Slovenská diplomacia v roku nula

, 11.04.2018 06:00
kňažko
Podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Milan Kňažko pri prejave k delegátom členských štátov na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN 19. januára 1993. Autor:

Prečo Slováci rozbili štát, ktorý im tak pomohol? Prečo ste sa odtrhli, veď celá Európa sa dnes spája? Tak sa pýtali pred štvrťstoročím našich diplomatov v hostiteľských krajinách. Mladý štát pod Tatrami nezačínal s najlepšou povesťou a vo svete si ho navyše plietli so Slovinskom. Aj o tom sú Svedectvá a príbehy, kniha spomienok na konštituovanie zahraničnej služby samostatnej Slovenskej republiky.

Editori publikácie oslovili približne stovku ľudí, ktorí boli pri tom. Do publikácie vydanej pred pár mesiacmi Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitosti SR prispelo 58 autorov. Niektoré mená tam chýbajú, napríklad meno Miroslava Mojžitu, ktorý sa významne zaslúžil o formovanie slovenskej diplomacie. O jej začiatkoch však sám napísal spomienkovú knihu, na ktorú sa viacerí spoluautori publikácie Svedectvá a príbehy odvolávajú.

Mnohí otvorene napísali o ťažkostiach, ktoré sprevádzali vznik slovenskej diplomacie, nezabudli však ani na hviezdne okamihy, predovšetkým na ten prvý uprostred noci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993, keď sa im tlačili do očí slzy.

Kol. autorov: Svedectvá a príbehy. Diplomacia v...
Kol. autorov: Svedectvá a príbehy. Diplomacia v období vzniku Slovenskej republiky.

Súčasný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák bol v tom čase asistentom československého veľvyslanca v Moskve. Od polnoci 1993 pokračoval tamže už ako asistent slovenského ambasádora. Najprv však spolu s kolegami vztyčoval slovenskú vlajku na budove bývalého Obchodného zastupiteľstva ČSFR, ktorá sa odteraz stávala sídlom ambasády SR. "V návale pozitívnej energie sme nahlas spievali slovenskú hymnu,“ spomína, "a nijako nám neprekážalo, že sa tak dialo v 25-stupňovom mraze.“

Na druhom konci sveta v Ottawe prežíval vtedy podobné chvíle eufórie prvý slovenský veľvyslanec v Kanade spisovateľ Anton Hykisch. Do denníka si 1. januára 1993 poznamenal: "O polnoci výmena vlajky na budove, krajania nadšení.“ A o deň na to: „1. januára – novoročný level u generálneho guvernéra (Kanady) Raya Hnatyshyna, vyzýva prítomných: Utvorte koridor! 120 ambasádorov ustupuje, aby mohol podať ruku zástupcovi nového štátu na mape sveta – Republic of Slovakia.“

Škaredé káčatko Európy?

Ale už 4. januára bolo všetko iné. Ďalší kúsok z Hykischovho denníka: "Koniec eufórie. Noviny plné útokov proti SR. Maďarská loby? Donekonečna tie isté obvinenia: jazykový zákon, zlá ústava, utláčame menšiny, najmä Maďarov a Rómov.“

Medzitým na našej ambasáde v Budapešti Rudolf Chmel márne čakal na svoje poverovacie listiny. Predtým tam zastával post veľvyslanca ČSFR a minister Milan Kňažko ho ešte v auguste 1992 zaviazal, aby pokračoval v diplomatickej misii pre samostatné Slovensko. Na pravidelnom novoročnom stretnutí veľvyslancov u vtedajšieho maďarského prezidenta stál Chmel podľa protokolu až posledný v rade ako ešte nepoverený titulár.

Na slávnostnom akte vztýčenia vlajok dvoch...
Na slávnostnom akte vztýčenia vlajok dvoch nových členských štátov OSN - Českej a Slovenskej republiky - sa 19. januára 1993 zúčastnili za prítomnosti generálneho tajomníka OSN Butrusa Butrusa-Ghálího (uprostred) ich ministri zahraničných vecí Jozef Zielienec (druhý zľava) a Milan Kňažko (prvý sprava). Autor: Diplomatický archív MZVaEZ/Slovart

Pritom práve Chmel svojou znalosťou prostredia, kontaktmi a prirodzenou autoritou mohol prispieť k zníženiu napätia medzi Maďarskom a jeho novým severným susedom. V knihe o tom podrobne píše jeden z jej troch editorov Viliam Roth, ktorý v rokoch 1993 – 1995 pôsobil v Budapešti ako zástupca veľvyslanca SR.

Chmel sa poverenia nedočkal, ale Mečiarova vláda nepochopiteľne otáľala aj s vymenovaním niekoho iného. Podľa Rotha to len prispievalo k "zmrazeniu“ vzájomných už beztak "vrchovato konfliktných“ slovensko-maďarských vzťahov v uvedenom období.

Devätnásteho januára 1993 sa konalo v New Yorku prijímanie Slovenskej republiky a Českej republiky za nových členov OSN. Súčasťou prijímacieho ceremoniálu je aj vztyčovanie štátnych vlajok nových členských štátov. "Mali sme obavy, aby nedošlo k nejakým incidentom,“ spomína vtedajší stály predstaviteľ SR pri OSN Eduard Kukan. Česká republika si totiž v rozpore so zákonom o zániku federácie ponechala jej vlajku. "Pomerne početná slovenská komunita v New Yorku a okolí dávala intenzívne najavo nesúhlas s takýmto rozhodnutím Čechov,“ pokračuje Kukan, "všetko však prebehlo dôstojne.“

Horšie to mohlo dopadnúť v Bonne, ktorý bol až do roku 1999 hlavným mestom Nemeckej spolkovej republiky. Tam slovenskú vlajku nemuseli 1. januára 1993 ani vztýčiť. Nebyť náhodnej informácie, ktorú sa oficiálna Bratislava dozvedela až štyri dni pred rozdelením Česko-Slovenska, tak naše veľvyslanectvo začína svoju činnosť niekde v Kolíne nad Rýnom. Na nemeckých vládnych miestach to zariadil ešte veľvyslanec ČSFR, ináč známy český básnik Jiří Gruša. Nechajme však o tejto málo známej epizóde rozprávať prvú šéfku Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Nemecku Kláru Novotnú: "Veľvyslanec Gruša požiadal v mene Slovenskej republiky o súhlas s pôsobením budúceho veľvyslanca SR mimo sídla ústavných orgánov s tým, že v dôsledku delenia majetku ČSFR v Bonne boli všetky nehnuteľnosti pridelené budúcej Českej republike…“

Gruša podľa Novotnej túto záležitosť predtým nekonzultoval s kompetentnými predstaviteľmi v Bratislave. Ale ako je možné, že s takýmto riešením mohli vtedy súhlasiť predstavitelia Nemecka? "Celá agenda československého veľvyslanectva v Nemecku bola stavaná na českých vzťahoch a záujmoch,“ vysvetľuje Novotná. "Vnímanie slovenskej diplomatickej prítomnosti bolo v tom čase silne poznačené nesprávnym chápaním slovenských ambícií a nezaťažených záujmov.“ Novotná to Nemcom nezazlieva, stále sa ešte nachádzali pod vplyvom eufórie zo svojho zjednotenia. A napokon v hodine dvanástej vyšiel Bonn v ústrety Bratislave, pridala sa i Praha a pre slovenský zastupiteľský úrad sa podarilo prenajať aspoň minimálne priestory v komplexe budov bývalého veľvyslanectva ČSFR. Išlo o jeden dvojizbový byt s osobitným vchodom, oddeleným (na príkaz Grušu) narýchlo postaveným múrom. V tomto provizóriu privítali štyria pracovníci nášho zastupiteľského úradu Nový rok 1993.

Minister zahraničných vecí Jozef Moravčík pred...
Minister zahraničných vecí Jozef Moravčík pred zasadnutím Rady Európy v rozhovore s veľvyslankyňou Evou Mitrovou; v pozadí vpravo riaditeľ kabinetu ministra Miroslav Lajčák, budúci minister zahraničných vecí SR. Autor: Archív Evy Mitrovej/Slovart

Slovenskú republiku uznalo síce už k 4. januáru 1993 takmer 80 štátov – a k 7. januáru ich bolo rovných 100 – to však ešte neznamenalo, že medzinárodné spoločenstvo prijalo medzi seba nový štátny útvar s otvorenou náručou. Básnik a prekladateľ Milan Richter, ktorý sa stal prvým chargé d'affaires SR v Nórsku, spomína, ako tamojšie úrady vrátane ministerstva zahraničia dlho považovali za nástupnícky štát a "dediča“ Česko-Slovenska jedine Českú republiku. Doslova takto mu na sťažnosť odpovedali aj z nórskeho ministerstva zahraničných vecí.

Mimochodom, Slovákov považovali za "škaredé káčatko“ Európy a pôvodcov rozdelenia "dobrej federácie“ aj mnohí Francúzi. Na raňajkách diplomatov visegrádskej skupiny s francúzskymi novinármi sa im to v polovici januára 1993 pokúsil vyvrátiť – a zároveň vyzdvihnúť význam vzniku samostatného Slovenska z hľadiska regionálneho zoskupenia štátov – vtedajší konzul na našom veľvyslanectve v Paríži Igor Grexa: "Odteraz nie sme traja a pol, ale sme štyria,“ povedal. Bonmot ocenil aj prítomný český veľvyslanec Jaroslav Šedivý.

"Mgimáci“, "rybárikovci“ a ostatní

Slovenská diplomacia začínala pred štvrťstoročím takmer z nuly. Týkalo sa to i jej inštitucionálneho zabezpečenia, ktoré sa muselo budovať od základov vrátane personálneho obsadenia odborníkmi.

Slovenská republika mala po svojom vzniku obsadiť približne 80 postov veľvyslancov, nehovoriac o ďalších stovkách pracovných miest v zahraničnej službe. Český politológ Karel Vodička to označil svojho času za „jeden z kľúčových motívov slovenskej politickej elity“ v jej úsilí rozdeliť spoločný štát. Podľa jeho slov "mohli z toho profitovať všetci dôležití exponenti HZDS“, ktorí sa tak mohli ľahšie dostať do diplomatických služieb. Preto vraj rozchod s Čechmi bol "v ich osobnom záujme“. Ale bolo to naozaj tak?

Je fakt, že Slovensko hneď po zániku federácie nemalo dostatok kariérnych diplomatov (čiže školených diplomatov z povolania). Navyše väčšina tých, ktorých by mohlo mať, pracovala dovtedy vo federálnom rezorte diplomacie a mnohí z nich sa aj po zániku ČSFR rozhodli zostať v Prahe. Jednak tam žili ich rodiny, ale niektorí by sa ani tak nevrátili na Slovensko, lebo sa nestotožnili s potrebou rozdelenia spoločného štátu alebo nesúhlasili s politikou vtedajšej slovenskej reprezentácie.

V knihe o nich píše prekladateľka a esejistka Michaela Jurovská, v tom čase kultúrna radkyňa na veľvyslanectve SR v Paríži. Konkrétne spomína biochemika svetového mena Ladislava Kováča, ktorý neostal na našej misii v UNESCO.

"Slovensko tak prišlo o niekoľko rozhľadených diplomatov či diplomatiek,“ dodáva Jurovská, "a pravdupovediac uvoľnili sa tým miesta pre ctižiadostivcov oboch pohlaví z viacerých generácií…“

V bývalom federálnom rezorte diplomacie však nepôsobilo až toľko odborníkov pochádzajúcich zo Slovenska, ako by sa mohlo zdať. A ešte menej sa ich vtedy dostalo na významnejšie posty na zastupiteľské úrady ČSFR vo svete. Klára Novotná spomína, že koncom roku 1992 boli na veľvyslanectve v Bonne z celkového počtu okolo 30 pracovníkov len traja slovenskej národnosti a záujem o pôsobenie na formujúcom sa zastupiteľskom úrade SR deklarovala iba ona sama. Ostatní sa rozhodli pokračovať v diplomacii Českej republiky.

Prvý veľvyslanec Slovenskej republiky v USA...
Prvý veľvyslanec Slovenskej republiky v USA Branislav Lichardus pri odovzdávaní poverovacích listín prezidentovi USA Billovi Chlintonovi v Bielom dome v januári 1994. Autor: Archív Branislava Lichardusa/Slovart

Akútny nedostatok vlastných profesionálov sa ukázal už pri budovaní Ministerstva medzinárodných vzťahov (MMV) SR, ktoré bolo predchodcom Ministerstva zahraničných vecí (MZV) SR s obmedzenými právomocami, lebo vzniklo ešte za federácie v auguste 1990. Už vtedy o prácu v Bratislave nebol medzi "pražskými“ Slovákmi diplomatmi väčší záujem.

Preto sa pri Právnickej fakulte Univerzity Komenského vytvoril Ústav medzinárodných vzťahov a aproximácie práva, aby sa stal "liahňou“ budúcich diplomatov. Jeho zakladateľom a prvým riaditeľom bol docent Karol Rybárik, legendárna osobnosť v prostredí slovenskej diplomacie. Ústav prijímal na štvorsemestrálne štúdium mladých ľudí s vysokoškolským vzdelaním s perfektnou znalosťou angličtiny. Volali ich "rybárikovci“.

Ústav vychoval vyše tristo odborníkov na otázky medzinárodných vzťahov i medzinárodného práva, medzi jeho prvých absolventov patril aj Ivan Korčok, ktorý v máji 1993 nastúpil pracovať na zastupiteľský úrad SR v Bonne a dnes je štátnym tajomníkom v rezorte slovenskej diplomacie. Mnohí kariérni diplomati, medzi nimi aj Eduard Kukan, Ján Kubiš, Miroslav Lajčák či Maroš Šefčovič, skončili MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov), a tak ich kolegovia volali "mgimáci“.

Po novembri 1989 sa dosť dlho viedli diskusie, či sú vôbec ešte "použiteľní“ v diplomacii demokratického štátu. Uzavrel ich prvý ponovembrový šéf československej diplomacie, bývalý disident Jiří Dienstbier. Upozornil, že táto moskovská škola mala vždy dobrú povesť a že atmosféra na nej bola ešte pred príchodom k moci Michaila Gorbačova oveľa slobodomyseľnejšia ako na normalizovaných univerzitách v ČSSR.

"Sovietsky zväz ako veľmoc si nemohol dovoliť nemať kvalifikovaných diplomatov,“ napísal Dienstbier v spomienkovej knihe Od snenia k realite. "Väčšina študentov bola prijatá (na MGIMO) po prísnych skúškach.“

Na rozbeh vlastnej slovenskej zahraničnej služby však nebolo dosť ani "mgimákov“, preto sa hľadali vhodní kandidáti medzi neprofesionálmi. Nepotvrdili sa však predpovede, že voľné miesta obsadia predovšetkým funkcionári HZDS. Aspoň v prvých rokoch po osamostatnení Slovenska to nebolo tak a z dnešného pohľadu je až prekvapujúce, koľko intelektuálov – spisovateľov, prekladateľov, vedcov, novinárov – stálo pri kolíske slovenskej diplomacie. Ako ich vyberali?

"Urobili sme široký výber kandidátov, ktorí spĺňali kritériá jazykovej pripravenosti, disponovali primeranou civilizačnou a mentálnou výbavou a boli úspešní v profesii, ktorú vykonávali,“ spomína Milan Kňažko, prvý minister zahraničných vecí SR (a sám nekariérny diplomat). Podľa neho ani kariérny diplomat nie je ešte absolútnou zárukou do budúcnosti, "pretože nájdu sa aj takí, ktorí čím sú vo vyššej funkcií, tým sú viac kariérni ako diplomati“. Naopak, spomedzi tých nekariérnych sa mnohí osvedčili a zostali diplomacii verní dodnes.

"Zamatový“ rozvod v zahraničí

Ako každý rozvod, aj "rozvod“ dlhoročného "manželstva“ Čechov a Slovákov sprevádzalo delenie spoločného majetku vrátane hnuteľného a nehnuteľného majetku federálnej zahraničnej služby. Našťastie málokde prebiehalo tak dramaticky ako v Bonne. Platil pritom – a väčšinou sa aj realizoval – princíp 2 : 1 v prospech Českej republiky, a to po predchádzajúcom ocenení majetku nezávislou zahraničnou spoločnosťou či agentúrou.

Zo spomienok našich diplomatov vyplýva, že ľahšie sa delilo tam, kde česko-slovenské zastupiteľstvo využívalo niekoľko budov. Napríklad v Havane prevzala Česká republika po rozdelení federácie budovu veľvyslanectva a Slovensko – rezidenciu veľvyslanca. V Moskve budova ambasády tiež pripadla Čechom a budova obchodného zastupiteľstva Slovákom. V prípadoch, kde to nebolo možné, musela strana, ktorá získala majetok, ponúknuť druhej strane podnájom časti priestorov za symbolickú cenu dovtedy, kým si nenájde prijateľné riešenie.

Napríklad vo Washingtone ostala budova veľvyslanectva Česku a Slovensko zdedilo malú a dlho nepoužívanú budovu. Naši diplomati museli preto spočiatku pracovať v prenajatých a nedôstojných priestoroch. Prvý slovenský veľvyslanec v USA Branislav Lichardus, ktorý prišiel do diplomacie z akadémie vied (bol jej predsedom) podrobne opisuje, ako ťažko sa hľadal vhodný pozemok pre novú budovu, s výstavbou ktorej sa nakoniec (po veľkých problémoch s projektom) začalo až v roku 1999.

František Dlhopolček, ktorý bol po vzniku Slovenskej republiky veľvyslancom najprv Juhoafrickej republike a neskôr v Izraeli, vo Veľkej Británii a v Číne (dnes je v Keni) pripúšťa, že slovenskej časti spoločnej komisie pre delenie majetku sa nie vždy podarilo presadiť naše záujmy a predstavy. "Všetky podklady boli v Prahe a krátkosť času neumožňovala urobiť si vlastný prieskum prostredníctvom pracovníkov vyslaných na jednotlivé veľvyslanectvá,“ vysvetľuje. Zrejme aj preto nasledovala strata prideleného majetku v Adene či Kábule. Dlhopolček to nazýva "daňou za pokojné rozdelenie“.

Chargée d'affaires SR v NSR Klára Novotná...
Chargée d'affaires SR v NSR Klára Novotná na novoročnom prijatí diplomatického zboru prezidentom NSR Richardom von Weizsäckerom, január 1993. Autor: Archív Kláry Novotnej/Slovart

Niekde sa vzájomné vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí ešte donedávna pracovali spoločne na už bývalej ambasáde ČSFR, zhoršili, inde však aj po rozdelení majetku zostali dobré. Kukan spomína, že niektorí Česi trvali na okamžitom vysťahovaní slovenských diplomatov zo spoločných kancelárskych priestorov. Zvlášť bezohľadne si počínal jeden z nich, budúci minister zahraničných vecí ČR. Ale "ostatní Česi boli fajn“, dodáva Kukan. Slováci potom pracovali v bývalej rezidencii veľvyslanca – stáleho predstaviteľa ČSFR.

Nástupnícke štáty dostávali pri delení majetku do starostlivosti budovy aj s celým ich inventárom. Úsmevné bolo, že v onej bývalej rezidencii a od januára 1993 sídle slovenskej diplomatickej misie pri OSN zostali obrazy Prahy od slávneho impresionistického maliara Antonína Slavíčka, ale ani jeden obraz Bratislavy.

V Paríži z troch budov bývalého veľvyslanectva ČSFR pripadol Slovensku po zániku federácie objekt obchodného zastupiteľstva. Podľa Grexu bol menej hodnotný ako sídlo ambasády, ktoré zostalo Čechom, ale dostatočne veľký a funkčný – s konzulárnym vybavením pre osem ľudí, hoci konzulát SR mal spočiatku len jedného zamestnanca. Zatiaľ čo konzulát ČR ich mal sedem, ale vybavenie žiadne. A tak vznikol nápad: "My poskytneme Čechom logistické zázemie a oni budú vybavovať aj našu agendu popri svojej.“ Návrh podporili v Prahe aj v Bratislave…

To v Ríme ocenili dobré vzťahy českých a slovenských diplomatov po rozdelení spoločného štátu aj predstavitelia tamojšieho ministerstva zahraničných vecí. Deň po Troch kráľoch roku 1993 prijímal vedúcich zastupiteľských úradov ČR a SR jeden zo sekčných šéfov tohto ministerstva. Stanislav Vallo (dnes veľvyslanec SR v Bruseli) navrhol svojmu českému kolegovi Pavlovi Koppovi, aby k nemu išli spoločne. "Neviete si, páni, predstaviť, ako ste ma potešili, že tu sedíte takto spolu a že s vaším delením je to tak, ako to je,“ povedal taliansky hostiteľ.

Áno, niekde Česi a Slováci spolupracovali v zahraničnej službe až nadštandardne hneď po rozdelení, akoby sa ani nerozišli. Pavol Hamžík, v tom čase šéf Stálej misie SR pri KBSE, mal od začiatku takéto dobré vzťahy so svojím českým náprotivkom Zdeňkom Matějkom. Opisuje, aký to malo celkový vplyv: "Partneri videli, že medzi nami nie je nijaká zášť ani nič, čo by nás po rozdelení spoločného štátu od seba vzďaľovalo, skôr naopak.“

Záhada životaschopnosti Slovenska

Hlavnou úlohou formujúcej sa diplomacie po vzniku samostatného Slovenska bolo naprávať jeho pokrivený obraz vo svete. Mnohým pozorovateľom v Spojených štátoch, ale aj inde splývala krajina pod Tatrami ešte aj v roku 1994 s prvou Slovenskou republikou, s vojnovým „slovákštátom“, hoci politická reprezentácia demokratickej SR sa od tohto neblahého dedičstva opakovane a rozhodne dištancovala.

„Nezriedka aj médiá predstavovali Slovenskú republiku ako nacionalistický, netolerantný a antisemitský štát,“ píše Lichardus. Čo bolo horšie, oficiálna Bratislava, obe Mečiarove vlády svojou nedomyslenou, často konfrontačnou politikou pozíciu diplomatom na ambasádach neuľahčovali, skôr naopak.

Za prvých päť rokov samostatného Slovenska sme mali päť ministrov zahraničných vecí! Prvý odišiel Kňažko, a to už 21. marca 1993. Dôvod? Neprekonateľné rozpory s Mečiarom. "Už dlhšie som upozorňoval na nemiestne výroky vtedajšieho premiéra,“ spomína, "a rázne som sa dožadoval prítomnosti odborných pracovníkov MZV pri zahraničných stretnutiach predsedu vlády a niektorých ministrov.“ Nadarmo. "Veľkým problémom bolo totiž presvedčiť významných ústavných činiteľov,“ pokračuje Kňažko, "že zahraničná politika štátu je len jedna a všetci ju musia bezpodmienečne dodržiavať.“

"Inventúra nepríjemných káuz rástla,“ približuje Hykisch, "jazykový zákon, dvojjazyčné tabule, boj premiéra s prezidentom, únos, zmarené referendum…“

Jurovská nezachádza do podrobností, len s povzdychom konštatuje "ťažké začiatky“, keď z domova prichádzali "nové a nové požiadavky, ktoré sa pri najlepšej vôli nedali splniť zo dňa na deň, a keď sme sa dozvedali o nových a nových politických prešľapoch a škandáloch v Slovenskej republike“. Spravidla sa však o nich dozvedali nie z bratislavského ústredia, ale z francúzskych mé­dií.

Spočiatku veľmi chýbali finančné prostriedky. Až tak veľmi, že veľvyslanectvá mali zákaz kupovať kancelárske potreby a vykonávať služobné cesty. Rok po rozdelení niektorí diplomati nedostávali skutočné mzdy, ale iba zálohy. Mzdy boli totiž viazané na diplomatické hodnosti, ktoré sa neudeľovali v súlade so smernicami. Až na pokyn ministra Jozefa Moravčíka sa tento problém začal riešiť.

Striedanie vlád, ministrov a koncepcií, nekonečné diskusie o smerovaní slovenskej zahraničnej politiky sprevádzala politizácia a kádrovanie pracovníkov MZV. V knihe situáciu približuje Dlhopolček, ktorý medzi vyslaniami do zahraničia pôsobil v ústredí. V podráždenej atmosfére sa konala aj známa porada vedúcich zastupiteľských úradov SR začiatkom apríla 1995, počas ktorej skolaboval a náhle zomrel na zlyhanie srdca Martin Kontra, veľvyslanec v Taliansku.

To už Slovenská republika dostávala demarše z USA i Európskej únie za skĺzavanie z demokratickej cesty. Z rôznych strán prichádzali zreteľné signály o tom, že Slovensko môže vypadnúť z procesu rozširovania EÚ i NATO. Maroš Šefčovič, dnešný podpredseda Európskej komisie pre energetiku, bol vtedy riaditeľom kancelárie ministra MZV.

"Na rôznych rokovaniach v Bruseli sme boli ako čierne ovce, s ktorými sa nikto nechcel viditeľne kontaktovať,“ spomína. "Pamätám si, ako sme pomaly oslavovali, že nám dovolili chodiť do TAIEX-u, čo bolo riaditeľstvo Európskej komisie pripravujúce perspektívne krajiny na aproximáciu práva.“

V tom období sa akoby napĺňali pochybnosti západných politikov z prelomu rokov 1992 – 1993, či Slovensko bude vôbec životaschopné ako nezávislý štát. "Všetkých som presviedčal, že keď sa Slováci dostanú do ťažkých životných situácií, práve vtedy dokážu svoju silu a životaschopnosť.“ To sú slová Eduarda Kukana. Potvrdili sa.

Príloha Víkend denníka Pravda prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov. Návraty k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993, približujeme v sérii historických, ale aj názorových článkov a rozhovorov. Dvanásta časť cyklu pripomína okolnosti budovania diplomacie Slovenskej republiky po rozdelení ČSFR.<>

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Príbeh Slovenska - 25 rokov #neznáma história
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk