Načo znovu vyťahovať na svetlo staré krivdy a prekrúcať historické fakty? Cui bono? Komu je to prospešné, pýtal by sa Cicero. Potápi údajne adresoval svoje slová výhradne domácej verejnosti v rámci vnútropolitického boja (hľa, ako bojujeme za záujmy maďarstva!), ale zasmradilo to ovzdušie v celej Karpatskej kotline, čiže na území bývalého Uhorska, ergo Veľkého Maďarska (v ponímaní zadunajských nacionalistov).
Stojí za zmienku, že týždeň pred zhromaždením v juhomaďarskom meste Bonyhád, kde vystúpil Potápi, sa v Augsburgu konal 66. sudetonemecký zjazd, na ktorom nik ani nespomenul Benešove dekréty. Nebudete žiadať ich zrušenie? – spýtali sa novinári pred zjazdom Bernda Posselta, šéfa Sudetonemeckého krajanského združenia: „Nie, závisí len od Čechov, či sa rozhodnú ich zrušiť, my im to nemôžeme vnucovať,“ odpovedal.
Potápi tvrdí, že Budapešť sa bude domáhať zrušenia Benešových dekrétov, ale nespresnil, komu chce žiadosť adresovať: Bruselu? Prahe? Václav Klaus ešte ako prezident ČR vybojoval v roku 2009 pre Prahu trvalú výnimku z Charty základných práv EÚ (je to súčasť Lisabonskej zmluvy), ktorá chráni platnosť Benešových dekrétov. Maďarský štátny tajomník hovoril iba o nich, ale mnohé povojnové opatrenia voči našim Maďarom sa uskutočňovali na základe nariadení Slovenskej národnej rady a nie dekrétov, podpísaných vtedajším prezidentom ČSR Edvardom Benešom.
Nariadenia sa nezriedka líšili od dekrétov, platných na českom území, a to aj dosť výrazne. Vie o tom Potápi? Ak vie, navrhne svojej vláde, aby požiadala aj Bratislavu o zrušenie 72 rokov starých nariadení SNR? Alebo len Brusel? Slovenský premiér Robert Fico však do záverov summitu EÚ pred ôsmimi rokmi presadil výkladové pravidlo k spomínanej charte Lisabonskej zmluvy, podľa ktorého Benešove dekréty a s nimi späté nariadenia SNR „nie sú právom únie“. Bratislava teda zvolila inú cestu ako Praha (Klausova výnimka), podľa právnych expertov by však uvedená klauzula mala zabrániť prelomeniu dekrétov a nariadení aj na Slovensku.
Mimochodom, keď v roku 1951 vstupovalo do Európskeho spoločenstva – čo bol základ budúcej EÚ – Luxembursko, dalo si podmienku, že nič nenaruší jeho povojnové opatrenia proti nepriateľom a kolaborantom. Benešove dekréty boli z rodu takýchto právnych noriem, ktoré vtedy prijímali – s vedomím veľmocí – mnohé európske štáty, napríklad aj Dánsko, Belgicko alebo Holandsko. Z dnešného pohľadu možno tomuto tzv. retribučnému zákonodarstvu vyčítať princíp kolektívnej viny a retroaktivity. V súlade so zásadami Norimberského procesu pôsobilo aj spätne, lebo vtedy platné právo neobsahovalo normy, umožňujúce vykonať postih za také zločiny, aké boli spáchané počas druhej svetovej vojny a krátko pred ňou.
Už v komuniké z konferencie troch mocností v Postupime 2. augusta 1945 nájdeme vetu, ktorá hraničí s uznaním kolektívnej viny nemeckého národa: „Nemecký ľud začal pykať za strašné zločiny, ktorých sa dopustil. (…) Musel pykať všade tam, kam vstúpil ako okupant a kde sa dopúšťal hrôz…“ Historička práva Katarína Zavacká zo Slovenskej akadémie vied si dobre uvedomuje, že dnes to znie kruto. „Ale aké krutosti tomu predchádzali!“ dodáva.
Skrátka, aj Benešove dekréty treba vidieť v historických súvislostiach, optikou vtedajšej doby. Ich kritici sa spravidla vôbec nezmieňujú o zločinoch Henleinových sudetských Nemcov v Čechách ani o zločinoch Karmasinových karpatských Nemcov a sfašizovaných Maďarov na Slovensku proti ČSR. Stačí pripomenúť, čo nasledovalo v Čechách a na Morave po Mníchovskej dohode a na Slovensku po tzv. Viedenskej arbitráži. „Princíp kolektívnej viny priviedli na slovenskú politickú scénu ľudáci, karmasinovci a esterháziovci povýšením antisemitizmu na štátnu politiku,“ pokračuje Zavacká, ktorá si nevie predstaviť rušenie povojnových dekrétov, veď ako rušiť historické dokumenty? Sú súčasťou právneho poriadku jednotlivých európskych štátov, hoci sa už dávno nepoužívajú.
Potápi sa na Slovensku zviditeľnil už pred piatimi rokmi, keď v Komárne viedol „výjazdové“ zasadnutie výboru pre spolupatričnosť maďarského parlamentu bez toho, aby to vopred dohodol s naším ministerstvom zahraničných vecí alebo Národnou radou. Nasledoval menší medzinárodný škandál. Nie je však prvým členom maďarskej vlády, ktorý v tomto storočí žiada zrušenie Benešových dekrétov.
Už v roku 2002 to isté požadoval na rokovaní Európskeho parlamentu Viktor Orbán, ktorému sa práve končilo prvé obdobie vo funkcii maďarského premiéra. Orbán, ktorý je mimochodom aj straníckym šéfom Potápiho vo Fidesze, zašiel vtedy oveľa ďalej ako teraz on, lebo navrhoval, aby zrušenie dekrétov bolo podmienkou na vstup Česka a Slovenska do Európskej únie. A len pred rokom a pol to v rozhovore pre český denník Právo pripomenul iný zakladajúci člen strany Fidesz, predseda maďarského parlamentu László Köver, a to nasledujúcimi slovami: „ČR a SR sa nemali vôbec stať členmi únie, ak je súčasťou ich právneho poriadku zákon vychádzajúci zo zásady kolektívnej viny.“ To už vyvolalo väčší medzinárodný škandál.
„Očividne sú ľudia, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že máme vzťahy ako dve zrelé európske krajiny,“ komentoval celú vec minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák. „Asi sa niekomu cnie za časmi, keď sme sa prekrikovali cez Dunaj.“
Aké dekréty? Čo za odsun?
V Bonyháde hovoril Potápi o Benešových dekrétoch v súvislosti s odsunom Maďarov z vtedajšieho Československa. Ten maďarskí politici zvyčajne prirovnávajú k povojnovému odsunu, transferu či vyhnaniu Nemcov. Ale pôvodne zamýšľaný plán vtedajšej pražskej vlády zbaviť obnovený štát nielen nemeckej, ale aj maďarskej menšiny sa pre nesúhlas západných mocností napokon nekonal. Odsunom v uvedenom ponímaní možno nazvať nanajvýš vysídlenie tzv. anyásov, maďarských štátnych príslušníkov, ktorí sa na územie južného Slovenska presťahovali až po 1. novembri 1938, teda po Viedenskej arbitráži a po jeho pripojení k Maďarsku. Anyási tu obsadzovali všetky dôležité funkcie a úrady namiesto miestnych ľudí. Podľa zistení historika Štefana Šutaja zo Spoločenskovedného ústavu SAV sa po podpísaní prímeria medzi Spojencami a Maďarskom v roku 1945 vysťahovalo zo Slovenska okolo 30-tisíc týchto osôb, bezmála všetci, lebo v roku 1948 ich tu žilo už iba 539. „Opatrenia voči anyásom boli priamym dôsledkom druhej svetovej vojny a Viedenskej arbitráže,“ konštatuje profesor Šutaj.
Foto: WIKIMEDIA COMMONS
Namiesto ďalšieho odsunu sa uskutočnila výmena obyvateľstva, opäť však nie podľa nejakých prezidentských dekrétov, ale na základe medzištátnej zmluvy z 27. februára 1946. Podľa tejto dohody sa z ČSR do Maďarska malo presťahovať presne toľko slovenských Maďarov, koľko maďarských Slovákov a Čechov sa prihlási na výmenu z Maďarska. Ďalšia klauzula dohody zaväzovala prijímajúcu stranu kompenzovať škody, ktoré presídlenec utrpel. Slováci spoza Dunaja prichádzali vlakmi, opačným smerom odchádzali slovenskí Maďari zväčšia na nákladiakoch. Jedni aj druhí si odvážali so sebou dobytok, poľnohospodársky inventár, nábytok.
Pražská vláda očakávala, že zo Slovenska takto odíde viac ako 180-tisíc Maďarov, čiže takmer každý tretí. V skutočnosti sa do konca roku 1948 presídlila do Maďarska ledva polovica z tohto počtu, hoci Maďarov zo Slovenska určovali na výmenu tunajšie úrady, zatiaľ čo Slováci z Maďarska sa mohli hlásiť dobrovoľne. Tých sa do roku 1948 presťahovalo na Slovensko len 72-tisíc.
Maďarská tlačová agentúra MTI v súvislosti s nedávnou spomienkou na „odsunutých z Horného Uhorska“, čiže Félvideku (ako sa hovorilo Slovensku do roku 1918) priniesla informáciu, že vyše 100-tisíc etnických Maďarov od nás po vojne deportovali alebo poslali do pracovných táborov a nikto z nich sa nedočkal odškodnenia. V jednej vete sa tu niekomu podarilo dať dokopy jablká s hruškami a ešte to zahmliť polopravdami či výmyslami.
Čo sa stalo v skutočnosti? Keď Parížska mierová konferencia celkom ignorovala územné nároky Maďarska a, naopak, pridala Československu (rozšírenie tzv. predmostia Bratislavy), urazená Budapešť zastavila výmenu obyvateľstva. Praha na to odpovedala koncom jesene 1946 deportáciami Maďarov z južného Slovenska do českého pohraničia. Akciu zdôvodnila potrebou pracovných síl v Čechách a pracovnou mobilizáciou. Využila na to Benešov dekrét č. 88/1945 o pracovnej povinnosti, ten sa však vzťahoval iba na jednotlivcov, a zo Žitného ostrova deportovali aj celé rodiny. Nazývali ich „náboristami“, akože zverbovanými v rámci pracovného náboru, presun sa však uskutočňoval v zimných mesiacoch v nevykúrených vagónoch za asistencie vojska a bezpečnosti. Celkovo takto vyviezli okolo 44-tisíc osôb, z toho 11 700 rodín, vrátane žien, detí, chorých a starých ľudí.
Podľa Šutaja išlo o to vysťahovať chudobných Maďarov do Čiech, tam im ponúknuť pôdu, s prísľubom štátneho občianstva, aby v českých krajoch zostali a postupne sa asimilovali. Zároveň sa tým sledoval cieľ rozbiť územnú kompaktnosť maďarskej menšiny a aspoň jej časť dostať ďalej od hraníc s Maďarskom. Hoci akciu sprevádzali represívne opatrenia, znižujúce ľudskú dôstojnosť a obmedzujúce slobodu pohybu, sotva to možno porovnávať s núteným premiestňovaním ukrajinsko-rusínskej menšiny v Poľsku (akcia Visla v rovnakom období), tobôž nie s deportáciami do pracovných či iných táborov v období holokaustu.
A čo sa týka odškodnenia: Stalina čoskoro prestali baviť trenice medzi dvoma satelitmi Moskvy a primäl ich uzavrieť začiatkom roku 1948 zmluvu o vzájomnom priateľstve a spojenectve. Výsledkom novej politiky v národnostnej otázke bola aj dohoda medzi Budapešťou a Prahou o poskytnutí rovnakých práv etnickým Maďarom ako ostatným občanom ČSR, predovšetkým však navrátenie štátneho občianstva a odvolanie všetkých konfiškačných opatrení. Začal sa organizovaný aj živelný návrat „náboristov“ z českého pohraničia do svojich obcí na juhu Slovenska. Niektorí našli svoje príbytky už obsadené inými osídlencami, takým mali orgány miestnej správy zabezpečiť iné ubytovanie. Tam, kde to nešlo, poskytol štát navrátilcovi príspevok na výstavbu nového domu.
Oficiálna správa o odškodnení Maďarov, ktorí sa vrátili z Česka na Slovensko v roku 1950, konštatovala, že iba 171 poškodených nedostalo dovtedy naspäť svoju pôdu, 258 rodín nemalo svoj dom, zväčša však žili u príbuzných alebo si stavali nový príbytok. Pre neuspokojených Maďarov mali úrady v rámci pozemkovej reformy vyčleniť pôdu v takej výmere, akú pôvodne vlastnili, prídel však nesmel presahovať výmeru päť hektárov.
O čo asi ide politikom
Košickým vládnym programom a prezidentskými dekrétmi z roku 1945 bolo maďarské obyvateľstvo pripravené o štátne občianstvo, zhabal sa mu všetok majetok. Vychádzalo sa z toho, že etnickí Maďari, podobne ako Nemci sa „odsunú“ z obnovenej ČSR, keďže „súhlasili“ s rozbitím Československa v roku 1938.
Pri odnímaní štátneho občianstva dekrét počítal s výnimkami, a to s tými Nemcami a Maďarmi, ktorí sa mohli preukázať ako účastníci protifašistického odboja. V prvých povojnových parlamentných voľbách v máji 1946 však mali právo voliť a byť zvolení len Slovania. Preto keď mal predvojnový senátor – antifašista maďarskej národnosti Štefan Major (za KSČ) kandidovať do Národného zhromaždenia, vtedajšieho československého parlamentu, musel si najprv zmeniť národnosť na slovenskú. Tak to predpisoval nový volebný zákon.
Boli krivdy? Boli, a ešte aké! Ale tí v Budapešti, ktorí podsúvajú verejnosti predstavu, že krivdiť sa začalo až Trianonom v roku 1920 alebo Benešovými dekrétmi a nariadeniami SNR o štvrťstoročie neskôr, „zabúdajú“ na násilnú asimiláciu Slovákov v Uhorsku a na Viedenskú arbitráž. Slovenská strana sa zase „ťažko rozpamätáva“ na povojnové krivdy spôsobené svojim maďarským spoluobčanom – napríklad na nútené vyvážanie celých rodín z ich domovov na Slovensku do Čiech.
Ale aký zmysel má dnes, po siedmich desaťročiach, sa navzájom obviňovať z historických tráum a otvárať staré rany? Aby sa druhá strana za ne ospravedlnila? Ale aj to už predsa bolo! Teda aby sa „zrušil“ Beneš? „Zrušiť alebo nezrušiť? Na nezmyselnú otázku prichádzajú nezmyselné odpovede,“ napísal už pred desiatimi rokmi Štefan Šutaj. A ešte skôr, v roku 2002 sa k tomu vyjadril nemecký právny vedec Jochen Frowein, najväčšia kapacita vo svojom odbore. „Dekréty boli vyvodením dôsledkov z druhej svetovej vojny a ďalej už nemajú právne účinky,“ povedal. Bolo to v súvislosti s Orbánovým návrhom „stopnúť“ ČR a SR v europarlamente.
Ale už v roku 1995 istý český občan nemeckej národnosti napadol dekrét č. 108 z októbra 1945 na Ústavnom súde ČR. Na jeho základe konfiškovali v ČSR všetok majetok osobám nemeckej a maďarskej národnosti. Súd odmietol výklad, že to bol akt násilia v rozpore so základnými zásadami právneho štátu. „Řád minulosti nemůže být postaven před soud řádu přítomnosti, jenž je již poučen dalšími zkušenostmi,“ konštatuje sa v odôvodnení rozhodnutia súdu.
Rušiť dekréty je neriešiteľná úloha, kvadratúra kruhu. V roku 2002 ešte žil historik Ľubomír Lipták, a tak sme sa ho spýtali, čo si myslí o vyjadreniach politikov na túto tému. „Historikom je zle zo súčasných politických sporov o Benešove dekréty,“ odpovedal, „lebo v pozadí je ľahko čitateľné úsilie o prehodnotenie povojnového usporiadania v Európe.“ To platí aj po pätnástich rokoch…
