Text dokumentu je veľmi stručný, môžeme ho uviesť doslova a do písmena – s dobovým „poameričteným“ slovníkom i gramatikou – hneď na úvod nášho rozprávania:
,,Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska. Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec. Česko – slovenský štát bude republikou, jeho Konštitúcia bude demokratická. Organisacia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spoj. Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená. Podrobné ustanovenia o zariadení česko – slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom."
Šesť viet a dosť. Podobná stručnosť v záväznom dokumente však býva dvojsečná – umožňuje totiž množstvo rozdielnych až protichodných interpretácií. To sa neskôr stalo najmä s druhým a posledným ustanovením dohody.
Ale nepredbiehajme. Listinu podpísali predstavitelia Slovenskej ligy, strešnej organizácie našich krajanských spolkov v USA, Českého národného združenia, Zväzu českých katolíkov (to boli zase krajanské spolky Čechov) a T. G. Masaryk, predseda Česko-slovenskej národnej rady so sídlom v Paríži (to bol zase ústredný orgán zahraničného odboja). Pod dohodou sú takmer tri desiatky podpisov, na prvých miestach sa však skvejú podpisy Alberta Mamateya a TGM.
Mamatey bol vtedy už ôsmy rok predsedom Slovenskej ligy a zrejme nie je náhoda, že text dohody bol vyhotovený v slovenčine a že dve zo šiestich ustanovení sa týkajú len Slovenska a Slovákov, zatiaľ čo špeciálne českých krajín a Čechov sa netýkalo ani jedno. Text mal viacerých spoluautorov z oboch strán, Masaryk s Mamateyom patrili medzi hlavných, dohode však očividne prikladali rozdielny význam a spájali s ňou odlišné očakávania.
Prekvapuje, že v 650-stránkovom diele Svetová revolúcia, v ktorom Masaryk spomína na svoje pôsobenie v rokoch 1914 – 1918, venuje samotnej Pittsburskej dohode sotva jednu stránku. Kniha vyšla prvýkrát v roku 1925 a riadky o dohode autor (už s aureolou „prezidenta osloboditeľa“) písal aj s ohľadom na vtedajšie diskusie medzi „autonomistami“ a „centristami“. A tak tvrdil, že dohodu podpísal v snahe upokojiť „malú slovenskú frakciu, ktorá snívala o bohvieakej samostatnosti Slovenska“. O tej sa podľa neho nedalo ani vážne rokovať, preto sa našlo kompromisné riešenie, zakotvené práve v Pittsburskej dohode, požadujúce pre Slovensko „vlastnú administratívu, snem a súdy“.
Čo tieto slová vlastne znamenali? Podľa Jana Rychlíka, historika česko-slovenských vzťahov z Karlovej univerzity v Prahe, pojem „vlastný snem“ si bolo možné vykladať dvojakým spôsobom: buď ako zákonodarný orgán s obmedzenou právomocou pre Slovensko, ktorý by pôsobil popri ústrednom celočeskoslovenskom parlamente, alebo ako výsadný orgán, ktorý by bol partnerským zákonodarným zborom podobného parlamentu českého.
A Masaryk sa zrejme prikláňal k prvému výkladu a nepovažoval slová o vlastnom sneme za požiadavku politickej samosprávy, lebo na inom mieste Svetovej revolúcie píše: „Súdni predáci Slovákov chápali, že územná autonómia by Slovensku nič dobré nepriniesla.“ Prečo nie? A ktorí predáci? To už nerozvádzal. Navyše, Pittsburská dohoda bola podľa neho len „lokálna zmluva“ medzi americkými občanmi, aj keď išlo o krajanov. Za podstatné preto označil jej posledné ustanovenie: o konečnom usporiadaní spoločného štátu Čechov a Slovákov mali rozhodnúť až ich legálni zástupcovia doma.
S odstupom siedmich rokov od podpísania Pittsburskej dohody ju Masaryk charakterizoval len ako „jeden z programov“ spolupráce Čechov a Slovákov a dosiahnutia ich jednoty. Veľkú mienku zrejme nemal ani o Slovenskej lige, keď v knihe poznamenal, že úrady Spojených štátov schválili jej stanovy až v máji 1919. Pre odporcov slovenskej autonómie to bol neskôr ďalší argument na spochybňovanie záväznosti Pittsburskej dohody – veď ju predsa uzatvárala oficiálne neuznaná organizácia.
S Čechmi, ale ako rovný s rovným
Načo vôbec bola Masarykovi takáto dohoda? Pôvodne sa zrejme ani nechystal niečo podpisovať. Začiatkom mája 1918 pricestoval do USA s úmyslom zaistiť prepravu česko-slovenských légií z Ruska (cez Vladivostok) do západnej Európy a získať súhlas vlády Spojených štátov na oficiálne uznanie „svojho“ hnutia za nezávislosť. Uvedomoval si však dôležitosť podpory zo strany emigrantských organizácií Čechov a Slovákov pred schôdzkou s vládnymi predstaviteľmi Spojených štátov.
Masaryk cestoval do USA z Japonska cez Kanadu a postupne navštívil aj krajanov v Chicagu a v Pittsburghu. Chicago bolo vtedy počtom Čechov druhým najväčším mestom po Prahe a v Pittsburghu žilo v roku 1918 viac Slovákov ako v Bratislave. Znie to neuveriteľne, ale tretina slovenského národa sa medzitým vysťahovala za prácou do Spojených štátov a našla tam novú vlasť!
Krajania pripravili Masarykovi v uliciach oboch amerických miest srdečné privítanie. Niektorí predstavitelia slovenských spolkov však vyjadrili obavy z možnej „čechizácie“ Slovákov: „Preč od Maďarov, ale nie do českej podradenosti, chceme sa pripojiť k Čechom za rovnakých podmienok.“ To vyhlásil Igor Daxner, ktorý sa podobne ako ďalší Slovák Michal Bosák presadil v americkom bankovníctve.
Keď sa Masaryk napočúval podobných rečí, „sadol si a načrtol plán, aké ciele by mali české a slovenské organizácie sledovať“. Tak na to aspoň spomínal Victor Mamatey, syn predsedu Ligy. Ale vtedy už predsa tri roky existovala Clevelandská dohoda, ktorá takýto plán obsahovala, a Masaryk o nej dobre vedel! Čo to bolo za dohodu?
Americkí Slováci a Česi sa v októbri 1915 takpovediac zmluvne zaviazali, že budú podporovať vznik Československa a zahraničný odboj. Clevelandská dohoda vychádzala z ústavného systému Spojených štátov a obsahovala päť heslovitých ustanovení – požiadaviek. Okrem štátnej nezávislosti a federatívneho usporiadania ešte všeobecné volebné právo a demokratickú formu vlády. "Tvorili by sme s Čechmi jeden štátny federatívny celok, ale okrem toho by sme mali svoju samosprávu, do ktorej by sa nám bratia Česi nesmeli pliesť,“ vysvetľoval vtedy Albert Mamatey členom vedenia Ligy. "Práve tak, ako Illinois alebo Pensylvánia sa nemôžu a nesmú pliesť do vnútorných záležitosti štátu New York.“
Masaryk mal krajanov k uzavretiu podobnej dohody nabádať, s jej výsledným obsahom však nebol spokojný. O niekoľko mesiacov neskôr písal Edvardovi Benešovi: „Slováci v Amerike majú plán fantastický, Čechy a Slovensko majú byť v pomere dualizmu.“ Slovo „fantastický“ vyjadrovalo zrejme odmietavý postoj TGM k myšlienke česko-slovenskej federácie. V Pittsburskej dohode sa preto federatívne usporiadanie ČSR už nespomína, zato je tam ustanovenie o vlastnom sneme Slovenska.
Zopakujme si: pre Masaryka bolo v tej chvíli dôležité nejako upokojiť radikálnejšiu časť amerických Slovákov a pred stretnutím s najvyššími predstaviteľmi USA demonštrovať, že slovenskí krajania rovnako ako českí sú za vznik jednotného československého štátu. No nielen to. Masaryk potreboval mobilizovať aj širšiu americkú verejnosť a cez ňu vplývať na prezidenta USA. „Jedným z prvých krokov na tejto ceste bola práve Pittsburská dohoda, ktorú hneď po podpísaní dali do tlače, aby Američania videli, že československá otázka existuje,“ tvrdí Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.
Vtedajší prezident Woodrow Wilson sa totiž stále nezmieril s myšlienkou, že by Rakúsko-Uhorsko malo zaniknúť, a neopúšťali ho obavy, že na mieste podunajskej monarchie sa v strednej Európe môže vytvoriť druhý roztrieštený Balkán. Proti rozpínavému Nemecku tam chcel mať v budúcnosti pevnú hradbu. Ešte aj začiatkom roku 1918 v známom 14-bodovom programe mieru a povojnového usporiadania v Európe si Wilson predstavoval, že Rakúsko-Uhorsko stačí demokratizovať a liberalizovať.
Tejto ilúzie ho bolo treba zbaviť…
Namiesto Slovákov českí slovakofili
Už o štyri dni po podpísaní Pittsburskej dohody sa Masaryk stretol s americkým ministrom zahraničných vecí Robertom Lensingom a potom aj s prezidentom Wilsonom. Podľa amerického historika českého pôvodu Josefa Kalvodu zohrali v tom hlavnú úlohu skôr úspechy česko-slovenských légií v Rusku, ich povstanie proti „červeným“ v Čeľabinsku a obsadenie Transsibírskej magistrály, než Pittsburská dohoda. Aj Kováč si myslí, že Wilson prijal Masaryka najmä preto, že ho zaujímali informácie z Ruska, ktorými ten disponoval. „Dostali sa síce aj k československej otázke, ale Wilson mu povedal: som americký presbyterián a my slovo držíme – čo raz povieme, to nemeníme.“
A tak sa stalo, že kým Veľká Británia uznala (ústami svojho šéfa diplomacie) právo československého ľudu na samostatnosť už v máji 1918 a Francúzsko o mesiac neskôr, Spojené štáty s tým otáľali až do začiatku septembra 1918. Vtedy už Rakúsko-Uhorsko bolo úplne v politickom područí Nemecka, a len slepý nevidel, že obe monarchie sa rútia do záhuby, svetovú vojnu prehrajú. Nezvyčajne dlhé vyčkávanie americkej vlády i samotného prezidenta však Masaryk pripisoval najmä ich austrofilstvu…
Kedy sa o podpísaní Pittsburskej dohody dozvedela domáca verejnosť? Po zverejnení prvomájovej svätomikulášskej rezolúcie začali úrady v Uhorsku s perzekúciami proti akýmkoľvek prejavom panslavizmu a sympatií s myšlienkou česko-slovenskej jednoty. Napriek tomu sa 24. mája 1918 konala v Martine u predsedu Slovenskej národnej strany Matúša Dulu tajná porada, na ktorej sa zúčastnilo 25 pozvaných osobností. Prirodzene, o Pittsburskej dohode ešte vtedy nemohli vedieť, diskutovali však aj o ďalšom smerovaní slovenskej politiky. Hlavná otázka už vtedy znela tak: pôjdu Slováci naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi? Andrej Hlinka na porade predniesol pamätné slová: „Sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“
Predsedníctvo SNS potom prijalo uznesenie: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje ( nárokuje si – pozn. red.) pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“
Predsedníctvo zároveň poverilo Dulu, aby o tom vyrozumel partnerov v Prahe. S istotou nevieme, či sa tak naozaj aj stalo a či na prelome jari a leta 1918 už tam poznali aj obsah Pittsburskej dohody. Lebo aj v Čechách a na Morave sa po tzv. divadelných slávnostiach začal pohon na „separatistov“, ktorí boli v spojení s Masarykom a so zahraničným odbojom. V tamojších politických kruhoch však už vrcholili prípravy na zriadenie Národného výboru československého, ktorý by politicky reprezentoval oba národy a prevzal moc v prípade rozpadu Rakúsko-Uhorska.
V júni 1918 prebiehali diskusie o zložení tohto orgánu a o jeho najbližších úlohách. Keď Národný výbor 13. júla vznikol, mal vyše tridsať členov, ale ani jedného Slováka! Predsedom sa stal známy český politik Karel Kramář, budúci prvý premiér ČSR. V ten istý deň sa výbor obrátil s výzvou k „národu československému“, o Slovákoch alebo o slovenčine v ňom nebolo ani zmienky. Autori vyhlásenia vyjadrili presvedčenie, že „za Národným výborom československým stojí celý národ náš ako jednoliata oceľová hradba“. Pritom pre väčšinu Slovákov bol vtedy Kramář i ďalší členovia Národného výboru neznáme osoby.
O štyri dni neskôr napísal český znalec Slovenska Karel Kálal list Kramářovi a nesmelo sa pýtal, či by nemal pribrať do výboru aj nejakého Slováka „alebo aspoň slovakofila“? Dával na výber tri mená: prof. Jaroslava Vlčka, Antona Štefánka a Josefa Rotnagla (slovakofila).
Kálal zároveň Kramářovi navrhoval, aby Národný výbor dal najavo, že Česi „doprajú“ Slovákom v budúcom štáte sebaurčenie a že sa Slovákom „ponechá“ slovenčina. „Takýmto vyhlásením si Slovákov získame pre jednotu,“ ubezpečoval Kálal a odvolal sa na list Andreja Kmeťa, známeho národovca z Martina, ktorý písal, že Slováci majú dvoch nepriateľov: „z jednej strany Maďarov, z druhej – Čechov a oba ich vraj chcú odnárodniť“.
Kramářovu odpoveď nepoznáme, pri Národnom výbore sa síce utvoril tzv. Slovenský komitét, ale Slovákov v ňom zastupovali štyria českí slovakofili (vrátane Kálalom navrhovaného Rotnagla). Slovenského politika, konkrétne Vavra Šrobára, oddaného Masarykovi, prizval pražský Národný výbor k spolupráci až v prevratových októbrových dňoch. Pravdu má asi český historik Jan Galandauer, keď tvrdí, že na politické zastúpenie Slovákov sa v lete 1918 jednoducho nemyslelo…
Nebezpečné slovo „autonómia“
Pittsburská dohoda zapadla vo virvare hektických udalostí, spojených s ukončením svetovej vojny a rozpadom Rakúsko-Uhorska. Dostala sa do tieňa Washingtonskej deklarácie z 18. októbra 1918, vyhlásenej už pod vplyvom oficiálneho uznania zahraničného odboja a jeho vedenia americkou vládou. Česko-slovenská národná rada sa stávala „dočasnou zahraničnou vládou“, Masaryk deklaráciu podpísal už ako predseda ministerskej rady a minister financií, Beneš ako minister zahraničných vecí a vnútra a generál Štefánik ako minister národnej obrany.
Washingtonská deklarácia sa podobne ako Pittsburská dohoda prihlásila k ideálom modernej demokracie, k zásadám „skutočnej rovnosti národov“, navyše vytýčila ďalekosiahle sociálne a hospodárske reformy v budúcom samostatnom štáte, chýbala v nej však akákoľvek zmienka o slovenskej samospráve alebo o slovenčine. Slovensku sa venoval v rozsiahlom texte vlastne jediný odsek: „Požadujeme pre Čechov právo, aby boli spojení so svojimi slovanskými bratmi zo Slovenska, kedysi súčiastky nášho národného štátu, odtrhnutej neskôr od nášho národného tela a vtelenej do uhorského štátu Maďarov… atď.“
Píše sa tam už len o „československom národe“, čo v danom momente bolo aj pochopiteľné. Masaryk nemohol od Wilsona požadovať – navyše v mene národného princípu! – rozbitie mnohonárodnostného Rakúsko-Uhorska a na jeho mieste zriadenie iného mnohonárodnostného štátu. Išlo najmä o to, zmeniť pomer Čechov voči nemeckej, 3-miliónovej menšine vnútri budúceho štátu Problém nastal, keď vydávanie Čechov a Slovákov za jeden národ pokračovalo aj po vzniku nového štátu. A prečo sa tak dialo? „Na českej strane to bolo často presvedčenie, že Česi a Slováci sú jedným národom, na slovenskej strane išlo skôr o účelovú konštrukciu, od ktorej sa malo upustiť, len čo splní svoje poslanie,“ myslí si Rychlík. „Z českého hľadiska sa táto doktrína mala stať trvalým základom trvalej existencie.“
V Martinskej deklarácii, ktorou sa zástupcovia všetkých slovenských politických strán prihlásili k československému štátu, niet ešte zmienky ani o Pittsburskej dohode, ani o autonómii pre Slovensko. A slovenský národ sa deklaruje ako „čiastka“ jednotného česko-slovenského národa (na tej pomlčke niektorí deklaranti trvali).
„Otázku autonómie prerokovali slovenskí predstavitelia aj v Martine na známom zhromaždení 30. októbra 1918,“ upozorňuje Dušan Kováč. „Bol tam návrh deklarácie od Emila Stodolu, ktorý obsahoval požiadavku slovenskej autonómie v rámci nového štátu. Ale v diskusii sa všetci vrátane Andreja Hlinku uzhodli, že to nie je aktuálna otázka. Lebo keby vtedy vyšli s požiadavkou autonómie, tak torpédujú československý štát, ktorý ešte iba vznikal.“
Hlinkovi sa Pittsburská dohoda dostala do rúk až rok po jej uzavretí, keď do Československa zavítala delegácia Slovenskej ligy. V životopisnej knihe o Andrejovi Hlinkovi (vyšla v roku 1934) to tvrdil jeho žiak Karol Sidor: Ako zapôsobil text dohody na jeho učiteľa? „Naplnila ho sebavedomím, veď bojoval za to isté, čo prezident T.G. Masaryk zoštylizoval a podpísal, sľubujúc americkým Slovákom, že Slovensko bude mať svoj snem.“
Odvtedy sa dohoda z Pittsburghu stala silnou zbraňou Hlinku, ľudákov, všetkých autonomistov v politickom boji. Už v septembri 1919, keď sa Hlinka tajne, na poľský pas, dostal na mierovú konferenciu v Paríži, rozdával narýchlo rozmnoženú listinu delegáciám víťazných mocností a „domáhal sa Čechmi sľúbenej samosprávy“ (Sidor).
Beneš ako vedúci československej delegácie telegrafoval o tom Masarykovi a pýtal sa, ako má postupovať. „Pittsburskú konvenciu som uzavrel ešte ako predseda Národnej rady, ale s výhradou, že posledné slovo budú mať skutoční slovenskí zástupcovia doma,“ odpovedal Benešovi Masaryk. „Títo združení v Slovenskom klube (poslanecký klub v parlamente ČSR – pozn. red.) sa vyslovili v prospech nedeliteľnosti Československej republiky, a to vrátane Hlinku, čiže on sám takisto anuloval spomínanú dohodu.“
Nešlo však o nedeliteľnosť či celistvosť republiky, ale o jej vnútorné usporiadanie. Je zrejmé, že hneď po vzniku ČSR sa o nejakej slovenskej samospráve dalo iba snívať. Všetka administratíva na Slovensku bola vtedy ešte v rukách Maďarov a maďarónov. V lete 1919 vtrhli na Slovensko červené gardy Bélu Kuna, s úmyslom vrátiť ho do lona veľkého Uhorska. Veľa nechýbalo a stane sa opäť Felvidékom. Ale nestalo sa. A keď o čosi neskôr prišla do Prahy spomínaná delegácia Slovenskej ligy a zisťovala, kedy sa ustanoví slovenský snem, dostala odpoveď, že bude všetko, ale postupne.
Pacta sunt servanda
Rozhodujúca bola v tomto ohľade Ústava ČSR, ktorú Revolučné národné zhromaždenie – ako sa vtedy volal parlament ČSR – prijalo 29. februára 1920. Neobsahovala však nič o vlastnom správnom systéme ani o vlastnom zákonodarnom orgáne a vlastnom súdnictve na Slovensku. Ústava dokonca stanovila, že „československý jazyk“ sa stane oficiálnym na celom zemí ČSR. Čiže Pittsburská dohoda akoby ani neexistovala. Akoby neplatilo jedno zo základných pravidiel prirodzeného civilného i medzinárodného práva Pacta sunt servanda (Dohody treba zachovať).
Súčasná americká historička Mary Heimannová píše, že veľa Slovákov oprávnene videlo v takejto ústave plán „československej“ asimilácie, „zákerný prostriedok podobný maďarizácii, na popretie ich vyhranenej slovenskej identity“.
Ako je potom možné, že ústavu jednomyseľne schválili aj všetci slovenskí členovia parlamentnej snemovne? Vraj to boli väčšinou evanjelici, ktorým tam nič neprekážalo, ale veď v parlamente zasadalo i šesť katolíkov – poslancov za Slovenskú ľudovú stranu Andreja Hlinku! Tí sa síce v rozprave opakovane dovolávali prijatia slovenskej autonómie v duchu ustanovení Pittsburskej dohody, nakoniec sa však „v záujme jednomyseľnosti“ podpísali pod pôvodný text ústavy, pravda s nechuťou, a „neskrývali, že svoju podporu takejto ústave považujú iba za dočasnú“ (Kalvoda).
Mnohé sa dá vysvetliť zložitou povojnovou dobou, ale neskôr sa pomery v strednej Európe predsa stabilizovali. Čechoslovakisti sa snažili spochybniť platnosť dohody: veď ju v Pittsburghu signatári podpísali nie 30., ako sa dlho tvrdilo, ale až 31. mája 1918, a aj záhlavie jej dali dodatočne. Ďalší poukazovali na vonkajšie hrozby, častý argument Prahy znel: ak dáme autonómiu Slovákom, budú ju chcieť aj Nemci, a to by bolo zlé. Nasledoval vznik autonomistického hnutia, rast odstredivých tendencií a v konečnom dôsledku to viedlo až k rozpadu štátu. Lebo vyhlásenie autonómie Slovenska 6. októbra 1938 prišlo neskoro, keď spoločnému štátu už zvonil umieračik.
Skrátka, politické elity prvej republiky národnostnú otázku zjavne nedocenili. A nezvládli ju. To však vôbec neznamená, že tie dve desaťročia spolužitia Slovákom nič dobré nepriniesli, naopak, Slovensko zaznamenalo výrazný kultúrny a civilizačný vzostup. Nadlho však zostal v srdci osteň, trpký pocit, že vám nedôverujú, že vás nemajú za rovných, či dokonca svojprávnych, a chcú vás neustále vodiť za ručičku.
Hľa, čo dokáže narobiť jedna nezachovaná dohoda, jedna zahodená šanca…
