Jar 1918: nádej prichádzala z Ríma

, 24.04.2018 06:00

Svet musí pochopiť, že Česi a Slováci vidia svoju budúcnosť po vojne jedine v spoločnom samostatnom štáte. Aj tak by sa dala stručne vyjadriť stratégia zahraničného i domáceho odboja pred sto rokmi. Svedčia o tom jeho kľúčové akcie v apríli a máji 1918.

Štefánik bol v Ríme už od polovice marca 1918,...
Štefánik bol v Ríme už od polovice marca 1918, kde ho zamestnávala otázka vytvorenia česko-slovenského vojska na Apeninskom polostrove. Misia bola úspešná: v máji 1918 mu premiér Orlando odovzdal bojovú vlajku česko-slovenskej légie.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: ARCHIVI IN TOSCANA

Jedným z takýchto významných podujatí bol kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska. Stretli sa na ňom zástupcovia Poliakov, Čechov a Slovákov, Rusínov, Rumunov, Juhoslovanov (Srbov, Chorvátov a Slovincov) a Talianov, žijúcich na území Rakúsko-Uhorska. Kongres sa konal 8. až 10. apríla 1918 v Ríme. Česko-slovenskú delegáciu viedli Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik. Zo Slovákov sa zúčastnili ešte Peter Osuský a Rudolf Gabriš. Všetci zastupovali Česko-slovenskú národnú radu, riadiaci orgán zahraničného odboja so sídlom v Paríži, a jej rímsku pobočku.

Zhromaždenie prijalo niekoľko rezolúcií, medzi ktorými vynikal manifest proti habsburskej ríši a za slobodu národov. „Každý z týchto národov považuje rakúsko-uhorskú monarchiu za nástroj nemeckej nadvlády a za základnú prekážku uskutočnenia svojich túžob a prác,“ uvádzalo sa v dokumente. "Preto je nevyhnutný spoločný boj proti spoločným utlačovateľom, aby každý národ mohol dosiahnuť úplné oslobodenie a úplnú národnú jednotu v jednotnom slobodnom štáte.“

Za česko-slovenskú delegáciu prehovoril na kongrese Beneš, jeden z iniciátorov jeho zvolania. "Nejde nám len o boj proti Viedni,“ zdôraznil, "ale aj proti Budapešti, lebo pre nás je najdôležitejšia otázka jednoty so Slovákmi.“ Podľa Beneša sa habsburská monarchia pomaly, ale isto rozpadávala, o čom svedčili udalosti, ktoré sa v nej práve odohrávali "a ešte len odohrajú“.

Keď o tom hovoril, mal na zreteli aj katastrofálnu zásobovaciu situáciu v krajine. Vo veľkých mestách chýbali základné potraviny – chlieb, múka, mlieko alebo tuky. Pred viedenskou tržnicou stálo na nich aj 25-tisíc ľudí po celú noc, v uliciach sa túlali hladní žobrajúci vojaci. Ak sa to dialo v hlavnom meste ríše, aká asi musela byť situácia inde? Minimálne zásobovanie nebolo zabezpečené ani pre pracujúcich zbrojoviek, hoci ich výroba mala prvoradý význam pre vedenie vojny.

Kým Beneš rečnil, Štefánik vyjednával s americkým veľvyslancom v Taliansku Nelsonom Pageom, ktorý sa zúčastnil na kongrese a neskrýval sympatie s jeho účastníkmi. V tom čase už bolo jasné, že separátny mier s Rakúsko-Uhorskom, o ktorý sa dlho usilovali Spojené štáty, je nemožný.

Získanú slobodu si udrží len taký národ, ktorý...
Získanú slobodu si udrží len taký národ, ktorý je schopný krvavých obetí." M. R. Štefánik. Autor: Wikipedia

Začiatkom apríla 1918 totiž vyšlo najavo, že cisár Karol I. Habsburský tajne rokoval prostredníctvom svojho švagra princa Sixta Bourbonského a za chrbtom nemeckého panovníka Wilhelma II. s francúzskym premiérom Georgeom Clemenceauom. Preriekol sa o tom na nejakom rokovaní s členmi viedenskej mestskej rady rakúsky minister zahraničných vecí Ottokar Czernin. Verejnosť volá po mieri a po rýchlom ukončení vojny? Tajne sme o tom vyjednávali s Francúzmi. Viete, čo požadujú za svoj súhlas? Pripojenie Alsaska a Lotrinska. Vylúčené!

Darmo sa Karol I. ospravedlňoval Wilhelmovi II. a sľuboval dodať ďalšiu potravu pre delá na západnom fronte. Nemecký cisár žiadal viac a do mesiaca to aj presadil. Viedeň musela uzavrieť s Berlínom politickú zmluvu, ktorá znamenala úplnú podriadenosť Rakúsko-Uhorska Nemecku, zbavenie ho samostatného rozhodovania.

Za týchto okolností dohodové štáty uznávali – aj keď len váhavo a postupne – právo národov Rakúsko-Uhorska na vlastné štáty. K výsledkom kongresu v Ríme zaujali pozitívne, ale ešte nie záväzné stanovisko vlády Talianska, Francúzska, Veľkej Británie a USA. Talianska vláda začala vzápätí aj konať. Mala totiž čo doháňať…

Ako zareagovali na správy z Ríma ľudia v Čechách, na Morave a na Slovensku? Široká verejnosť nemala na čo reagovať, lebo vojnová cenzúra každú informáciu o akciách zahraničného odboja tvrdo potláčala. Všetko, čo len zaváňalo navádzaním na spolčovanie sa s nepriateľským zahraničím proti celistvosti Rakúsko-Uhorska, vyvolávalo u vrchnosti podozrenie z vlastizrady. V martinských Národných novinách sa preto čitateľ nemohol o kongrese dočítať ani vetu, pražské Národní listy referovali o ňom len telegraficky a neutrálne, čo možno pripísať sčasti na vrub cenzúry a čiastočne búrlivému vnútropolitickému dianiu, o čom si povieme trochu neskôr. Myšlienky kongresu i jeho manifest sa však šírili korešpondenčne a ústnou formou medzi predstaviteľmi a príslušníkmi domáceho odboja.

V dejepisoch je dnes o tomto kongrese len letmá zmienka, nanajvýš jeden odsek, zatienili ho neskoršie udalosti, medzivojnová česko-slovenská historiografia mu však venovala značnú pozornosť. Napríklad autor štvorzväzkového diela z roku 1930 Karol A. Medvecký tvrdil, že kongres poskytol vládam tzv. dohodových mocností "skvelú príležitosť“ na solidaritu s "odbojovým hnutím utláčaných národov“ a znamenal "rozhodný obrat v politike spojencov k ústredným mocnostiam“, čiže voči Rakúsko-Uhorsku a Nemecku.

Boj za slobodu, láska a politika

Štefánik bol v Ríme už od polovice marca 1918. Viac ako prípravy kongresu ho zamestnávala otázka vytvorenia česko-slovenského vojska na Apeninskom polostrove. Taliansko bolo v tom čase vlastne jedinou krajinou medzi dohodovými mocnosťami a ich spojencami, ktorej vláda sa odmietavo stavala k česko-slovenskej vojenskej akcii. Inými slovami, bola proti tomu, aby sa zo zajatých Čechov a Slovákov formovali légie, politicky podriadené národnej rade v Paríži a vojensky – veleniu dôstojníkov dohodových armád. Takéto jednotky už existovali na území Ruska, Srbska, najmä však Francúzska.

V decembri 1917 vzniklo z týchto jednotiek v krajine galského kohúta dokonca autonómne česko-slovenské vojsko pod velením generála Maurice Janina. Sem sa postupne sťahovali légie z Ruska, oddiel dobrovoľníkov, ktorý sa pôvodne sformoval z našich zajatcov v Rumunsku, a do Francúzska dorazili na prelome rokov 1917 a 1918 aj prvé dve výpravy dobrovoľníkov, ktoré vypravili americkí Česi a Slováci.

Prečo bolo Taliansko tak dlho proti česko-slovenským légiám? Vysvetlenie hľadáme opäť u historikov, zo slovenských sa špeciálne tejto otázke venoval predovšetkým Marián Hronský, z českých napríklad Bohumír Klípa.

Treba vedieť, že na začiatku prvej svetovej vojny bolo Taliansko spojencom Nemecka a Rakúsko-Uhorska, hoci do bojov nezasiahlo. V máji 1915 však vypovedalo spojeneckú zmluvu a o rok neskôr aj vojensky sa pridalo na stranu tzv. dohodových mocností (Anglicka, Francúzska a vtedy ešte cárskeho Ruska). Taliansky front patril potom medzi hlavné frontové línie Veľkej vojny a odohrala sa tam séria bitiek najmä medzi armádami Talianska a Rakúsko-Uhorska.

V cisársko-kráľovskej armáde bojovali aj státisíce Čechov a Slovákov, z nich tisícky skončili v zajateckých táboroch v rôznych častiach Apeninského polostrova. V roku 1917 sa z týchto zajatcov – dobrovoľníkov formovali česko-slovenské pracovné jednotky a odchádzali na opevňovacie práce. Štefánik z nich chcel mať légie, ktoré by po určitom výcviku bolo možné nasadiť do bojov na fronte.

"Dejiny ľudstva dokazujú, že získanú slobodu si udrží len taký národ, ktorý je schopný krvavých obetí.“ Týmito slovami zdôvodňoval Štefánik svoju žiadosť pri rokovaniach so Sidneym Sonninom, ministrom zahraničných vecí Talianska. Ten namietal, že zatiaľ nie je jasné, či spoločný štát Čechov a Slovákov vôbec vznikne, a teda, či ich obete nebudú zbytočné. Vyslovil však aj obavy z možných represálií voči talianskym zajatcom v Rakúsko-Uhorsku, keď Viedeň zistí, že Rím bojuje aj s pomocou zajatých vojakov jej c.k. armády.

Viac pochopenia pre svoje plány nachádzal Štefánik u talianskeho premiéra Vittoria Orlanda, ktorému predložil Memorandum o československej otázke. Orlando neskôr spomínal na ich rozhovor a čím si ho Štefánik získal. "Keď som mu povedal, že si nemôžem zobrať na svedomie, aby českí a slovenskí zajatci, nasadení do bojov, skončili prípadne na rakúsko-uhorských šibeniciach, odpovedal mi slovami plnými emócií: Oslobodzujem vás od akýchkoľvek morálnych záväzkov. Nežiadam od vás nič iné, než aby moji krajania smeli umierať za svoje ideály.“

Koncom marca zvolal Orlando poradu za účasti ministra vojny generála Vittoria Zupelliho, hlavného veliteľa talianskej armády generála Armanda Diaza a plukovníka Štefánika. Talianska strana nastolila jedinú väčšiu podmienku – česko-slovenské jednotky mali podliehať talianskemu, a nie francúzskemu vojenskému veleniu. Politicky sa však zodpovedali Česko-slovenskej národnej rade.

Giuliana Benzoniová pomohla Štefánikovi pri...
Giuliana Benzoniová pomohla Štefánikovi pri uvedení nielen do kráľovskej rodiny, ale aj do vládnych kruhov, osobitne k premiérovi Orlandovi. Autor: Wikipedia

Beneš vo svojich spomienkach píše, že u Orlanda intervenoval v prospech memoranda americký veľvyslanec v Ríme Nelson Page. Boli však aj intervencie iného druhu, menej oficiálne a skôr súkromné. Počas pobytu v Ríme sa Štefánik zoznámil s markízou Giulianou Benzoniovou a čoskoro sa medzi nimi vyvinuli hlboké city. "Zamiloval som sa do dievčaťa mladého, krásneho, mravne a intelektuálne veľmi prebudeného,“ vyznal sa Štefánik. "Čistá láska ako ľahunké závoje hmiel vystupujúcich v hájoch a miznúcich pred ranným slnkom…“

Giuliana sa stala nielen najbližšou Štefánikovou priateľkou, ale aj jeho spolupracovníčkou. Mala vtedy iba 18 rokov, jej starý otec bol talianskym ministrom pre kolónie s veľmi vplyvnými známosťami. Slovenský diplomat a historik Miroslav Musil "preoral“ príslušné talianske archívy a tvrdí, že práve Benzoniová pomohla Štefánikovi pri uvedení nielen do kráľovskej rodiny, ale aj do vládnych kruhov, osobitne k premiérovi Orlandovi.

Už 12. apríla 1918 dostal generál Andrea Graziani od ministra vojny rozkaz, aby z pracovných jednotiek začal formovať česko-slovenský armádny zbor. A 21. apríla, presne pred 100 rokmi, podpísali Orlando, Zupelli a Štefánik "Dohovor medzi vládou Talianska a Národnou radou zemí česko-slovenských“, ktorým talianska vláda uznala "jestvovanie jednotnej a autonómnej česko-slovenskej armády“.

Podľa niektorých historikov bola táto vojenská zmluva prvým zásadným medzinárodnoprávnym dokumentom zahraničného odboja. Kým česko-slovenské vojsko na francúzskom území vzniklo jednostranným prezidentským dekrétom, tu sa tak udialo takpovediac na základe medzivládnej zmluvy. Taliansko tým ako prvé fakticky uznalo Česko-slovenskú národnú radu za provizórnu čs. vládu.

V táboroch na území Talianska sa vtedy nachádzalo približne 22-tisíc zajatcov a už v priebehu niekoľkých dní sa 14-tisíc z nich prihlásilo do vznikajúcej armády. Je pravda, že Slovákov bolo medzi nimi len asi 500. Prečo tak málo? Príčiny vysvetľoval v liste rímskej pobočke národnej rady Augustín Malár, zajatý na talianskom fronte ešte v apríli 1916 a od marca 1918 príslušník jedného pracovného práporu.

Podľa Malára boli mnohí slovenskí zajatci vo vleku maďarských, a to až tak, že sa hlásili za Maďarov. K Čechom a odbojovému hnutiu mali väčšinou nedôveru alebo o ňom ani nevedeli. Agitáciu medzi nimi sťažoval nedostatok slovenských propagačných brožúr a letákov. Neskôr sa situácia zlepšila, sám Malár sa stal v hodnosti poručíka légií veliteľom čaty pešieho československé­ho pluku.

Pre úplnosť pripomíname, že reč je o budúcom generálovi Malárovi, ktorý počas druhej svetovej vojny velil východoslovenskému armádnemu zboru a zahynul pri výsluchu v nemeckom koncentračnom tábore.

Česko-slovenský legionársky zbor v Taliansku – ako ho nazývali – mal podľa zistení Hronského nakoniec 20-tisíc osôb, skladal sa zo šiestich streleckých a dvoch delostreleckých plukov a jednej jazdeckej eskadróny. V decembri 1918 mu pripadla úloha obsadiť demarkačnú čiaru, čiže provizórnu hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Ale to už predbiehame…

Prvý máj 1918 v Mikuláši

Prenesme sa ešte naspäť do jarných dní. Rímsky kongres sa skončil desiateho a už trinásteho apríla 1918 sa v Prahe konalo veľké zhromaždenie predstaviteľov českej politiky, kultúry a vedy za účasti zahraničných hostí.

Prejavy účastníkov v Obecnom dome už v mnohom korešpondovali s myšlienkami a výzvami rímskeho kongresu. Často skloňovali nové pojmy "československý národ“ a "československý štát“, volali po solidarite a spoločnom boji utláčaných národov habsburskej monarchie za svoju slobodu.

Na mikulášskej manifestácii sa 1. mája 1918...
Na mikulášskej manifestácii sa 1. mája 1918 zišlo vyše 2-tisíc ľudí z celého Liptova.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši

Spisovateľ Alois Jirásek prečítal na záver zhromaždenia Národnú prísahu, v ktorej sa opakovane obracal k "československému národu“ a na koniec zvolal: "Sľubujeme, že vytrváme, kým nezvíťazíme! Vytrváme, kým nepozdravíme samostatnosť svojho národa!“

Na druhý deň vyšli Národní listy so značne vybielenou po cenzorových zásahoch titulnou stranou, pod hlavičkou novín sa však zachoval jeden z titulkov: "Všichni za jedno o českosloven­ský stát!“

Na zhromaždení sa zúčastnila delegácia Slovincov, Chorvátov a Srbov, chýbali však Slováci. Áno, delegátom hrozili perzekúcie zo strany uhorských úradov, ale malo to aj iné dôvody. "Príčiny spočívali jednak v celkovej slabosti slovenskej politiky, jednak v nedostatočnom záujme a malej agilnosti na českej strane,“ napísal už dávnejšie český historik Jan Galandauer. "Slovensko zostávalo pre českých politikov exotikum.“

Čo však bolo dôležité, v apríli 1918 sa už pomaly prebúdzala z dlhého spánku aj slovenská politika. A jej "budičom“ bol predovšetkým Vavro Šrobár, ktorý mal blízko k viacerým predstaviteľom českého odboja vo Viedni i v Prahe. Niekedy v druhej polovici apríla navštívili Šrobára robotníci z Liptovského Mikuláša, organizovaní v miestnej sociálnej demokracii, s ktorými sa spoznal ako ružomberský lekár. Poprosili ho, či by neprehovoril na chystanej prvomájovej manifestácii u nich v meste. Slovo dalo slovo a Šrobár si napísal nielen prejav, ale navrhol robotníkom aj text rezolúcie.

Na manifestácii sa 1. mája 1918 zišlo vyše 2-tisíc ľudí z celého Liptova. "Mikulášsky slúžny (prednosta okresnej správy – pozn. red.) bol nedbaj, politicky vtedy málo exponovaného Šrobára možno ani nepočúval,“ spomínal Karol Medvecký, "skrátka, mikulášska rezolúcia bola ľudovým zhromaždením prijatá. Pešť sa o nej dozvedela z pražských a zahraničných novín.“

A bol škandál. Lebo mikulášska rezolúcia požadovala "bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov Rakúsko-Uhorska, teda i uhorskej vetvy československého kmeňa“.

Rezolúciu priniesli v plnom znení Robotnícke noviny aj Národnie noviny, martinskí národniari však inkriminovanú pasáž zmenili, namiesto "uhorskej vetvy československého kmeňa“ napísali "slovenského národa“. Neskôr vznikli diskusie o tom, či sa mikulášske zhromaždenie vôbec hlásilo k Čechom a jednotnému československému národu, alebo nie. "Vychádzať iba zo slov podobných vyhlásení je vždy zavádzajúce už len preto, že nevieme, čo účastníci zhromaždenia chápali pod pojmami národ, kmeň, vetva národa,“ myslí si historik Jan Rychlík, znalec spoločných dejín Čechov a Slovákov.

Mikulášska rezolúcia sa však prihovárala nielen za právo národov na sebaurčenie, ale aj za demokratizáciu politických pomerov (požiadavky všeobecného volebného práva, slobody tlače) a za okamžité ukončenie vojny, preto rezonovala po celej Európe. Ako napísal pred piatimi rokmi na tomto mieste Vladimír Petrík, Slováci dali na prvomájovej manifestácii v Litovskom Mikuláši prvýkrát najavo, že chcú byť slobodným národom a sami chcú určovať svoju budúcnosť.

„Prišiel som zo slovenského chladu“

Slovenská delegácia nebola (hoci ju pozývali) na generálnom sneme začiatkom roku 1918 v Prahe, kde česká politická a kultúrna elita prijala Trojkráľovú deklaráciu. Predsedajúci František Staněk z tribúny tohto zhromaždenia odkázal na Slovensko: „Bratia Slováci, hodina oslobodenia sa blíži a my sľubujeme vám, že vytrváme v boji, ktorý je náš spoločný a tešíme sa na okamžik, keď vás budeme môcť pozdraviť v zastupiteľstve samostatného štátu československého.“

Slováci v Prahe chýbali, ako sme si už povedali, aj pri "národnej prísahe“ 13. apríla 1918. Ale o mesiac vyšli zo svojej "ulity“ a 16. mája už na oslavy 50. výročia Národného divadla do "stovežatej“ prišli. Dvadsaťčlennú delegáciu viedol vtedy už 80-ročný básnik Pavol Országh Hviezdoslav a politik Šrobár.

Divadelné slávnosti, to bola iba zámienka. V skutočnosti išlo o určitú obdobu rímskeho kongresu, ale konaného už vnútri rakúsko-uhorskej ríše, s podobnou účasťou zástupcov "utláčaných národov“ a podobným politickým zameraním.

"Slávnosti“ sa začali v pietnych priestoroch Pantheonu českého Národného múzea. Podľa historika Josefa Tomeša prítomných z prejavov vedúcich národných delegácií najviac dojala práve reč Hviezdoslava. "Prišiel som ako lakomý sebec zo slovenského chladu ohriať sa k vysoko planúcej vatre českého zanietenia a nadšenia,“ povedal.

Pantheon bol preplnený významnými osobnosťam, Václavské námestie zaplavili davy, na múzejnej rampe stáli stovky žien a dievčat v národných krojoch. "Náš odchod z Pantheonu tým makoviskom národných výšiviek bol cestou bezmála triumfálnou,“ spomínal Jaroslav Kvapil, šéf činohry ND a jeden z hlavných organizátorov ak­cie.

"Kramářa a Rašína (vodcov českého domáceho odboja – pozn. red.) niesli na ramenách. Staručký Heyduk (vtedy už takmer 88-ročný Adolf Heyduk, básnik, veľký propagátor česko-slovenských vzťahov – pozn. red.) po boku Hviezdoslava sa tou chumelicou len-len potácal, Jirásek mal čo robiť, aby sa ho tiež nezmocnili ramená nadšencov a v ústrety hosťom znelo volanie vo všetkých ich jazykoch.“

Nasledujúci deň uskutočnili českí politici v Gregorovej sále Obecného domu dôverné rokovania so zástupcami národných delegácií habsburskej monarchie. Zhodli sa na deklarácii, v ktorej sa okrem iného hovorilo: "Predstavitelia národov sa zjednotili v jednomyseľnej vôli urobiť všetko, čo zmôžu pre to, aby ich národy dosiahli v tejto strašnej vojne svoje oslobodenie a dospeli na základe práva na sebaurčenie k slobodnému životu vo vlastných samostatných štátoch.“

Na tretí deň, 18. mája, zobrali pražskí hostitelia svojich slovanských hostí na výlet hore Vltavou na Zbraslav. Až po návrate do Prahy zistili, že štátna správa a rakúska polícia sa zrazu "prebudili“ a začali s perzekúciami. Národní listy na päť mesiacov zastavili, ďalšie verejné zhromaždenia a sprievody zakázali, národné delegácie mali urýchlene opustiť Prahu. Národnému divadlu pohrozili, že ho zavrú, ak sa budú opakovať tieto "poľutovaniahodné prípady“.

Viedeň sa ešte nevzdávala, chcela nastoliť v ríši poriadok, ríša sa však už rozpadávala. Krátko po skončení "divadelných slávností“ vypukli vojenské vzbury v Rumburku a Trenčíne. Nespokojnosť porobených národov dávala svetu o sebe znať. Samozrejme, rozhodujúci bol postoj veľmocí, a tie sa čoraz viac prikláňali k názoru, že Rakúsko-Uhorsko sa nepodarí odpútať od Nemecka a že so stáročnou habsburskou monarchiou treba urobiť krátky proces.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#100 rokov vznik ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk