Vládne a politické špičky vojnového Slovenského štátu opustili Bratislavu 31. marca 1945. Ráno im nemecký vyslanec Hanns Ludin oznámil, že situácia na fronte pri Trnave je zlá, hlavnému mestu hrozí obkľúčenie jednotkami Červenej armády, treba urýchlene evakuovať úrady aj rodiny. „Porada u prezidenta. Rozhodnutie ísť. Odobrali sme sa. Predtým bol spoločný obvyklý obed. O 16. h. som opustil Bratislavu… Boľševické lietadlá… streľba z kanónov… kolóny Maďarov všade po cestách,“ zapísal si do denníka predseda vlády Štefan Tiso. Niektoré zdroje tvrdia, že bol iba menovcom prezidenta Jozefa Tisa, v skutočnosti jeho vzdialeným príbuzným – bratrancom z tretieho kolena.
Foto: SLOVENSKÉ MÚZEUM DIZAJNU / KATALÓG SNG K VÝSTAVE SEN / SKUTOČNOSŤ // UMENIE A PROPAGANDA 1939 - 1945 ( R. 2016)
Premiérom sa stal začiatkom septembra 1944, už v čase Slovenského národného povstania a nemeckej okupácie Slovenska, keď vystriedal značne chorého Vojtecha Tuku. Zároveň začal vykonávať aj funkcie ministra zahraničia a spravodlivosti (pravosúdia). Nebolo toho priveľa na plecia dovtedajšieho predsedu Hlavného súdu v Bratislave? Vraj do politiky nechcel, po kariére netúžil a vysoké posty mu vnútil – ako napísal neskôr – treťokolenný bratranec. Štyridsaťsedemročný Štefan Tiso pôsobil predtým iba v justičných službách.
Prvou zastávkou vlády na úteku bola Skalica, zatiaľ čo prezident vyčkával na ďalší vývoj situácie v Holíči. Štvrtého apríla padla Bratislava, predsunuté sovietske jednotky sa dostali až do Perneku pri Malackách, a tak sa utečenci vo svojich drahých autách vydali do Rakúska, ktoré v tom čase bolo ešte súčasťou Nemeckej ríše… Po 3-hodinovej nočnej prestávke sa na druhý deň predpoludním ocitli v mestečku Kremsmünster, asi 160 km západne od Viedne.
Kremsmünster mal vtedy iba pár tisíc obyvateľov a známy bol ako sídlo benediktínskeho opátstva. Medzi múrmi tamojšieho kláštora sa dočasne ubytoval prezident i vláda s početným príbuzenstvom a úradníckym aparátom. „Kláštor je tu veľký, ale aj ľudí je veľa,“ poťažkal si v denníku premiér na úteku. „Je nás tu už viac ako 2× toľko, koľko bolo určené.“ A ďalší pribúdali. „Bolo miesto pre 120 ľudí chystané, je ich tu vyše 300,“ spresnil Štefan Tiso 7. apríla. „Nepríjemnosti so stravou a ubytovaním.“
Vysokopostavení utečenci síce doviezli so sebou aj nejaké zásoby potravín, tie sa však pri toľkých ľuďoch rýchlo míňali. Vo svojom denníku Tiso opakovane horekuje, že mnohí zbytočne, bezdôvodne odišli zo Slovenska a že evakuácia sa pripravila zle, na poslednú chvíľu. V skutočnosti evakuačnú kanceláriu zriadila vláda v Bratislave už v januári 1945 a prvé zložky mocenského aparátu sa začali sťahovať do zahraničia v polovici marca. Boli určené dve evakuačné strediská: prvé v Kremsmünsteri s jeho blízkym okolím (vrátane kúpeľov Bad Halle), druhé v mestečku Ried na Inne s jeho okolím (asi 240 km od Viedne), všetko v Hornom Rakúsku. Práve tam sa uchýlili vybrané útvary Hlinkovej gardy, ktoré boli stále v bojovej pohotovosti.
Stojí sa zmienku, že evakuačným komisárom bol ďalší Tiso, Fraňo, prezidentov bratranec, bývalý prvý vyslanec Slovenského štátu v Moskve a od mája 1941 riaditeľ prvej poľnohospodárskej banky na Slovensku – Sedliackej banky. Práve Fraňo Tiso vyberal so spolupracovníkmi na evakuáciu vhodné priestory v Hornom Rakúsku. Exponentom režimu sa vydali špeciálne emigračné legitimácie, s vyslancom Ludinom sa dohodlo otvorenie hranice pre prípad nedobrovoľného odchodu z vlasti. Nečakane rýchly vývoj udalostí a následná panika však zmenili organizovanú evakuáciu na bezhlavý útek.
Podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku úplne veliacemu generálovi XX. korpusu 3. americkej armády.Štefan Tiso, predseda utečeneckej slovenskej vlády
V Kremsmünsteri pomáhali Fraňovi Tisovi s prípravami na príchod prominentných utečencov aj Konštantín Čulen, jeden z najznámejších ideológov vojnovej Slovenskej republiky, a prezidentova sestra. Vraj sa rozplakala, keď prezident vystupoval z auta po nočnej ceste z Holíča. „Len neplač – na to je dosť času,“ povedal jej brat. Tak to aspoň stojí v Čulenových spomienkach. V Kremsmünsteri sa Tiso a spol. dozvedali od Ludina, ktorý kláštor pravidelne navštevoval, o vývoji situácie doma. V Bratislave už úradoval Zbor povereníkov, prezident ČSR Edvard Beneš pricestoval z Londýna do Košíc, kde čakal na oslobodenie Prahy. Jozef Tiso ich vo svojom poslednom rozhlasovom prejave, vysielanom z rakúskeho územia 27. apríla 1945, nazval uzurpátormi moci, dosadenými „boľševickou armádou“… Tvrdil, že prezident Slovenskej republiky a jeho vláda naďalej fungujú a vo svojej činnosti budú pokračovať.
Štefan Tiso si však tým vtedy už nebol taký istý. „Stojíme pred vážnym rozhodnutím – ísť ďalej alebo vyčkať udalosti tuná,“ zaznamenal v denníku. „Nemecké mestá už nemajú, zdá sa, žiadneho záujmu, iba ako zachrániť čo najviac z vlastných vecí… Nik nevraví ani o zbraniach, ani o zázraku. Ľudia sa snažia dostať do rúk Anglosasov. Rátajú s ľudskejším zaobchádzaním.“ Medzitým Sovieti obsadili Viedeň a 29. apríla americká armáda dosiahla Mníchov. Tamojší kardinál Michael von Faulhaber pôvodne ponúkol Jozefovi Tisovi svoju mníchovskú rezidenciu, táto možnosť však padla a slovenský prezident na úteku sa 2. mája vybral s malým sprievodom na iné miesto v Bavorsku, do kapucínskeho kláštora v Altotingene. V ten istý deň sa rozniesla po Kremsmünsteri správa o smrti Hitlera. „Údajne padol 1. mája popoludní v Berlíne, kde viedol obranu mesta,“ zapísal si Štefan Tiso zjavne pochybovačne. Vzápätí dodal: „Jedno je jasné. To, čo človek už dávno šípil, t. j. že Nemci vojnu prehrali, je dnes skutkom.“
„Podrobujeme sa americkej armáde“
<A> Utečenecká vláda – ako ju Štefan Tiso sám pomenoval – zostala v Kremsmünsteri až do jeho obsadenia Američanmi. Stalo sa tak 5. mája ráno, keď nemeckí vojaci bezhlavo ustúpili alebo sa vzdali bez boja. Tí, čo zutekali, brali civilistom, čo sa dalo, dokonca hodinky. „Vzali aj Slovákom, niečo vrátili, keď sa im povedalo, že to bol Slovák,“ poznamenal si bývalý premiér. Na druhý deň americký kapitán prikázal slovenskej kolónii odovzdať zbrane a rabujúcim zajatcom pohrozil zastrelením.
Siedmeho mája prejavil záujem o stretnutie so Štefanom Tisom zástupca veliteľa XX. zboru americkej 3. armády brigádny generál W. A. Collier. Aj sa stretli a tlmočníka im robil Rudolf Kubiš, od októbra 1944 guvernér Slovenskej národnej banky (na toto miesto nastúpil po Imrichovi Karvašovi, ktorého zatklo gestapo a obvinilo z príprav SNP).
Štefan Tiso požiadal generála o ochranu americkej armády pre celú „slovenskú kolóniu“. Collier ho vyzval, aby predložil zoznam všetkých Slovákov v Kremsmünsteri. Pýtal sa, kde je prezident, treťokolenový bratranec to však nevedel povedať. Bol asi úprimný, lebo aj v denníku ľutuje, že mu to prezident pred odchodom nepovedal. A dopísal: "Škoda, bolo by dobre, keby tu bol, vedel by azda viac pomôcť ako my.“
Na druhý deň večer sa aj Slováci v Hornom Rakúsku dozvedeli o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka. Štefanovi Tisovi to oznámil Collier, ktorý ho zároveň informoval o rozhovore so svojím veliteľom generálom Waltonom H. Walkerom. Povedal, že slovenskú žiadosť bude možné akceptovať, treba ju však podať písomne, a to čo najskôr. Ešte v ten istý večer vznikol dokument, ktorý vošiel do dejín ako „kapitulačný akt v Kremsmünsteri“.
Štefan Tiso ako „ministerský predseda utečeneckej slovenskej vlády“ v tomto dokumente konštatuje: „Podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku úplne veliacemu generálovi XX. korpusu 3. americkej armády.“ A ešte raz (aby nebolo pochýb): „My sa podrobujeme každému opatreniu, nariadenému spojeneckým hlavným veliteľstvom.“
V dokumente však chýba jediná zmienka o Slovenskom štáte či Slovenskej republike. Podľa Jana Peška z Historického ústavu SAV a Václava Vondraška z Univerzity obrany v Brne, ktorí podrobne skúmali činnosť slovenského politického exilu, to malo svoju logiku: „Členovia vlády si veľmi dobre uvedomovali, že v danej situácii by akákoľvek zmienka o Slovenskom štáte nenašla u Spojencov ohlas. Spojené štáty v predchádzajúcich šiestich rokoch Slovenskú republiku nikdy neuznali.“
Tiso a ďalší členovia bývalej vlády sa navyše obávali, či ich nevydajú Sovietom, ktorí mali v rukách Viedeň, alebo československým úradom, preto boli ochotní podpísať Američanom čokoľvek. Na naliehavú Tisovu otázku, či Kremsmünster nepripadne do sovietskeho okupačného pásma, generál odpovedal, že o demarkačnej čiare sa ešte len rozhodne, ale nie tak rýchlo, aby utečencov nemohol presunúť na bezpečnejšie miesto pod ochranou armády USA.
Kapitulačný akt podpisovali neskoro večer v Tisovej miestnosti. Z americkej strany boli prítomní okrem generála Colliera ďalší dvaja dôstojníci – plukovník J. O. Curtis a kapitán D. W. Allard. „Pred podpisom sme ich ponúkli slivovicou a po podpisovaní si posedeli u nás do pol tretej,“ zveril sa Tiso svojmu denníku. V spoločnosti boli zo slovenskej strany aj niektoré dámy, napríklad Čulenova manželka, a bavili sa s Američanmi lámanou angličtinou alebo nemčinou. „Boli obavy, či nápoje nebudú mať u dôstojníkov následky,“ priznal Tiso. Generál sa vraj zdržal až do rána…
Mohlo sa zdať, že podpísaním kapitulačného aktu (Štefan Tiso ho nazýval „zmluvou“) získal expremiér a exministri status politických utečencov alebo repatriantov. Už o týždeň sa však ukázalo, že sú len zajatcami v rukách vyšetrovateľov americkej vojenskej kontrarozviedky CIC. „Ministrov odviezli a neprišli späť ani na druhý, ani na tretí deň a márne ich rodiny pátrali, kde sú,“ spomínal Čulen. Šestnásteho mája 1945 sa začali výsluchy a putovanie exponentov ľudáckeho režimu po amerických zajateckých táboroch v Rakúsku a Nemecku, ktoré si bývalý premiér už nemohol, vlastne nesmel zaznamenávať…
Súčasne sa začali o bývalého prezidenta a vládu zaujímať československé úrady. Svedčí o tom telegrafická depeša štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa veľvyslancom v Londýne a vo Washingtone. Mali u vrchného spojeneckého velenia zariadiť vydanie Štefana Tisa a spol. do Československa. Vláda ČSR o to úradne požiadala vládu USA 16. júna 1945.
Slovenský štát vraj trvá
Čo vlastne znamenala kapitulácia v Kremsmünsteri a aké boli jej dozvuky? Podľa súčasných slovenských historikov stvrdila formálny, podľa iných oficiálny (z hľadiska medzinárodného práva) zánik Tisovej Slovenskej republiky. Tak ju hodnotia napríklad František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave alebo Pavol Petruf z Historického ústavu SAV.
Stúpenci a obhajcovia vojnovej Slovenskej republiky tvrdia opak: Žiadna kapitulácia sa nekonala, americká strana od nej beztak odstúpila, tisovský štát právne naďalej existuje. Takto reagovali niektorí predstavitelia ľudáckeho exilu, napríklad Karol Sidor, dlhoročný popredný predstaviteľ HSĽS, ktorý v roku 1939 odišiel z veľkej politiky a stal sa vyslancom vo Vatikáne. „Nevieme, kto splnomocnil členov vlády vykonať takýto krok,“ vyhlásil Sidor. „A keď sa už k takémuto činu odhodlali, prečo to urobili v najposlednejšom momente, keď už celé Slovensko bolo v správe sovietskej, a nie americkej armády?“
Podľa spomienok Tisovho tajomníka Karola Murína prezident vyjadril súhlas s aktom kapitulácie. Jej kritici to považujú za nedostatočné, len dodatočné a veľmi sprostredkované „požehnanie“ tohto aktu. Samotný dokument totiž neobsahuje ani slovo o splnomocnení prezidenta.
Takto argumentuje právnik Slavomír Jančok, ktorý nejaký čas pôsobil v Prezidentskej knižnici (dnes nefunkčnej) rodného domu Jozefa Tisa v Bytči. Ďalším argumentom je, že vláda nerozhodovala pri podpise kapitulácie v zbore, ako jej ukladala ústava. Okrem Štefana Tisa sú pod dokumentom len podpisy ministrov Mikuláša Pružinského, Aladára Kočiša a Gejzu Medrického plus vyslanca Tida J. Gašpara. Do potrebného kvóra chýbajú podpisy ministrov Alexandra Macha, Štefana Haššíka a Ľudovíta Lednára, ktorí sa nachádzali vtedy na iných miestach v Rakúsku. A, do tretice, nikde inde neprijímal nejaký generál americkej armády politické kapitulácie, nanajvýš čiastkové vojenské, keď sa vzdávali jednotlivé nepriateľské jednotky. Aj preto vraj Američania od dohody napokon odstúpili.
Z toho sa vyvodzujú ďalekosiahle závery, napríklad, že Slovenský štát neprestal existovať ani po máji 1945. Tieto konštrukcie o jeho povojnovej kontinuite mal podporiť aj tzv. posledný dekrét Jozefa Tisa, ktorý napísal už vo väzení v septembri 1946 a zverejnil ho Murín vo svojich spomienkach. Prezident podľa neho ustanovil 5-členný zastupiteľský zbor s úlohou „viesť záležitosti Slovenského štátu, poťažne viesť boj za jeho uznanie“ na slobode.
Dlho s tým operoval najmä Ferdinand Ďurčanský, prvý minister zahraničných vecí Slovenského štátu, nie však Sidor, hoci takisto mal byť členom uvedeného zboru. Názory o kontinuite prvej Slovenskej republiky podrobil nedávno kritickej analýze odborník na diplomatické právo Peter Rosputinský z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Podľa neho Slovenský štát zanikol fakticky i právne. Za rozhodujúce považuje vyhlásenia slovenskej politickej reprezentácie pred vznikom demokratickej Slovenskej republiky v roku 1992 i po ňom o tom, že nie je pokračovateľkou Slovenského štátu a nenadväzuje na jeho tradície.
Celkom na záver: čo sa stalo so slovenskými účastníkmi kapitulačného aktu v Kremsmünsteri? Koncom októbra 1945 ich Američania vydali československým úradom a postupne predstúpili pred Národný súd v Bratislave. Najhoršie to vyzeralo s bývalým šéfom Úradu propagandy spisovateľom Tidom J. Gašparom, rozsudok znel na doživotie, ale už v roku 1958 sa vďaka amnestii dostal na slobodu. Štefana Tisa odsúdil retribučný súd na 30 rokov straty slobody, zomrel v leopoldovskej väznici 24. marca 1959. Exminister hospodárstva Gejza Medrický a exminister financií Mikuláš Pružinský dostali po 7 rokov väzenia, Rudolf Kubiš – 18 mesiacov…