Zbohom Česko-Slovensko. Vitaj suverénne Slovensko!

, 01.01.2018 06:00
Silvester 1993
V silvestrovskú noc sa v Bratislave na Námestí SNP zišlo asi desaťtisíc dobre naladených ľudí, ktorí privítali vznik samostatnej SR. Ľudia tancovali, pili šampanské a námestím sa rozliehal spev Petra Dvorského. Autor: ,

Jedni sa tešili, ďalší smútili, ale asi nikoho to nenechalo ľahostajným. Predsa len - lámali sa dejiny. Presne pred štvrťstoročím odzváňalo spoločnému štátu a vznikalo samostatné Slovensko.

Pravda, vedomie historického zlomu prichádzalo pozvoľna a vo väčších mestách ním ľudia prenikli skôr ako na vidieku. Napokon, všetko sa to riadilo „zhora“, z Prahy a Bratislavy a režiséri zmeny si najmenej želali nejaké novoročné prekvapenia, šoky či nebodaj paniku.

Zdalo by sa síce, že Česi a Slováci si už dovtedy mohli na zmeny občianstva zvyknúť. Najstarší z nich zažili v minulom storočí dokonca štyri rôzne štátne útvary bez toho, aby sa pohli z rodného kraja a sťahovali niekam do zahraničia. Až tak často sa našimi končinami preháňali vojny, prevraty a revolúcie, ktoré rúcali ríše, rozbíjali štáty, rozdeľovali národy. Pre starých, ale najmä mladých, však bola skúsenosť z prelomu rokov 1992–1993 niečím úplne novým. Predovšetkým nepredchádzalo tomu násilie ani iná forma zjavného nátlaku, či už zvnútra, alebo zvonku. Rozhodujúce politické sily sa dohodli na ukončení existencie Česko-Slovenska pokojnou cestou a – stalo sa.

Pripomeňme si jeho posledné dni. Ešte aj Vianoce 1992, posledné v starom štáte, mali nerušený obvykle sviatočný priebeh, aj keď vo vzduchu už čosi viselo. Na Štedrý deň priniesli médiá správu, že rozkazom federálneho ministra obrany (bol ním Slovák Imrich Andrejčák) sa 31. decembra 1992 končí služba všetkým vojakom Československej armády. Od 1. januára 1993 vstúpia do nového služobného pomeru už ako vojaci Armády SR a Armády ČR.

„Nebolo to také jednoduché, armáda totiž mala zo všetkých inštitúcií najsilnejšie federalistické vedomie,“ upozorňuje český bezpečnostný expert Antonín Rašek. Nikde sa však neobjavili ani len náznaky toho, že by ozbrojené sily zanikajúceho štátu chcel niekto zneužiť. „Nepochybujem, že veliteľský zbor si uvedomuje, čo by to znamenalo, a on tomu zabráni,“ vyhlásil pri jednej príležitosti generál Andrejčák.

Za najcitlivejšie sa od samého začiatku považovalo personálne delenie armády. „Rez prechádzal po živom tkanive, mnohé manželstvá vojakov z povolania boli národnostne zmiešané, veľa Slovákov slúžilo v Česku a naopak,“ pripomína slovenský historik Michal Štefanský.

Historicky sa veci vyvinuli tak, že viac ako dve tretiny – presne 72,1 percenta – jednotiek bývalej armády bolo dislokovaných na západe spoločného štátu. Podľa údajov k 1. septembru 1992 slúžilo v Českej republike 8 685 vojakov z povolania slovenskej národnosti, kým na Slovensku iba 2 580 Čechov. Viac ako tretina z nich žila tu i tam v zmiešanom manželstve, ďalšie dve tretiny dochádzali za svojimi rodinami buď do Čiech, alebo na Slovensko. Predpokladalo sa, že väčšina z týchto dôstojníkov, poddôstojníkov a práporčíkov zostane slúžiť i naďalej tam, kde ich rozdelenie zastihlo, čo sa aj potvrdilo. Ako nereálna sa však ukázala pôvodná predstava, že nebudú musieť požiadať o novú štátnu príslušnosť.

Ale nepredbiehajme.

Ako neprísť pri rozvode o všetko

Nezadržateľne sa blížil posledný Silvester v spoločnom štáte. Niekto si to uvedomoval viac, niekto menej. Ľudia sa navzájom presviedčali, že zase až tak veľa sa rozpadom Česko-Slovenska nezmení. „Lebo sme navzájom pospájaní toľkými nitkami, že ich spretrhanie by nesmierne poškodilo obe strany,“ hovorili si. „A to nepripustí ani Václav Klaus, ani Vladimír Mečiar. Nie sú predsa na hlavu! Dobre, vzniknú dva štáty namiesto jedného, každý so svojou časťou dnes ešte spoločnej hymny, so svojou vlajkou a štátnym znakom, ale chlieb preto lacnejší nebude!“

Obaja politici, ktorí „zamatový rozchod“ dohodli už v júni 1992, tieto nálady podporovali a verejnosť pred dňom D zhodne upokojovali. Naposledy v televíznej debate STV Kroky, ktorú v nedeľu 27. decembra vysielal aj federálny okruh. „Všetko sa deje v súlade s Ústavou, musíme však byť pripravení vychytať rôzne muchy,“ povedal Klaus, ktorý do Bratislavy pricestoval nielen kvôli tejto televíznej besede. S Mečiarom tu rokoval o niektorých nedoriešených problémoch s rozdelením federálneho majetku.

Medzitým sa viac-menej v tichosti rozdelila väčšina tohto majetku, takmer všetok nehnuteľný (pripadol tomu, na území koho sa nachádzal). Problémy vznikali pri niektorých položkách hnuteľného majetku, ktorý sa delil podľa kľúča 2:1 v prospech Českej republiky. Takto sa však nedalo rozdeliť napríklad vojenské letectvo federácie. V tomto prípade sa obe strany dohodli na pomere 1:1 s tým, že rozdiel sa bude kompenzovať.

Povedzme bývalá armáda mala dve lietadlá Tu-154, jedno Tu-34 a jeden Jak-10. Slovenskej strane pripadlo teda jedno väčšie ,tučko' a menší ,jak'. Rovnakým dielom si dva nástupnícke štáty rozdelili aj 20 stíhačiek MiG-29, od slovenskej strany sa však za to očakávali určité kompenzácie. "Česká strana navyše po tých migoch veľmi netúžila,“ spomínal v našom rozhovore Jozef Tuchyňa, bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR, "veď ich onedlho vymenila s Poľskom za vrtuľníky Sokol.“

Horšie bolo, že slovenská strana spočiatku nemala kde niektoré lietadla umiestniť. Chýbali tu vhodné letiská i hangáre, preto na dva roky ich Slovákom prepožičali – bratia Česi. Bolo to naozaj tak? "To je pravda, tento prechodný stav trval dovtedy, kým sme nezmodernizovali vojenské letisko v Malackách-Kuchyni,“ priznal Tuchyňa.

Rozdelenie armády sa malo z pochopiteľných dôvodov uskutočniť razantne a rýchlo, v jednotlivých prípadoch sa presuny mali uskutočniť dokonca okamžite. „Rozdelenie hlavných druhov materiálu medzi oboma republikami ukončiť do 21. 12. 1992,“ nariaďovalo uznesenie vtedy ešte federálnej vlády. V tejto rýchlosti sa, prirodzene, na všeličo zabudlo. Podľa Štefanského napríklad na rozdelenie vojenských archívov, ktoré vlastne nie sú celkom "dodelené“ dodnes.

Chvíľu sa zdalo, že spory sa rozhoria pri delení železníc. Najmä po tom, čo jeden z podpredsedov federálnej vlády Antonín Baudyš začal požadovať, aby sa majetok Československých dráh (ČSD) rozdelil podľa dĺžky železničných tratí na území oboch republík, teda zhruba v pomere 3:1 v prospech ČR. Slovenská strana protestovala a už 25. novembra spoločná komisia oznámila, že našla prijateľný kompromis: železnice sa predsa len rozdelia podľa zásady 2:1.

Klaus strávil posledný víkend pred zánikom spoločného štátu v Bratislave aj preto, ako prezradil, aby pripravili doplnkovú dohodu o rozdelení ďalšieho majetku, ktorý sa delí horšie ako ten, čo bol všetkým na očiach (aktíva a pasíva Štátnej banky československej, jej zlaté rezervy sa delili ešte niekoľko rokov po zániku ČSFR). Hoci príslušný zákon schválil federálny parlament v polovici novembra, dohodu o rozdelení majetku federálneho ministerstva zahraničných veci podpísali ministri Milan Kňažko a Josef Zieleniec až 29. decembra 1992.

V tejto súvislosti mnohým napadla otázka, ako si asi nástupnícke štáty podelia budovy a ďalšie objekty diplomatických misií ČSFR vo svete. Ľahšie sa delilo tam, kde československé zastupiteľstvo využívalo niekoľko budov. Napríklad v Havane prevzala Česká republika po rozdelení federácie budovu veľvyslanectva a Slovensko rezidenciu veľvyslanca. V Moskve budova ambasády pripadla Čechom a budova obchodného zastupiteľstva Slovákom. Len v ojedinelých prípadoch si ambasáda Česka alebo Slovenska musela hľadať nové priestory. Napríklad vo Washingtone zostala budova veľvyslanectva Česku a Slovensko zdedilo malú a dlho nepoužívanú budovu. Naši diplomati museli preto spočiatku pracovať v prenajatých a nedôstojných priestoroch.

Slovenská republika mala po svojom vzniku obsadiť približne 80 postov veľvyslancov, nehovoriac o ďalších stovkách pracovných miest v zahraničnej službe. "Stratili sme Prahu, ale otvorili sa nám všetky európske metropoly ako partneri,“ hovoril s obľubou Mečiar. Český politológ Karel Vodička to označil svojho času za jeden z kľúčových motívov rozdelenia spoločného štátu. Podľa jeho slov "mohli z toho profitovať všetci dôležití exponenti HZDS“, ktorí sa tak mohli ľahšie dostať do diplomatických služieb, preto vraj rozdelenie "bolo v osobnom záujme slovenskej politickej elity“.

Výmena tabule, ktorá symbolizovala premenu...
Výmena tabule, ktorá symbolizovala premenu Generálneho konzulátu na Veľvyslanectvo USA v SR. Zľava bývalý generálny Paul Hacker, ktorý sa stal prvým veľvyslancom USA na Slovenku, predseda zahraničného výboru NR SR Ivan Laluha a minister zahraničných vecí Milan Kňažko. Autor: TASR, Pavel Neubauer

Slovenskí kariérni diplomati dovtedy pracovali prevažne vo federálnom rezorte diplomacie a mnohí z nich sa aj po zániku ČSFR rozhodli zostať v Prahe, preto Slovensko v prvých rokoch po osamostatnení pociťovalo v tejto oblasti deficit špičkových odborníkov, ktorých dočasne nahrádzali nekariérni diplomati. Vodička však evidentne preháňal, keď to označil za jednu z hlavných príčin "zamatového“ rozchodu.

„Bude sa nám z toho kečka pariť“

Posledné dni pred rozdelením spoločného štátu prežili mnohí príslušníci „slovenskej politickej elity“, naopak, v obavách z blízkej budúcnosti. Opäť sa vynoril strašiak Trianonu, zo zabudnutia vystúpil prízrak udalostí, predchádzajúcich prvému „deleniu“ Československa: jeseň 1938, okupácia južných slovenských okresov Maďarskom. Niektoré svetové médiá pripomínali, že Slovensko sa znovu ocitne zoči-voči maďarskej rozpínavosti. A bude samo!

Prvý poplach prišiel už koncom októbra 1992, niekoľko dní pred prehradzovaním Dunaja v súvislosti s gabčíkovským vodným dielom. Slovenský rozhlas hlásil, že neďaleko obce Vojka, na druhom brehu Dunaja, rozmiestnilo Maďarsko sedemdesiat obrnených transportérov. Budapešť túto správu okamžite dementovala, naopak, predstaviteľ maďarského ministerstva obrany požiadal druhú stranu, aby mu poskytla informácie o "zvýšenom pohybe československých vojsk“.

Čo ak po osamostatní sa Slovenska to nezostane len pri takýchto „manévroch“ a vzájomné vzťahy sa ešte viac vyhrotia? Obavy umocňovala skutočnosť, že mladý štát nemal potrebnú bezpečnostnú infraštruktúru a chýbali mu viaceré riadiace systémy. Kým v Českej republike sa federálne ministerstvo obrany a generálny štáb federálnej armády rýchlo prebudovali na národné inštitúcie, na Slovensku bolo treba začínať takmer od nuly. Iba na ilustráciu: novovzniknutej Armáde SR chýbalo na začiatku 91 odborností vojakov z povolania. Preto sa zriaďovali rekvalifikačné kur­zy.

Výhodou Českej republiky bolo aj to, že po federácii preberala už zabehané štátne inštitúcie, ktoré sídlili spravidla v pražských reprezentačných budovách. Na Slovensku bolo treba mnohé stavať takpovediac na zelenej lúke. A čo sa týka budov, ešte dlho po vzniku samostatnej SR sídlili viaceré z ústredných úradov a ďalších ustanovizní v rôznych provizóriách.

Mečiar pri jednej príležitosti porozprával, ako uvoľňovali budovu pre Slovenskú národnú banku. Dovtedajší nájomcovia odmietali odísť a do zavedenia novej meny zostávali už len dva týždne. "Keď znovu odmietli, pohrozil som, že na druhý deň dostanú povolávacie rozkazy a budú to musieť urobiť ako vojaci,“ spomínal expremiér. Údajne to pomohlo. Žartoval alebo hovoril vážne?

Darmo je, väčší štát znamená svojím spôsobom i väčšiu istotu. Aj nenapraviteľným optimistom v slovenských politických špičkách pred dňom D dochádzalo, že po „rozvode“ už tu nebude možnosť utiekať sa pod ochranné krídla „staršieho brata“. A zároveň sa už nebude dať odvolávať na toho druhého v ťažkostiach, tobôž v krízových situáciách, ktoré som si spôsobil sám.

Slováci sa konečne mali stať sami sebe pánmi. „Najprv sa však musia naučiť tými pánmi byť,“ prízvukoval Július Satinský v ankete na prahu nového roka 1993. Koľkí z "pánov“ si vtedy už uvedomili, že okrem nových príležitosti a právomoci im pribudnú predovšetkým povinnosti, ale najmä veľká zodpovednosť za budovanie a chod vlastného štátu?

"Budeme mať toľko zodpovednosti, až sa nám z nej bude niekedy kečka pariť,“ upozornil v tej istej ankete historik Milan Zemko, ktorý už mal za sebou aj skúsenosť z vrcholovej politiky, "až sa nám niekedy (a možno veľmi rýchlo) bude zdať, že to všetko je nad naše sily, pretože čo už my malí Slováčikovia zoči-voči takým problémom?“

Priveľká zodpovednosť jedného skôr či neskôr zrazí k zemi, inému však umožní rásť. "Ak sa nepoddáme svojej úzkosti zo straty večitých istôt,“ pokračoval Zemko, "ak si v ťažkých chvíľach – a tých bude neúrekom – dokážeme sami pomôcť, potom nám v duchu starodávneho kresťanského príslovia pomôže vari aj Pán Boh.“

Mnohí vznik štátu prespali

V silvestrovskú noc sa konala rozlúčka so spoločným štátom a vítanie samostatnej Slovenskej republiky. V Bratislave na Námestí SNP sa zišlo asi desaťtisíc dobre naladených ľudí. Ešte pred začiatkom osláv tam ktosi inštaloval rakvu pre „mŕtvu federáciu“ a portréty Jozefa Tisa, Andreja Hlinku a Milana Rastislava Štefánika. Podľa správy ČTK sa premiér Mečiar od ľudí, ktorí s tým na námestie prišli, neskôr dištancoval: „Chýba im elementárna politická kultúra,“ povedal.

V bratislavských uliciach viali vlajky s dvojkrížom, trúbili klaksóny áut, z nich už niektoré mali na skle nálepku SO, lebo ich majitelia netušili, že je to značka Somálska. Odbilo polnoc. Za zvukov kostolných zvonov, delových sálv a slovenskej hymny spustili na námestí (a zároveň i na Bratislavskom hrade) zástavu ČSFR a vztýčili zástavu SR. Zraky zhromaždených sa upreli na tribúnu.

„Išiel som na tribúnu a bol som tam sám,“ spomínal Mečiar o sedem rokov neskôr v knihe Slovenské tabu. Nemusel tam byť síce sám, veď pri tribúne stál aj vtedajší predseda Národnej rady Ivan Gašparovič a ďalší predstavitelia politickej scény, ale vášnivý rozprávač – ako Mečiara vtedy charakterizoval spisovateľ Vladimír Mináč – chcel mať z toho osobný príbeh. Preto pokračoval: „Stretol som pátra Hlinku (saleziána Antona Hlinku – pozn. aut.) a prosil som ho: ,Poďte tam so mnou.' A on mi vraví: ,Veď mi povedali, že ma nechcete, ale mám pripravenú modlitbu.' Spolu sme vyšli na tribúnu a už som nebol sám. Prečítal modlitbu a bol som mu za to vďačný. Pýtal som sa sám seba, mám ľuďom blahoželať k slobode? Alebo k vzniku štátu? Nebola sloboda a štát tým istým? Či sme tým, že máme svoj štát, nepovýšili slobodu na vyšší stupeň? Tak som sa rozhodol zagratulovať ľuďom k štátu.“

Slávnostnú omšu zasvätenú vzniku samostatnej SR...
Slávnostnú omšu zasvätenú vzniku samostatnej SR 1. januára 1993 v Dóme sv. Martina v Bratislave celebroval arcibiskup Ján Sokol. Zúčastnili sa na nej o.i. (sprava) Ivan Gašparovič s manželkou, Vladimír Mečiar s manželkou či Roman Kováč. Autor: TASR, Vladimír Benko

Nuž takýto príbeh a súčasne filozofická úvaha. V strohom podaní tlačovej agentúry bolo všetko oveľa jednoduchšie: „Po krátkych vystúpeniach predsedu NR SR Gašparoviča a slovenského premiéra Mečiara sa v mrazivej novoročnej noci roztancovali na Námestí SNP stovky ľudí.“ Ľudia tancovali, pili šampanské a námestím sa rozliehal spev Petra Dvorského. Politikov medzitým autobus odviezol na recepciu, ktorá sa konala v hoteli Bôrik. „Pristúpil ku mne nemecký veľvyslanec a hovorí: moja krajina nezávislé Slovensko uznala, mám to už na papieri,“ spomína Ivan Laluha, vtedy predseda Zahraničného výboru Národnej rady SR.

To však bola Bratislava. V takých Košiciach vyšlo do noci privítať samostatnosť len okolo 300 ľudí, v menších mestách ani toľko nie. Čo je zaujímavé, v kronikách obcí je o vzniku Slovenskej republiky väčšinou len stručná zmienka. „Slovenskú štátnosť vítalo pred obecným úradom spolu s novým rokom 150 občanov,“ čítame v kronike Turian (mestečko pri Martine, 4 200 obyvateľov). Kronika Mošoviec (pri Turčianskych Tepliciach, 1 330 obyvateľov) sa však o historickom medzníku ani nezmieňuje. Kronikár Kalnej nad Hronom (okres Levice, 2 070 obyvateľov) venoval v roku 1993 vzniku SR jednu vetu, zato dvom ekologickým stavbám v obci (čističke a skládke tuhého komunálneho odpadu) až 10 viet.

Vysvetlenie možno treba hľadať v poznámke kronikára Žbiniec (obec pri Michalovciach ) Ladislava Madrasa: „Obyvatelia obce túto skutočnosť (vznik SR) prijali bez zvláštnych emócií, zobrali to ako fakt, ktorý nemohli ovplyvniť, ale s očakávaním, čo táto zmena prinesie ľuďom na Slovensku.“

Možno však povedať, že ešte pred silvestrovskou polnocou väčšina Slovákov podobne, čiže bez „zvláštnych“ emócií, vyprevádzala do dejín Česko-Slovensko. Kde boli v tom čase tzv. federalisti, ktorých podľa prieskumov verejnej mienky mala byť takmer polovica opýtaných? Alebo desaťtisíce tých, čo v jeseni 1992 podpísali petíciu Iniciatívy Za spoločný štát? Pri pomníku česko-slovenskej vzájomnosti na Vajanského nábreží v Bratislave sa ich v tú silvestrovskú noc zišlo podľa agentúry ČTK len „niekoľko desiatok“, aby vyjadrili nesúhlas s rozdelením federácie. Ostatní rezignovali pred aroganciou a ignorantstvom moci? Ľudia sa radi vidia ako obete okolností.

„Mlčiaca väčšina“ v neskorej noci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993 buď už spala, alebo sa zabávala pri televízoroch. Mnohých pravda zarazilo, keď o polnoci sa zrazu oddelila česká časť televízie od slovenskej. Čo potrundženejší to pripísali nejakým poruchám v éteri, ďalší však pochopili, že vidia rozdelenie ČSFR takpovediac v priamom prenose.

A povedali si: Uvidíme, čo prinesie deň zajtrajší…

Mocnosti rozdeleniu priali

Ale ani 1. januára sa ešte nič zvláštne nedialo. V Bratislave sa ďalej oslavovala samostatnosť a v Prahe Nový rok. Česi vari rozdelením nezískali vlastný štát? Isteže, ale mnohí už aj Česko-Slovensko vnímali ako svoj, český štát, a to počas celej jeho existencie. "Zatiaľ čo Slovákov v tom Česko-Slovensku nebolo vidieť,“ dodával český historik Jan Rychlík. "Slováci sa potrebovali ako hotový národ zviditeľniť voči ostatným národom a zviditeľníte sa len tak, že máte nejakú vlastnú štátnosť, inak vás svet nevníma.“

Ešte aj Alexandra Dubčeka považovali v zahraničí dlho za Čecha a Milana R. Štefánika takisto. Odteraz sa to malo radikálne zmeniť. Čechom sa rozdelením federácie štát zmenšil, a to nielen čo sa týka rozlohy a dĺžky hraníc. „Zánikom Česko-Slovenska sa zmenšil horizont našej vlasti,“ vyhlásil Václav Havel, "čo je však viac ako len geografický rozmer krajiny.“ Preto 1. januára 1993 v Česku zavládol skôr smútok ako radosť. Politickí lídri tu však zhodne upozorňovali na výnimočnosť chvíle. "Stojíme na rozhraní, ktoré nie je menej významné, ako bol november 1989,“ povedal v novoročnom prejave na Pražskom hrade Václav Klaus.

„Prvýkrát v histórii tejto krajiny sa slobodne zrodil demokratický štát,“ vyhlásil Ivan Gašparovič na slávnostnom spoločnom zasadnutí Národnej rady a vlády. Viacerí jej členovia sa predtým zúčastnili slávnostnej omše v Dóme sv. Martina. „Máme radosť zo skutočnosti, ktorá už nie je túžbou a snom – máme zvrchované samostatné Slovensko,“ povedal pri tejto príležitosti arcibiskup Ján Sokol. To bolo predpoludním a poobede sa na námestí SNP konala ekumenická pobožnosť kresťanských cirkví a Židovskej náboženskej obce.

Predseda NR SR Ivan Gašparovič s novou Zbierkou...
Predseda NR SR Ivan Gašparovič s novou Zbierkou zákonov. Prvé stretnutie poslancov NR SR a vlády SR v novej Slovenskej republike za účasti diplomatického zboru a zahraničných hostí otvoril 1. januára v Bratislave podpredseda NR SR Peter Weiss. Autor: TASR, Peter Brenkus

Nemecká tlačová agentúra ADN priniesla rozhovor s Michalom Kováčom, posledným predsedom federálneho parlamentu, o ktorom sa už hovorilo ako o možnom prvom prezidentovi samostatného Slovenska. Podľa neho rozdelenie Česko-Slovenska zbavilo strednú Európu potenciálneho zdroja napätia. „Bol najvyšší čas opustiť spoločnú kuchyňu v spoločnom dome a nasťahovať sa do inej budovy v tej istej záhrade,“ povedal.

Nad príčinami a dôsledkami zániku Česko-Slovenska sa vo svojich novoročných vydaniach zamýšľali významné európske denníky. „Pri rozpade ČSFR prináša úľavu skúsenosť, že podobné procesy sa nemusia automaticky skončiť katastrofou,“ napísal Frankfurter Allgemeine Zeitung. Podobne komentoval udalosť denník Washington Post: „Česko-Slovensko, ktoré ohromilo svet svojou zamatovou revolúciou, sa rozpadlo po mierumilovnom rozvode.“

Bolo však nad slnko jasné, že všetko by sa bolo zdramatizovalo, nebyť pochopenia pre tento rozvod svetových mocností. Ako vyplýva zo spomienok prvého veľvyslanca USA na Slovensku (predtým generálneho konzula) Paula Hackera, predchádzali tomu dôkladné analýzy prípadnej možnosti rozdelenia ČSFR z hľadiska stability v Európe. Američania pritom brali do úvahy najmä skúsenosti z konfliktov v bývalej Juhoslávii a z rozpadu ZSSR. Vo vyhlásení pre médiá 4. januára 1993 Hacker privítal Slovensko v rodine nezávislých štátov a vyzdvihol prínos Slovákov pre rozvoj USA. K tomuto dňu uznalo Slovenskú republiku takmer 80 štátov a 7. januára ich bolo rovných 100.

Svet však zároveň upozorňoval, že ľahšie je štát založiť, ako ho vybudovať. „Okrem obrovských finančných nákladov treba počítať aj s nezáujmom tých, ktorí boli proti rozdeleniu federácie a ktorých sa na to nik nespýtal v referende,“ napísala poľská Gazeta Wyborcza. Podľa britských novín Daily Telegraph mohli vývoj na Slovensku skomplikovať aj rozpory vnútri vládnej garnitúry, najmä medzi Mečiarom a Kňažkom.

V novoročnom prejave Mečiar sľuboval občanom krv a slzy, zároveň ich však chlácholil: „Po každej búrke sa vyjasní, po každom trápení prídu nové nádeje.“ Americká tlačová agentúra UPI predpovedala v tejto súvislosti „ťažké ekonomické časy“ na Slovensku. A čoskoro veru prišli. Aj tí, čo zaspali vznik samostatného Slovenska, museli precitnúť najneskôr 4. januára, keď si pozreli účet za nákupy. Po zavedení novej dane – DPH výrazne zdraželi aj potraviny.

Ďalším „budíčkom“ pre našinca s dlhým vedením bolo kolkovanie bankoviek. Ukázalo sa, že dohoda o menovej únii medzi ČR a SR nevydrží ani predpokladaného pol roka. Už 13. januára sa začala distribúcia kolkov vyrobených v kanadskej Ottawe a ich kolkovanie. Výmena takto okolkovaných bankoviek prišla na rad 4. februára.

Rozdelenie spoločného štátu však najintenzívnejšie a už v prvých dňoch pocítili ľudia na slovensko-moravskom pomedzí…

Prvé prekvapenia a turbulencie

„Ak okolo rieky Moravy nastavajú colnice a ploty, náš ľud pošle takéto vlády do hája,“ zastrájal sa začiatkom januára 1993 v rozhovore s reportérom Pravdy Josef Holomáč z hodonínskej tabačiarne.

Ale neposlal ich nikam. A už čoskoro vyrástli navôkol colnice i objekty pohraničnej stráže. Spočiatku mali podobu nevinných unimobuniek či dokonca maringotiek. A objavili sa najprv na moravskej strane, vari prvá v Starom Hrozenkove už 7. januára.

A o týždeň neskôr umiestnili takúto búdku s označením Zoll aj pri hodonínskom Masarykovom moste. Colníkov do nej prevelili až z Varnsdorfu. Ich slovenskí kolegovia na druhom brehu Moravy však vtedy nemali ani tú búdku a museli moknúť pod holým nebom.

To isté bolo možné pozorovať aj na iných miestach pri nových hraničných priechodoch. Napríklad v Moravskom Lieskovom. Z Komárna prevelení colníci Jozef Krajčík a Peter Olayos kontrolovali v tom čase iba jednotnú colnú deklaráciu kamionistom. Ale už o niekoľko dní dostali pokyn prezerať batožinové priestory v osobných autobusoch.

O niečo neskôr navštívil Bratislavu Václav Klaus už ako premiér susedného štátu. Bola to jeho prvá zahraničná návšteva. Po rokovaniach so svojím náprotivkom Mečiarom sa pred novinami vyjadril, že „život nás tlačí k výraznejšiemu vymedzeniu spoločnej hranice“.

Niektorí komentátori sa neubránili dojmu, že Klaus prišiel na návštevu najmä kvôli tomu. Už predtým totiž v Prahe oznámil zámer svojej vlády „zriadiť ochranu východnej štátnej hranice“.

Ľuďom z bližších koncov oboch republík trvalo pomerne dlho, kým si na tento nový „štandard“ zvykli. Nadávali najmä obyvatelia prihraničných obcí a miest, ktorí mali záhradky na druhej strane štátnej hranice a kedysi tam bežne chodievali aj nakupovať. Vodičom pripadalo nenormálne, že majú pred vstupom do Hodonína či Sudoměříc pribrzdiť, lebo ich čaká colná a pohraničná kontrola.

Začiatkom jesene 1993 sa chcel šofér štátneho tajomníka Romana Zelenaya prehnať Lanžhotom ako kedysi a v tme nezbadal stojaci kamión pri novej colnici. Zelenay pri autonehode zahynul a začalo sa o ňom hovoriť ako o prvej obeti rozpadu federácie.

Mladý štát, vtedy najmladší na svete, sa zmietal v turbulenciách ako lietadlo pri vzlete. Prišli aj búrky, ale po rokoch sa skutočne vyjasnilo. A výsledný dojem z odstupu 25 rokov je celkom dobrý.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#25. výročie vzniku SR #rozdelenie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Lady Orchidea Color

Lady Orchidea Color

32,99
Perla Ruža Pink

Perla Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk