Streľba na hraniciach. Pred 40 rokmi uniesli autobus so študentmi

, 27.05.2018 06:00
Uneseny autobus
"Zrazu prišiel šok. Cestu k slobode im skrížil obrnený transportér. Pohraničníci na cestu naukladali tiež kovové zábrany a dosky s klincami." Autor:

Rukojemnícke drámy sú dnes niečím, čo poznáme skôr zo zahraničných správ alebo detektívok. V minulosti však také činy zažilo aj bývalé Československo. Napríklad pred 40 rokmi, keď traja muži uniesli autobus s 39 študentmi, aby sa dostali na Západ. Výsledkom bola prestrelka ako z akčného filmu a dvaja mŕtvi.

Na to, aby sa celkom obyčajný školský výlet zvrhol na drámu, kde pôjde o život, stačilo málo. Až do 24. mája 1978 prebiehalo všetko hladko. Gymnazisti z mestečka Říčany blízko Prahy navštívili východonemecké mesto Weimar a teraz už boli späť v českom pohraničí.

Mali ešte prenocovať v rekreačnom zariadení pri Jesenickej priehrade neďaleko Chebu a na druhý deň vyraziť domov. Jedna z profesoriek, ktoré cestovali ako dozor, vystúpila, aby sa v neznámom kraji popýtala na ubytovňu. Bol to však veľmi zlý výber. Traja mladí muži, ktorých oslovila, neboli totiž miestni obyvatelia, ale kriminálnici hľadajúci obeť.

Keď všetci učitelia vystúpili, aby vybavili nocľah, traja bratranci vyzbrojení puškami – Robert (22), Václav (20) a Milan (26) Barešovci vošli do autobusu. Študenti vo veku 16 – 17 rokov ich privítali smiechom, no ten ich rýchlo prešiel, len čo zaznel varovný výstrel do vzduchu.

Únoscovia im prikázali natlačiť sa do zadnej časti autobusu a šoférovi nariadili, aby sa vydal k hranici. Po tom, ako prešli Cheb, dvoch chlapcov vysadili. Príslušníkom Verejnej bezpečnosti mali oznámiť, čo sa deje, a varovať, aby im v ceste na Západ nebránili, lebo "všetko rozsekajú“.

Okolo 19.45 h boli pri cieli. Od závory na hraničnom priechode pri obci Pomezí nad Ohří ich delilo už len asi sto metrov. Z autobusu vyšiel ďalší chlapec. „Musíte otvoriť!“ zakričal na pohraničnú stráž, na čo z autobusu zaznel výstražný výstrel. Na hraniciach okamžite vyhlásili poplach a zavládla panika…

Delikventi z lunaparku

„Bolo to len lotrovstvo, bláznivosť, boli sme mladí… Nechceli sme nikoho zabiť,“ tvrdil o 28 rokov neskôr Václav Bareš. Počas únosu to však tak nevinne nevyzeralo a ani traja bratranci neboli bezúhonní. Práve naopak, každý z nich mal už na krku problémy so zákonom.

Vzdelaním ani inteligenciou neoplývali, nikto z nich nedokončil ani základnú školu, Václav bol dokonca negramotný. Všetci vyrastali v prostredí cirkusantov a kolotočiarov. Často boli na cestách, žili v maringotkách a rodičia sa o nich príliš nestarali.

Vodca únoscov Robert Bareš mal otca alkoholika, ktorý bil ženu aj svojich osem detí. Ani jedno z nich nevychodilo základnú školu, Robert na nej trikrát prepadol. Povinnú školskú dochádzku skončil už v šiestej triede, ale ani pracovať sa mu nechcelo. Radšej kradol, a tak sa už v sedemnástich ocitol vo väzbe. Vyviazol s podmienečným trestom, zamestnal sa ako robotník, dokonca sa oženil, no manželku týral. Okolie ho považovalo za blázna.

Druhý z bratrancov, Václav, na tom nebol oveľa lepšie. Mal až deväť súrodencov, z ktorých žiadny neskončil ZŠ, ani sa nevyučil. Podobne ako Milan kradol a pred kriminálom ho zachránilo len to, že bol mladistvý. Podľa znaleckého posudku bol slaboduchý.

Posledný z trojice, Milan, bol Róm, ktorého si adoptovali bezdetní zamestnanci lunaparku. Do basy šiel na 12 mesiacov už v roku 1977. V januári 1978 ho prepustili, no za ďalšie vlámania sa tam mal opäť vrátiť. Tentoraz na 1,5 roka.

Milan sa rozhodol, že do väzenia už nepôjde. Východisko videl v úteku do západného Nemecka. Povedal o tom bratrancom, ktorým sa ten nápad zapáčil. Vymysleli teda plán: zaobstarajú si zbrane, unesú autobus, a tak sa dostanú za „čiaru“.

Akciu odštartovali ráno 23. mája 1978, deň po tom, ako sa mal Milan hlásiť vo väznici. Na Robertovom trabante sa odviezli do lesov, kde sa vlámali do jednej usadlosti. Odniesli si z nej štyri lovecké pušky aj s muníciou. Potom už len stačilo odchytiť správny autobus.

Výstrely na hraniciach

Situácia na hraniciach v Pomezí bola napätá hneď od začiatku. Len čo sa strážnici dozvedeli o únose, vystrelili svetlicu a dávku zo samopalu, aby zalarmovali ostatných. Aj únoscovia odpovedali streľbou – rozbili čelné okno na autobuse a vypálili nad hlavy pohraničníkov.

Jeden z nich streľbu opätoval, následkom čoho utrpela ľahké zranenie študentka, ktorá sedela hneď vedľa vodiča. Páliť začali aj Milan s Robertom.

„Sklo sa trieštilo, guľky sa odrážali od asfaltu a stien okolo. Po tom, čo týmto spôsobom dali najavo, ako vážne všetko myslia, Robert Bareš opakoval požiadavku celej trojice – otvoriť hranicu, uvoľniť priechod, nestrieľať. Inak začnú zabíjať rukojemníkov,“ zaspomínal si na internetovom blogu jeden z pohraničníkov.

Keď paľba utíchla, študenti v autobuse zostali takí vystrašení, že niektoré dievčatá dostávali hysterické záchvaty. Na pokyn únoscov začali kričať, aby stráže zdvihli závoru. Robert Bareš však spravil aj ústretové gesto – študentkám prikázal, aby ošetrili zranenú, a potom jej dovolil odísť. Krátko nato prepustil ešte jednu gymnazistku, ktorá sa nervovo zrútila.

Aby sa únoscovia poistili proti možnému útoku, dievčatá použili ako živé štíty – premiestnili ich na sedadlá pri oknách v prednej časti autobusu.

Potom sa začalo zdĺhavé vyjednávanie, ktoré trvalo celé hodiny. Pohraničníci Barešovcov vyzývali, aby pustili rukojemníkov a presviedčali ich, že ich v Nemeckej spolkovej republike aj tak neprijmú. Únoscovia na to reagovali streľbou do vzduchu.

Keď sa však ani po čase nič nezmenilo, Barešovci sa rozhodli pritvrdiť. Vyhlásili, že ak im neotvoria závoru, začnú študentov zabíjať. To, že sú pripravení to urobiť, potvrdilo i ďalšie dievča, ktoré narýchlo prepustili.

Veliteľ pohraničnej brigády napokon únoscom o 22.15 h odovzdal odkaz nadriadených – majú počkať ešte tri hodiny, kým dorazí vyjednávač z Prahy. Barešovci súhlasili.

Uspávací plyn alebo lesť?

Očakávaná pomoc prišla asi o pol druhej v noci. Federálny minister vnútra vyslal na miesto svojich námestníkov, slovenských generálov Jána Pješčaka a Františka Šádka, ktorý bol súčasne veliteľom Pohraničnej stráže. Ten sa potom prihovoril únoscom.

„Z osobného auta sme začuli megafón. Že vraj k nám hovorí generálporučík Šádek. A sľúbili nám bezpečný prejazd, ak prepustíme študentov. Vraj si môžeme nechať vodiča,“ prezradil v roku 2006 Václav Bareš.

Štátne orgány medzitým horúčkovito hľadali najlepšie riešenie kritickej situácie. Možností, ktoré prebrali, bolo niekoľko. Nasadenie plynu, ktorý by zločincov uspal, rýchlo zamietli. Okná autobusu boli rozstrieľané, takže by látka nemusela účinkovať.

Reálnejší sa zdal nápad využiť lesť – vytvoriť falošnú štátnu hranicu, pustiť za ňu únoscov, a potom ich odzbrojiť. Poslúžiť na to mali uniformy, ktoré si československé úrady chceli požičať od colníkov socialistickej NDR. Na tomto pláne sa aj začalo pracovať, no kým prišiel súhlas z východného Berlína, bolo neskoro.

Do úvahy tak pripadala iba posledná možnosť. Zabrániť prejazdu hranice použitím nejakej zábrany alebo technického prostriedku. Popritom sa rokovalo aj s bavorskými pohraničníkmi v západnom Nemecku. Československo ich žiadalo, aby vydali únoscov, keby sa im predsa len podarilo emigrovať. Nemci to však odmietli, vrátili by len vodiča a rukojemníkov.

Pohraničné jednotky nakoniec použili úskok. Všimli si, že únoscovia nemali presnú predstavu o tom, ako to na „železnej opone“ chodí. Naivne sa domnievali, že stačí zdvihnúť závoru a k ceste na Západ už nič nebráni. Netušili, že o kus ďalej stojí ešte jedna oceľová závora, ktorá sa pohybuje medzi železobetónovými blokmi. Až za ňou ležalo západné Nemecko.

Tisíc striel na autobus

Nevzdelaní a prostoduchí Barešovci chystaný podfuk neodhalili. Keď videli, že im okolo pol tretej v noci konečne zdvihli závoru, brali to ako veľké víťazstvo.

„V tom okamihu začali z autobusu vyskakovať deti. Mnohé z nich ihneď spadli, šok a strnulé svalstvo urobilo svoje. Dôležité však bolo, že sa von dostali všetky,“ opísal po rokoch svedok udalosti. Barešovci sa už usmievali, jeden z nich strážnikom dokonca zakýval.

V autobuse tak zostali len únoscovia a ich posledný rukojemník – 26-ročný šofér Jan Novák, ktorého doma čakala manželka a ročný syn. Vozidlo prešlo po koľajniciach a vydalo sa po ceste dlhej niekoľko stoviek metrov.

„Skutočná hranica bola až za ňou,“ priblížil po rokoch jeden z pamätníkov. „Ťažko povedať, čo v tej chvíli Barešovci cítili. Podľa svojho presvedčenia už boli vo vytúženom Nemecku.“

Zrazu prišiel šok. Cestu k slobode im skrížil obrnený transportér. Pohraničníci na cestu naukladali tiež kovové zábrany a dosky s klincami.

Keď autobus napriek tomu nezastavoval, vojakom v teréne rupli nervy a už zo vzdialenosti 20 – 30 metrov začali páliť – hlava-nehlava. Smrteľne zranený vodič pustil volant, takže autobus zastal až po náraze do obrneného transportéra.

Po zrážke bolo na chvíľu ticho, ktoré prerušoval iba praskot padajúceho skla a chrčanie motora. Keď však vystresovaní pohraničníci začuli akési podozrivé zvuky, opäť spustili streľbu. V priebehu akcie vystrieľali takmer všetky zásobníky, spolu vyše tisíc nábojov.

Veliteľ jednotky potom na únoscov zavolal, aby sa vzdali a vyšli von, ale nič sa nedialo. Napokon sa stráže odvážili vojsť dovnútra. Za volantom našli nehybného vodiča, za jeho sedadlom zraneného Roberta Bareša a vzadu jeho bratranca Václava. Milan ležal pod zadnými sedačkami – mŕtvy.

Sfalšované dôkazy

Navonok sa mohlo zdať, že celá dráma dopadla dobre. Študentov sa podarilo zachrániť, odniesol si to len autobus a jeden z únoscov za to zaplatil životom. Pohraničníci, ktorí zasahovali, dostali vyznamenanie. Činila sa i propaganda.

Zostal však jeden problém – Jan Novák, nevinná obeť. Kto ho zastrelil – zločinci alebo pohraničníci?

Na to, čo sa vtedy stalo, existujú dva pohľady, a nebyť pádu komunistického režimu, pravdu by sa už asi nikto nedozvedel. Socialistické úrady si totiž boli vedomé, že ide o citlivú vec, a tak sa postarali, aby sa okolnosti prípadu ututlali. Vyšetrovanie prevzala Štátna bezpečnosť (ŠtB), ktorá sfalšovala dôkazy a ovplyvňovala svedkov.

Pohraničná stráž totiž nielen že nepostupovala podľa predpisov, ale priamo ich porušila. V prípade, že zlyhá vyjednávanie, mala unesený dopravný prostriedok prepustiť, aby neohrozila život rukojemníkov. So zahraničím potom mala rokovať o ich návrate.

Bolo jasné, že keby bol autobus prešiel do západného Nemecka, Jan Novák by sa bol v zdraví vrátil k rodine. Pohraničníci však nedodržali postup, pretože mali príkaz za akúkoľvek cenu, nehľadiac na prítomnosť nevinného človeka, zabrániť úteku na Západ.

Ako je dnes už známe, zo zranení na vodičovom tele bolo jasné, že ho nezasiahli zozadu, ako sa to oficiálne deklarovalo, ale spredu. Neusmrtili ho teda Barešovci, ale strážnici.

"Smrtiace strely prileteli spredu, t. j. od pohraničníkov. Veľkosť vstrelu zodpovedá kalibru samopalov používaných Pohraničnou strážou. Je technicky nemožné, aby vodiča sediaceho za volantom usmrtil niektorý z únoscov,“ uvádza sa v správe českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, ktorá sa odvoláva na záznam z pitvy Jana Nováka.

Podraz Štátnej bezpečnosti

Aj Václav Bareš upozornil, že so streľbou začali pohraničníci, pričom zasiahli šoféra. „Vystrieľali azda tri zásobníky. Ja som dostal štyri zásahy. Mal som poranenú chrbticu, ruku, rameno. Prišiel ku mne vojak a pýtal sa, či ma má doraziť. Niekto mu niečo povedal a ja som sa prebudil v nemocnici,“ zdôveril sa Václav Bareš.

Takto však svedčil až pred súdom v roku 2006. Pri vyšetrovaní po únose spolu s Robertom postupne menili výpovede. Pristúpili na návrh ŠtB, ktorá im prisľúbila, že sa vyhnú trestu smrti, ak vinu za smrť Nováka vezmú na seba.

Autor: YouTube

A tak na súde tvrdili, že šoféra zabil Milan. Mal tiež spustiť streľbu na pohraničníkov, ktorí mu odpovedali, pretože sa bránili. Keďže Milan pri zásahu zahynul, nemal kto namietať.

ŠtB však bratrancov podviedla, sľub nedodržala. Taký zločin si žiadal tvrdé tresty. Bolo treba ukázať, že socialistická spoločnosť nijaký terorizmus nestrpí. Barešovcom dohoda s ŠtB nepomohla – Roberta odsúdili na trest smrti a obesili, Václav dostal 25 rokov väzenia. Čo sa týka vdovy po Novákovi, jej žiadosť o odškodnenie vrchnosť zamietla.

Prípad sa znova otvoril až po revolúcii v roku 1992, keď ministerka spravodlivosti Dagmar Burešová obnovila konanie. Súd pôvodné rozsudky označil za neprimerané a znížil ich – Václavovi na 11,5 roka, Robertovi posmrtne na 14,5 roka.

Rodina zastreleného vodiča sa však spravodlivosti nedočkala ani po páde totality. Niekoľko dôstojníkov, ktorí sa mali zodpovedať za zbabraný zásah a smrť Nováka, sa súdu vyhli pre údajné premlčanie, hoci právnici protestovali, že to sa na takéto skutky nevzťahuje.

A Šádek? Toho napokon aj začali stíhať, no keď sa mal v roku 2008 znova postaviť pred súd, obhajoba sa odvolala na jeho vážny zdravotný stav, a tak proces prerušili. Zomrel v roku 2015 ako 93-ročný. Napriek výhradám ho pochovali slávnostne, s vojenskými poctami.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#autobus #rukojemnícka dráma #únos
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky krémový

Dôkaz lásky krémový

36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk