Poprava sa konala 8. júna 1918 o druhej popoludní za mestom, na starej srbskej strelnici obkolesenej niekoľkými násypmi na zachytávanie striel. Miesto sa nazýva Stanovljanske pole, dnes je tam známy hipodróm.
Poprava mala mať aj „výchovný“, presnejšie odstrašujúci charakter, preto odsúdených eskortovali cez Kragujevac za zvukov bubnov a obyvateľov mesta nútili, aby sa tomuto smutnému sprievodu a dokonca aj exekúcii prizerali priamo na Stanovljanskom poli.
Na mieste popravy rozdelili odsúdených do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, druhá si kľakla. Ešte raz im prečítali rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn podplukovníka Artura Marxa sa popravná čata priblížila k prvému radu na desať metrov. Zaznel povel „páľ“. Takto stroho opisuje masaker Miloslav Čaplovič z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Historik sa musí držať overených faktov.
Foto: POLITIKA R.S.
Prípad však medzitým obrástol legendami, ktoré čiastočne čerpali zo svedeckých výpovedí ľudí, prizerajúcich sa poprave z diaľky. Napríklad istá Kaťa Mandžarevičová, vtedy 16-ročná, po vojne rozprávala, že počula niektorých odsúdencov, ako krátko pred výstrelmi kričali: „Našu smrť draho zaplatíte, vrahovia!“ Ďalší svedkovia začuli aj iné výkriky: „Za nami idú bratia Slovania, Srbi, ktorí nás pomstia!“ Táto veta sa o šesť rokov neskôr objavila aj na pamätníku popraveným v Kragujevci, vyryli ju na zadnú stranu.
Podľa svedkov popravy vojaci telá popravených povyzliekali, hodili do dvoch veľkých vykopaných hrobov a zasypali vápnom. „Ešte v ten večer moja mamka aj iné ženy priniesli na hroby kvetiny,“ spomínala Mandžarevičová.
Karanténa pre navrátilcov z Ruska
Koho to zastrelili na Stanovljanskom poli, osemsto kilometrov od domova? Všetci popravení boli vojaci náhradného práporu 71. Trenčianskeho pešieho pluku, nazývaného aj drotárskym regimentom. Príslušníci toho pluku totiž pochádzali prevažne z vtedajšej Trenčianskej, Turčianskej a Oravskej župy, kde sa mnohí pred vojnou živili drotárstvom.
Dnes platí iné samosprávne usporiadanie, podľa neho viac popravených pochádzalo zo Žilinského ako z Trenčianskeho kraja. To však nie je podstatné, pluk sa nazýval trenčianskym najmä preto, že od roku 1882 sídlil v Trenčíne, v tamojších Fridrichových kasárňach.
Ako sa dostal jeho náhradný prápor do Kragujevca, len 135 kilometrov od Belehradu? Už piaty rok zúrila vojna, pričom veľká, celosvetová, vyčerpávajúca všetky zúčastnené strany. Cisársky a kráľovský peší pluk z Trenčína doplnili najprv ôsmimi tisíckami záložníkov a v auguste 1918 postupne poslali na východný front. Pluk sa zúčastnil bojov v Karpatoch, a práve tam sa dostala do ruského zajatia väčšina slovenských vojakov.
Zvyšok 71. pluku vojenské velenie stiahlo koncom januára 1915 z prvého sledu armády na oddych a doplnenie. Od jari 1915 do jesene 1916 potom obnovený pluk viedol ťažké boje v Haliči a potom ho presunuli aj s celou 14. pešou divíziou na taliansky front. Približne v tom čase časť 71. pluku – jeho náhradný prápor – sa presunul zo Szászvárosu v Sedmohradsku do srbského Kragujevca. Čím sa zaoberali náhradné prápory v c. k. armáde? Vystrojovali a cvičili mužstvo v zálohe a vycvičenými záložníkmi doplňovali bojové stavy materských plukov na fronte.
Trenčiansky pluk vtedy bojoval na strednom úseku (tzv. sočskom) talianskeho frontu. Ako uvádza Čaplovič, v jeseni roku 1917 nasadili „drotárov“ do veľkej nemecko-rakúskej ofenzívy. Podarilo sa im prepraviť na druhý breh rieky Piavy, prekonať tri obranné pásma protivníka, zajať 1 200 talianskych vojakov, ale po ôsmich dňoch sa nástup skončil krachom, jednotky museli ustúpiť späť za Piavu a jej vody sa sfarbili ľudskou krvou. Straty na životoch i počty zranených boli obrovské, odvtedy aj medzi vojakmi v náhradnom prápore zavládol ešte väčší strach z odoslania na taliansky front.
V decembri 1917 sa v poľskom Brest-Litovsku (dnešný Brest v Bielorusku) začali separátne mierové rokovania medzi Leninovým Ruskom, Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Mierovú zmluvu síce podpísali až 3. marca 1918, ale východný front sa už predtým začal rozpadávať. Najmä Berlín to rýchlo využil a začal svoje divízie vo veľkom presúvať na západný front, Viedeň zase posilňovala svoje pozície na talianskom fronte.
Súčasťou Brestlitovského mieru bola aj dohoda o výmene zajatcov, na jej základe prijal 71. pluk do júna 1918 okolo 2 400 navrátilcov. Väčšinou to boli vojaci, ktorí padli do ruského zajatia ešte počas zimných bojov v Karpatoch pred tromi rokmi. V Rusku zažili februárovú revolúciu, ktorá zvrhla cára, i októbrovú revolúciu, ktorá znamenala víťazstvo boľševikov. Velenie rakúsko-uhorskej armády si to uvedomovalo, preto všetkých navrátilcov posielalo do „karantény“.
Mechanizmus jej fungovania objasňuje Jana Zaťková z Vojenského historického ústavu: „Po príchode na územie monarchie museli prejsť preberacími stanicami, odkiaľ ich posielali do táborov, kde absolvovali tzv. disciplinárne doškoľovanie a pešiacky dril. Potom ich odosielali k náhradným práporom jednotiek, kde v rámci tzv. ospravedlňovacieho konania museli vysvetliť, prečo a za akých okolností padli do zajatia. Až potom dostali štvortýždňovú dovolenku, po ktorej museli opäť nastúpiť do náhradného práporu. Odtiaľ viedla ich cesta späť na front.“
Takouto prestupnou stanicou pre navrátilcov 71. pluku bol Kragujevac, tamojší náhradný prápor. Zostavili z nich sedem stotín (rôt), ktoré mali podľa plánu 10. júna 1918 vystriedať vojakov pluku bojujúcich na Piave. O tomto úseku sa už napočúvali dosť, aby vedeli, do akého pekla ich velitelia posielajú. Preto sa to v nedeľu 2. júna rozhodli riadne zapiť v miestnych putikách. Peňazí mali dosť, v ten deň sa vyplácal žold, mimoriadne o desať dní skôr ako zvyčajne, navyše spolu so slúžnym za mesiace strávené v zajatí.
Večierka v kasárňach bola o deviatej, a napriek tomu, že chlapi sa v uliciach Kragujevca riadne potúžili, vrátili sa väčšinou včas. Pešiak Martin Riljak však zmeškal večierku takmer o pol hodiny a vracal sa so spevom. Nasledoval konflikt s rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby. Pobil sa s ním, pridali sa ďalší oneskorenci a z nenápadnej iskry vzbĺkol požiar. Na povrch vyvrelo všetko, čo sa nakopilo a nabolelo za roky vojny.
…lebo dnes poobede ma zastrelia
Pri opise kragujevskej vzbury sa síce jednotlivé zdroje v detailoch líšia, v tom podstatnom sú však zajedno. K oneskorencom sa čoskoro pripojili ďalší vojaci náhradného práporu, väčšinou navrátilci z ruského zajatia. Vylomili skrine s puškami a nábojmi, zmocnili sa aj niekoľkých guľometov. V noci z 2. na 3. júna prepadli neďalekú železničnú stanicu a prerušili telefonické spojenie. Nevšimli si však, že zbitý šikovateľ Bednár sa medzitým prebral a utekal informovať o vzbure jedného z veliacich dôstojníkov Ervina Deutscha. Ten dal nastúpiť pohotovosť, vzbúrenci ju však odzbrojili a Deutscha postrelili.
Vzbúrenci vtrhli do kancelárií práporu, zničili štábne dokumenty a zmocnili sa pokladnice, z ktorej ukoristili 110-tisíc korún. Nenašli však ostrú muníciu, len debničky s cvičnými nábojmi. Vzápätí začal konať veliteľ náhradného práporu podplukovník Artur Marx. Tu treba povedať, že hoci mužstvo celého 71. pluku „drotárov“ tvorili z 80 percent vojaci slovenskej národnosti, dôstojníci boli prevažne Rakúšania. A ako veliaca reč sa používala nemčina, hoci Pešť už dlhšie žiadala Viedeň, aby v uhorských plukoch sa povely v boji vydávali v maďarčine.
Nuž tento Marx povolal na potlačenie vzbury jednotku dragúnov 7. delostreleckého pluku, ktorá bola súčasťou posádky. „Hodinu a pol po polnoci už bol vyčistený od vzbúrencov stred mesta a začal sa útok na kasárne,“ konštatuje Čaplovič. „O piatej hodine boli kasárne obsadené a vzbura potlačená.“
Piati účastníci vzbury padli, traja utrpeli zranenia, previezli ich do nemocnice. Velenie hneď začalo s vyšetrovaním. Hľadali organizátorov nepokojov. Hoci vzbura vznikla živelne, podľa hlásení agentov vrenie v prápore malo svojich pôvodcov a v kritickom okamihu sa našli prirodzené autority, ktoré viedli ostatných vzbúrencov. Vari mali medzi sebou aj udavačov? Dokonca niekoľkých, ako zistil historik Marián Hronský, autor dosiaľ v mnohom neprekonanej monografie o kragujevskej tragédii. „Táto okolnosť prekvapila i vojensko-súdnu vyšetrovaciu komisiu,“ dodal nemilosrdne.
Medzi možnými iniciátormi vzbury sa najčastejšie spomínalo meno 28-ročného navrátilca Viktora Kolibíka z Dlhého Poľa (dnes okres Žilina). Mal najvyššiu hodnosť (rotný), vyznamenania z predchádzajúcich bojov, bol ženatý, otec jedného dieťaťa. Okrem toho sa uňho našlo najviac z odcudzenej sumy, až 30-tisíc korún.
Mimochodom, načo boli vzbúrencom ukoristené peniaze, ktoré si po lupe rozdelili? Predpokladá sa, že ich chceli použiť pri úteku. A kam sa chystali utiecť? Je to iba ďalšia nepotvrdená hypotéza, podľa ktorej vzbúrenci mali spojenie s komitáčami, srbskými odbojármi v lesoch okolo Kragujevca, kde vytvárali partizánske oddiely (tzv. zelené kádre) a napádali jednotky okupantov. Nie je dokonca vylúčené, že niektorí účastníci vzbury sa zachránili útekom ku komitáčom, o čom by mohol svedčiť rozkaz velenia rakúsko-uhorskej armády na území Srbska z 10. júna 1918: „Proti jednotlivým vzbúrencom, ktorí sa ukrývajú v lesoch okolo Kragujevca a ešte neboli zadržaní,“ uvádzalo sa v rozkaze, „sa na základe zatykača postupuje so všetkou prísnosťou zákonov.“
Mimoriadny vojenský (stanný) súd začal zasadať na Oblastnom veliteľstve c.¤k. armády 6. júna a predstúpilo predeň 81 obžalovaných. Ako ich vybrali spomedzi niekoľkých stovák vzbúrencov? Legenda hovorí, že odpočítaním nastúpených navrátilcov, buď každého desiateho, alebo dokonca každého tretieho z radu. Tak sa to zobrazuje napríklad aj v ináč skvelom na svoju dobu Bielikovom filme Štyridsaťštyri. Podľa legendy, ale aj niektorých historikov, si to podplukovník Marx nakoniec rozmyslel a o počte obžalovaných rozhodli prehliadky pušiek – vyšetrovatelia zisťovali, z ktorých sa strieľalo – a svedecké výpovede.
Podľa stanného práva mal mimoriadny súd len dve možnosti – buď obžalovaných oslobodiť, alebo odsúdiť na hrdelný trest zastrelením. Rozsudok smrti sa nakoniec ušiel štyridsiatim štyrom. Vyniesli ho na hlavnom pojednávaní v sobotu 8. júna dopoludnia. Ich pozostalým okamžite zastavili vyplácanie vojenskej podpory.
Popravovalo sa ešte v ten istý deň o druhej poobede. Medzitým dostali odsúdení ešte možnosť napísať listy na rozlúčku najbližším. 23-ročný vojak Ján Pittner z Trenčianskych Teplíc vedel písať, a tak ju využil: „Drahá mamička,“ napísal, „ja, ich syn Janko, sa odoberám od svojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo ma 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!“
Oblastné veliteľstvo malo iné starosti – hľadalo vojakov do popravnej čaty. Dobrovoľne sa nehlásil nikto, napokon vybrali 80 mužov z náhradného práporu 1. bosniansko-hercegovinského pluku. Dostali bohatý prídel stravy a pálenky.
V úvode sme už spomenuli sprievod s odsúdenými, ktorý o 13.30 h. vyrazil z nádvoria Kreiskommanda na Stanovljanske pole. Na jeho čele sa niesol na bielom koni podplukovník Marx a ďalší dôstojníci, vzadu kráčali bubeníci. Cestu im lemoval kordón miestneho obyvateľstva. Z davu sa ozývali výkriky „sbogom!“.
Miesto popravy obkolesili dragúni, nastúpila popravná čata. Polovica jej príslušníkov mala mieriť na hlavy, druhá – na hrude odsúdených. Keď bolo po všetkom, dorazil na koni kuriér s milosťou pre všetkých štyridsiatich štyroch, ktorú im udelil cisár Karol I. Autori mnohých článkov a iných publikácií v minulosti zobrali tento fakt vážne a vystrojili na ňom šokujúce pointy. Podľa Čaploviča to však bolo v rakúsko-uhorských vojenských pomeroch často využívané propagandistické gesto. Hľa, aký je dobrý náš cisár, to len jeho služobníci sú zlí…
Plné zuby vojny
O tom, čo sa udialo 2. júna 1918 v Kragujevci, sa niekedy píše ako o najväčšej vzbure v rakúsko-uhorskej armáde za prvej svetovej vojny. Nie je to celkom pravda, v tom roku sa vyskytli aj väčšie nepokoje. Napríklad v čiernohorskej Boke Kotorskej sa začiatkom februára 1918 zúčastnilo vzbury okolo 6-tisíc námorníkov a 40 lodí. Dožadovali sa ukončenia vojny na základe mierových návrhov Ruska a protestovali proti mizernému zásobovaniu. Štyroch vodcov vzbury popravili.
Len desať dní pred udalosťami v Kragujevci sa vzbúrili vojaci náhradného práporu 7. streleckého pluku v českom Rumburku. Desať účastníkov vzbury popravili. V júni sa búrili aj náhradné prápory, resp. stotiny v Lučenci a v Bratislave. A všade boli pôvodcami nepokojov navrátilci. A príčiny tie isté: dosť bolo vojny, nedostatok stravy, nevyplatený žold, nesplnené sľuby o dovolenkách. Drotársky regiment sa zapísal do dejín najmä počtom obetí vzbury. Aj podľa vojenských historikov išlo o najmasovejšiu exekúciu v c.k. armáde počas prvej svetovej vojny. Velenie armády dávalo ďalším potenciálnym vzbúrencom na známosť: dosť, už to nebudeme trpieť!
Foto: POLITIKA R.S.
Kedysi sa v historickej literatúre zveličoval význam vplyvu VOSR na tieto udalosti, dnes sa bagatelizuje. Ale z dokumentov, ktoré vo viedenských archívoch vydolovala Jana Zaťková, vyplýva, že velenie armády a ministerstvo vojny prikladalo politickým príčinám vzbúr navrátilcov prvoradý význam, prinajmenšom rovnaký ako sociálnym. Vychádzalo pritom z početných hlásení agentov.
Navrátilci spomínali „ako bolo dobre“, keď vládu v Rusku prevzali boľševici. „Od toho času nebol žiaden rozdiel medzi vojakmi a dôstojníkmi ani medzi ruskými vojakmi a nami zajatcami. Boli sme vyhlásení za slobodných ľudí a bratov.“
Ale to hlavné: V lete roku 1918 mali ľudia v habsburskej monarchii už plné zuby vojny. Túžili po mieri a práve „závan mieru“ – parafrázujúc slová britského historika Normana Daviesa – sa podpísal pod zničením Rakúsko-Uhorska výraznejšie ako štyri predchádzajúce roky vojny.