde viac darilo a bez porážky postupovala k hraniciam Rakúsko-Uhorska.

Pred vojnou žilo v Rusku podstatne menej Slovákov ako v Amerike. Od polovice 19. storočia sa za „veľkú mláku“ vysťahovali státisíce, kým do Ruska len zlomok z tohto počtu a väčšinou išlo o podnikateľov, obchodníkov alebo učiteľov. Na začiatku prvej svetovej vojny sa niektorí z nich hlásili do služby v ruskej armáde ako dobrovoľníci, napríklad Jozef Országh alebo Vladimír Hurban. Obaja neskôr organizovali medzi zajatcami nábor do československých lé­gií.

Masaryk do Ruska vtedy nemohol, lebo ako socialista a autor kritického spisu Rusko a Európa z roku 1903 nemal v tamojších vládnucich kruhoch najlepšiu povesť. Parížske ústredie odboja preto vyslalo do Petrohradu procársky a prorusky orientovaného Josefa Düricha, ktorého akceptovalo aj ruské ministerstvo zahraničných vecí. Štefánik proti tomu ostro protestoval u Masaryka i u Beneša, ale neúspešne. Mal iné predstavy o úlohe Ruska ako garanta budúceho štátu Čechov a Slovákov i o poslaní zahraničného vojska. Ruských zajatcov chcel dostať do Francúzska a zorganizovať z nich osobitné česko-slovenské jednotky. Napokon sa mu koncom júla 1916 podarilo odcestovať do Petrohradu a jeho dvojmesačná misia v Rusku spočívala do značnej miery v blokovaní Dürichových iniciatív.

Milan Rastislav Štefánik ako poručík...
Milan Rastislav Štefánik ako poručík francúzskej armády v roku 1915. Autor: VALKA.CZ

Štefánik získal ešte v roku 1912 francúzske občianstvo, a tak v Rusku pôsobil ako vojenský zástupca francúzskej vlády v hodnosti poručíka. Za svoju prvoradú úlohu považoval podriadenie česko-slovenských spolkov v Rusku zámerom Česko-slovenskej národnej rady v Paríži. Krajanské komunity však našiel názorovo rozdelené až roztrieštené. Rozdielne predstavy mali „ruskí“ Slováci aj o štátoprávnom usporiadaní po zániku Rakúsko-Uhorska.

Česko-slovenská koncepcia sa ponúkala ako jedna z mnohých, popri slovensko-poľskej, slovensko-maďarskej, a ozývali sa dokonca hlasy volajúce po vzniku samostatného slovenského štátu. Protichodné názory zaznievali aj ohľadne toho, o ktorú mocnosť sa oprieť, kto by mal byť hlavným garantom budúceho, či už takého alebo onakého, ale nového štátneho útvaru. Spory medzi predstaviteľmi krajanských spolkov na ich stretnutí v Kyjeve koncom augusta 1916 priblížil Janko Jesenský v spomienkovej knihe Cestou k slobode, ktorá vyšla prvýkrát o dvadsať rokov neskôr: „Ktosi vykríkol, že Dürich povykonával v Petrohrade regiment hlúpostí a že chce zriadiť osobitnú, samostatnú Národnú radu pod ,pokroviteľstvom' a pri financovaní ruskej vlády… Neslýchané!… Je síce pravda, že vo všetkom závisíme od cárskeho Ruska, ale my chceme byť nezávislí. I peniaze by sa nám zišli, ale nie od Ruska, to by znamenalo kontrolu a my ruskú kontrolu nechceme…“

Na kyjevskom rokovaní sa zúčastnil už aj Štefánik. Realistický prozaik Jesenský ho opísal takto: „Nízky, s veľkou tvárou, bledým čelom, hrubým nosom, s rapinami okolo neho, múdrymi belasými očami… Hovoril rozvážne, ticho, láskave a presviedčavo. Spôsoby panské. Dojem svetobežca. Čo bolo spod Tatier, to mu bolo milé, ale malé, ako detská hračka, ktorú treba odložiť, lebo sme už vyrástli z detských nohavičiek a teraz sa robia veľké veci.“

Bez Slovenska bolo Česko slabé

Nebyť Štefánika, rozhádaní predáci krajanov sa nedohodnú zrejme na ničom. Vďaka nemu uznali v tzv. Kyjevskej dohode parížsku Národnú radu ako ústredný orgán zahraničného odboja a za garanta česko-slovenskej samostatnosti označili už nielen Rusko, ale aj ďalšie mocnosti Dohody. Rusku však vyslovili v zápise „absolútnu dôveru“, čo musel Štefánik v liste Masarykovi 11. septembra 1916 siahodlho vysvetľovať. Prejavenie takých intenzívnych „slovanských citov voči Rusku“ označil za nevyhnutnú taktiku vo vzťahu k ruským vládnym kruhom, ktoré už vraj boli podráždené z údajných „francúzskych intríg“. Ale ani Francúzi neboli spokojní s údajne prílišným zdôrazňovaním úlohy Ruska a podceňovaním úlohy Francúzska v boji za národné oslobodenie Čechov a Slovákov. Ale ako ináč som mal postupovať voči žiarlivým Rusom? – pýtal sa Štefánik.

A vari ruská strana bola spokojná s Kyjevskou dohodou a so Štefánikovou misiou? Ak máme súdiť podľa vyjadrení a korešpondencie predstaviteľov vtedajšieho ministerstva zahraničných vecí (minister Sergej Sazonov, jeho námestník Anatolij Neratov), ktorú preskúmal súčasný ruský historik Jevgenij Firsov, tak ani nie. Ich zásadnou požiadavkou bolo prenesenie centra zahraničného odboja Čechov a Slovákov z Paríža do Petrohradu alebo Kyjeva, a to sa nedialo. Dürichove postoje boli im oveľa bližšie ako Štefánikove.

Už aj z uvedeného je zrejmé, koľko diplomatického umenia musel „Masarykov vyslanec“, ako Štefánika označovali, preukázať počas tejto svojej misie. Najtvrdším orieškom bol Slovensko-ruský spolok pamäti Ľudovíta Štúra. Založila si ho moskovská skupina konzervatívnych Slovákov, zväčša podnikateľov, ktorí v Rusku zbohatli. Ten útočil ešte aj proti Zväzu československých spolkov v Rusku so sídlom v Kyjeve a považoval ho za nástroj „českého násilia“. V Jesenského spomienkach vystupujú títo štúrovci ako „gubernisti“, lebo chceli mať zo Slovenska ruskú guberniu, pripojiť ho k Rusku. Podobne aj konzervatívci medzi „ruskými“ Čechmi snívali o všeslovanskej ríši na čele s cárskym Ruskom, s týmto plánom prišiel na začiatku vojny Karel Kramář, budúci predseda prvej československej vlá­dy.

Ako ich Štefánik presviedčal, o tom nám zanechal svedectvo ďalší z Országovcov, Ján, ktorý takisto podnikal v Rusku. Moskovskí Slováci ho vyslali na stretnutie so Štefánikom, a aj sa zišli 15. septembra 1916 v Petrohrade. „Pripojenie k Rusku by nedovolili západné mocnosti z obavy o prílišné posilnenie Ruska,“ tvrdil Štefánik. „Slovensko samo osebe nie je schopné na samostatný štátny život medzi terajšími európskymi krajinami… Ako samostatná jednotka Slováci nikdy nebudú uznaní.“ Česko-slovenská kombinácia je pre Slovákov najlepšia, pokračoval Štefánik, zostať v rámci Uhorska by znamenalo národnú smrť, a tak sa Slovensko zachráni a „bez Slovenska je Česko politicky, strategicky a geograficky slabé a nemôže mu byť zverená úloha tvoriť protinemeckú bariéru“.

Moskovských „gubernistov“ však ani tak nepresvedčil. Zotrvali na svojom stanovisku až do mája 1917, keď ich spolok ukončil činnosť.

Potrebovalo to revolúciu

Rovnako ťažko bolo presviedčať Rusov, aby súhlasili s presunom časti českých a slovenských vojnových zajatcov do Francúzska. Generálovi Michailovi Alexejevovi z hlavného vojnového stanu v Mogiľove bol poručík Štefánik vcelku sympatický, jeho nápady už menej. Úspešnejší bol Štefánik v Kyjeve, kde sa pričinil o zvýšenie náboru Slovákov spomedzi vojnových zajatcov do prvej streleckej česko-slovenskej brigády, kde ich dovtedy bolo málo. Začali vychádzať Slovenské hlasy, zatiaľ ako príloha časopisu Čechoslovan (redigoval ju Jozef Gregor Tajovský) a Štefánik v jej prvom čísle zverejnil výzvu adresovanú krajanom v Rusku pod názvom Bratia Slováci!

Potenciálnych dobrovoľníkov pre budúce česko-slovenské légie, či už v Rusku alebo vo Francúzsku, bolo veľa aj v Kyjeve. Na jednom z jeho predmestí (dnes je to kyjevský obvod Darnica) sa vtedy nachádzal najväčší zajatecký tábor v európskej časti Ruska. Ako nedávno zistil nemecký historik Reinhard Nachtigal, v júli 1916 tam bolo okolo 25-tisíc zajatcov a väčšinou bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády. Zajatci slovanského pôvodu mali určité výsady a počítalo sa s nimi ako s dobrovoľníkmi do národnostných légií pre východný front. Podmienky ich náboru do osobitných jednotiek pre západný front však zatiaľ neboli priaznivé. Zmenili sa k lepšiemu až po revolúcii v Rusku vo februári 1917, o čom si však povieme podrobnejšie niekedy nabudúce.

Trocha sklamaný Štefánik odcestoval do Rumunska, kde bol úspešnejší a od tamojšieho kráľa získal súhlas na nábor zajatcov do česko-slovenského zahraničného vojska. Cestou sa ešte 14. októbra 1916 znovu zastavil v Kyjeve a po jeho odchode vzniklo programové vyhlásenie slovenskej inteligencie žijúcej v Rusku. Píšeme o ňom v úvode tohto článku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Milan Rastislav Štefánik #história #Československo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk