Útek alebo samovražda? Ako svet pátral po Hitlerovi

, 08.05.2017 14:00
Adolf Hitler a Eva Braunová
Ani smrť ich nerozdelila. 30. apríla1945 spáchali Adolf Hitler a Eva Braunová samovraždu. Vedľa obhorených mŕtvol našli aj ich otrávené psy. Autor:

Mýty majú dlhý život. Ten, že Adolf Hitler nespáchal samovraždu, ale v poslednej chvíli ušiel, vydržal dodnes. Ešte aj 72 rokov po vojne sa nájdu ľudia, ktorí sú presvedčení, že dožil kdesi v Argentíne. Tomu, že je po smrti, však spočiatku neveril nikto – ani Sovieti.

Spory o tom, kde a ako Hitler zomrel, sa vedú už celé desaťročia. Odporcovia oficiálnej verzie jeho smrti tvrdia, že sa mu z obkľúčeného Berlína podarilo uniknúť a na ponorke sa preplaviť do Latinskej Ameriky. Alebo že sa ukrýval v Španielsku pod ochranou generála Franca…

Keďže konšpiračné teórie nemajú konca, ruský štátny archív sa nedávno rozhodol, že s tým skoncuje. Vyhlásil, že je pripravený poskytnúť časť lebky bývalého nacistického vodcu na akýkoľvek test, ktorý by potvrdil jej pravosť.

„Pred krátkym časom nás kontaktovala istá anglická spoločnosť. Jej zástupcovia uviedli, že sa im podarilo nájsť Hitlerovho synovca, ktorý je ochotný podstúpiť genetické testy,“ vysvetlila riaditeľka archívu Larisa Rogová.

Porovnanie DNA s Hitlerovým príbuzným by podľa nej malo definitívne potvrdiť, že je úlomok lebky pravý. To by znamenalo, že spolu s časťou čeľuste naozaj patril „führerovi“, ktorý sa v bunkri ríšskeho kancelárstva zabil už 30. apríla 1945.

Tam je Hitlerova mŕtvola!

Dokazovať Hitlerovu smrť nebolo nikdy ľahké. Keď našli jeho telo, bolo už obhorené a ťažko identifikovateľné. Priamym svedkom jeho samovraždy nebol nikto a výpovede tých, čo ho po nej našli, si protirečili. Istotu, že Hitler zomrel, preto dlho nemali ani samotní Sovieti.

Keď 2. mája 1945, okolo deviatej hodiny vtrhli do opusteného bunkra ríšskeho kancelárstva vojaci Červenej armády, jediným, koho tam ešte našli nažive, bol technik Johannes Hentschel. Odmietol ujsť s ostatnými, aby zabezpečil prívod vody pre chorých v blízkom lazarete.

Popoludní dorazila na miesto i vojenská tajná služba. Pod vedením podplukovníka Ivana Klimenka zo zvláštnej jednotky Smerš (skratka pre Smrť špiónom) začala prehľadávať bunker a záhradu. Nebolo to jednoduché, vonku ležalo plno mŕtvych vynesených z lazaretu.

Ako prvé našli telesné pozostatky ministra propagandy Josepha Goebbelsa a jeho ženy Magdy. Na druhý deň identifikovali aj telá šiestich Goebbelsových detí, ktoré otrávila vlastná matka, a mŕtvolu generála Hansa Krebsa.

Potom vypukol rozruch. Viceadmirál Hans-Erich Voss, ktorého Sovieti spolu s kuchárom a ďalšími ľuďmi využívali na určenie totožnosti nájdených tiel, zostal stáť pred vodnou nádržou plnou nehybných tiel a zvolal: "Tam je Hitlerova mŕtvola!“

Muž, na ktorého ukazoval, sa naňho skutočne podobal. Vojaci si ho fotili aj filmovali, ale ich radosť z nálezu netrvala dlho. Sovietsky diplomat a neskorší veľvyslanec v Bonne Andrej Smirnov ich ubezpečil, že určite nejde o Hitlera. Voss sa – nechtiac či zámerne – mýlil.

Skutočného Hitlera mali pritom bližšie, než si mysleli. Vojak Ivan Čurakov už predtým našiel dve telá, zakopané v kráteri po vybuchnutej bombe, asi tri metre pred vchodom do bunkra. Keďže sa však jeho nadriadení v tom čase ešte domnievali, že Hitlera už majú, obe mŕtvoly opäť zahrabal. Napokon ich znova vykopal a jeden zo zajatých nemeckých strážcov potvrdil, že na tom mieste pochovali telá nacistického vodcu a jeho ženy Evy Braunovej.

V jame objavili aj medailón, 600 mariek, psiu známku a dva mŕtve psy. Jedným z nich bola nepochybne Hitlerova obľúbená sučka, nemecká ovčiačka Blondi. Všetko naznačovalo, že je záhada führerovho skonu vyriešená. Alebo že by nie?

Adolf Hitler
Adolf Hitler Autor: SITA, AP

Neveriaci Stalin

Smerš uložil všetky nálezy do ľadu v pivnici vojenského štábu, odkiaľ ich 8. mája previezli na obhliadku k poľnému lekárovi Faustovi Josifovičovi Škaravskému. Podľa neho bola Hitlerova mŕtvola už veľmi zuhoľnatená.

„Časť lebečnej klenby chýba… Spodná čeľusť leží voľne v spálenej ústnej dutine,“ opísal pozostatky nacistického vodcu. Ľudia zo Smerš-u potom práve tento kúsok ukázali zubnému technikovi, ktorý skonštatoval, že je to chrup Adolfa Hitlera.

V ústach mŕtveho sa však našla aj iná zaujímavá vec – drobné sklené črepiny – ako od ampulky s kyanidom. Záver pitvy preto znel: Smrť na otravu cyankáli.

Vojaci zo Smerš-u následne všetkých jedenásť mŕtvol spolu s uhynutými psami naložili do debien od munície a zakopali v priestoroch svojho tábora. Už 18. mája ich znova vyhrabali a ukázali ďalším svedkom z bunkra, aby potvrdili ich identitu.

Všetka snaha však vyšla nazmar, lebo posledné slovo mal aj tak sovietsky diktátor. No a Josif Stalin jednoducho rozhodol, že to, čo v Berlíne našli, určite nie je Hitler.

O tom, čo ho k tomu viedlo, dnes možno už len špekulovať. Je známe, že bol veľmi podozrievavý a nedôveroval ani najbližším spolupracovníkom, takže to – aspoň zo začiatku – mohol byť prejav jeho typickej paranoje. Neskôr v tom už mohla byť istá vypočítavosť, ako zneistiť Spojencov, z ktorých sa po vojne pomaly stávali nepriatelia.

A tak Stalin poradcovi amerického prezidenta Harrymu Hopkinsovi s vážnou tvárou oznámil, že podľa jeho mienky Hitler stále žije a niekde sa schováva, pravdepodobne v Japonsku. Vraj si dokonca myslí, že z Berlína unikli aj Goebbelsovci a Hitlerov tajomník Martin Bormann.

Legenda o záhadnom úteku

Do zahmlievania okolo Hitlerovej smrti sa úspešne zapojil i sovietsky major Ivan Nikitin. Americkému časopisu Time podsunul falošné informácie, ktoré novinári „zhltli“. Uznávaný magazín koncom mája 1945 napísal, že nafingovanie svojej smrti Hitler plánoval už v apríli.

Podľa tejto teórie údajne rátal s tým, že sa po nemeckej kapitulácii dovtedajšia jednota Spojencov rozpadne, nastane konflikt a ten potom využije, aby zase prevzal iniciatívu. V článku sa dokonca uvádzal absolútny nezmysel, že nacistický vodca unikol vďaka pohyblivej betónovej stene, ktorá sa nachádzala za policami v jeho izbe v bunkri. Za ňou vraj bola tajná chodba s akousi podzemnou cestou von…

Samozrejme, že po takých dezinformáciách začali ľudia na celom svete „objavovať“ Hitlera takmer na každom rohu. A Sovieti túto paniku ďalej podporovali.

Bokom nezostal ani slávny maršal a hrdina druhej svetovej vojny Georgij Žukov. Na tlačovej konferencii 9. júna svetu oznámil, že Hitlerov pobyt zostáva záhadou. Z Berlína vraj mohol uniknúť lietadlom. On sám je údajne presvedčený, že sa zdržiava v Španielsku.

Tejto historky sa držal i Stalin. Na Postupimskej konferencii v júli 1945 prezidentovi USA Harrymu Trumanovi prezradil, že ani dôkladné sovietske pátranie po Hitlerových stopách nič neprinieslo. Podľa neho vraj stále žije u svojich fašistických priateľov – buď u generála Francisca Franca v Španielsku alebo u Juana Peróna v Argentíne.

A keďže studená vojna bola už na spadnutie, z bývalého ríšskeho kancelára sa stal hotový fantóm. V septembri dala Moskva najavo, že by sa mohol skrývať dokonca v Nemecku – v britskej okupačnej zóne.

Otázniky nad samovraždou

Zatiaľ čo Sovieti rozširovali do sveta chýry o Hitlerovej nepolapiteľnosti, sami po ňom usilovne pátrali. Minister vnútra Sergej Kruglov ešte v decembri 1945 spustil prísne tajnú Operáciu Mýtus, aby objasnila okolnosti Hitlerovho „zmiznutia“.

Všetky dôkazy sa museli znova preveriť. Pri kontrole výsledkov pôvodnej pitvy zistili, že ju Škaravskij zbabral. Lebečné kosti ani poriadne neprezrel, smrť na otravu jedom vyvodil iba na základe prasknutej ampulky a neprehliadol ani orgány v mŕtvom tele. Testy v laboratóriu pritom už v máji potvrdili, že sa v orgánoch nenašli žiadne stopy po kyanide. To by znamenalo, že ak Hitler aj rozhryzol ampulku s cyankáli, jed neúčinkoval. Pravou príčinou jeho smrti bolo zrejme zastrelenie.

Na jar 1946 Sovieti opäť preskúmali miesto činu, zhromaždili všetkých svedkov, ktorých mali poruke, a urobili rekonštrukciu udalostí. Pamätníci tak po roku spomínali, kde našli sedieť Hitlera a jeho ženu, kadiaľ odnášali ich mŕtvoly, kde ich zapálili a napokon zakopali.

Problém bol, že si tieto výpovede vzájomne odporovali. Nielen pri opise polohy tiel, ale aj v tom, ako sa mal führer zabiť. Podľa jednej verzie si strelil do spánku, podľa inej do úst, podľa tretej sa otrávil… Dokonca sa objavila i špekulácia, že ho nemohúceho „dorazil“ jeho komorník.

Aj keď sa však podrobnosti líšili, sovietski vyšetrovatelia napokon dospeli k záveru, že Hitler skutočne spáchal samovraždu. Tvrdé sovietske výsluchy zo stalinských čias sú predsa známe, z ľudí dokázali vytĺcť aj priznanie k veciam, ktoré nespáchali. Nebol dôvod pochybovať, že by Hitlerov osobný strážca, adjutant či sluha v takejto situácii klamali.

Hitlerovho komorníka a príslušníka SS Heinza Lingeho, ktorého ku koncu vojny zajala Červená armáda, napríklad pri výsluchoch sovietski experti vyzliekli donaha a pri mučení naňho kričali: „Hitler žije! Hitler žije!“ On však aj tak trval na tom, čo videl – svojho „vodcu“ našiel sedieť na pohovke s prestreleným spánkom a vedľa neho otrávenú Evu Braunovú.

Rozprášený do rieky

Hoci aj dnes možno špekulovať nad tým, prečo vzniklo toľko nezrovnalostí vo výpovediach o Hitlerovej smrti, na podstate to nič nemení. Vodca „Tretej ríše“, ktorá mala vydržať tisíc rokov, odišiel zo života sám zo strachu, aby nepadol do rúk víťazom.

A čo sa potom stalo s jeho telom? Všetkých 11 mŕtvol (Hitlera, jeho ženy, Goebbelsovcov i s deťmi, ako aj generála Krebsa), ktoré vtedy sovietski vojaci uložili do debien od munície, vo februári 1946 tajne zakopali na jednom pozemku v Magdeburgu, na Klausenerstraße 36, kde mala vtedy Červená armáda svoj tábor.

Odpočívali tam takmer 25 rokov, kým ktosi zo sovietskej tajnej služby KGB nevaroval, že by sa tá lokalita mohla stať pútnickým miestom neonacistov. Najmä keď sa odtiaľ sovietske vojská plánovali stiahnuť a odovzdať priestory východonemeckým úradom.

Šéf KGB Jurij Andropov preto v marci 1970 Ústrednému výboru Komunistickej strany ZSSR pod vedením Leonida Brežneva v prísne tajnom dokumente navrhol, aby mŕtvoly exhumovali a zlikvidovali.

Tak sa nakoniec i stalo. V noci zo 4. na 5. apríla toho roku vojaci pod dohľadom KGB v tajnosti obsadili celý priestor, pri garáži postavili stan a takto krytí vykopali päť debien s mŕtvolami. Naložili ich na nákladné auto a odviezli do vojenského areálu za kasárňami.

„Pozostatky boli dôkladne spálené, potom spolu s uhlíkmi rozdrvené na popol a následne hodené do rieky,“ hlásila do Moskvy tajná služba.

Po Hitlerovi tak nezostalo ani stopy. Len zvyšky lebky a chrupu v moskovskom archíve a neutíchajúce špekulácie, či z Berlína predsa len nevyviazol živý.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mýtus #Hitler #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk