Západný svet predpovedal, že si pohoršia oba následnícke štáty. V polovici decembra 1992 zverejnila Hospodárska komisia OSN pre Európu svoju správu o možných dôsledkoch rozdelenia ČSFR. Uvádzalo sa v nej, že obe republiky budú musieť niesť "značné ekonomické náklady“, pre Slovensko však bude cena rozdelenia "pravdepodobne oveľa vyššia.“ Malo totiž slabšiu východiskovú pozíciu v ekonomike i sociálnej sfére.
Viacerí analytici navyše upozorňovali, že Mečiarova vládna garnitúra odmietla radikálne hospodárske reformy a chce sa uberať akousi „treťou cestou“. To vraj Slovákom podstatne sťaží vstup do spoločnej Európy a len zvýši zaostávanie ich mladého štátu.
„Česká republika disponuje historicky, zemepisne a ekonomicky skutočne niekoľkými dobrými tromfami, ktoré môžu uľahčiť jej ekonomickú integráciu, a to tým skôr, že má svedomitého patróna vo svojom veľkom nemeckom susedovi,“ napísal na prahu nového roka 1993 francúzsky denník Le Monde. Autor článku dokonca tvrdil, že Václav Klaus „zorganizoval“ rozdelenie federácie „z veľkej časti“ preto, aby sa Praha dostala do Európskeho spoločenstva (predchodca EÚ – pozn. aut.) bez „slovenského ekonomického a politického handicapu“, ktorý ju brzdil v napredovaní.
Situáciu na Slovensku mali v najbližších rokoch ďalej skomplikovať vnútropolitické rozbroje. Rozdelenie česko-slovenskej federácie priam rozčeslo slovenskú politickú scénu (na rozdiel od českej), vytvorilo priepasť medzi stúpencami samostatnosti a nejakej voľnejšej formy spoločného štátu, ktorá sa vraj bude ešte prehlbovať s narastajúcimi hospodárskymi a sociálnym ťažkosťami.
„V Bratislave môžu tieto ťažkosti len radikalizovať vládu Vladimíra Mečiara,“ predpovedal autor analýzy v belgickom denníku La Libre Belgique. To zase mohlo viesť až k rozkolu alebo štiepeniu vo vládnom hnutí HZDS. „Už kolujú špekulácie o nezhodách medzi Mečiarom a jeho ministrom zahraničia Milanom Kňažkom.“
Podľa niektorých západných analytikov malo po „zamatovom“ rozvode nasledovať prudké zhoršenie vzťahov medzi Slovenskom a Českom. Dohody o menovej a colnej únii, ale aj v ďalších oblastiach spolupráce údajne nebudú mať dlhé trvanie. „Nemôžu mať vzhľadom na ostré problémy, ktoré vyvolá rozdielny hospodársky vývoj v oboch následníckych štátoch, ale aj nedoriešené a odložené otázky spoločného záujmu pred zánikom federácie,“ tvrdili nemecké noviny Neue Osnabrücker Zeitung.
Pri tejto prognóze sa teraz pristavíme.
Kto na to viac doplatí?
Prvé scenáre možných dôsledkov rozdelenia alebo rozpadu ČSFR vypracovali experti z poverenia českej vlády Petra Pitharta ešte v roku 1991, krátko po tzv. pomlčkovej vojne, keď vo vzťahoch medzi politickými reprezentáciami Čechov a Slovákov začala prevládať nedôvera, podozrievanie a vzájomne výčitky. Prvé informácie o tajnom pláne vyplávali na povrch až v júli 1992, keď už o rozchode bolo viac-menej rozhodnuté. Ešte čerstvo zvolení vládni politici v Prahe i Bratislave sa navonok tvárili tak, že im ide o záchranu spoločného štátu.
Premiér Mečiar vyzval vtedy českých partnerov, aby plán zverejnili. Tí najprv „zatĺkali“, po niekoľkých dňoch však museli s farbou von. Vyšlo najavo, že scenár pod kódovým názvom Akcie Bohemia obsahoval všetko vrátane „krízového zásobovania naftou“, ako prezradil poslanec za ODS Jiří Payne. Podľa Mečiara však analýza počítala aj s masovým sťahovaním Rómov z Čiech na Slovensko, s hromadným prepúšťaním Slovákov v tamojších fabrikách a na stavbách i so zátarasami pri rieke Morava.
Viac svetla do veci vniesol vtedajší federálny premiér Jan Stráský, ktorý sa priznal k spoluautorstvu tohto elaborátu. Na jeho vypracovaní sa podieľal ešte ako člen predchádzajúcej českej vlády. Podľa Stráskeho scenár obsahoval rôzne varianty uzavretia spoločných hraníc so Slovenskom v prípade krízy, nechýbali v ňom ani odhady rozsahu rómskej migrácie, ale nielen z Čiech na Slovensko, ale aj opačným smerom.
Strásky zároveň médiám prezradil, že medzitým čítal podobný katastrofický scenár, ktorý si dali vypracovať príslušné slovenské vládne orgány približne v rovnakom čase ako české. „Zhrozil som sa najmä predpokladaných ekonomických rizík v prípade oddelenia Slovenska,“ uviedol posledný predseda federálnej vlády bez ďalších podrobností.
Niečo z toho však dostali „čierne na bielom“ aj poslanci Národnej rady v decembri 1991. Čarnogurského vláda im vtedy predložila správu o možných sociálno-ekonomických dôsledkoch zániku federácie. No bez akéhokoľvek návrhu opatrení, čo však český krízový plán obsahoval. Maloobchodné ceny mali po osamostatnení Slovenska vzrásť o 20 percent, prudko sa mal zvyšovať schodok štátneho rozpočtu i miera nezamestnanosti. Prílev zahraničných investícií by podľa tohto scenára pravdepodobne klesol na minimálnu mieru. Slovenskej mene sa predpovedala devalvácia a transformačnému procesu slovenskej ekonomiky – oddialenie alebo až zastavenie. Menový kurz slovenskej koruny oproti českej mal krátko po rozdelení dosiahnuť podľa jedných odhadov 1:5 , podľa druhých až 1:10 v neprospech slovenskej meny.
Pred časom sme sa pýtali ekonóma Pavla Kárásza zo Slovenskej akadémie vied, či nešlo len o umelo nafúknuté čísla, ktoré v tom čase mali ešte odstrašovať „separatistov“ a zachraňovať federáciu. Podľa neho ani nie: „Aj mnohých odborníkov zvádzal k takýmto pesimistickým úvahám vtedajší stav slovenskej ekonomiky a sociálnej sféry.“ Nezabúdajme, že pred štvrťstoročím mali Slováci o štvrtinu nižšiu životnú úroveň ako Česi a naša ekonomika dosahovala len 70 percent výkonnosti českej ekonomiky. Miera nezamestnanosti bola vtedy na Slovensku trikrát vyššia ako v Českej republike.
S blížiacim sa zánikom Česko-Slovenska však pôvodné pochmúrne prognózy, najmä tie oficiálne, postupne ružoveli. Ako prezradil v jednom rozhovore Oldřich Dědek z vtedajšieho Inštitútu ekonómie Štátnej banky československej, podobné predpovede boli motivované, naopak, "úsilím nevytvárať paniku“.
Napríklad analytická skupina okolo ministra hospodárstva ČR Karla Dybu (pôvodne prognostika) prišla v decembri 1992 s odhadom mierneho rastu ekonomiky bezprostredne po rozdelení ČSFR. Analytici z centrálnej banky a z Ekonomického ústavu ČSAV však naďalej počítali s hospodárskym poklesom a rastom spotrebiteľských cien. V Česku zhruba o 18 percent, na Slovensku až o 30 percent už v roku 1993.
Vidinou "svetlejších“ zajtrajškov čičíkali znepokojenú verejnosť najmä prví muži oboch republík. Klaus, ktorý ešte koncom júna 1992 v rozhovore pre pražský týždenník Respekt tvrdil, že "zastavenie doterajšieho prerozdeľovania bude pre Slovensko znamenať obrovskú dieru v štátnom rozpočte“, teraz Slovákom zrazu odkazoval, že sa budú mať lepšie.
Priateľmi buďme, dlhy si plaťme
Dnes sa všade hovorí o nadštandardných vzťahoch medzi Českom a Slovenskom, ale dlho to tak nebolo. Prvé týždne, mesiace i roky po zániku Česko-Slovenska dávali za pravdu skôr pesimistickým ako optimistickým predpovediam. Je pochopiteľné, že nástupnícke štáty sa museli najprv vzájomné vymedziť, ich vlády to však niekedy očividne preháňali.
„Vzťah Čechov a Slovákov pripomína bývalých manželov, ktorí horko-ťažko žijú vedľa seba,“ napísala agentúra Reuters v januári 1998. „Medzi oboma krajinami prakticky panuje studená vojna.“
Začalo sa to vlastne už vo februári 1993 po menovej odluke, keď sa mala podpísať dodatočná dohoda o riešení sporných otázok pri delení federálneho majetku. Hoci zostávalo rozdeliť už len asi päť percent tohto majetku a rôznych záväzkov po ČSFR, stali sa na ďalších päť rokov jablkom sváru.
Ktorý nástupnícky štát si privlastnil nezaslúžene viac a ktorý teraz škoduje? Tak znela otázka. Slovenská strana vyčítala českej, že ešte pred zánikom ČSFR sprivatizovala bývalé federálne podniky námornú plavbu, aerolínie, Čechofracht a pod., čím predišla ich deleniu. Česká strana zase vypočítala slovenskej dlh, ktorý vznikol pri delení federálnej štátnej banky, a bolo ho takmer za 25 miliárd korún. Bratislava žiadala od Prahy zadržiavané zlato z devízových rezerv spomínanej banky a neskôr aj Bojnický oltár.
V apríli 1993 sa slovenská delegácia odmietla zúčastniť na rokovaní dvojstrannej komisie pre delenie federálneho majetku. A v máji toho istého roku poskytol Mečiar rozhovor nemeckému týždenníku Der Spiegel, v ktorom poznamenal: „Česi by nemali zabudnúť, že všetky ich energetické diaľkové potrubia prechádzajú územím Slovenska.“ Na otázku redaktora, čo tým vlastne myslí, bez váhania odpovedal: "Ak by došlo k poruche dodávok ropy, nevydržia dlhšie ako desať dní. Čím nechcem povedať, že by sa mal tento prostriedok použiť, ale náš názor tým získava na realite.“
Podľa platných dohôd uzavretých ešte pred rozdelením sa mali premiéri Česka a Slovenska stretávať najmenej raz ročne, nastala však štvorročná prestávka, počas ktorej sa Klaus a Mečiar oficiálne nenavštívili.
Ťahanice vznikli aj pri vytyčovaní spoločných hraníc. Zrazu tu bolo viac sporných miest, ale najspornejšia sa ukázala kopaničiarska osada U Sabotů. Pred zánikom Česko-Slovenska patrila do Česka, väčšinu jej obyvateľov to však už vtedy ťahalo na Slovensko, lepšie povedané do Vrboviec. Osada bola vlastne ich súčasťou, ibaže od „strediska“ ležala dosť ďaleko, ako to už na kopaniciach býva. Nová štátna hranica rozťala túto obec a zároveň prešla po živom tkanive jej chotára, cez mnohé rodiny a usadlosti.
V decembri 1995 Praha síce vrátila Bojnický oltár Bratislave, ale Česká národná galéria si vypýtala späť viaceré maľované tabule, ktoré zaň natrvalo požičala Slovensku po skončení druhej svetovej vojny. Napríklad oltárny triptych Bolestný Kristus z roku 1456, pochádzajúci z okolia Nových Zámkov. Odborníci dodnes diskutujú o primeranosti tejto výmeny.
Až keď prišli nové politické garnitúry nezaťažené traumou rozdelenia, mohli sa po voľbách v roku 1998 začať normálne vzťahy, ktoré sme u nás i v Českej republike nazvali nadštandardnými.Bývalý slovenský veľvyslanec v Prahe Jozef Stank
V septembri 1996 vyzval Mečiar Klausa na uzavretie dohody, „že si vzájomne nič nedlžíme a začnime od čistého stola“. Klaus sa v odpovedi prihováral za česko-slovenskú deklaráciu, ktorá by uzatvorila „niektoré majetkové problémy“. Hlavný problém však spočíval v tom, že raz česká a inokedy slovenská strana prichádzala s podstatne rozdielnymi predstavami o vzájomných pohľadávkach a odmietala akceptovať požiadavky partnera.
V apríli 1997 sa vzťahy medzi ČR a SR dostali až na bod mrazu. Predchádzali tomu výroky Václava Havla vo francúzskej tlači o Mečiarovom stihomame a Mečiarovo mítingové vtipkovanie na účet Havla, jeho manželky, ale aj Klausa. Slovenská vláda vyzvala Havla, aby sa za svoje slová o jej premiérovi verejne ospravedlnil. Keď sa tak nestalo, Bratislava povolala domov veľvyslanca Ivana Mjartana „na konzultácie“.
Isté oteplenie vo vzájomných vzťahoch nastalo až v súvislosti s piešťanskými dohodami v jeseni 1997. Mečiar sa vtedy s Klausom dohodol, že slovenská strana dostane svoje zlato (4,1 tony) a za to nebude brániť privatizácii českej Komerčnej banky a zriekne sa svojich akcií, ktoré vlastní táto banka. Rovnako sa mala zachovať česká strana vo vzťahu k svojmu podielu vo Všeobecnej úverovej banke.
V tom istom roku pričlenili osadu U Sabotů k Vrbovciam výmenou za osadu Sidónia. Dnes sa volá Šance. Tým Sabotovčanom, ktorí sa chceli odsťahovať do Česka, vyplatila slovenská vláda za ich domy finančnú kompenzáciu.
Do konca roka 1997 sa zadržiavané zlato malo vrátiť na Slovensko, onedlho sa však v Česku skončila „éra Klausa“ a na Slovensku „éra Mečiara“. Otvorený účet bývalej federácie preto uzavreli vlády Mikuláša Dzurindu a Miloša Zemana.
„Až keď prišli nové politické garnitúry nezaťažené traumou rozdelenia, mohli sa po voľbách v roku 1998 začať normálne vzťahy, ktoré sme u nás i v Českej republike nazvali nadštandardnými,“ poznamenal v našom rozhovore vtedy už bývalý slovenský veľvyslanec v Prahe Jozef Stank. Klausova garnitúra aj Mečiarova garnitúra totiž chceli svojim voličom dokázať správnosť rozdelenia, a preto systematicky oddeľovali oba štáty, napríklad aj komplikovaním občianskych vzťahov.
Foto: reprofoto PRAVDA
Český zákon pôvodne zakazoval dvojaké občianstvo a kto sa chcel stať českým občanom, musel najprv vystúpiť zo štátneho zväzku svojej krajiny. Tak museli v prvých rokoch po rozdelení postupovať aj príslušníci 250-tisícovej slovenskej menšiny v Českej republike, ak tam mali žiť ako plnohodnotní občania. Túto zjavne diskriminačnú legislatívu Praha neskôr, našťastie, zmenila.
Po roku 1998 sa datuje aj úspešný lobing českej politiky v prospech Slovenska, ktoré „zmeškalo“ vstup do NATO a čoraz viac sa vzďaľovalo aj od Európskej únie. Vďaka tomu mohli obe krajiny po čase zakotviť v jednom vojensko-politickom a ekonomickom spoločenstve.
Čiže nenaplnili sa katastrofické scenáre o "železnej opone“ na rieke Morava, ani o krachu slovenskej ekonomiky po rozdelení spoločného štátu. Podľa Kárásza je to i zásluha slovenskej inteligencie, ktorá sa rýchlo učila pri kormidle vlastného štátu a nedopustila sa pritom fatálnych chýb. Podobne to vidí český politológ Jiří Pehe: "Slovensku prospelo predovšetkým to, že rozpad Česko-Slovenska bol preň, na rozdiel od Česka, pozitívnou výzvou – mohlo prvýkrát v demokratickom prostredí budovať svoju štátnosť.“ Korunu takýmto vyjadreniam nasadil pred časom Václav Klaus, keď povedal, že slovenská politika dokázala vyťažiť z rozdelenia viac ako česká.
Najdôležitejšie však bolo, že Slováci a Česi sa pri tom rozchode nepobili, ani na smrť nepohádali. Ináč by po piatich rokoch sotva mohli začať s veľkým zbližovaním. Už nie ako pokrvní bratia – starší a mladší – ale ako starí dobrí priatelia. Čo je možno ešte lepšie…