Takmer troch Čechov za jedného Slováka?! Dohoda sa začala uskutočňovať pred 70 rokmi ako výmena obyvateľstva opciou, zmenou štátneho občianstva. Podobná výmena prebiehala vtedy aj medzi Československom a Maďarskom či Poľskom a ZSSR, táto však mala viaceré osobitosti. Dodnes vyvoláva množstvo otáznikov a dohadov.
Prvá nejasná otázka: koho to vlastne vtedy vymenili – skutočne Slovákov za Čechov? Položil si ju aj mladý historik a publicista z Kyjeva Roman Kabačij. Po archívnom a terénnom prieskume prišiel k jednoznačnému záveru. „Na Ukrajinu neprichádzali Slováci, ale južní Lemkovia z prešovského regiónu, čiže slovenskí Ukrajinci, ktorých tam volajú Rusínmi. Miestne obyvateľstvo Volynskej a Rivenskej oblasti ich po presídlení nazvalo Slovákmi jednoducho preto, lebo pochádzali zo Slovenska. Neskôr však aj sami uverili tomu, že sú Slováci a mnohí sa dodnes za Slovákov považujú.“
Tu treba poznamenať, že oficiálny Kyjev na rozdiel od oficiálnej Bratislavy neuznáva rusínsku národnosť a aj ukrajinská veda – podobne ako poľská – pracuje radšej s pojmami Lemkovia alebo Bojkovia, ktorých považuje za súčasť ukrajinského národa. Boli to teda slovenskí Rusíni (Lemkovia)? Odpoveď hľadajme v štatistike, ktorú už dávnejšie vypracoval najvýznamnejší historik Prešovska, predvlani zosnulý Ivan Vanat. Podľa jeho zistení presídlenci pochádzali z týchto okresov (v zátvorke počet rodín a osôb): Bardejovský (1 281/5 904), Humenský (238/1 051), Medzilaborecký (706/3 088) a Prešovský (440/1 972). Išlo o národnostne zmiešané okresy, v niektorých z nich vtedy dokonca prevažovalo rusínske obyvateľstvo gréckokatolíckeho vyznania.
Na Prešovsku v tých rokoch žilo okolo 90-tisíc Rusínov a Kabačij tvrdí, že Kyjev očakával presídlenie všetkých. Očakávať mohol, veď aj Praha sa usilovala o návrat nie 33-tisíc, ale aspoň 50-tisíc Čechov z Ukrajiny. Dokonca počítala s nimi – ako píše český historik Karel Kaplan – pri osídľovaní pohraničia po odsune sudetských Nemcov. Ale čo to boli za Česi a ako sa ocitli tak ďaleko od vlasti?
Volali ich volynskými Čechmi, lebo v druhej polovici 19. storočia osídľovali na výzvu ruskej vlády vyľudnené obce a mestečká vtedajšej Volynskej gubernie. Územie, ktoré títo kolonisti osídlili, prechádzalo predtým i potom z rúk do rúk. Raz patrilo Poliakom, inokedy Rusom. Od roku 1921 si ho znovu pripojilo Poľsko, v roku 1939 sa po dohode Molotov – Ribbentrop dostalo pod správu Sovietov, o dva roky neskôr ho okupovali Nemci a začiatkom roku 1944 – opäť obsadila Sovietska armáda. Čiastočne poruštení a popoľštení volynskí Česi, vtedy už znovu sovietski občania, výrazne posilnili 1. československý armádny zbor, ktorý potom spolu s jednotkami Červenej armády bojoval na Dukle a oslobodzoval ČSR. Možno sa čudovať, že požadovali návrat celej komunity do rodných krajov svojich predkov, čo im, napokon, ešte počas vojny sľuboval prezident Beneš?
Moskva a po nej i Kyjev namietali, že až toľkých z krajiny pustiť nemôžu, lebo po strašných vojnových stratách je v oblasti akútny nedostatok pracovných síl. A tak 10. júla 1946 podpísali kompromisnú medzivládnu dohodu… Presídľovať sa malo recipročne a na dobrovoľnom základe: kto sa prihlási, ten i pôjde. Problém bol v tom, že zatiaľ čo volynskí Česi sa priam hrnuli do starej vlasti, slovenským Rusínom sa na sovietsku Ukrajinu veľmi nechcelo, alebo aspoň nie toľkým. Na východnom Slovensku sa preto muselo agitovať, školení agitátori prišli údajne až z Moskvy.
To by napokon nebolo až také nové, rôzni verbovači sa po Zemplíne a Šariši pohybovali už v druhej polovici 19. storočia a rôznymi spôsobmi, napríklad uhrádzaním cestovného, podnecovali záujem zbedačených ľudí o vysťahovanie sa za prácou do Ameriky. Sovietski agenti však prichádzali predovšetkým s medovými motúzmi a ťahali ich popod nos zbedačenému obyvateľstvu, ktoré sa ešte nespamätalo zo strašnej vojny. Ľuďom sľubovali život v raji…
Dve tisícky si to rozmysleli
Zvýšenú pozornosť venovali agitátori najchudobnejším medzi biednymi, mnohodetným maloroľníckym rodinám. Vtedy 18-ročného Jozefa Bobalíka z Lukova najviac omámila „zaručená“ informácia o tom, že metrák pšenice stojí na druhej strane štátnej hranice v prepočte len 6 rubľov. „Až po presídlení som v Mirohošti zistil, že za toľko vykupuje štát obilie od kolchozov, preto nemali na výplaty,“ spomínal po desaťročiach, „Na trhu však jeden-jediný kilogram múky stál trikrát viac – 18 rubľov.“ Len tak sa mohlo stať, že do Volynskej akcie, ako sa jej bežne hovorilo, agitátori zlákali aj ľudí, ktorých prechod frontu nepripravil o strechu nad hlavou a ktorí hospodárili na vlastnom.
Pôvodne sa prihlásilo 14-tisíc osôb, väčšinou Rusínov, ale aj Slovákov, takmer dve tisícky si to v poslednej chvíli rozmysleli. Možno si veci preverovali, možno ich odhovorili skúsenejší príbuzní či známi, ktovie. Ďalší odchádzali akoby na skusy: ak sa nebude páčiť, vrátim sa. Zo spomienok pamätníkov a z ústnej histórie navrátilcov, ktorú zaznamenali Štefan Kruško, Mikuláš Škurla, Zuzana Beňušková a ďalší, vyplýva, že v ich rozhodovaní bolo priveľa dôverčivosti i naivnej viery. Zbedačených ľudí však hnala do neznáma predovšetkým zúfalá životná situácia. Zavážili tiež krivdy pri vyplácaní vojnových škôd, snaha oddeliť sa od rodičov, vidina zväčšenia majetku.
Okolo dvetisíc si to však rozmyslelo a nešli. Podľa ruskej slavistky a historičky Aľbiny Noskovej, ktorá sa zaoberá povojnovým obdobím vo vzťahoch medzi štátmi východnej Európy v sovietskej sfére vplyvu, významnú úlohu pri definitívnom rozhodovaní, či ísť alebo nejsť, mohol zohrať prešovský biskup Pavol Gojdič, ktorý nabádal gréckokatolíkov svojej eparchie, aby sa nezúčastnili na výmene obyvateľstva. Významná však bola dozaista aj tá okolnosť, že oslovení mali vôbec možnosť odmietnuť ponuku presídlenia a dokonca zmeniť pôvodné rozhodnutie odísť. Tým sa tento transfer dosť zásadne líšil od výmeny poľských Rusínov (Lemkov) za ukrajinských Poliakov. Veď v rokoch 1945 – 1946 to tam prerástlo až do násilných deportácií s použitím armády a vlastne do etnických čistiek. Poľské úrady obvinili Lemkov, že poskytujú pomoc a podporu oddielom Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), zvaným banderovci, ktoré prenikali na poľské územie a razili si cestu na Západ.
Pražská vláda žiadne represívne opatrenia pri výmene obyvateľstva so ZSSR, našťastie, neprijala. Rusíni neboli Nemci ani Maďari a Beneš presadzoval už od roku 1943 myšlienku ČSR ako čisto slovanského štátu, v ktorom sa napevno počítalo s rusínskou menšinou. A slovenské orgány sa k presídľovacej akcii správali vlažne. Vládny splnomocnenec pre otázky presídlencov v Kyjeve Olexij Mohyla sa podľa dochovaných archívnych materiálov dokonca pohoršoval nad postojom Bratislavy a štátnej správy v prešovskom regióne, vraj sú pasívne. Ale problémy boli aj na ukrajinskej strane. Beneš sa v liste posťažoval Stalinovi na prieťahy sovietskych úradov pri vybavovaní žiadostí volynských Čechov.
Nakoniec však uvoľnili na akciu výmeny na jednej strane 3 377 a na druhej – 11 960 osôb. V januári 1947 sa mohlo začať s presídľovaním. Ako prví odchádzali ľudia z okolia Dukly, z vojnou zničených obcí Svidníckeho a Stropkovského okresov: z Kožuchoviec, Dobroslavy, Kapišovej, z Krajného Čierneho… Potom ich nasledovali ďalší. Aj Ondrejovci z Renčišova pri Sabinove naložili jedného dňa do vagóna biedny nábytok, pluh, kravku a hajde za slnkom na východ. „Viezli sme sa v dobytčiaku, jedna strana pre ľudí, druhá pre dobytok,“ do smrti nezabudne Jozef Ondrej, ktorý mal vtedy 11 rokov. V jednom vlaku takto cestovalo približne 60 rodín. Posledné vozne vyhradili pre poľnohospodárske náradie. V transporte sa nekúrilo, všetkých však hriala predstava budúceho raja.
Najprv sa išlo do Čiernej nad Tisou, tam sa všetko prekladalo z československých vozňov do sovietskych. Dnes sa možno dostať vlakom z Čiernej do Ľvova za 10 hodín, vtedy len v Čope stáli dva týždne! Colníci odobrali presídlencom zemiaky a hydinu, dokonca si ju pred nimi delili. Už vtedy sa chceli niektorí pobrať späť „Do Sovietskeho zväzu sa ľahko prichádza, ale vrátiť sa už nedá,“ povedal im pohraničník. Mnohí tomu naďalej neverili. Vo Ľvove stáli tak dlho, že im došli posledné sucháre, pritom do Rivna je odtiaľ len 210 a do Lucka 150 kilometrov. To sú dve centrá bývalej Volynskej gubernie, Sovietmi administratívne rozdelenej na dve samostatné oblasti.
Transporty mali nečakane dlhé zástavky možno aj preto, že oproti už šli nákladné vlaky s Čechmi vracajúcimi sa do starej vlasti. Na staniciach sa mali možnosť s nimi pozhovárať: „Čo ste sa zbláznili, kam sa to ženiete, čaká vás tam peklo,“ čudovali sa tí druhí.
Vytriezvenie a túžba vrátiť sa
Prvý vlak odchádzal v januári, posledný v máji 1947. Postupne sa pohyb transportov zrýchľoval, ale malo to svoje výkyvy. Napríklad cesta z Bardejova na miesto určenia mohla trvať len tri dni, ale aj tri týždne. Jednu súpravu odstavili vo Ľvove na vedľajšiu koľaj a pohli s ňou až po pätnástich dňoch. Cestou mnohých presídlencov okradli. Zlodeji brali nielen cennosti, ale aj potraviny.
Okolo 20. marca 1947 sa vo Volynskej oblasti nachádzalo len 670 rodín presídlených zo Slovenska, dovedna 3 264 osôb. V júni sa už dala bilancovať celá akcia. Tridsaťsedem vlakových súprav s takmer 1 900 vozňami previezlo okrem ľudí aj 272 koní, 1 376 kráv, 739 prasiat, 9 mláťačiek, 697 rebrinákov, 55 úľov atď. a pod. Nehnuteľný majetok zanechali doma, za to mali dostať domy a hospodárske budovy po volynských Čechoch. A to bolo prvé trápenie, mnohé predtým prázdne usadlosti už totiž medzitým stihli obsadiť poľskí Lemkovia, ktorých presídlili sem o čosi skôr. Aj Ondrejovcov preto najprv dočasne ubytovali v obci Dovhe Pole. Museli tam nejaký čas počkať, kým sa zo susedných Semidubov nevysťahujú volynskí Česi. Tam im pridelili opustený dom a vyše štyri hektáre pôdy.
Miestni považovali presídlencov zo Slovenska za Huculov, čiže Rusínov z ukrajinsko-rumunského pohraničia, asi podľa podobnosti reči. Všade vtedy vládlo napätie a strach, akoby sa vojna ešte neskončila. „Presídlenci sa dostali do samého centra bojov medzi jednotkami Červenej armády a oddielmi Ukrajinskej povstaleckej armády (banderovcami),“ vysvetľuje historik Olexandr Subot zo štátnej univerzity v Rivnom. Jeho kolega Kabačij však slovenským Rusínom trochu zazlieval, že nepochopili zmysel odporu UPA a pridali sa na stranu sovietskej moci. A vari väčšina ukrajinského národa sa nepridala?
Tým sa však trápenia presídlencov neskončili. Zásobovacia situácia na západnej Ukrajine bola v povojnových rokoch ešte horšia ako na východnom Slovensku. Za bochníkom chleba bolo treba cestovať do mesta aj 30 kilometrov a vystáť tam 10-hodinovú frontu. Verbovači ľuďom tvrdili, že ich ľudia v novej domovine prijmú s otvorenou náručou. Bolo to presne naopak, miestne obyvateľstvo k nim pristupovalo s nedôverou, ako k nepozvaným hosťom, ich reči nerozumelo, ich zvyky nepoznalo. Ale aj úrady na mnohých miestach sa na nich dívali s podozrením. V čase, keď na Ukrajine vrcholilo ťaženie proti gréckokatolíckej cirkvi a všetci jej biskupi už boli za mrežami, sa tu zrazu objaví toľko praktikujúcich gréckokatolíkov zo Slovenska. Čo s nimi?
Ale žiť sa nejako muselo. „Dostali sme sovietske štátne občianstvo a dva roky nás nechali súkromníčiť,“ spomínal J. Ondrej. „Potom nám však všetko zobrali, lebo aj v Semiduboch založili kolchoz.“ To sa už mnohým presídlencom končila trpezlivosť. Žiadali sa domov na Slovensko. Keď nepochodili, začali písať žiadosti a posielať petície na najvyššie miesta v ZSSR, ale odpovedí sa nedočkali. Nasledovali kroky plné zúfalstva. Historici Ivan Vovkovič a Ivan Sjusko zo Zakarpatskej národnej univerzity píšu v tejto súvislosti o 75 rodinách presídlencov z obce Kvasilovo (Rivnenská oblasť), ktoré sa 15. apríla 1948 dali s vozmi a konskými poťahmi na pochod k sovietsko-československej štátnej hranici. Čakalo ich vyše 500 kilometrov cesty-necesty, ale už čoskoro im ju zarúbala polícia – museli späť. Dedinu obkľúčilo vojsko, vyšetrovalo sa, dvoch organizátorov pochodu odsúdili na 25 rokov prác v gulagoch.
Bobalíka odsúdili neskôr a v inej kauze na 10 rokov za „protištátne reči“. Eskortovali ho až na Mys Lazareva neďaleko Sachalinu. „Tam som zistil, že najväčším pánom na svete je hlad, pre kôrku chleba je hladujúci človek schopný všetkého,“ spomínal. Prepustili ho v roku 1955 na amnestiu, v Mirohorošti si našiel prácu ako mechanizátor a sníval o návrate domov.
Z optanta sa stal reoptant
To sa Bobalíkovi a ďalším splnilo v druhej polovici 60. rokov, keď politický odmäk umožnil prvú vlnu „reoptácie“ – do ČSR sa vrátili takmer dve tretiny presídlencov. Ďalšia nasledovala až v roku 1993 a tú už mohol pozorovať zblízka aj autor týchto riadkov.
V ukrajinskej obci Semiduby som našiel desiatky ľudí sedieť na kufroch, pripravených vycestovať. Väčšinou išlo o ľudí v strednom a mladšom veku. Predstavovali sa ako Slováci, ale po slovensky, až na pár slovíčok, nevedeli nič.
Vtedy už 58-ročný J. Ondrej sa nikam nechystal. Na otázku, prečo ostáva, odpovedal: „Keby som mal o desať rokov menej, nepoviem, ale teraz znovu začínať, znovu ísť za čímsi a kamsi, to teda nie!“
V tom období sa vrátilo 1 806 „reoptantov“, ako ich nazvali, na Slovensku majú dodnes svoje občianske združenie. „Ani jeden sa však už nemohol usadiť tam, kde sa narodil, alebo odkiaľ prišli jeho rodičia,“ konštatuje predseda koordinačného výboru združenia Štefan Kruško. Dnes žijú najmä v Holíči, Novej Bani, Smolníku a Hontianskych Moravciach. Miestni ich volajú „Rusi“.
Optant či reoptant všetko jedno. Akurát doba sa zmenila…