Chladno, chladnejšie, zima. Ešteže nie jadrová!

, 17.04.2018 06:00

Žijeme už v období novej studenej vojny alebo sme ešte iba na jej prahu? Hrozia nám krízy podobné karibskej? Môžu prerásť do horúcej vojny globálneho charakteru?

Tieto a podobné otázky sú naďalej predmetom sporov medzi politikmi i medzi analytikmi a historikmi medzinárodných vzťahov. Takmer všetci sa pritom odvolávajú na analógie, poznatky a skúsenosti spred roku 1991, keď sa skončila predchádzajúca studená vojna. Ale čo ak táto bude celkom iná?

„Vzťahy s Ruskom sú horšie ako v čase studenej vojny,“ napísal pred niekoľkými dňami na Twiteri prezident Donald Trump. Čo by znamenalo, že sa ochladzujú priam pekelným tempom. Ešte pred dvomi rokmi totiž ruský premiér Dmitrij Medvedev konštatoval iba „skĺzavanie“ oboch veľmoci „do obdobia studenej vojny“.

„Súčasná medzinárodná situácia, najmä súperenie medzi Spojenými štátmi a Ruskom, pripomína v niektorých smeroch naozaj to, čo sa dialo vtedy medzi USA a ZSSR, vidíme však aj významné rozdiely,“ hovorí historik Michal Štefanský. Až donedávna pôsobil v Historickom ústave SAV, kde sa venoval výskumu studenej vojny v rokoch 1946 až 1962, a to aj v súvislosti s vývojom na Slovensku, respektíve v bývalom Československu.

Nikita Chruščov a John F. Kennedy na summite v...
Nikita Chruščov a John F. Kennedy na summite v roku 1961. Nasledujúci rok sa ľudstvo ocitlo na pokraji jadrovej vojny. Autor: Wikimedia Commons

„Zásadný rozdiel spočíval vtedy v ideologickom boji,“ pokračuje Štefanský. „Išlo predsa o konfrontáciu medzi liberálnym kapitalizmom USA a komunizmom hlásaným Sovietskym zväzom, o konfrontáciu, ktorá sa preniesla aj na ich spojencov. Dnes to vyzerá skôr na boj za nové prerozdelenie území a sfér vplyvu.“

Podobne hodnotí situáciu Jack Matlock, veľvyslanec USA v ZSSR (1987 – 1991) za prezidentovania Ronalda Reagana, v súčasnosti emeritný profesor Dukeovej univerzity v Severnej Karolíne. Pred rokom na Baltickom fóre v Rige varoval pred oživovaním psychológie studenej vojny v súvislosti s nastoľovaním otázok „kontroly nad teritóriami“.

Zároveň vyjadril presvedčenie, že je chybou hovoriť o novej studenej vojne. „Už nežijeme v bipolárnom svete, svet je dnes oveľa zložitejší, Rusko je kapitalistickým štátom,“ upozornil, „A čo sa týka pojmu ,slobodný svet'… pozrite na Turecko – vari je tam viac slobody ako v Rusku, hoci Turecko je členom NATO?“

To bolo vlani na konci jari. A začiatkom januára tohto roku vyšla oficiálna správa Rady pre medzinárodné vzťahy (CFR), prestížnej a veľmi vplyvnej americkej organizácie, zaoberajúcej sa zahraničnou politikou. Správa priznáva, že „USA sa nachádzajú v stave studenej vojny s Ruskom“. Známy americký historik a politológ Stephen Cohen musel pri jej čítaní pocítiť zadosťučinenie, veď on to isté tvrdí už niekoľko rokov. Cohen však ide ďalej ako CFR a varuje, že nová studená vojna je nebezpečnejšia ako predchádzajúca. Prečo? Kooperatívne vzťahy, ktoré sa medzi USA a ZSSR budovali desaťročia po karibskej kríze sú v troskách, vojna v Sýrii môže každú chvíľu prerásť do globálnejšieho konfliktu, kontrola zbrojenia visí na vlásku…

Budovanie najznámejšieho symbolu studenej vojny...
Budovanie najznámejšieho symbolu studenej vojny – Berlínskeho múru. Stál od roku 1961 do roku 1989. Autor: Archív CIA

Naďalej sa však nájdu na Západe i Východe uznávaní znalci medzinárodných vzťahov, ktorí zastávajú názor, že súčasný stav veci medzi Spojenými štátmi a Ruskom nemá ešte ani zďaleka „parametre“ studenej vojny medzi USA a ZSSR. Myslí si to napríklad Michael Kofman z Kennanovho inštitútu vo Washingtone. „Vtedy proti sebe stáli dve superveľmoci,“ vysvetľuje, „súčasné Rusko však nie je schopné zmeniť rozloženie síl ani súčasnú štruktúru systémov medzinárodnej spolupráce. "Dnes ide skrátka o konfrontáciu iného charakteru, vyvolanú inými faktormi,“ dodáva.

Významný nemecký historik a politológ Bernd Greiner vedie Berlínske centrum pre štúdium studenej vojny. Prikláňa sa k názoru, že svet v nej ešte znovu neuviazol, ale že na východe Ukrajiny a v Sýrii sa už opakujú konfrontačné scenáre, známe z čias predchádzajúcej studenej vojny.

Podobné výskumné pracovisko už vyše dvadsať rokov pôsobí aj v Moskve, a to v rámci tamojšej akadémie vied. Jedna z jeho vedúcich pracovníčok Natalia Jegorovová tiež ešte nepovažuje súčasnú stupňujúcu sa konfrontáciu medzi Spojenými štátmi a Ruskou federáciou za ďalšiu studenú vojnu. „Viem, niektorí experti majú teóriu, že studená vojna je zrážkou dvoch znepriatelených civilizácií,“ dodáva Jegorovová, „potom však možno hovoriť o tom, že studená vojna medzi Ruskom a Západom sa nikdy neskončila, minimálne posledných dvesto rokov. Len časom prechádzala do horúcich vojen.“

George Bush st. v družnej debate s Michailom...
George Bush st. v družnej debate s Michailom Gorbačovom v roku 1988, studená vojna sa chýli ku koncu. Autor: Wikimedia Commons

S Jegorovovou nesúhlasí Alexander Špunt, šéf Ústavu nástrojov politickej analýzy v Moskve. „Dnes už nie je otázka, či nová studená vojna prebieha alebo nie, ale ako ju zastaviť a či to má vôbec význam.“ V Rusku podobne ako v USA má totiž studená vojna okrem odporcov i svojich prívržencov. Americký politológ ukrajinského pôvodu Alexander Motyl zo štátnej univerzity v New Jersey už pred dvomi rokmi napísal: „Nech žije studená vojna, lebo je najlepším variantom vzťahov s Ruskom.“

Druhá alebo tretia?

S pojmom „studená vojna“ je vôbec problém. Donedávna sa predpokladalo, že ako prvý ho v októbri 1945 použil George Orwell, britský autor známych románov, varujúcich pred totalitnými režimami. Do širšieho povedomia ju mal dostať o dva roky neskôr americký komentátor Walter Lippman.

Ukazuje sa však, že už v 14. storočí písal o studenej vojne kastílsky (španielsky) mysliteľ Juan Manuel. V knihe poviedok a podobenstiev Gróf Lucanor má aj takúto myšlienku: „Vojna, ktorá je veľmi silná a horúca, sa končí buď smrťou, alebo mierom, zatiaľ čo studená vojna neprináša mier ani česť tomu, ktorý ju vedie.“

Americký historik Walter Lafeber tvrdí, že svet zažil už niekoľko studených vojen: prvú po skončení prvej svetovej vojny, druhú po skončení druhej svetovej vojny a tretia prepukla po rozpade Sovietskeho zväzu. Každá z nich sa prejavovala, respektíve prejavuje trochu ináč, majú však aj veľa spoločných čŕt. O tej "prvej“ studenej vydali v roku 2002 ďalší svoja americkí historici Donald Davis a Eugene Trani dokonca knihu pod názvom Prvá studená vojna: dedičstvo Woodrowa Wilsona v americko-sovietskych vzťahoch.

Vladimir Putin a Donald Trump vlani na summite...
Vladimir Putin a Donald Trump vlani na summite v Hamburgu. Konflikt mocností sa odvtedy ďalej vyostruje. Autor: Reuters, Carlos Barria

Tvrdia v nej, že práve Wilson ako 28. prezident USA vypracoval v roku 1920 stratégiu „studenej vojny“, ktorá spočívala v zavedení „karantény“, nazývanej aj „kruhovou bariérou“ proti „nákaze“ komunizmu, šíriacej sa z boľševického Ruska. Cieľom Wilsonovej stratégie však bolo zároveň dosiahnuť pre Spojené štáty dominantné postavenie v Európe a prostredníctvom Ligy národov aj v ostatnom svete.

Rozdielne chápanie a mnohoraké interpretácie pojmu studená vojna vyvolali opakované pokusy o jeho presnejšiu definíciu. Aj tých je však mnoho, a tak za všetky uveďme aspoň jednu: „Studená vojna je taký boj za sféry vplyvu, keď proti sebe stojace strany nehľadajú kompromisné, vzájomne výhodné riešenia, ale pokúšajú sa poškodiť jedna druhú bez priamej účasti ozbrojených síl v bojových akciách na svojom území alebo na území protivníka.“

Takých vojen však bolo v histórii ľudstva veľa, preto niektorí autori dodávajú: „…a bez použitia zbraní hromadného ničenia“. Uvedené vymedzenie sa vzťahuje už iba na modernú studenú vojnu. Jej charakter predurčila do značnej miery práve atómová bomba. Ako napísal britský jadrový fyzik Patrick Blackett ešte v roku 1949, „zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki nebolo ani tak posledným aktom druhej svetovej vojny, ako skôr prvou veľkou operáciou studenej diplomatickej vojny s Ruskom“.

Ale paradoxne práve raketové jadrové zbrane a obavy zo sebazničenia po ich použití znemožnili, aby studená vojna prerástla do globálnej horúcej vojny.

Túto politiku odstrašovania však sprevádzal každodenný život miliónov obyvateľov v strachu a úzkosti z termojadrovej vojny. Strach sa stupňoval najmä v rokoch lokálnych vojen, ako bola kórejská, alebo v čase krízových situácií na Kube, na Blízkom východe, v rozdelenom Berlíne a pod.

Aj na Slovensku sa vtedy vo veľkom budovali protiatómové úkryty a pravidelne sa konali nácviky ochrany pred účinkami zbraní hromadného ničenia v školách, závodoch a na ďalších pracoviskách. Počas kríz v medzinárodných vzťahoch prepukali nákupné horúčky, ľudia sa predzásobovali pre prípad „veľkej“ vojny, skupovali v obchodoch dokonca soľ a zápalky…

Prečo dnes je to iné, hoci všetko svedčí o nových pretekoch v zbrojení a ohnísk medzinárodného napätia neubudlo? Verejnosť sa už tak neobáva použitia jadrových zbraní, odpovedajú vojenskí experti, jednoducho neverí, že sa použijú. Od ich posledných skúšok v atmosfére uplynulo už vyše pol storočia. Navyše, účinky havárií jadrových elektrární v Černobyli a v japonskej prefektúre Fukušima neboli podľa výskumov „až také katastrofálne“, ako sa pôvodne predpokladalo.

Oveľa účinnejšie zbrane sa však stále vyvíjajú a hromadia, najnovšie ruské nedávno verejne prezentoval Vladimir Putin. A stále platí stará režisérska múdrosť: zbraň, ktorá visela na stene v prvom dejstve hry, musí v poslednom dejstve vystreliť…

Studená bez „železnej“ opony

Dnes medzi Ruskom, Spojenými štátmi a ich spojencami z NATO prebieha diplomatická vojna. Štefanský si nepamätá, že by USA a ich spojenci niekedy jednorazovo vypovedali 150 pracovníkov sovietskych ambasád a Moskva odpovedala recipročne. A, na dôvažok, aby sa zatvárali celé konzuláty na oboch stranách.

Boli prípady hromadného vypovedania diplomatov, a to aj v obdobiach určitého odmäku či uvoľnenia, ale nikdy nešlo o také veľké množstvo. Napríklad ešte aj v októbri 1986, už za vlády Michaila Gorbačova, vyhostili zo ZSSR 25 britských diplomatov v odpovedi na vypovedanie 31 pracovníkov sovietskeho veľvyslanectva v Londýne po prepuknutí jednej špionážnej aféry. A v júni 1988 muselo z rovnakých dôvodov opustiť Moskvu 13 kanadských diplomatov, na čo druhá strana reagovala vypovedaním 19 sovietskych pracovníkov zahraničnej služby.

Čo sa ešte zmenilo? Predchádzajúcu studenú vojnu si ťažko odmyslieť bez „železnej“ opony. Rozdeľovala Západ a Východ plotmi napustenými elektrinou, mínovými poľami a streľbou na hraniciach, ale napríklad aj rušičkami rozhlasového vysielania. Dnes je vylúčené prijímať podobné opatrenia, lebo by neboli účinné, hoci medzi viacerými štátmi znovu vyrástli umelé bariéry (proti migrantom) a niektoré štáty sa usilujú sťažiť prístup svojich občanov k informáciám (napríklad kontrolou internetu a sociálnych sietí).

Účastníci konferencie o medzinárodnej...
Účastníci konferencie o medzinárodnej bezpečnosti, ktorá sa konala začiatkom apríla, sledujú ruský bombardér, ako útočí na ciele v Sýrii. Autor: SITA/AP, Alexander Zemlianichenko

„Železná“ opona oddeľovala socialistický tábor od kapitalistického, dnes by nemala význam, lebo Rusko je viac-menej osamotené a zahnané do izolácie, tvrdia jedni analytici a druhí namietajú: vzniká predsa os Moskva – Ankara – Teherán a Rusko má navyše Čínu ako strategického partnera. To je zásadný rozdiel oproti minulosti, lebo za čias „prvej“ studenej vojny bola ľudová Čína v niektorých obdobiach úhlavným nepriateľom Sovietskeho zväzu. V roku 1969 sa Sovieti dokonca pohrávali s myšlienkou bombardovať čínske jadrové stredisko pri Lobnore. Pýtali sa na postoj USA, ale prezident Richard Nixon i jeho poradca Henry Kissinger reagovali odmietavo.

Prezident Barack Obama nazýval Rusko iba „regionálnou mocnosťou“. „Aká regionálna, keď je schopná viesť kybervojnu?“ pýta sa Matlock, „a keď viaceré globálne problémy nedokážeme vyriešiť bez jej spoluúčasti?“

Súčasné prudké ochladenie medzinárodných vzťahov má spoločné s „prvou“ studenou vojnou najmä ekonomické sankcie, hoci aj tie nadobúdajú nové podoby. Takzvané chytré, "inteligentné“ alebo cielené sankcie sa zameriavajú iba na štátnych predstaviteľov alebo oligarchov, o ktorých sa predpokladá, že sú zodpovední za protiprávne konanie. Naopak, šetria civilné obyvateľstvo, na rozdiel od sankcií proti firmám minimalizujú negatívny dosah naň. Medzi takéto postihy patrí aj zmrazovanie účtov v zahraničných bankách alebo neudeľovanie víz.

"Urobíme všetko, aby Sovieti mali redšiu polievku,“ tak sa vyjadril jeden z poradcov prezidenta Reagana takmer pred 30 rokmi. Po vpáde sovietskych vojsk do Afganistanu a po rozmiestnení rakiet SS-22 na území Československa a východného Nemecka vyhlásil Reagan krížový pochod proti "ríši zla“. Jedným z terčov tohto útoku boli sovietske plynovody, presnejšie – ich výstavba.

Zemný plyn bol pre Rusko vtedy – napokon, ako aj dnes – hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu. Bez neho stroskotávali ambiciózne sovietske plány v zbrojení i vo zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva. Práve vtedy prebiehala výstavba plynovodu Urengoj – Pomary – Užhorod (a ďalej cez Československo do západnej Európy). Na Západe ho nazvali Sibírsky, u nás – Bratstvo.

Američania vylúčili z obchodnej výmeny kvôli nemu ako tovar strategického určenia nielen turbíny do kompresorových staníc, ale aj plynovodné potrubie. A dôsledky? Prvá línia tohto transkontinen­tálneho plynovodu meškala dva a pol roka, zatiaľ čo druhá línia sa ani nezačala stavať, hoci práve od nej si Sovieti sľubovali najvyššie devízové príjmy.

Straty dosiahli podľa odhadov 15–20 miliárd dolárov. Isteže, zmarenie projektu poškodilo aj bývalé Československo (a po jeho rozpade i oba nástupnícke štáty). Stačí si spočítať priemerné ročné poplatky za tranzit plynu cez naše územie. Zúrila však studená vojna a bývalý spoločný štát Čechov a Slovákov v nej stál na druhej strane barikády.

Dnes je Slovensko na opačnej strane, ale ak sa podarí dostavať druhú časť plynovodu North Stream, ktorý po dne Baltického mora obíde Ukrajinu (a teda i naše územie) príde Slovensko o značnú časť príjmov z tranzitných poplatkov. Pred štyrmi rokmi sa to nepodarilo inému projektu Gazpromu – plynovodu South Stream, ktorý mal po dne Čierneho mora obísť Ukrajinu a Slovensko z juhu. Jeho výstavbu rok pred dokončením zablokovalo – na nátlak Bruselu (a Spojených štátov) – napokon Bulharsko. S druhou etapou projektu North Stream môže takto zatočiť ešte Dánsko…

V rozhovore pre Pravdu uviedol konkrétny príklad „sankčnej politiky“ voči Ruskej federácii premiér Peter Pellegrini: V Prakovciach zostalo bez práce 450 ľudí… Dodnes sa v odborných kruhoch vedú spory o úlohe ekonomických sankcií v studenej vojne. Zaznievajú až protichodné názory. Podľa jedných práve sankcie spôsobili kolaps ZSSR a východného bloku. Richard Pipes, ktorý patrí medzi bývalých Reaganových poradcov pre otázky národnej bezpečnosti, je však presvedčený, že krach Sovietskeho zväzu zapríčinili "Afganistan, Černobyľ a Michail Gorbačov“.

Známy americký historik Mark Kramer prišiel po dlhoročnom výskume k záveru, že „Gorbačovova politika viedla k makroekonomickej nerovnováhe a rozkolísanosti, prudko rastúcej inflácii, obrovským nedostatkom a výpadkom v zásobovaní, k znižovaniu majetku a výnosov podnikov a k rýchlemu rastu zahraničného dlhu“. Najmä v dôsledku tejto politiky nastala podľa Kramera "destabilizácia ekonomiky a skutočná ekonomická kríza v rokoch 1990 a 1991“. To by korešpondovalo s výsledkami Jegorovovej výskumu. Podľa nej rozpad ZSSR zapríčinili predovšetkým "vnútorné procesy a nie tlak zvonku“.

Raymond Garthoff, bývalý americký diplomat a v súčasnosti vedec Brooklynského inštitútu, si dokonca myslí, že ekonomický tlak Západu „znamenal predĺženie studenej vojny a existencie sovietskeho režimu“.

Vojna bez víťazov

Ďalšou stále živou otázkou je, kto vyhral v minulej studenej vojne a – či sa vôbec skončila alebo len prerušila. Prevláda názor, že vyhrali Spojené štáty, a Sovietsky zväz vyšiel z nej porazený. Podľa Matlocka však studená vojna nemala víťazov. „Skončili sme ju za rokovacím stolom.“ Jegorovová zase tvrdí, že ZSSR „dobrovoľne vystúpil z tejto konfrontácie tým, že prestal vyznávať socialistické hodnoty a komunistickú ideológiu“.

Aj o studenej vojne zrejme platí to, čo o horúcej. Na jej konci sa už ani nevie, kto ju začal a prečo sa vlastne viedla. Podľa holandského bádateľa Yvana vanden Berghea z univerzity v Antverpách, odborníka na dejiny diplomacie, bola minulá studena vojna najskôr veľkým nedorozumením. „Neuveriteľné preteky v zbrojení boli zbytočné, politické špičky to vedeli, ale verejnosť neustále podvádzali,“ tvrdí. „Sovietski a americkí predstavitelia využívali atmosféru studenej vojny na riešenie vnútropolitických problémov.“

Predpokladá sa, že nedôvera medzi Ruskom a Spojenými štátmi sa obnovila už v polovici 90. rokov, keď sa rozhodlo o rozšírení NATO o východoeurópske krajiny napriek tomu, že Gorbačov dostal prísľub – síce len ústny – od Georgea Busha st., že sa tak nestane. Stalo sa údajne už v roku 1993 na otvorení Múzea holokaustu vo Washingtone, kde Václav Havel a Lech Walesa „pritlačili“ (s podporou 21 miliónov prisťahovalcov z východnej Európy, ktorí vtedy žili v USA) na prezidenta Billa Clintona a „zahnali ho do kúta“ (podľa komentárov americkej tlače).

Počas svojej druhej prezidentskej kampane v roku 1996 už Clinton použil heslo „Bush zjednotil Nemecko a Clinton zjednotí Európu“. O tri roky nasledovalo prijatie Maďarska, Česka a Poľska do NATO (Slovensko dočasne vypadlo z hry po zmarenom referende).

Ale už dávno predtým sa ruský prezident Boris Jeľcin sťažoval, že Západ ho prestal vnímať ako lídra superveľmoci. A ruský premiér Viktor Černomyrdin vyhlásil, že prijatie týchto štátov do aliancie predstavuje pre Rusko vojenské riziko. „Nebezpečenstvo spočíva v tom,“ vysvetľoval, „že naši ultranacionalisti začnú obviňovať prezidenta a vládu z neschopnosti zastaviť NATO.“ Dodnes sa diskutuje o tom, či novú studenú vojnu spôsobilo rozšírenie aliancie bezprostredne k ruským hraniciam, alebo ruský vpád do Gruzínska, vojna na východe Ukrajiny a anexia Krymu. Ruskí vojenskí analytici budú tvrdiť, že sa to začalo rozširovaním NATO a ignorovaním názorov Ruska, západní – že agresívnou politikou Putina.

Dosť na tom, že svet sa ocitol – prinajmenšom – na prahu novej studenej vojny. Čiže takého ochladenia medzinárodných vzťahov, ktoré výrazne komplikuje mierové spolunažívanie a rušivo zasahuje aj do každodenného života ľudí. Už skúsenosti s „prvou“ studenou vojnou ukázali, že v jej podmienkach sa čoraz viac rinčí zbraňami, neprimerane veľa sa ukrajuje zo štátnych rozpočtov pre potreby vojensko-priemyselného komplexu, čo potom chýba na zvyšovanie životnej úrovne, rozvoj vzdelania, vedy, zdravotníctva, športu… A balansuje sa na pokraji horúcej vojny, samozrejme…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimir Putin #USA #studená vojna #Rusko #Nikita Chruščov #Michail Gorbačov #J. F. Kennedy #George Bush starší #Donald Trump #Berlínsky múr
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk