Veď aj myšlienka sláviť 1. máj ako sviatok solidarity ľudí práce sa zrodila v čase, keď letopočet mal tri osmičky – v roku 1888. Prišli s ňou americkí odborári dva roky po tragických udalostiach v Chicagu, kde sa tamojší robotníci domáhali 8-hodinového pracovného dňa. Po streľbe policajtov niekoľko robotníkov na mieste zomrelo. Niekoľkých ďalších popravili v zinscenovanom procese. Až neskôr sa ukázalo, že išlo o justičnú vraždu.
1918: v ústrety štátu s Čechmi
Na Slovensku sa na 1. mája manifestovalo za 8-hodinový pracovný deň ešte aj v roku 1918. Tento Prvý máj sa však u nás preslávil niečím iným.
Dvojtisícové zhromaždenie robotníkov i nerobotníkov v Liptovskom Mikuláši žiadalo okrem skrátenia pracovného času, okrem okamžitého ukončenia vojny a všeobecného volebného práva aj právo na sebaurčenie slovenského národa, presnejšie "uhorskej vetve československého kmeňa“, ako to stálo čierne na bielom v rezolúcii z tejto manifestácie. Mala sa tým zvýrazniť jednota Čechov a Slovákov v boji za slobodný život v spoločnom demokratickom štáte.
Manifestanti v tej istej rezolúcii odsúdili "protidemokratickú vládnu politiku“ rakúsko-uhorskej monarchie, "ktorá olupuje masy ľudu o zaslúžené práva a slobody“.
Je zaujímavé, že prítomný slúžny, politický predstaviteľ štátnej moci v okrese, nezakročil ani pri čítaní rezolúcie, ani pri speve českej hymny Kde domov můj, ani pri slávnostnej piesni Hej Slováci, ktorú spieval jasajúci tisícový dav. "Mikulášania zvyknutí na úradné šikanovanie otvárali oči, akoby sa bol stal nejaký zázrak,“ približuje svedok i aktér prevratových udalosti 1918 – 1919 Štefan Janšák. "Ich čin patrí do kategórie skutkov, ktoré naveky obrátili tok slovenských dejín.“
Bolo to vlastne prvé slovenské "zbohom“ Uhorsku, a zároveň prvé verejné prihlásenie sa domáceho odboja k projektu česko-slovenského štátu. Emil Stodola, ktorý bol jeho významným stúpencom, si vtedy napísal do denníka: "Naši českí priatelia sú vo vytržení, lebo sme boli v nebezpečenstve, že svet nebude vedieť, ako Slováci zmýšľajú, a Česi si budú myslieť, že sa za svoje oslobodenie nezastaneme.“
Česi od začiatku roku 1918 mali medzitým v Prahe už dve veľké zhromaždenia, na ktorých sa ich politická a kultúrna elita prihlásila k vytvoreniu česko-slovenského štátu, za ktorý bojoval zahraničný odboj vedený Tomášom G. Masarykom. Prvého mája zašli účastníci takmer 150-tisícovej manifestácie v centre Prahy ešte ďalej, keď v prijatej rezolúcii sa vyslovili za socializmus v budúcom samostatnom štáte. Doslova sa v nej hovorilo: "Socializmus v každom národe je povolaný viesť rozhodujúci zápas za mier, demokraciu, rovnoprávnosť, slobodu a národnú samostatnosť.“
Foto: WIKIMEDIA
Uhorské úrady sa prebudili z "prvomájového“ šoku až po niekoľkých dňoch, keď mikulášsku rezolúciu uverejnili v plnom znení Robotnícke noviny, a tie isté úrady začali konať, keď o nej informovala aj zahraničná tlač. Na pokyn z Budapešti spustili perzekúcie, novinám pohrozili zastavením vydávania a doktora Vavra Šrobára, ktorý vtedy žil v Ružomberku a navrhol text rezolúcie, uväznili v Cegléde ako nebezpečného "pansláva“. Vyčítali mu najmä pasáž o príbuznosti Slovákov a Čechov. "Veď to urobili už maďarskí historici a etnografi,“ bránil sa Šrobár "Pál Hunfalvy napríklad vyhlásil Slovákov za potomkov husitov.“
Bol máj 1918, do konca vojny, rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku ČSR ostávalo už len pol roka. Kdekomu asi napadne, prečo rezolúcia podobná mikulášskej neodznela vtedy na prvomájovom zhromaždení v Prešporku (premenovanom neskôr na Bratislavu) alebo v Turčianskom Sv. Martine. Lebo Prešporok bol vtedy z väčšej časti maďarský a nemecký, zatiaľ čo Martin sa síce považoval za národné centrum uvedomelých Slovákov a Slovenskej národnej strany, ale bolo to dosť konzervatívne centrum. A martinskí národniari ešte nejakú chvíľu tíško spali…
1938: spoločne proti fašizmu
V roku 1919 bol 1. máj vyhlásený za štátny sviatok Československej republiky. A hoci zákon nestanovil pre tieto dni zachovanie nedeľného pokoja, v skutočnosti sa vtedy nepracovalo. Nový zákon o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch z roku 1925 charakterizoval 1. máj ako "symbol sociálneho pokroku“. Prvomájové podujatia mali však v období prvej ČSR pestrý charakter i priebeh – buď oslavný, protestný, alebo čosi medzi tým. Všetko záviselo od ich organizátora, či bol v tom čase pri moci, alebo v opozícii. Masarykovská republika sa vyznačovala prebujneným straníctvom, politické strany sa zmocňovali aj uzákonených rituálov a vtláčali im svoj obsah.
Foto: DIKDA.EU
Socialisti a komunisti stáli za "červenými“ prvými májmi, a tak ľudáci začali sláviť vlastné "biele máje“. Bývali pokojnejšie, sporiadanejšie, prebiehali takpovediac „vo všetkej počestnosti“. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil najprv kňaz – poslanec a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov. Potom bol na programe sprievod kresťanských, zväčša mládežníckych, spolkov mestom.
Najbúrlivejší priebeh mávali demonštrácie organizované komunistami, ktorí najmä v časoch hospodárskej krízy nastoľovali čoraz tvrdšie sociálne požiadavky. Rôzne nacionalistické a fašistické zoskupenia zase siahali až na integritu štátu. Z tohto pohľadu mal veľký význam 1. máj 1938, keď sa nad Československom už sťahovali mračná zo strany čoraz rozpínavejšieho hitlerovského Nemecka.
V českom pohraničí už v tom čase operovali polovojenské úderky nacistickej Sudetonemeckej strany Konrada Henleina, na Slovensku dávala o sebe hlučne vedieť Karpatonemecká strana Franza Karmasina, ktorá svoju činnosť koordinovala s henleinovcami.
Foto: WIKIMEDIA
Volanie po ďalekosiahlej autonómii zaznievalo nielen zo Sudet, ale aj z juhu a zo severu Slovenska. V tejto pochmúrnej atmosfére zakázala pražská vláda, ktorú vtedy viedol Slovák Milan Hodža, všetky verejné zhromaždenia. Zákaz sa mal vzťahovať aj na prvomájové manifestácie, nakoniec však rozhodla kompromisne: ministerstvo vnútra mohlo ich povoliť od prípadu k prípadu, ak organizátori poskytnú záruky, že nepríde k zrážkam medzi demonštrantmi a strážcami zákona a že nebude rušený verejný poriadok.
Tam, kde úrady povolili prvomájové sprievody a zhromaždenia, konali sa spravidla spoločne. Ako napísal v komentári denník Slovenský hlas, blízky Hodžovi a agrárnej strane, na námestiach sa "nezhromaždili strany, ale akoby národ“. Podľa českého historika Jiřího Kociana "1. máj 1938 utlmil vášne stranícke a ideologické a mal silne národný a vlastenecko-národný charakter“. Leitmotívom prejavov bol boj proti nastupujúcemu fašizmu, za slobodu a mier.
V Bratislave sa síce ľudia zhromaždili na určených stanovištiach podľa príslušnosti k stranám, spolkom a odborovým centrálam, a odtiaľ sa odobrali v sprievodoch a so zástavami k Národnému divadlu alebo na Námestie slobody. No tam už mali niektoré strany a odborové zväzy spoločné zhromaždenia, na ktorých sa zúčastnilo približne 18-, respektíve 10-tisíc ľudí.
Stojí za zmienku, že v 34 slovenských mestách spoločne manifestovali komunisti a sociálni demokrati, ktorí si predtým nevedeli prísť na meno, teraz ich spojil zámer vytvoriť ľudový protifašistický front. A vo Zvolene sa na spoločnej manifestácii s komunistami a so socialistami zúčastnili dokonca aj ľudáci, čo bol unikátny prípad.
Samostatné zhromaždenia mali predovšetkým maďarské strany a karmasinovci. Tí pochodovali v sprievode za stáleho vykrikovania "Sieg heil!“. Zhromaždili sa pri Cvernovke v počte asi 7-tisíc osôb a vypočuli si prejav svojho vodcu, ktorý im prečítal osem Henleinových požiadaviek prijatých pred týždňom na zjazde strany v Karlových Varoch. Išlo napríklad o nápravu údajných krívd, spôsobených Nemcom na území ČSR od roku 1918, a o ich odškodnenie. Ale aj o uznanie "nemeckého svetového názoru“, jedným slovom – hitlerizmu.
V Bratislave sa to obišlo bez pouličných potýčok, na rozdiel od niektorých českých miest, napríklad Opavy, kde si policajné zákroky proti nepovolenej demonštrácii "heilujúciich“ Nemcov vyžiadali niekoľko zranených.
Podľa údajov ČTK sa na prvomájových manifestáciách v celej republike zúčastnilo okolo troch miliónov ľudí. O tri týždne pražská vláda vyhlásila čiastočnú mobilizáciu, aby dala Berlínu najavo odhodlanie ubrániť celistvosť štátu. A o pol roka prišlo Československo na základe Mníchovskej dohody i následnej Viedenskej arbitráže o Sudety a južné slovenské okresy. Západné mocnosti pripustili oklieštenie krajiny v srdci Európy, aby zachránili mier na kontinente. Tak aspoň tvrdili ich vtedajší predstavitelia. Hitlerovi však narástli krídla a namiesto vďaky sa od neho čoskoro dočkali vojny.
1948: "Širokého zdravia mladí“
Preskočíme desať rokov. Prvý máj 1948 sa konal krátko po februárovom prevrate a prvej vlne politických čistiek. Kým dovtedy si prvomájové slávnosti usporadúvali jednotlivé politické strany alebo robotnícke spolky, odteraz mohli byť iba spoločné pod hlavičkou jednotného Národného frontu Čechov a Slovákov, v ktorom hrala prvé husle komunistická strana.
V predvečer Sviatku práce pripravil ústredný výbor strany "Slávnostný manifestačný sľub československého ľudu“. V jeho závere sa hovorilo: "Vzopneme celú mohutnú silu, aby sme urýchlili cestu k šťastnej socialistickej budúcnosti, v ktorej vidíme svoju najväčšiu národnú istotu. Napneme sily, aby sme svoju vlasť premenili na kvitnúcu záhradu, v šťastlivý domov všetkého ľudu, na ozajstný zemský raj vo všetkom a navždy. To sľubujeme!“
V Bratislave trval prvomájový sprievod päť hodín, pred slávnostnou tribúnou prešlo podľa rôznych odhadov od 130– do 150-tisíc ľudí. Rečnil Viliam Široký, vicepremiér československej vlády a predseda KSS v jednej osobe. "Dnes oslavujeme svoje veľké víťazstvo nad reakciou, vzdávame česť slobodnej a budovateľskej práci, vyjadrujeme úprimné city bratstva voči Sovietskemu zväzu,“ povedal. "Ľud rozdrvil zločinné plány nepriateľa. A tí, čo republike kopali jamu, sami do nej spadli.“ Bratislavská mládež odpovedala rečníkovi súhlasným skandovaním: "Širokého zdravia mladí, pretože ho majú radi!“
Foto: Archív TASR/ ZAS / TESLÍK
Ako vyplýva zo spomienok pamätníkov, účasť v sprievode bola u časti obyvateľstva vtedy ešte vyjadrením sympatií k povojnovým budovateľským úspechom, u iných skupín však už len povinnosťou. Prvý máj využili komunisti na mobilizáciu svojich prívržencov pred parlamentnými voľbami, ktoré sa konali už o mesiac. V Prahe rečnil Širokého šéf, premiér a zároveň predseda KSČ Klement Gottwald. Ten vytýčil heslo: "Dnes prišli státisíce, 30. mája prídu milióny!“
Ešte v marci 1948 vedenie KSČ uvažovalo o tom, že do volieb pôjde každá politická strana samostatne. Aj preto sa robil masový nábor do komunistickej strany. Ale začiatkom apríla gottwaldovci od tejto alternatívy upustili a prišli s myšlienkou vytvorenia jednotnej kandidátky Národného frontu. Interným prieskumom cez okresné a nižšie organizačné články totiž ústredný výbor zistil, že samostatne by KSČ dostala len okolo 60 percent hlasov. To sa nezdalo dostatočné, lebo malo ísť o triumfálne voľby, ktoré by potvrdili oprávnenosť februárového prevratu a legalizovali jeho dôsledky.
Na Slovensku hlasovalo napokon za jednotnú kandidátku 84 percent voličov (v celej ČSR vyše 86 percent), 14 percent lístkov bolo prázdnych 6,8 percenta zapísaných voličov sa nezúčastnilo na voľbách a zvyšné lístky boli neplatné. Prázdne alebo tzv. biele lístky sa zaviedli preto, lebo účasť na voľbách bola povinná zo zákona. Nemuseli ste nikoho voliť, ale vhodením lístka ste si splnili takpovediac občiansku povinnosť. Pomer hlasov ukázal, že celkovo až takmer 20 percent oprávnených voličov vyjadrilo svoje záporné stanovisko k vtedajším pomerom.
A to sa nebrali do úvahy volebné machinácie a podvody. Ako zistil v archívoch slovenský historik Michal Barnovský, niektorí miestni a okresní funkcionári Národného frontu sa chceli blysnúť pred vrchnosťou a zatajili skutočné množstvo prázdnych alebo "bielych“ lístkov, respektíve ich skutočný počet skresľovali. Napríklad v Spišskej Novej Vsi podľa oficiálnej štatistiky vyše 90 percent voličov hlasovalo za jednotnú kandidátku, v skutočnosti ich však bolo len 62 percent.
Už o rok-dva zavládla v spoločnosti atmosféra strachu. Aj ten, čo sa nechcel podriadiť, predstieral z existenčných dôvodov lojalitu, poslušnosť, či dokonca nadšenie. To nemohlo nepoznamenať aj spoločenské obrady, sviatky a tradície, prvomájové oslavy nevynímajúc. "Medzi papalášmi na tribúnach a defilujúcimi pracujúcimi sa vytvorila bariéra,“ opisuje etnologička Zuzana Beňušková. "Vyvýšené tribúny, ktoré mali sakralizovať spoločenské hodnoty a najmä ich pevných ochrancov, túto bariéru len zvýrazňovali.“
Spôsob osláv sa riadil ustálenými pravidlami, predpísanými "zhora“, a postupne sa unifikoval. Začínalo sa hodinu po tom, čo prepukli oslavy 1. mája v Moskve na Červenom námestí. Sprievod sa pohol až vtedy, keď na slávnostnú tribúnu vystúpili "papaláši“ a z reproduktorov zazneli tóny Internacionály. K tribúne sa potom vydala skupina pionierov a obdarovala funkcionárov kyticami kvetov. Za to mohli pozorovať sprievod zhora. Ustálila sa aj dĺžka sprievodov – v Prahe a Bratislave trvali okolo štyroch hodín.
Foto: Archív TASR/ ZAS / TESLÍK
V roku 1958 vyšlo nariadenie o povinnom zdobení štátnych a verejných budov v súvislosti so sviatkom práce od 30. 4. do 2. 5. každého roku. Odporúčalo sa obyvateľom, že na budovách, kde visia "vlajky štátne a červené“ by mali pridať ešte kvetiny do okien. A kto vlajky nemá, nech si aspoň "malé papierové“ opatrí…
Dvadsať rokov sa oslavy 1. mája niesli v duchu hesla "Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku.“ Kto neprišiel do prvomájového sprievodu, mohol mať vážne vytriasačky. Ešte aj v 60. rokoch sa za neúčasť v sprievode strhávali v práci prémie a písali absencie.
Pohnútkou zúčastniť sa na sprievode v tom čase však neboli už len obavy z možných postihov. V súčasných diskusiách na internete si ich staršie účastníčky často zaspomínajú, že práve na 1. mája bolo dostať kúpiť ináč nedostatkový tovar: banány, pomaranče, spišské parky. Ukážka: "Musela som ísť do sprievodu, hoci som bola tehotná a mala už dosť veľké bruško, lebo ináč by som nezohnala citróny.“
Pre niekoho majú vtedajšie Prvé máje vôňu pomarančov, pre herečku Máriu Kráľovičovú – vôňu jari: "Nepočúvala som často zdĺhavé a nudné reči, v ušiach ostali piesne a nenadiktovaná radosť, ostala jar.“
1968: osviežujúci dúšok slobody
A zrazu tu bola jar 1968. A na vtedajší Prvý máj si dobre pamätá už aj autor týchto riadkov. Komu sa do ulíc nechcelo, ostal doma alebo sa vybral do prírody. Ale ktože by ostával, už len zvedavosť vyháňala ľudí do vyzdobených ulíc.
Všetko bolo také nové, nezvyčajné! Noviny nezverejnili ani predpísané prvomájové heslá. Po minulé roky vznikali dávno pred oslavami kdesi v útrobách najvyšších straníckych orgánov a potom sa skveli na transparentoch, skandovali ich moderátori zhromaždení do mikrofónov i vybrané skupiny v sprievodoch. V 50. rokoch sa často opakovalo heslo „Stalin, Gottwald, Široký – nech nám žijú naveky!“ Po prekonaní takzvaného kultu osobnosti ho nahradilo iné: "Nech žije KSČ – vedúca sila robotníckej triedy!“
"Najvyššie orgány tentoraz nevyrukovali s direktívnymi témami, inštruktážami a heslami,“ písala Pravda 1. mája 1968 na svojej titulnej strane. "Očakáva sa spontánna účasť a spontánne heslá.“ Na druhý deň v glose kritizovala, že v Bratislave sa na rozdiel od Prahy objavilo v sprievode oveľa menej nápaditých a vtipných transparentov a hesiel. "Viackrát podporili demokratizáciu alebo federáciu, ale čo ďalej?“
Foto: Archív TASR/ Š. PETRÁŠ
Niečo sa predsa len našlo. Napríklad: "Pravda zvíťazí, ale dá to zabrať!“ Nad hlavami manifestujúcich sa kde-tu objavili aj netradičné transparenty i portréty – ľudia niesli Štúra, Štefánika alebo Clementisa. To ešte pred rokom bolo takmer nemysliteľné.
Praha však prekonala všetky predstavy, provokovali najmä vysokoškoláci. Prišli pred hlavnú tribúnu napríklad s plagátom "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac!“ Alebo iný: "Slováci nechajte nám aspoň ,ř'!“
V tom čase bol už piaty mesiac najsilnejším mužom v štáte Slovák Alexander Dubček. Teraz stál na čestnej tribúne, usmieval sa a srdečne mával Pražanom. Pred ním defilovali transparenty s ich požiadavkami i kritickými postrehmi. "Žiadame okamžité rozpustenie ŠtB“, "Vráťte levovi korunu“ (v štátnom znaku – pozn. red.), "Zastavte rušenie zahraničného vysielania našimi výrobkami Tesla!“, "Chceme slobodné voľby!“, "Slobodu aj odlišným názorom!“
Úsmevy na tvárach členov politického vedenia zmrzli, keď sa pred tribúnou objavila skupina z Klubu angažovaných nestraníkov (KAN), ktorý úrady odmietli povoliť ako opozičný politický subjekt. Jeden z jej transparentov: "Ozýva sa zo všetkých strán, kedy nám povolíte KAN? Je nás šesť miliónov.“
Na záver sprievodu sa však dav zhromaždil okolo tribúny a hlučne pozdravoval najvyšších predstaviteľov. "Nech žije Dubček!“, "Nech žije Ludvík Svoboda!“, "Nech žije sloboda!“ Niektorí odvážlivci si trúfli vyjsť až na tribúnu a tam sa objímali s Dubčekom. Nevídané! Bežní občania sa oblápajú s prvým tajomníkom!
Všimli si to aj v Kremli a Dubčekovi neskôr vyčítavo pripomínali. Sám Dubček spomínal na 1. máj 1968 v Prahe vo svojich pamätiach s hlbokým dojatím: "Po rokoch režírovaných sprievodov to bol dobrovoľný happening. Nikto nenahnal ľudí pochodovať pod ústredne vyfabrikovanými heslami… Niektoré boli veselé, iné kritické alebo jednoducho humorné. Nálada však bola uvoľnená a radostná.“
Úplne odlišne – ako absurdné divadlo a kus bláznovstva – to však s odstupom rokov hodnotil Vasil Biľak, v roku 1968 najsilnejší muž na Slovensku. "Pravicoví oportunisti presadili tzv. nový prístup k oslavám 1. mája,“ napísal. "Strana nemala mobilizovať robotnícku triedu a pracujúcich, ale nech si do sprievodu príde kto chce a robí si čo chce, a podľa toho sa posúdi, či sa podporuje, alebo nepodporuje politika strany. Práve oportunisti však veľmi usilovne mobilizovali všetky svoje sily.“
Neuplynuli ani štyri mesiace a do Československa vtrhli vojská varšavského paktu, aby potlačili "plazivú kontrarevolúciu“, ktorá sa údajne tak drzo prejavila už počas prvomájových osláv. O tri roky vyšlo Poučenie z krízového vývoja, ktorým sa začali politické čistky a tzv. normalizácia. Tento programový dokument vyčítal Alexandrovi Dubčekovi ešte aj to, že v Pražskej jari nedal vyhlásiť prvomájové heslá. Vraj "len tak sa mohli objaviť heslá protisocialistické a protisovietske“.
1990 – 2018: A ako ďalej?
Prešiel rok a všetko sa vrátilo do starých, "zhora“ predpísaných koľají. Síce dočasne, ale podľa jedného normalizačného vtipu, "v Československu najdlhšie trvá provizórium“. Postupne sa májové oslavy znovu zvrhli na viac-menej povinné a preorganizované sprievody.
Ešte jeden vtip z tých čias: "Vtedy pôjdeme dobrovoľne do sprievodu, keď bude pokračovať až na Mariahilferstrasse.“ Teda až do Viedne. Na hraniciach však boli zátarasy a na Prvého mája mali strážne hliadky zvýšenú pohotovosť.
Rok čo rok sa 1. mája opakovala tá istá situácia: väčšina ľudí síce do sprievodu prišla, každý sa však chcel vyhnúť noseniu portrétov a transparentov. Bolo ich treba totiž nielen niesť, ale aj po sprievode zaniesť na vopred určené miesto. Niekedy vyšiel zamestnávateľ nosičom v ústrety a "hneď v prvej uličke čakalo nákladné auto nášho podniku, kam sme len tak cez bočnice nahádzali všetkých Marxov, Leninov a Gottwaldov“. Citát je z poviedky Dušana Dušeka 1. máj 1977.
Dnes však na ne spomínajú s istou nostalgiou. Boli vtedy mladí, v sprievode sa postretávali s priateľmi a po zahodení transparentov či mávadiel vyvádzali do neskorej noci. Na prvého mája sa navyše dali nakúpiť dobroty, bežne nedostupné. A večer bola veselica.
Peter Weiss, dnes slovenský veľvyslanec v Prahe, sa pri jednej príležitosti vyznal, že po sprievode sa išlo na víno a popoludní s deťmi na kolotoče. "Tieto obyčajné ľudské zážitky vo mne prekrývali nechuť povinne organizovanej účasti na pochode pred gerontokraciou KSČ,“ dodal.
Foto: JURAJ BARTOŠ
A tak to trvalo až do roku 1990. Dnes je Prvý máj síce naďalej štátnym, ale dosť bezobsažným sviatkom. Väčšina ľudí nevie, čím ho naplniť. Niekde zhromaždia menšie davy politické strany, inde odbory. Recesisti na niekoľkých miestach Slovenska organizujú paródiu na preorganizované a zideologizované prvomájové sprievody za totality. Ale vedia mladí ľudia, čo sa vlastne paroduje? Veď odvtedy uplynuli už takmer tri desaťročia, a oni ešte neboli ani na svete…
A tak je celkom oprávnená otázka, či je to ešte úsmevné, alebo už len trápne pripomenutie minulosti.