Mierovú zmluvu podpísalo 3. marca 1918 boľševické Rusko s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Tureckom. "Je potupná, hanebná,“ priznal vtedy Vladimír Lenin (premiér ruskej vlády), "ale aj nevyhnutná, ak máme zachrániť výsledky revolúcie.“
Rusko prichádzalo o rozsiahle územie s rozlohou takmer 780-tisíc štvorcových kilometrov a s počtom obyvateľov okolo 56 miliónov. Prichádzalo o Poľsko, Litvu, časť Bieloruska a Lotyšska. Sovietske vojská museli opustiť Ukrajinu, Alandské ostrovy a časť Zakaukazska. Znamenalo to, že Rusko strácalo ukrajinskú obilnicu, dôležité uhoľné revíry a rudné bane. Prichádzalo tiež o prístup k Čiernemu moru, lebo nemecké vojská obsadili Krym. Brestský mier ho rozlohou zredukoval na územie Moskovskej ríše v 16. storočí. (Tieto straty vyrovnal vlastne až Stalin svojou expanzívnou politikou koncom 30. rokov.)
Územné straty však neboli to jediné. Koalícia štátov pod vedením cisárskeho Nemecka, tzv. Ústredné mocnosti, nadiktovala Rusku ďalšie takmer likvidačné podmienky. Muselo rozpustiť svoju armádu, zaplatiť cisárskemu Nemecku kontribúcie vo výške šesť miliárd mariek, z toho malo byť 245 ton zlata. Boľševická vláda sa zaviazala splatiť všetky dlhy, a všetok vývoz aj dovoz ruského tovaru a surovín podliehal v zmysle dohody nemeckej kontrole.
"Podmienky tohto mieru sú tvrdé, diktované jednou stranou,“ komentovali dosiahnutú dohodu martinské Národnie noviny. Viedenské a berlínske denníky predpovedali, že Rusko sa bude chcieť za poníženie pomstiť. Pritom, ak by sa mier bol dohodol o dva mesiace alebo čo len o mesiac skôr, mohli byť straty Ruska menej katastrofálne.
Nemci vtedy ešte netrvali napríklad na odtrhnutí Ukrajiny. Rusko však navrhovalo mier bez vojnových reparácií a územných anexií, naopak, požadovalo od Nemecka, aby stiahlo svoje vojská z okupovaných území. Lenin žiadal od sovietskej delegácie na mierových rokovaniach, aby ich naťahovala, ako sa len dá.
"Potrebujeme oddychový čas,“ opakoval. Rusko bolo krátko po revolúcii na pokraji síl. Jej vodca sa nádejal, že vďaka tomuto "time outu“ sa boľševici udržia pri moci. No nielen to. Lídri boľševikov, medzi nimi predovšetkým Lev Trockij, vtedajší národný komisár (minister) zahraničných vecí, neprestávali veriť tomu, že svetová socialistická revolúcia je za dverami. A že ju začne nemecký proletariát, ktorý tým podporí aj revolúciu v Rusku.
Na konci s dychom totiž bolo aj Nemecko, jeho ekonomika vyčerpaná dlhotrvajúcou vojnou mlela z posledného. Rakúsko-Uhorsko ako najbližší spojenec wilhelmovského Nemecka bolo na tom ešte horšie, veď v januári 1918 sa v podunajskej ríši zrútil potravinový systém. Obom monarchiám preto sovietsky návrh na mierové rokovania prišiel vhod.
Čakanie na svetovú revolúciu
Rokovania sa začali už v decembri 1917 v poľskom Brest-Litovsku (dnešný Brest v Bielorusku), kde malo vtedy nemecké velenie svoj hlavný stan. Rakúsky minister zahraničia Ottokar Czernin bol ochotný pristúpiť na podmienky ruskej delegácie, pravda, okrem jej požiadavky na sebaurčenie národov prostredníctvom referenda. Veď takejto príležitosti by sa hneď chytili "separatistickí“ Česi, Slováci, Srbi, Chorváti a ktovie kto ešte…
"To nie je záležitosť separátneho, ale všeobecného mieru,“ argumentoval Czernin, "a museli by s ňou súhlasiť všetky bojujúce strany v tejto vojne.“ Čiže aj ďalšie štáty Dohody – Veľká Británia a Francúzsko, dovtedajší spojenci Ruska.
Nasledovalo 10-dňové prímerie, počas ktorého ruská vláda vyzvala spojencov, aby sa pripojili k mierovým rokovaniam, ale tí ani nereagovali. Medzitým Nemci zverejnili svoje tvrdé podmienky a v januári nasledovala druhá fáza brest-litovských rokovaní.
Trockij ako vedúci ruskej delegácie zvolil zdržiavaciu taktiku v očakávaní svetovej revolúcie. Tým skôr, že v Berlíne i vo Viedni to práve vrelo. Vo Viedni po ďalšom znížení potravinových prídelov dokonca vznikli robotnícke rady (podobné boľševickým sovietom) a vyvolali vlnu štrajkov.
Noviny tamojšej sociálnej demokracie Die Arbeiter-Zeitung informovali o politických požiadavkách robotníckych rád: "Chceme, aby vojna skončila čo najskôr a chceme mier na základe práva na sebaurčenie.“
Štrajky v rakúsko-uhorskom priemysle sa síce vláde podarilo 20. januára 1918 ukončiť sľubmi, ktoré nemohla reálne splniť, ale už o týždeň začali štrajkovať aj zbrojovky v Nemecku. Aj tam vznikali robotnícke rady, ktoré takisto vystupovali s politickými heslami. Proti štrajkujúcim a demonštrantom zakročila polícia, v uliciach sa bojovalo na barikádach. Trockij nazval tieto štrajky "prvými lastovičkami“ blížiacej sa revolúcie na území Ústredných mocností.
Štvrtého februára sa štrajky v nemeckých zbrojovkách síce skončili, ale o tri dni vypukla vzbura námorníkov na vojnových lodiach rakúsko-uhorského námorníctva v Kotorskej boke (Čierna Hora). Dôvodom boli neľudské podmienky na lodiach, námorníci zakladali revolučné výbory, na krížniku Sant Georg vztýčili červenú zástavu a okrem sociálnych mali aj politické požiadavky, predovšetkým okamžité podpísanie mieru na základe návrhu sovietskej vlády.
Velenie námornej základne vzburu o dva dni potlačilo aj s pomocou dvoch nemeckých ponoriek, ktoré dali vzbúrencom ultimátum: buď sa vzdáte, alebo zaútočíme proti vám torpédami. Organizátorov vzbury o týždeň súdili, štyroch z nich popravili.
Medzitým brest-litovské rokovania prerušili, lebo nemecká delegácia vedená ministrom zahraničia Richardom von Kühlmannom odmietla ruské návrhy a uzavretie mieru ultimatívne podmienila územnými požiadavkami. Trockij si vyžiadal prestávku na konzultácie s vládou v Petrohrade, počas nej trvalo na východnom fronte prímerie.
Mierové podmienky rozdelili boľševických lídrov a postavili proti sebe jednotlivé frakcie v strane. Kým Trockij navrhoval ukončiť vojnu, demobilizovať ruskú armádu, ale mierovú zmluvu nepodpisovať (,,Ani vojnu, ani mier“), tzv. ľavicoví komunisti vedení Nikolajom Bucharinom boli proti – aj za cenu, že by sa Rusko muselo brániť agresorom v partizánskej vojne. Lenin však trval na prijatí nemeckých podmienok v záujme udržania sovietskej moci za akúkoľvek cenu.
Vedenie strany podporilo väčšinou hlasov Trockého taktiku. Ruská vláda sa 7. februára obrátila s rozhlasovou výzvou k " nemeckým vojakom“, aby povstali proti svojmu panovníkovi a generálom, zvrhli ich a spojili sa s robotníckymi radami. Cisár Wilhlem II. odpovedal obnovením bojov na východnom fronte. Výzva sovietskej vlády nemeckému generálnemu štábu zastaviť ofenzívu a znovu zasadnúť za rokovací stôl zostala bez odpovede. Až po piatich dňoch, 23. februára zastavila Červená armáda s veľkými problémami nemecké jednotky pri Pskove, len 290 kilometrov od Petrohradu, ktorý bol ešte stále hlavným mestom Ruska.
Nemecký generál Max Hoffmann, náčelník štábu východného frontu, si 20. februára zapísal do denníka: "Ruská armáda je rozložená oveľa väčšmi, ako sme predpokladali. Bojovať nikto nechce, včera jeden náš poručík so šiestimi vojakmi zajal 600 kozákov. Stoviek diel, automobilov rušňov, vozňov, niekoľkých tisícov zajatcov, tucta oddielových štábov sme sa zmocnili bez boja.“
Dvadsiateho tretieho februára dostala sovietska strana nové ultimátum, podmienky uzatvorenia mieru boli však tentoraz oveľa tvrdšie. Boľševická vláda ho musela prijať do 24 hodín, ak nechcela prísť o ďalšie územie, lebo postup nemeckých vojsk sa nezastavil. Ešte večer rozhodol Leninov kabinet o prijatí ponižujúcich podmienok. Stalo sa tak až po tom, čo Lenin pohrozil, že podá demisiu, ak sa nepodpíše mier s Nemeckom a jeho spojencami.
Sovietska delegácia už bez Trockého, vedená jeho zástupcom Georgijom Čičerinom vycestovala do Brest-Litovska. Medzitým koncom februára Nemci dobyli Narvu, vzdialenú len 135 kilometrov od Petrohradu. Mierové rokovania sa obnovili 1. marca. Boľševici naliehali, aby zmluva bola podpísaná čo najskôr, lebo prieťahy mohli viesť k ďalšej okupácii ruského územia.
Brestský mier uzavrelo Rusko s Ústrednými mocnosťami 3. marca. V ten deň sa nemecké delá dostali na dostrel od Petrohradu. Sovnarkom (sovietska vláda) začal medzitým s evakuáciou svojich zariadení a personálu do Moskvy. Lenin tam odcestoval vlakom 10. marca. Podľa Yuri Felshtinského, amerického historika ruského pôvodu, znamenal Brestský mier krach teórie svetovej revolúcie.
Hazard generála Ludendorffa
V dôsledku Brestského mieru sa východný front – dĺžkou najväčší front prvej svetovej vojny – rozpadol. Ruská armáda bola v zlom stave už koncom roku 1917, v decembri však ešte viazala štyri desiatky nemeckých divízií. Len čo sa začali mierové rokovania, veliteľ nemeckej armády generál Erich Ludendorff presúval z východného na západný front aj desať divízii mesačne. Koncom marca 1918 už mala nemecká mašinéria prevahu 30 divízií nad anglo-francúzskymi silami. Navyše, mnoho jednotiek ovládalo novú taktiku bleskového tankového útoku.
"Ak by sa im podarilo prelomiť nepriateľské línie a zamieriť na Paríž alebo Lamanšský prieliv, zrodila by sa najväčšia vojenská udalosť tejto vojny,“ píše významný britský historik Paul Kennedy. Ludendorffove vojská spočiatku slávili úspechy, veď porazili početnejšiu 5. britskú armádu, vrazili klin medzi britské a francúzske sily, v lete znovu sa dostali až k rieke Marna, boli len asi 60 kilometrov od Paríža, ale nepodarilo sa im prelomiť ani nepriateľskú obranu, ani podkopať morálku spojeneckých armád.
Do vojenských operácií na západnom fronte sa v tom čase už výraznejšie zapojili Američania, od marca posielali USA do Európy 300-tisíc svojich vojakov mesačne. Prichádzali práve vhod pre dohodové mocnosti, ktoré stratili ruského spojenca s jeho síce najväčšou, ale rozpadávajúcou sa armádu. Práve Američania pomohli Francúzom zastaviť nemecký postup na Paríž.
Generál Ludendorff podľa Kennedyho nesmierne riskoval, keď na pozadí zlovestne upadajúcej nemeckej ekonomiky siahol po taktike "všetko alebo nič“. Nemecký nápor postupne slabol a po vyčerpaní zdrojov – ekonomických a ľudských (povolali všetky zálohy) – úplne zlyhal. Len v júli 1918 stratili Nemci na západnom fronte okolo 970-tisíc mužov a ďalší jeden milión evidovali ako zranených a chorých.
Ale čo bolo s armádou cisára pána a uhorského kráľa, v ktorej bojovali aj naši starí či prastarí otcovia? Jej velenie takisto využilo zrútenie východného frontu a presunulo mnohé jednotky do Talianska, odkiaľ Nemci sťahovali svoje vojsko na západný front. Na juhu sa potom bojovalo na viacerých miestach, ale najmä bitka na Pijave sa zapísala do pamäti našich národov. S prestávkami trvala vlastne od konca roku 1917 až do skončenia Veľkej vojny. Jarná ofenzíva pri tejto rieke sa zdala úspešná, ale po prekročení rozvodnenej Piavy sa jednotky museli stiahnuť pre zlyhanie tylového zabezpečenia. Podobne na Planine siedmich obcí v provincii Trentino zastavili útok Briti a Francúzi aj preto, lebo rakúsko-uhorským jednotkám došla delostrelecká munícia. Čoraz viac sa prejavovalo hospodárske vyčerpanie habsburskej monarchie.
No na začiatku jari 1918 bolo možné jej vojenské útvary stretnúť aj na Ukrajine. Ešte pred podpísaním Brestského mieru uzavreli totiž Ústredné mocnosti mierovú dohodu s vedením Ukrajinskej ľudovej republiky, ktorá sa po páde cárizmu a po boľševickej revolúcii usilovala o samostatnosť. Nemecké vojská sa potom vydali smerom na Kyjev, a rakúsko-uhorské k Odese. Ústredné mocnosti vlastne okupovali Ukrajinu. Koncom marca 1918 sa v Berlíne dohodlo jej rozdelenie na sféry vplyvu. Rakúsko-Uhorsku pripadlo päť gubernií. O mesiac neskôr sa obe monarchie dohodli na výmene ukrajinskej vlády a dosadili bábkovú pod vedením Pavla Skoropadského. V lete sa však karta obrátila, na mnohých miestach sa vyskytli povstania proti okupantom a množili sa aj prípady hromadného dezertérstva vojakov z rakúsko-uhorských jednotiek.
Česko-slovenské légie v pasci
Brestský mier sa dotkol aj tisícov Slovákov a Čechov, bývalých vojnových zajatcov v Rusku. V roku 1917 sa dobrovoľne hlásili do česko-slovenských zahraničných jednotiek, ktoré boli súčasťou ruského vojska. Mierová zmluva z 3. marca 1918 zaviazala sovietsku vládu, aby prepustila týchto vojakov cudzincov.
Tomáš G. Masaryk ako najvyšší predstaviteľ česko-slovenského zahraničného odboja dohodol ešte vo februári s predstaviteľmi boľševickej vlády, že tieto jednotky umožnia presunúť do Francúzska výmenou za ruské brigády na západnom fronte, ktoré sa vrátia do vlasti.
Už koncom februára sa príslušníci budúcich česko-slovenských légií začali sťahovať z Ukrajiny, a 8. marca 1918 sa postavili (spolu s červenoarmejcami) na odpor postupujúcej nemeckej armáde. Stalo sa to pri meste Bachmač na severe Ukrajiny, ktoré bolo – a dodnes je – dôležitým železničným uzlom. V 5-dňovej bitke padlo 145 legionárov a okolo 300 nemeckých vojakov.
Siedmeho marca odcestoval Masaryk z Ruska do Spojených štátov, ale ešte predtým sa obrátil s výzvou na česko-slovenské vojsko. "Chceli sme bojovať po boku ruských bratov,“ vyhlásil, "mrzí nás, že v mene Ruska sa uzavrel taký jednostranný mier, ale práve preto sa pričiníme vo Francúzku o víťazstvo nad Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom, a to víťazstvo posilní aj Rusko.“
Ale kadiaľ do Francúzska, keď cesta na západ bola zarúbaná (stále sa tam bojovalo) a severné moria zamrznuté? Ostávalo jediné – pobrať sa vlakmi cez celú Sibír až do Vladivostoku. Potupný mier spôsobil rozkol nielen vo vláde a v boľševickej strane, ale v celej spoločnosti. Čoskoro prepukla občianska vojna. Na legionárov číhali nástrahy pozdĺž celej transsibírskej železnice. Ale o tom niekedy nabudúce.
Medzitým doma, na Slovensku sa národovci tešili na skoré ukončenie strašnej vojny. Spisovateľ Michal Bodický spomínal, ako na stretnutí rodoľubov v Modre niekedy koncom marca 1918 sa už hovorilo o víťazstve Dohody, hoci "samozvaní ruskí vladári boli už uzavreli s Nemeckom hanebný mier“ a "Nemci ešte hrozivo stáli“. Na tomto stretnutí pri dobrom vínku už bola reč o slovenských gymnáziách a dokonca o "slovenskom pomenovaní ulíc“.
Ale čakať ešte ostávalo dlhých sedem mesiacov…
