Vodnými delami proti sviečkam

, 25.03.2018 06:00
Sviečková manifestácia
Zábery zo zásahu proti sviečkovej manifestácii, ktoré ilustrujú tento článok, zhotovila Štátna bezpečnosť. Autor:

Na Slovensku vraj treba dokončiť revolúciu, lebo sa tu odvtedy nič nezmenilo. Aj takéto hlasy zazneli na nedávnych protestných pochodoch a mítingoch Za slušné Slovensko. Buď majú niektorí ľudia krátku pamäť, alebo tárajú dve na tri. Možno aj preto má význam pripomenúť si iné pokojné zhromaždenie, ktoré sa konalo krátko pred nežnou revolúciou a do dejín vošlo ako sviečková manifestácia. Odvtedy uplynulo rovných 30 rokov.

<A> Hneď na začiatku si povedzme, že pred tridsiatimi rokmi by vtedajšia štátna moc potlačila každý masovejší protest už v zárodku. Ona by ho vlastne ani nepovolila, aj keby organizátori zaručovali maximálnu slušnosť mítingujúcich a priebeh podujatia striktne v medziach zákona. Veľa by o tom vedel rozprávať František Mikloško, ktorý po dohode s ostatnými organizátormi oznámil úradom v 2-týždňovom predstihu zámer usporiadať "pokojné verejné zhromaždenie veriacich občanov“ na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pred budovou SND, a to 25. marca 1988 od 18.00 do 18.30 hod.

Organizátori v snahe nakloniť si úrady už v oznámení naznačili, že sa tam nebudú vykrikovať rôzne, nedajboh protištátne, heslá, ale účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s jeho programom "držaním horiacich sviečok“. Hoci, ktohovie, možno práve tie sviečky brali niektorí predstavitelia štátnej vrchnosti ako vážnu hrozbu…

Pred budovou divadla na Hviezdoslavovom námestí...
Pred budovou divadla na Hviezdoslavovom námestí sa zhromaždilo asi 3 500 ľudí, ďalšie dve tisícky stáli v bočných uliciach. Autor: Z publikácie Ján Šimulčík: Čas svitania

Áno, v tomto oznámení Mikloško uviedol aj program podujatia, veriaci sa nechystali žiadať nič prevratné, ani odstúpenie vlády, ani predčasné voľby. Mala to byť "tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého Otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu“.

Z dnešného pohľadu dosť samozrejmé požiadavky, priam triviálne, vo vtedajších politických pomeroch však pôsobili revolučne, ak už nie kacírsky. Veď do vymenovania nových biskupov chcela hovoriť predovšetkým "strana a vláda“, a ľudské práva i občianske slobody patrili medzi veľmi citlivé otázky. O to citlivejšie, že socialistické Československo sa medzitým pripojilo k príslušným medzinárodným paktom a podpísalo aj helsinské dohody.

O týždeň po podaní oznámenia prichádza Mikloškovi rozhodnutie miestneho úradu, národného výboru v prvom bratislavskom obvode – manifestácia sa zakazuje. Dôvod? Organizátori vraj nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. Mikloško sa proti rozhodnutiu odvolal 21. marca na celomestský národný výbor (vtedajšiu bratislavskú radnicu), ale o tri dni nato, v predvečer manifestácie, bolo jeho odvolanie oficiálne zamietnuté.

Bezpečnostné zložky zásah nezvládli aj preto,...
Bezpečnostné zložky zásah nezvládli aj preto, že dvadsať rokov predtým nemali s podobnou pouličnou demonštráciou žiadnu skúsenosť. Autor: Z publikácie Ján Šimulčík: Čas svitania

Úrady zrejme predpokladali, že to organizátorov akcie neodradí od ich úmyslu a už prijímali rozsiahle bezpečnostné opatrenia. Ako keby sa na Slovensku pripravoval pokus o štátny puč. Dochovali sa o tom archívne dokumenty, ktoré zhromaždil Ústav pamäti národa.

Už 14. marca požiadal bratislavský policajný šéf federálneho ministra vnútra o súhlas na vyhlásenie mimoriadnej bezpečnostnej akcie. Mala trvať od predpoludnia do polnoci 25. marca. A jej účel? – "zamedzenie pripravovanej demonštrácie“. Súhlas na druhý deň dostal, a tak 16. marca požiadal námestníka slovenského ministra vnútra o poskytnutie "síl a prostriedkov“ na akciu, konkrétne: 100 príslušníkov pohotovostného útvaru s výzbrojou a výstrojom, 2 autobusy, 2 vodné delá s obsluhou, 3 obrnené transportéry s obsluhou, 3 eskortné vozidlá. A ešte do zálohy (keby nestačili pôvodné sily): 50 policajtov, 1 autobus a 1 vodné dielo.

Videli sme, ako organizátorov protestov Za slušné Slovensko prijal pred niekoľkými dňami prezident republiky a verejne im vyslovuje uznanie. Vtedy, v utorok 22. marca 1988 si však mestský prokurátor v Bratislave predvolal 40-ročného Františka Mikloška, aby mu oznámil: "Prípravou tohto zhromaždenia beriete účasť na skupinových akciách, ktoré narúšajú verejný poriadok a sú spojené s nerešpektovaním požiadaviek predstaviteľov štátnej moci.“ Potom mu prečítal vetu z paragrafu 2 zákona o prokuratúre. Z nej vyplynulo, že v prípade "pokračovania činnosti“ sa Mikloško vystavuje "nebezpečenstvu trestného stíhania“.

Predvolaný do záznamu z tohto pohovoru uviedol, že nevidí právne opodstatnenie uvedenej výstrahy vníma ju, naopak, ako niečo protiprávne. Ráno 25. marca polícia niekoľkých organizátorov akcie, medzi nimi Mikloška, zaistila, vypočúvala a zadržiavala až do skončenia sviečkovej manifestácie.

Teraz trocha odbočíme a prenesieme sa až do ďalekej Kanady.

„Bomba“ v čokoláde Milka

Nielen dnes, aj vtedy mali a majú pokojné protesty na Slovensku svoj medzinárodný rozmer. S nápadom zorganizovať tiché zhromaždenie so sviečkami prišiel ešte v septembri 1987 emigrant, hokejová legenda a v tom čase už aj podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) Marián Šťastný.

Čo to bolo za kongres? Ideológovia a propagandisti ČSSR považovali SKS za "reakčnú“ organizáciu. Encyklopédia Slovenska, vydaná v Bratislave v roku 1981, charakterizuje SKS dokonca takto: "Je najmilitantnejšou protikomunistickou a protičeskoslo­venskou organizáciou slovenskej emigrácie. Plní funkciu poslušného nástroja antikomunistických centrál v USA v boji proti ČSSR a jej spojeneckým zväzkom.“ Jej činnosť a kontakty na Slovensko boli preto pod drobnohľadom československej kontrarozviedky a tajnej polície.

Na čele SKS dlhé roky stál jeho zakladateľ Štefan B. Roman, rodák z Veľkého Ruskova pri Trebišove, ktorý v Kanade nesmierne zbohatol a vlastnil tam uránové bane. Autori encyklopedického hesla sa svojím spôsobom ani veľmi nemýlili, lebo ako tvrdí dnes už 103-ročný Imrich Kružliak, ktorý zakladateľa SKS poznal zblízka, "Romanovým snom bol pád komunistickej totality a samostatné demokratické Slovensko“. Pochopiteľne, z pohľadu predstaviteľov vtedajšieho režimu bol Roman nepriateľ číslo jeden, možno ešte horší ako je pre dnešných strážcov štátnej suverenity u nás alebo v Maďarsku americký miliardár George Soros.

Ale poďme ďalej, Šťastný zoznámil so svojím plánom najprv Romana. "Mal som predstavu sviečkovej manifestácie, kde by sa ľudia pokojne modlili a zhromaždili pred SND na Hviezdoslavovom námestí bez toho, aby to bolo násilné,“ spomínal po rokoch. V decembri 1987 poslal zo Švajčiarska, kde vtedy pôsobil v hokejovom klube HC Sierra, tajne list na Slovensko, v ktorom rozviedol tento plán. Protestné zhromaždenia za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v Československu sa mali konať aj pred zastupiteľskými úradmi ČSSR vo svete.

Dnes sa informácie o prípravách protestných akcií s pokynmi ich organizátorov a koordinátorov šíria sociálnymi sieťami cez internet on-line takmer bez obmedzení po celom svete. Vtedy Šťastného list zabalený v obale čokolády Milka musela prepašovať na Slovensko jeho svokra, ktorú púšťali do Kanady i do Švajčiarska, a pri návrate do vlasti ako dôchodkyňu až tak prísne nekontrolovali. List odovzdala v Bratislave svojmu synovi a ten zase Jánovi Čarnogurskému, ktorý podobne ako Mikloško bol aktivistom tzv. tajnej cirkvi na Slovensku, jej laického apoštolátu. Čo to bolo za organizáciu?

Tvorili ju duchovní katolíckej cirkvi, ktorí nedostali štátny súhlas na výkon kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Vytvárali krúžky, tajne sa schádzali po bytoch, spolu študovali náboženskú literatúru a aj sami, často na kolene, vydávali a rozširovali rôzne samizdatové texty. Pilierom tohto spoločenstva bol Ján Chryzostom Korec, tajne vysvätený za biskupa ešte v roku 1951, neskôr dvanásť rokov väznený a po návrate na slobodu zamestnaný v rôznych robotníckych povolaniach (preto ho volali "biskup v montérkach“). Prvú tajnú vysviacku vykonal už v roku 1953 a do roku 1976, keď musel prestať s tajným vysväcovaním kňazov, ich bolo okolo 120.

Ako píše Marián Gavenda v Korcovej biografii Nekonečné horizonty, vysviacky prebiehali za prísnej konšpirácie niekde v byte, pri hudbe z tranzistora, čo bolo opatrenie proti odpočúvaniam ŠtB. Svätení nepoznali meno kňaza a o vysviacke smeli povedať len svojmu predstavenému a spovedníkovi.

Režim preto zaraďoval tajnú cirkev medzi "nelegálne cirkevné štruktúry“ (kam patrili aj zakázané sekty) a jej členov prenasledoval. Od činnosti tajnej cirkvi sa však dištancovala aj značná časť katolíckeho duchovenstva, vrátané cirkevných hodnostárov, ktorí voči štátu zachovávali lojalitu a s jeho orgánmi spolupracovali. Spravidla patrili do združenia Pacem in terris.

Sviečková manifestácia bola vyvrcholením činnosti tajnej cirkvi na Slovensku. Rozhodlo sa o nej na porade 6. marca 1988 v Bratislave. "Stačilo by mlčky postáť so zapálenými sviečkami pol hodiny na námestí,“ povedal Mikloško. Oči všetkých prítomných sa potom upreli na Rudolfa Fibyho, predstaveného spoločenstva Fatima. Čo povie on? "Sviečku a chuť mám.“ Tým bolo rozhodnuté a už sa len diskutovalo, ako na to. Podľa Mikloška bez aktívneho podielu Fatimy, spoločenstva laických veriacich, by sa manifestácia zrejme ani nekonala.

Kto bol Fiby? Vedec matematik, v roku 1978 tajne vysvätený za kňaza. V období, o ktorom je reč, pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV, kde do roku 1983 pôsobil aj František Mikloško. Fiby sa zaoberal výskumom umelej inteligencie a bol aj výkonným redaktorom časopisu Computers and Artificial Intelligence. Nuž a okrem toho šéfoval samizdatovému časopisu Náboženstvo a súčasnosť a koordinoval širokú sieť činností tajnej cirkvi. Zomrel pred štyrmi rokmi v Košiciach.

Úloha takých ľudí ako Fiby výrazne vzrástla najmä v záverečnej fáze príprav na manifestáciu po tom, čo polícia začala zatýkať jej hlavných organizátorov. Ráno 25. marca izolovali nielen Mikloška, ale aj Čarnogurského a Vladimíra Jukla. Večer zaistili biskupa Korca a Silvestra Krčméryho strážili príslušníci ŠtB uňho doma…

"Tu Azbuka: Pozor, už horia sviečky!“

O chystanej manifestácii sa dlho nesmeli ani slovom zmieniť domáce médiá. Verejnosť sa o nej však mohla dozvedieť z vysielania Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rádia Vatikán, ktoré informovali aj o Mikloškovom oznámení akcie miestnym úradom. Zároveň aktivisti tajnej cirkvi dávali o pripravovanej manifestácii vedieť prostredníctvom po domácky vyrobených letákov. Keď štátnej moci začalo byť jasné, že organizátorov neodradil ani zákaz akcie, spustila proti nej mediálnu kampaň. V televízii vystúpil hovorca združenia Pacem in terris kňaz Štefan Zárecký: chystanú manifestáciu označil za "nekatolícku“ a združenie sa od nej dištancovalo.

S blížiacim sa 25. marcom sa posilňovali bezpečnostné opatrenia. Bola vyhlásená pohotovosť policajných útvarov v Bratislave i v jej okolí, do mimoriadnej akcie vnútro nakoniec zahrnulo takmer tisíc uniformovaných i tajných policajtov. Vedenia vysokých škôl v hlavnom meste dostali pokyn, aby mimobratislavským študentom odporúčali odísť na víkend z Bratislavy a ostatných dôrazne varovali pred účasťou na manifestácii.

Takáto rozsiahla bezpečnostná akcia nemohla nemať politické zabezpečenie. Už 15. a potom i 22. marca o nej rokovalo Predsedníctvo ÚV KSS. Zriadilo politickú komisiu na čele s členom vedenia strany Gejzom Šlapkom, ktorá mala dohliadať na priebeh manifestácie, na zásah policajných zložiek a urobiť závery.

Ráno 25. marca skončili viacerí organizátori manifestácie na policajnej stanici. Čo nasledovalo? "Boli sme pripravení na takúto možnosť a veci vzal do rúk takpovediac krízový manažment,“ spomínal v našom rozhovore pred desiatimi rokmi Július Brocka. "Dohodli sme sa, že už nebudeme na námestí len stáť so zapálenými sviečkami a mlčať, ale modliť sa ruženec.“ Budúci poslanec a minister za KDH pracoval v roku 1988 v trnavskom Stavoprojekte a zároveň bol aktivistom laického apoštolátu. Práve on, spolu s tajne vysväteným kňazom Františkom Vikartovským zastúpili zaistených organizátorov.

Zatiaľ druhá strana sa v deň D správala buď ťažkopádne, alebo horúčkovito množila chyby. Už v dopoludňajších hodinách prechádzali ulicami Bratislavy obrnené transportéry, aby demonštrovali silu štátnej moci. Mali zastrašiť prípadných demonštrantov. Okolo 16. hodiny začali vozidlá technických služieb v priestore Hviezdoslavovho námestia kropiť ulice vodou, hoci pršalo.

Dopravná polícia medzitým zastavovala na prístupových cestách do Bratislavy zájazdové autobusy. Pod zámienkou mimoriadnych technických kontrol zadržiavala účastníkov manifestácie, prichádzajúcich z vidieka. Všetkých však nezadržala. Po 17. hodine sa na Hviezdoslavovom námestí pred budovou divadla zhromaždilo okolo 3 500 veriacich, ďalšie dve až tri tisícky podľa odhadov stáli v bočných uličkách.

O 18. hodine zaspievali ľudia na námestí štátnu hymnu, po nej pápežskú, začali sa modliť ruženec a postupne si zapaľovali sviečky. "Počítali sme s účasťou dvadsiatich až tridsiatich ľudí, samých aktivistov, o tisícovej manifestácii sme si nedovolili ani snívať,“ priznal sa nám pred desiatimi rokmi Rudolf Fiby.

Až komicky dnes pôsobia nahrávky rádiokomunikácie policajtov v okolí námestia. Aspoň malá ukážka:

"Gama 4, tu Gama 4: Zabezpeč prehradenie medzi kostolom a Hviezdoslavovým námestím, aby sa tie dve skupiny nespojili!“

"Tu Azbuka, Azbuka 13: Hviezdoslavák je skoro zaplnený. Na tejto strane stojí strašne veľa ľudí a z kostola vychádza kvantum so zapálenými sviečkami.“

Politická komisia sledovala dianie na námestí z okien 4. poschodia hotela Carlton. Po neuposlúchnutí výzvy veliteľa zásahu, aby sa dav rozišiel, lebo akcia nie je úradmi povolená, vydala komisia, v ktorej boli aj minister vnútra a šéf ŠtB, pokyn rozohnať zhromaždenie. "To už uplynula polhodina a my sme sa začali rozchádzať, keď proti nám zasiahli obuškami a mlátili kdekoho hlava-nehlava,“ spomína Brocka. Polícia nasadila vodné delá, špeciálne jednotky použili pri rozháňaní aj slzotvorný plyn zo sprejov.

Autá VB odvážali prvých zatknutých. Študenta Mariána Hužoviča z Trnavy zadržali na autobusovej zástavke pri obchodnom dome Prior. Tam videl, ako dvaja policajti mlátia staršieho muža, nevydržal a zamiešal sa. "Prečo ho bijete?“ Tým odpútal ich pozornosť a o chvíľu už sedel v "zelenom antone“.

A tu je svedectvo vtedy 30-ročného Júliusa Puka: "Tri osobné vozidlá VB urobili nájazd medzi ľuďmi asi tým spôsobom: brzda – plyn. Auto ma zrazilo tým spôsobom, že som preletel cez prednú kapotu. Ležal som na zemi, keď vyskočili dvaja príslušníci a začali ma ťahať do auta.“

Karol Nagy sa dozvedel o manifestácii z vysielania Hlasu Ameriky alebo Slobodnej Európy.

"Povedal som si, že prispejem svojou troškou do mlyna a rozmnožil som na kancelárskom papieri 28. článok vtedajšej Ústavy ČSSR o zhromažďovacom práve občanov,“ spomína inžinier stavbár. Letáky s týmto zdanlivo nevinným obsahom rozdával potom na Hviezdoslavovom námestí. Zrazu k nemu pristúpili dvaja policajti, vraj čo to rozdáva. Keď odpovedal, jeden z nich mu povedal, "aby išiel do ri… s ústavou“ a už ho viedli k skriňovej avii, kde mali ďalších zadržaných.

Takto policajne predviedli 126 účastníkov zhromaždenia, viacerí boli zranení, proti sedemnástim sa začalo trestné stíhanie. "Bola to hysterická reakcia na krotkú manifestáciu prevažne veriacich, ktorí sú už z princípu proti akémukoľvek násiliu,“ myslí si Brocka.

Víťaz môže byť aj veľkorysý

Už 28. marca 1988 podal náčelník mestskej a krajskej správy Verejnej bezpečnosti Štefan Mikula hlásenie o zásahu proti "demonštrácii“ na Hviezdoslavovom námestí. Samozrejme, obhajoval spôsob policajného zákroku a odvolával sa na súhlas politickej komisie, ale zaujímavá je jeho štatistika o sociálnom zložení predvedených osôb. Zreteľne medzi nimi prevažovali robotníci (69), bolo ich dvakrát viac ako "osôb pracujúcej inteligencie“. Zranená bola údajne len jedna z predvedených osôb, zato "až“ dvaja policajti.

Neprimeranosť zásahu bola viac ako zrejmá. Predsa sa len písal 25. marec 1988 a napríklad v Moskve by sa vtedy už niečo podobné nemohlo udiať, nehovoriac o Varšave či Budapešti. Takmer 500 účastníkov verejného protestu sa v máji 1987 zhromaždilo na Manéžnom námestí v blízkosti Kremľa. Ale nikto nikoho nerozháňal, naopak, vyslaných delegátov prijal Boris Jeľcin (v tom čase ešte šéf mestskej organizácie strany) a pokojne sa s nimi porozprával. Od začiatku roku 1988 Gorbačovova administratíva viedla intenzívny dialóg aj s hodnostármi najväčšej cirkvi v krajine – ruskej pravoslávnej.

Ale policajne zasiahnuť proti pokojnému zhromaždeniu veriacich sa dovtedy neodvážili ani v Čechách či na Morave. Veď na velehradskej púti v roku 1985 – zúčastnilo sa jej aj množstvo ľudí zo Slovenska – vypískalo zhromaždenie prítomných predstaviteľov štátu vrátane vystupujúceho českého ministra kultúry, a polícia napriek tomu nezakročila.

Rozprášením pokojnej demonštrácie predbehla Bratislava dokonca Prahu. Palachov týždeň s kladením vencov na Václavskom námestí a s tvrdým zákrokom tamojšej polície sa udial až o deväť mesiacov neskôr…

Určité vysvetlenie, nie však ospravedlnenie, zásahu na Hviezdoslavovom námestí možno hľadať v tom, že išlo o prvú pouličnú demonštráciu svojho druhu na Slovensku za 20 rokov, s čím bezpečnostné zložky nemali žiadne skúsenosti. "Nemalo to nič spoločné s profesionálnou prácou príslušníkov Verejnej bezpečnosti,“ spomína Ivan Knotek, ktorý v októbri 1988 nastúpil na post slovenského premiéra (po Petrovi Colotkovi, ktorý odišiel do diplomatických služieb). Podľa neho "stačilo včas uzavrieť Hviezdoslavovo námestie, nie až o 17.15 hod., a nebol by potrebný nijaký policajný zásah“.

V KSS už len jej najstarší, predvojnoví členovia si vedeli predstaviť, ako vyzerá politický boj s opozíciou v praxi. Prevažná väčšina funkcionárov štátostrany sa pre demokratický dialóg s oponentmi vôbec nehodila, chýbala im sila argumentov. (Napokon, po celé desaťročia im stačilo argumentovať silou.)

Pritom režim sa najviac obával zblíženia "nelegálnych náboženských štruktúr“ s politickou opozíciou. Sviečková demonštrácia takéto spojenie predstavovala už aj tým, že okrem veriacich sa na nej zúčastnili príslušníci ekologického hnutia, chartisti a ďalší disidenti.

Ale ako reagovali na sviečkovú manifestáciu slovenské médiá? Kým dnes informujú o protestných zhromaždeniach v priamom prenose (a sú spravidla na strane ich účastníkov), vtedy zaryto mlčali, a to nielen v piatok večer, ale aj v sobotu a nedeľu. Až v pondelok priniesli noviny prvé informácie – ani nie tak správy ako komentáre, pričom nepodpísané – s propagandis­tickými frázami typu "provokačná akcia nelegálnych štruktúr“, "v koordinácii so zahraničnými diverznými centrálami“, "pokus zneužiť náboženské cítenie našich občanov na politické ciele“…

Zato už na druhý deň, v sobotu 26. marca, písali o manifestácii svetové denníky. Informácie mali vďaka pohotovosti F. Vikartovského, ktorý ich posielal Antonovi Hlinkovi do Slobodnej Európy, a ten to šíril ďalej už večer 25. marca. Samizdatový časopis Fragment K neskôr napísal, že manifestácia preslávila Bratislavu vo svete viac ako "desať hudobných festivalov“.

Politické vedenie štátu pochopilo, že treba zaradiť spiatočku. Pri návšteve kardinála Jozefu Tomku na Slovensku – prišiel na pohreb matky – prijal vysokého predstaviteľa Vatikánu minister kultúry Pavel Koyš. Rokovali aj o dlho neriešenej otázke obsadenia voľných biskupských postov a miesta arcibiskupa metropolitu.

Kým ešte začiatkom apríla 1988 Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo policajný zásah v Bratislave, už o niekoľko mesiacov začalo postoj o meniť. Zrejme aj preto, že v Moskve sa medzitým ešte viac "oteplilo“. Prezident ČSSR Gustáv Husák rozhodol o amnestii obvinených za účasť na sviečkovej manifestácii. Mimochodom, Karol Nagy ju ako jediný odmietol, ale v odvolávacom konaní ho odsúdili iba na podmienečný trest.

"Pokánie“ otrasenej moci však prichádzalo oneskorene a len potvrdilo slabosť, ba schátranosť odchádzajúceho režimu. "Sviečková manifestácia prebudila záujem o veci verejné u mnohých ľudí a v tomto zmysle bola predohrou blížiaceho sa historického zlomu,“ tvrdí Brocka. Niečo podobné si myslí historik Ivan Kamenec: "Táto manifestácia bola jedným z predstupňov, smerujúcich k zásadným spoločenským zmenám, ktoré začali u nás prebiehať takmer o dva roky neskôr.“

Keď už bolo po všetkom a režim padol, vlastne zrútil sa do seba, prebehlo vyšetrovanie organizátorov i vykonávateľov zásahu proti sviečkovej demonštrácii. Všetci vrátane členov politickej komisie tvrdili, že so zásahom nesúhlasili alebo, dokonca, že s ním nemali nič spoločné.

Niektorí kritizovali neprofesionálny postup bezpečnostných zložiek, ďalší sa odvolávali na celoštátne centrum. "Bola to ostro sledovaná záležitosť predovšetkým z Prahy, kde bol eminentný záujem, aby sa to neuskutočnilo,“ vypovedal o manifestácii Ladislav Sadovský. Jeho oddelenie na ÚV KSS zodpovedalo za činnosť bezpečnostných orgánov na Slovensku.

Vyšetrovanie však ukázalo, že v skutočnosti bol zreteľne proti zásahu jediný človek z "pozorovateľov“ v Carltone – vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Nakoniec odsúdili len jedného policajného dôstojníka, ale aj pre toho vymohli Čarnogurský s Mikloškom u prezidenta Václava Havla milosť. Ako predstavitelia víťaznej strany sa k bývalým protivníkom zachovali veľkoryso.

Čo bola veľká chyba, myslia si pravdepodobne tí, čo dnes volajú po dokončení revolúcie. To by sa však už asi nemohla nazývať nežnou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sviečková manifestácia #výročie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box biela kocka "L" farebné kvety

Flower box biela kocka "L" farebné kvety

29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk