Mužov januára viedol Alexander Dubček

, 08.01.2018 06:00
Aleander Dubček
Alexander Dubček počas Pražskej jari 1968. Autor:

Osmičkové roky bývajú v moderných dejinách Čechov a Slovákov osudové. Veď posúďme: 1918, 1938, 1948... a napokon 1968. Presne pred polstoročím, už na prahu nového roka, sa odohrala udalosť, ktorá vyniesla na vrchol moci Alexandra Dubčeka a pootvorila dvere prevratným politickým zmenám. Neskôr ich nazvú Pražskou jarou.

Centrum moci vo vtedajšom Československu sa nachádzalo v sivej budove na nábreží Vltavy v Prahe. Vtedy tam sídlil Ústredný výbor KSČ, dnes je to sídlo českého ministerstva dopravy. Komunistická strana bola "vedúcou silou spoločnosti“, čo si nechala zapísať aj do ústavy. Prostredníctvom svojich členov v riadiacich orgánoch a pomocou rôznych mocenských mechanizmov kontrolovala štát i celú spoločnosť.

Na čele KSČ stál prvý tajomník, vtedy ním bol už takmer 15 rokov Antonín Novotný, stranícky byrokrat do špiku kostí, ktorý 10 rokov zastával súčasne aj post prezidenta republiky. Udalosťou, o ktorej je reč, bolo rozdelenie oboch funkcií a voľba nového prvého tajomníka. Novotný mal byť "odídený“ z československého Olympu postupne, v prvej fáze ho bolo treba zbaviť najvyššej straníckej funkcie, a tým aj v jedných rukách sústredenej moci. Aby to veľmi nebolelo, strojcovia palácového prevratu sa rozhodli dočasne ponechať Novotnému funkciu hlavy štátu. Nič tým neriskovali, prezident mal podľa ústavy minimálne právomoci.

Pred mesiacom (7. decembra 2017 ) sme na tomto mieste písali, čo všetko vnútrostraníckemu prevratu predchádzalo. Proti Novotnému ako prvý vystúpil práve Dubček, vtedy prvý tajomník ÚV KSS. Na zasadnutí ústredného výboru koncom októbra 1967 vyčítal najsilnejšiemu mužovi v štáte "zlé zaobchádzanie so Slovenskom“. Novotný na to v zápale polemiky obvinil Dubčeka z "buržoázneho nacionalizmu“.

Spory v užšom vedení KSČ potom pokračovali, Novotný zožal kritiku za pretrvávajúce ekonomické problémy v krajine i za oneskorené rehabilitácie nevinne odsúdených v politických procesoch 50. rokov. Nechcel však predať svoju kožu lacno, a tak si zavolal na pomoc vtedajšieho sovietskeho lídra Leonida Brežneva. Ten po dôverných rozhovoroch s vybranými členmi predsedníctva ÚV KSČ prišiel zrejme k záveru, že Novotný sa už zachrániť nedá a treba hľadať vhodnú náhradu.

Rozuzlenie mohlo prísť už na decembrovom zasadnutí ústredného výboru, kde niekoľkí rečníci Novotného priamo vyzvali, aby z najvyššej straníckej funkcie odstúpil. Keď zistil, že väčšina členov vedenia je proti nemu, dal svoju funkciu k "dispozícii ústrednému výboru“. Ten by vzápätí rozhodol s konečnou platnosťou, ale niekoľko súdružiek požiadalo, aby vzhľadom na blížiace sa Vianoce (,,treba ešte napiecť koláče“) zasadnutie odročili na začiatok nového roku. Tým dali Novotnému a jeho priaznivcom čas na mobilizáciu síl.

Ako ho využili?

Pripravovalo sa sprisahanie?

Nasledujúce dni sa vyvíjali dramaticky. Plénum ÚV KSČ prerušili 21. decembra a Novotný sa snažil zvyšný čas do konca roku využiť vo svoj prospech. Aby si udržal vedúce postavenie, neváhal siahnuť ani po nezákonných metódach, údajne sa pripravovalo uväznenie jeho najväčších odporcov z radov straníckych funkcionárov. "Boli vytypovaní súdruhovia, ktorých mali obviniť z príprav vzbury,“ tvrdí Vasiľ Biľak v pamätiach. "Z Prahy priletelo špeciálne lietadlo a len čakalo na svojich pasažierov.“ Biľak bol vtedy najbližším Dubčekovým spolupracovníkom na ÚV KSS.

Niečo podobné uvádza v spomienkovej knihe Nádej umiera posledná aj Dubček. Podľa neho stál za týmito aktivitami vedúci bezpečnostného oddelenia ÚV KSČ Miroslav Mamula. Oddelenie údajne vypracovalo zoznam okolo stovky najväčších oponentov Novotného (verejnosť ich neskôr bude volať muži januára), ktorých mala Štátna bezpečnosť izolovať. Akciu mala podporiť aj armáda, niektorí dôstojníci generálneho štábu údajne pripravovali presun na to určenej tankovej jednotky do Prahy.

Nezaháľali však ani Novotného odporcovia. Už 22. decembra zorganizoval ÚV KSS v bratislavskom PKO veľký stranícky aktív, na ktorom Biľak oznámil, že Novotný chce rezignovať z najvyššej politickej funkcie. Odpoveďou bol priam frenetický potlesk poslucháčov. Vedenie strany na Slovensku si zároveň hľadalo záštitu vo velení Východného vojenského okruhu. "Generál Kodaj nám oznámil, že keby došlo k pokusu zatknúť niektorých členov predsedníctva ÚV KSS, východný okruh bude mobilizovať a ohrozených súdruhov brániť silou.“

Vari sa schyľovalo k vojne medzi východným a západným okruhom Československej ľudovej armády? "Viaceré indície svedčia o tom, že na príprave sprisahania sa podieľala časť generality, predovšetkým vtedajší námestník ministra obrany Vladimír Janko, stranícky šéf na tomto ministerstve Jan Šejna a náčelník generálneho štábu Otakár Rytíř,“ predpokladá historik Michal Štefanský. "Nikdy sa im to však nedokázalo, lebo Rytíř všetko poprel, Šejna onedlho ušiel na Západ a generál Janko vzápätí spáchal samovraždu.“

Špeciálna komisia, ktorá prípad neskôr vyšetrovala, mala len nepriame dôkazy, napríklad cvičnú mobilizáciu tankového pluku z Mladej Boleslavi, neplánované stretnutia generála Janka s veliteľmi vojenských okruhov a jeho inšpekčná cesta do vybraných útvarov. Kľúčovú úlohu v údajnom pokuse o sprisahanie zrejme zohrával vtedy 41-ročný rýchlokvasený generál Šejna, blízky priateľ Novotného syna, ktorý cez neho ovplyvňoval aj prezidenta.

Na druhý vianočný sviatok Šejna oznámil svojmu sekretárovi Moravcovi, že v nasledujúcich dňoch bude veľa cestovať po republike a zháňať podporu pre Novotného. "Nesmieme zmeškať ani jeden deň, inak je starý pán v h… a my s ním,“ povedal generál, ktorý vraj bol pripravený tomu zabrániť aj za cenu, žeby bolo treba zatknúť celý Ústredný výbor KSČ.

Až neskôr vyjde najavo, že mu išlo predovšetkým o vlastnú kožu, lebo kompetentné miesta už dlhšie dostávali hlásenia o jeho kriminálnej činnosti. Po úteku sa o Šejnovi začalo písať ako o „semiačkovom“ generálovi, keďže tajne rozpredával na čiernom trhu armádne zásoby trávového a ďatelinového semena, aby sa obohatil.

Jozef Zrak, vtedajší člen predsedníctva ÚV KSS, nám svojho času povedal, že Dubček o svojich obavách zo sprisahania informoval aj sovietskeho veľvyslanca, a keďže vtedy ešte mal plnú dôveru Moskvy, prípravy na prevrat musel zmariť Kremeľ. Z výpovedí podplukovníka Moravca a bývalých príslušníkov ŠtB pred špeciálnou komisiou vyplynulo, že celú akciu zastavil jeden telefonát Brežneva Novotnému. Údajne mu povedal, že žiadny puč v Československu nepotrebuje, ani masové zatýkanie "oddaných súdruhov“.

Šejna sa potom pokúsil ovplyvniť priebeh hlasovania o rozdelení funkcií prezidenta a šéfa KSČ protestnou rezolúciou straníkov z ministerstva obrany. "Na zasadnutie ústredného výboru ju však doniesli po funuse, niekoľko minút po tom, čo zvolili za Novotného nástupcu Dubčeka,“ konštatuje Štefanský.

Podľa iných historikov boli obavy zo sprisahania prehnané a správy o jeho prípravách – zväčša fámy a dohady. "Napokon sa ukázalo, že zorganizovať takéto podujatie je nad sily straníckych a armádnych aparátnikov,“ myslí si Stanislav Sikora z Historického ústavu SAV. Navyše, československá armáda sa nikdy nedala zneužiť na riešenie mocenských sporov. Vo februári 1948 tomu zabránil prezident Edvard Beneš, ktorý nariadil vtedajšiemu ministrovi národnej obrany Ludvíkovi Svobodovi, aby vydal rozkaz, že armáda nebude zasahovať.

V januári 1968 chceli niektorí generáli Novotnému veľmi pomôcť, lebo padali aj s ním, ale zostalo len pri chcení. "Vo vojenských okruhoch a iných zväzkoch neboli vydané žiadne rozkazy ani pokyny na zvýšenie bojovej pohotovosti,“ uviedla na záver vyšetrovania špeciálna komisia.

Je však nepochybné, že Novotný a jeho ľudia sa aj cez sviatky pokúšali všetkými prostriedkami presvedčiť ďalších členov ústredného výboru, aby držali s ním.

Vnútrostranícky prevrat je, keď…

Už 2. januára 1968 sa zišlo predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe. Do neskorej noci pripravovalo pokračovanie prerušeného pléna. Novotný trval na zachovaní status quo, vyhrážal sa zvolaním mimoriadneho zjazdu strany, ktorému predloží na posúdenie otázku rozdelenia funkcií.

Počas 10-hodinovej schôdze však menil taktiku, s rozdelením funkcií potom súhlasil, ale žiadal, aby sa voľba jeho nástupcu na čele strany odložila aspoň do konca februára. „Súdruhovia, veď ja som sa spojeniu oboch najvyšších funkcií v roku 1957 bránil,“ pripomínal prítomným, "a nikdy som ho nepokladal za večné. Dnes mám, súdruhovia, 63 rokov a je len pochopiteľné, že som sa neraz nad touto vecou zamýšľal.“ Prečo sa potom naďalej zdráhal?

Opäť hral o čas a predsedníctvo ostalo aj v tejto otázke rozdelené. Napokon vytvorilo tzv. konzultatívnu skupinu, v ktorej mali zastúpenie všetky krajské organizácie strany. Jej úlohou bolo posúdiť každé rozhodnutie predsedníctva. Fakticky sa tým vyslovila nedôvera politbyru. Ústredný výbor začal zasadať už predpoludním 3. januára, nie však v Španielskej sieni Pražského hradu, ako to bolo obvykle, ale v malej budove Míčovny, takisto v areáli Hradu, ale izolovanej, neprístupnej vplyvom zvonku. Širšia verejnosť o ničom ani netušila. Prečo by mal zrazu padnúť Novotný, keď ešte predvčerom, na Nový rok, predniesol tradičný prejav, akoby sa nechumelilo?

Prvú informáciu priniesli československé médiá až 6. januára, deň po skončení zasadnutia. Bola to pomerne strohá správa o priebehu i záveroch rokovania. Kľúčová vec: Plénum schválilo uvoľnenie prezidenta Antonína Novotného z funkcie prvého tajomníka na jeho vlastnú žiadosť. Do uvoľnenej funkcie zvolilo Alexandra Dubčeka. Všetky denníky priniesli jeho dosť podrobný životopis. To však bolo všetko. Nič z ostrej výmeny názorov na zasadnutí, nič o prudkom odpore novotnovcov ani o útokoch na nich.

Povedané slovami historika Sikoru aj tento vnútrostranícky prevrat prebehol ešte v režime totalitnej diktatúry a jeho kabinetnej politiky, "za zavretými dverami straníckych sekretariátov, ako boj o moc v špičke straníckej byrokracie“. Americký publicista Mark Kurlansky preto nazval toto obdobie československých premien "januárovým tichom“.

Diskusné príspevky alebo aspoň prierez diskusiou ústredie strany nezverejnilo, na prekvapenie však ani rezolúciu zo zasadnutia. Prvý komentár vyšiel v straníckej tlači až 10. januára z pera Jana Fojtíka, zástupcu šéfredaktora Rudého práva, budúceho normalizačného tajomníka ÚV KSČ. Bol veľmi opatrný a rozdelenie funkcií vysvetľoval takto: "Ich prílišná kumulácia neprispieva kvalite práce… Najmä funkcia prvého tajomníka si vyžaduje plného človeka.“

Komunisti sa dozvedeli akiste viac prostredníctvom systému vnútrostraníckeho informovania. Ale tých bolo na Slovensku vtedy okolo štvrť milióna. Čo ostatní? V Česku navyše veľa ľudí Dubčeka vôbec nepoznalo. Viac a skôr sa dalo dozvedieť zo "štvavých“ vysielačiek. Svetové agentúry, ale napríklad aj juhoslovanská tlačová služba Tanjug, priniesli správu o pléne o deň skôr ako ČTK.

Západné médiá museli mať dobré zdroje, možno aj blízke niektorým politikom z vedenia alebo aparátu KSČ, lebo už 6. januára priniesli podrobnosti o rozostavení síl počas rokovania. Francúzsky denník Le Monde opisoval, kto sa postavil za Novotného, zo Slovákov napríklad vtedajší predseda vlády ČSSR Jozef Lenárt, z Čechov viacerí predstavitelia ozbrojených zložiek. "Prezident kládol obrodnému procesu tuhý odpor,“ informovali noviny.

To by zodpovedalo aj spomienkam hlavných aktérov tejto historickej udalosti. Podľa Dubčeka sa Novotný nevzdával v prvý ani druhý deň zasadnutia. Rozuzlenie začalo prichádzať až večer 4. januára, na schôdzi predsedníctva za účasti všetkých tajomníkov ÚV KSČ. Novotný ich požiadal, aby na kúsok papiera napísali, koho by podporovali pri voľbe nového prvého tajomníka. Zrejme si chcel spresniť rozostavenie síl a možno aj uistiť sa, či má ešte zmysel bojovať.

Keď sa zrátali výsledky tohto "skúšobného“ hlasovania, najviac hlasov – sedem – získal Dubček. Ale vyhral to tesne, iba o 1 hlas pred Lenártom. Na ďalších miestach skončili Bohuslav Lastovička, v tom čase predseda československého parlamentu, a Oldřich Černík, podpredseda vlády a budúci premiér. Obaja získali po 4 hlasy. Po krátkej diskusii rozhodujúca väčšina prijala záver, že ústrednému výboru navrhnú ako jediného kandidáta Dubčeka. "Napokon aj Novotný neochotne prijal toto rozhodnutie,“ spomínal Dubček.

Na druhý deň návrh na rozdelenie funkcií a zvolenie predložil ústrednému výboru sám Novotný. Hlasovalo sa a všetkých 166 členov ÚV KSČ bolo za rozdelenie i za Dubčeka. Ten sa v krátkom príhovore poďakoval Novotnému za odvedenú prácu. Neskôr to mnohí Dubčekovi vyčítali. "Správal som sa k Novotnému zdvorilo a s náležitým rešpektom – veď bol stále ešte prezidentom republiky.“

Nie dlho, očistný vietor Pražskej jari zmietol Novotného do prepadliska dejín už 22. marca 1968. "Veril som, že kreslo hlavy štátu mi podľa sľubu zachovajú,“ posťažoval sa svojmu životopiscovi, novinárovi Rudolfovi Černému. "Ale už na oslavách 20. výročia Februára (25. február 1968) som na tribúne robil iba štafáž a nikto z našich súdruhov sa mi ani neprihovoril.“ Z predstaviteľov zahraničných delegácii sa dal s Novotným do reči len líder NDR Walter Ulbricht. Údajne prejavil vážne obavy z nástupu "revizionistov“ v ČSSR.

Nemusím sa chodiť radiť do Moskvy

Zvolenie Dubčeka privítalo Slovensko a predstavitelia tzv. eurokomunistického hnutia, predovšetkým v Ríme a Paríži. Bolo im blízke Dubčekovo reformné presvedčenie, že strana má čo najmenej zasahovať do práce vlády, že sa má neprestajne usilovať o dôveru verejnosti otvorenou politikou a zapájaním občanov do riešenia problémov spoločnosti. Denník Komunistickej strany Talianska Unita v prvom komentári o januárom rokovaní ÚV KSČ napísal, že v jeho uznesení už "cítiť nový štýl“.

Pre americké veľvyslanectvo v Prahe bol Dubček prekvapením, ešte v decembri s jeho nástupom vôbec nepočítalo. Moskva zmeny v Prahe dlho verejne nekomentovala, akoby vyčkávala, ako sa Dubček v novej funkcii prejaví. Súdiac podľa Biľakových pamätí nie najlepšie, lebo odmietol hneď po zvolení vycestovať do Moskvy a poradiť sa so sovietskymi súdruhmi, čo a ako ďalej. Dubček mu údajne odpovedal: "Nie, nie, ja nie som Novotný. Ja sa nemusím chodiť radiť do Moskvy.“

V Moskve sa o tom museli prostredníctvom svojich informačných kanálov dozvedieť. Známy sovietsky politológ Georgij Arbatov, ktorý už v roku 1968 patril medzi poradcov Brežneva a spol., vo svojich pamätiach tvrdí, že Kremeľ začal vážne pochybovať o Dubčekovej politike už v januári, a nie až o mesiac či dva mesiace neskôr, keď u nás padla cenzúra. Vtedy vraj prvýkrát začal banovať za Novotným. Neskoro…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pražská jar #Alexander Dubček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk