Summit na železnici v Čiernej nad Tisou neveštil nič dobré

, 31.07.2018 06:00
Leonid Brežnev, Alexander Dubček, Čierna nad Tisou
Alexander Dubček sa 2. augusta 1968 lúči v Čiernej nad Tisou s Leonidom Brežnevom. No len nakrátko... Autor:

Takú slávu už Čierna nad Tisou nikdy nezažije, hovorí trocha nostalgicky 83-ročný Emil Šimo. Pred polstoročím bol tento bývalý železničiar očitým svedkom udalosti, ktorá pútala pozornosť celého sveta. Pohraničné mestečko sa vtedy na celé štyri dni stalo miestom rokovaní najvyšších predstaviteľov Československa a Sovietskeho zväzu. O tri týždne nasledovala vojenská intervencia. Čiže sa nedohodli?

"V Čiernej sme nemali na takéto rokovania vhodné priestory ani inventár, do úvahy prichádzala jedine odborárska klubovňa v staničnej budove,“ spomína Šimo. Železnica dávala rastový impulz tomuto mestečku a živobytie dvom tisíckam jeho obyvateľov. Aj Šimo pracoval v lokomotívnom depe prekládkovej stanice v Čiernej nad Tisou, ktorú v tých časoch nazývali "najväčším suchozemským prístavom republiky“. Cez Čiernu sa totiž uskutočňovala väčšia časť výmeny tovaru medzi ČSSR so ZSSR, obchodným partnerom č. 1.

Šimov otec Ján bol v roku 1968 predsedom národného výboru, čiže starostom mestečka, syn preto vedel o prípravách na utajovanú schôdzku viac ako bežní smrteľníci. Vedel napríklad, že nový nábytok do Klubu železničiarov narýchlo vozili až z Prahy. Alexander Dubček prisľúbil prednostovi stanice a šéfovi miestnych odborov, že ak sa schôdzka skončí úspešne, nábytok i ďalší prepožičaný inventár zostane v Čiernej. "V opačnom prípade ho budete musieť vrátiť stovežatej,“ zažartoval.

Horšie to bolo s ubytovaním. Čierna nemala hotel ani penzión. Keď sovietsky líder Leonid Brežnev telefonicky oznámil Dubčekovi, kde s ním chce rokovať, ten si najprv pomyslel: "Božemôj, oni tam budú táboriť!“ A nahlas do telefónu povedal: "Nie som si istý, či v takom malom mestečku nájdeme vhodné ubytovanie…“

"Na tom nezáleží, prídeme vlastným vlakom,“ zareagoval Brežnev a zložil telefón horúcej linky. Písal sa 25. júl a schôdzka sa mala konať už o štyri dni. Napokon obe delegácie bývali aj nocovali vo svojich vlakoch. Akurát Sovieti sa každú noc dali odviezť na druhú stranu štátnej hranice a ráno sa vlakom vrátili do Čiernej.

Neveštilo to nič dobré, vo vlakoch sa zvykli podpisovať kapitulácie, napríklad nemecká v roku 1918 či francúzska o 22 rokov neskôr. Ako vlastne vznikol nápad uskutočniť československo-sovietsky summit v Čiernej na Tisou? A prečo sa vôbec konal?

Prísne utajená schôdzka

Brežnev pôvodne navrhoval stretnúť sa na vtedajšom sovietskom území, povedzme v Kyjeve, Dubček ponúkal Košice – obaja chceli mať výhodu domáceho prostredia. Čierna nad Tisou, to bol podľa Dubčeka "Brežnevov rozmar“. Ale pohraničie, ako takmer neutrálnu pôdu, pošepol Brežnevovi najskôr Petro Šelest, člen sovietskeho politbyra a líder ukrajinských komunistov. Mohol to najprv prekonzultovať s Vasiľom Biľakom, prvým tajomníkom ÚV KSS, s ktorým sa od mája tajne stretávali v Užhorode a 20. júla 1968 mali utajené stretnutie v Maďarsku pri Balatone.

To si žiada priblížiť širší kontext. O niekoľko dní skôr, 14. júla, sa vo Varšave konala schôdzka piatich lídrov krajín sovietskeho bloku, na ktorej sa Dubček odmietol zúčastniť. Vedel, že ho tam pozývajú "na koberec“, na svojho druhu súdružský súd. Ako prezrádzajú archívne záznamy, vo vedení KSČ hlasoval vtedy za účasť na varšavskej schôdzke jedine Biľak, hoci s Drahomírom Kolderom, Aloisom Indrom, Antonínom Kapekom a Oldřichom Švestkom tvorili tzv. zdravé, čiže promoskovské jadro predsedníctva ÚV KSČ.

Keď to nevyšlo s Varšavou, horlil Biľak za bilaterálne rokovanie so sovietskou stranou. A za nanajvýš "rozumné“ považoval rozhodnutie Moskvy uskutočniť ho na úrovni najvyšších vedení oboch komunistických strán – za účasti všetkých členov politbyra ÚV KSSZ a predsedníctva ÚV KSČ. "Aby si každý člen predsedníctva ÚV KSČ uvedomil svoju zodpovednosť pred dejinami,“ vysvetlil Biľak vo svojich memoároch.

Čo je však zaujímavé, ani slovkom sa v tých pamätiach nezmieňuje o tajnej schôdzke so Šelestom pri Balatone v súkromnej chate maďarského lídra Jánosa Kádára. Mimochodom, Kádár schôdzku Šelest – Biľak aj sprostredkoval na žiadosť Brežneva. Svedectvo o tom zanechal sám Šelest vo svojich zverejnených denníkoch z tohto obdobia a v rozhovore, ktorý poskytol ruskému novinárovi Leonidovi Šinkariovovi.

V Kádárovej chate sa totiž nehovorilo len o nadchádzajúcom rokovaní Dubčeka s Brežnevom a spol., ale predovšetkým o tzv. pozývacom liste, ktorým by "zdravé sily“ v KSČ požiadali Kremeľ o vojenskú pomoc. Kremeľ nič neponechával na náhodu a zároveň s prípravou na rokovania v Čiernej dal pokyn ministrovi obrany Andrejovi Grečkovi skončiť prípravu na operáciu Dunaj, čiže na vojenskú inváziu do Československa.

Brežnev sa stále nevzdával pokusov zastrašiť Dubčeka a "uzemniť“ československých reformátorov podobrotky. Vojenský zásah zvonku považoval za krajné riešenie, mal sa uskutočniť iba na základe pozvania "zdravých síl“ v politickom vedení ČSSR. „Tento váš list s podpismi potrebujeme čo najskôr,“ naliehal Šelest. Biľak zatiaľ váhal, neskrýval obavy, že signatárov vyhlásia doma za zradcov a zapredancov. Preto nič napevno nesľuboval, ale ani to celkom nevylučoval. Ináč by Šelest o dva dni neskôr nemohol na schôdzke politbyra v Moskve oznámiť: "Zrejme dostaneme list od skupiny československých súdruhov s prosbou poskytnúť pomoc ČSSR.“

Definitívny súhlas na konanie summitu v Čiernej na Tisou dal zo sovietskej strany šéf KGB Jurij Andropov po predchádzajúcom dôkladnom oboznámení sa so situáciou takpovediac na mieste. Upozornil však, že účastníci rokovania budú bývať a stravovať sa vo vlaku so zvýšenou ochranou, ktorý odstavia na vedľajšiu koľaj nie v prihraničnom Čope, ale na inej železničnej stanici asi 800 metrov od štátnej hranice. Šelest píše o "poľných podmienkach“, treba však brať do úvahy, že išlo o salónne vozne s luxusným interiérom. Sám Šelest mal k dispozícii tri takéto vozne, z toho jeden reštauračný.

Sovieti trvali na tom, že miesto schôdzky i čas jej konania budú utajené, ale už v piatok 26. júla boli Čierna i Čop plné západných novinárov. Prišli najmä z USA a západného Nemecka, fotoreportéri chceli nasnímať nielen účastníkov rokovania, ale i prechod sovietskych jednotiek, vracajúcich sa z cvičenia v Československu cez hranice. Moskvu však viac znepokojovalo to, čo pred stretnutím v Čiernej prinášali české a slovenské médiá.

Týkalo sa to v neposlednom rade i vojenského cvičenia Šumava. Malo sa skončiť 30. júna, ale ešte v druhej polovici júla sa na našom území nachádzalo 12-tisíc vojakov, desiatky tankov a lietadiel Sovietskej armády. Médiá monitorovali ich pohyb, ľudia sa pýtali, čo tu ešte hľadajú. Z Ministerstva národnej obrany ČSSR odišiel veliteľovi cvičenia list s jasnou výčitkou: "Nechápeme dôvody vleklého a bezcieľneho pohybu sovietskych jednotiek na území ČSSR. Nevieme to vysvetliť československej verejnosti.“

K státisícom občanov v celej republike, ktorí...
K státisícom občanov v celej republike, ktorí svojimi podpismi vyjadrili podporu čs. delegácii smerujúcej na rokovania do Čiernej nad Tisou, sa v nedeľu 28. júla 1968 pripojili aj Bratislavčania. Autor: archív TASR

V predvečer schôdzky prichádzali na ústredie KSČ a do redakcií novín tisíce rezolúcií od kolektívov i listov od občanov so slovami podpory. Mnohé z nich vtedy noviny publikovali. Táto mediálna vlna dosiahla vrchol vo výzve "Myslíme na vás! Myslíte na nás!“, ktorú uverejnili takmer všetky noviny 27. júla, čiže dva dni pred schôdzkou v Čiernej.

Ako vyplýva zo Šelestových záznamov, sovietske vedenie táto okolnosť mimoriadne dráždila a bolo presvedčené, že ide o zorganizovanú podporu "zhora“. Preto privítali "list 99 pragovákov“ (závody Auto – Praga na výrobu prevodoviek mali v tom čase 4 500 zamestnan­cov), ktorí o. i. napísali:

"Sme kategoricky proti tomu, aby sa v rozhlase, tlači a televízii vytvárala žlčovitá atmosféra proti ZSSR… Verte nám, že to nie my sme rozpútali kampaň proti vojenskému cvičeniu a urýchlenému odsunu vašich vojsk z našej krajiny.“ List uverejnili sovietske noviny ako reprezentačný hlas československej robotníckej triedy. Prieskum verejnej mienky z konca júla 1968 však ukázal, že s Dubčekovou politikou súhlasí 72 percent opýtaných a len 7 percent opýtaných bolo vyslovene proti nej.

Ovládnite znovu médiá!

Stretnutie v Čiernej sa začalo v pondelok 29. júla predpoludním. Sovietska delegácia pricestovala s dvojhodinovým oneskorením, pätnásť minút po desiatej. "Keď ich vlak zastavil, z druhej strany sme k nemu po inej koľaji posúvali vozne s našimi predstaviteľmi,“ rozpráva Šimo. Na stanici sa obe delegácie zvítali, zatiaľ čo dav prizerajúcich sa pred staničnou budovou vytrvalo skandoval Dubček! Dubček! Brežnev sa spýtal Šelesta, čo to vykrikujú, ten mu radšej neodpovedal.

Rokovanie sa začalo o jedenástej v odborárskej klubovni. "Malá miestnosť, niečo medzi zasadačkou, závodnou jedálňou a červeným kútikom,“ zapíše si neskôr Šelest. Pritesná pre 29 účastníkov rokovania a desiatky ich pomocníkov, prekladateľov, sekretárok, ostatného technického personálu.

Pre novinárov sa tam už miesto nenašlo. Navyše, sovietska strana si neželala prítomnosť zástupcov siedmej veľmoci. Tomu zodpovedalo aj informovanie o priebehu schôdzky. Tlačové konferencie ani brífingy sa nekonali, vychádzali len nič nehovoriace strohé správy o pokračovaní rokovaní. A tak novinári striehli na prestávky v rokovaní, zaznamenávali každú repliku, zvláštnosť či zádrh v programe schôdzky.

V prvý deň rečnil najmä Brežnev, a to dlhšie ako dve hodiny. Československému vedeniu vyčítal, že stratilo kontrolu nad médiami, ktoré publikujú také protisovietske výpady, aké nemožno čítať ani v novinách na Západe. Potom kritizoval očierňovanie hospodárskej spolupráce medzi ČSSR a ZSSR, útoky proti varšavskému vojenskému paktu, údajne nedostatočnú ochranu hraníc ČSSR s Rakúskom a západným Nemeckom.

Napadol reformy politického systému. Tvrdil, že v Československu sa obnovuje politická opozícia vrátane organizácií vyslovene protisocialis­tického zamerania. Summa summarum: "Hrozba kontrarevolučného prevratu sa stala reálnou skutočnosťou,“ vyhlásil sovietsky líder. Dá sa ešte odvrátiť?

Podľa Brežneva áno, ale to si žiada znovu ovládnuť médiá, zatočiť s pravicovými a protisocialis­tickými silami, zomknúť stranícke rady, riadiť sa dôsledne princípmi marxizmu-leninizmu atď. Ako poznamenal v jednej svojej publikácii historik Stanislav Sikora: "Keby členovia československej delegácie akceptovali Brežnevove požiadavky, automaticky by to znamenalo návrat do politických pomerov spred januára 1968.“ Čiže spred Pražskej jari.

Dubček však vo svojom vystúpení fakticky odmietol všetky Brežnevove výčitky a obvinenia. „O žiadnej kontrarevolučnej hrozbe u nás nemôže byť ani reči, tobôž nie o opúšťaní základne socializmu, určité nedostatky existujú, ale s tými si poradíme sami, na mimoriadnom zjazde strany 9. septembra t. r. si povieme, ako ich odstrániť.“ Toho sa však Moskva obávala najviac – že delegáti zjazdu, zvolení už v demokratickejších podmienkach obrodného procesu, odstránia už o niekoľko týždňov z vedenia KSČ "zdravé sily“.

Po prestávke rokovanie pokračovalo vystúpeniami premiérov, ktorí vo vtedajšom politickom režime boli zároveň členmi najvyšších vedení svojich komunistických strán. Ale ani Oldřich Černík, ani Alexej Kosygin nič nové nepovedali. Prvý potvrdil a rozviedol Dubčekove slová, druhý – Brežnevove.

Okolo polnoci sa delegácie rozišli, Sovietov odviezol vlak kúsok za hranicu. Potom sa ešte do štvrtej ráno radili v Brežnevovom vagóne. Rokovanie sa totiž nevyvíjalo podľa ich scenára. Dubček a jeho ľudia sa stavajú na otvorený odpor. Ako dať schôdzke iný, žiaduci smer? "Brežnev je nervózny, sťažuje sa na bolenie hlavy, na žalúdočné kŕče, zazneli návrhy, aby sme rokovanie prerušili a odcestovali do Moskvy,“ zaznamenal si do denníka Šelest. Napokon sa však dohodli na pokračovaní, ale "organizovanejšie“. Najprv sa niečo predrokuje v užšom kruhu – štyria za každú stranu – a dokončí sa na plenárnom zasadnutí. "Zaspával som veľmi ťažko,“ zapísal si ešte Šelest.

S Dubčekom to nebolo ináč. Okolo tretej nadránom ho zbadal výpravca Jozef Tárczi, ako sa prechádza po peróne stanice. Zavolal ho do dopravnej kancelárie, kde chvíľu besedoval aj s ďalšími železničiarmi. „V poslednom čase spávam len od tretej do siedmej ráno,“ zdôveril sa. Tárczi vyjadril obavy o zdravie prvého tajomníka. Reč sa potom zvrtla na prvoligový futbal. "Ja som z Uhrovca, preto fandím Jednote Trenčín,“ vyznal sa Dubček. O tejto nočnej epizóde informovala ako prvá Pravda vďaka svojmu východoslovenskému spravodajcovi Jánovi Rajničovi.

Riskantná hra s Brežnevom

Keďže sa ponocovalo, v utorok 30. júla rokovanie otvorili až po desiatej a začalo sa schôdzkou štvoríc. Zo sovietskej strany to boli Brežnev, Kosygin, Podgornyj (šéf tamojšieho parlamentu) a Suslov (,,sivá eminencia“ v sovietskom politbyre), z československej – Dubček, Svoboda, Smrkovský (šéf parlamentu) a Černík. Zo schôdzok štvoríc nie sú dodnes k dispozícii žiadne protokoly. Ony sa podľa dohody nemali robiť ani z plenárnych zasadnutí, tento záväzok však dodržala len československá strana. Sovieti si urobili stenografický záznam, ktorý má niekoľko sto stránok.

Dosť na tom, že po stretnutí štvoríc Brežnev definitívne ochorel. Údajne tam mal ostrú výmenu názorov s Dubčekom, ale jediné, čo dosiahol, bolo, že sa odložila návšteva juhoslovanského vodcu Josipa Broza Tita v Prahe, naplánovaná na stredu 31. júla. Na utorňajšom plenárnom zasadnutí sa už Brežnev neukázal, zaľahol vo svojom vozni a vedením sovietskej delegácie poveril Michaila Suslova.

Z vystúpení, ktoré odzneli na druhý deň rokovania, najväčší rozruch vyvolalo Biľakovo a Šelestovo. Biľak na okraj hrozby kontrarevolúcie povedal: "Väčšina obyvateľov a aj niektorí súdruhovia vo vedení strany si žiadne nebezpečenstvo nepripúšťajú, ale iba preto, že sa ešte nestrieľalo. Nepriateľ sa poučil z neúspešného pokusu v Maďarsku (maďarské povstanie v roku 1956 – pozn. red.) a zmenil taktiku.“

Začiatok rokovaní v Klube železničiarov v...
Začiatok rokovaní v Klube železničiarov v Čiernej nad Tisou. Vystupuje Alexander Dubček, prvý sprava oproti nemu Leonid Brežnev. Autor: archív TASR

Sovietskej delegácii sa Biľakova reč očividne páčila, potvrdzovala teóriu o nezhodách vo vedení KSČ. Šelest nadviazal na Biľakovo vystúpenie a citátmi z českej a slovenskej tlače – spravidla vytrhnutými z kontextu – sa snažil usvedčiť Dubčeka zo skresľovania situácie. Hovoril o rastúcej vlne nacionalizmu a šovinizmu v ČSSR, o čom mali svedčiť nejaké letáky, zachytené Sovietmi o opätovnom pripojení Zakarpatskej Ukrajiny k Československu. Napokon napadal niektorých členov vedenia KSČ a najútočnejšie vystúpil proti Františkovi Kriegelovi, ktorého už vyslovene urážal.

Dubček to nemohol ďalej počúvať a vyšiel z rokovacej miestnosti. Po návrate vyjadril protest proti obsahu i tónu Šelestovho prejavu. Situáciu sa snažil upokojiť Kosygin, vraj "súdruh Šelest chcel iba upozorniť na niektoré dokumenty, o ktorých tu bola reč, a ďalej túto tému netreba prehlbovať“. Celá vec mala dohru neskoro večer po skončení rokovania, keď do československého vlaku prišiel Kosygin spolu so Šelestom, aby sa Dubčekovi ospravedlnili. Zo Šelestových denníkov sa dozvedáme, že vlastne nešlo o ospravedlnenie, ale o,,zmierenie sa pri krígľoch piva“, ktoré vymyslel Suslov.

Po návrate sa všetci zhromaždili v Brežnevovom vozni. Už bolo jasné, že rokovania sa nevyvíjajú podľa ich predstáv. Dohodli sa, že ponúknu Dubčekovi a spol. možnosť pokračovať v širšom formáte, za účasti komunistických lídrov Poľska, Maďarska, východného Nemecka a Bulharska. Spolu so sovietskym lídrom tvorila táto zostava „päťku“, ktorá sa venovala Pražskej jari už na drážďanskej schôdzke koncom marca 1968. Do staničnej klubovne v Čiernej by sa však toľko delegácií nezmestilo. Preto navrhnú pokračovať v Bratislave. Najlepšie by bolo v Kyjeve, ale "Čechoslováci“ s tým určite nebudú súhlasiť…

Tretí deň rokovania sa však začal pre československú delegáciu prekvapením. Sovieti prišli do Čiernej bez práceneschopného Brežneva, ktorý oznámil, že sa chce hneď stretnúť s Dubčekom na rozhovor medzi štyrmi očami. O tomto ich rozhovore takisto nemáme protokol, sú len svedectvá oboch, ktoré sa zásadne rozchádzajú.

"Našiel som ho v posteli v tmavej pyžame, ale hneď mi bolo jasné, že chorobu simuluje,“ uviedol Dubček v memoároch. "Sťažoval sa na únavu a bolesti hlavy, ale po chvíli nechal predstieranie a prešiel rovno k veci.“

Brežnev takmer v hodinovom rozhovore presviedčal Dubčeka, že sa proti nemu pripravuje sprisahanie a štátny prevrat, o čom vraj svedčia odhalené úkryty zbraní. Takéto úkryty sa krátko pred schôdzkou skutočne našli na viacerých miestach. Vyšetrovanie však neskôr ukázalo, že americké samopaly obsahovali mazací olej sovietskeho pôvodu. Zo sprístupnených archívov vyplýva, že išlo o operáciu KGB pod kódovým označením Chodoki.

Brežnev chcel Dubčeka zaviazať k poslušnosti písomnými dohodami, ale to sa mu nedarilo. Dubček v memoároch tvrdí, že jediná dohoda z Čiernej sa týkala nadchádzajúcej schôdzky s "päťkou“ v Bratislave. Dubček s jej konaním súhlasil, ale vyhradil si, že predmetom rokovania budú len otázky celého bloku a nie aj vnútropolitická situácia v Československu.

Podľa historika Michala Štefanského, ktorý po roku 1989 pôsobil vo vládnej komisii na preskúmanie udalostí roku 1968, sa v Čiernej na Tisou uzavrela zrejme len jediná písomná dohoda, ale boli aj ústne. "A sovietske vedenie ich považovalo, na základe úzu platného vo vzťahoch medzi komunistickými špičkami, za rovnocenné písomným dohodám,“ dodáva historik.

Ruský historik a politológ Valerijan Musatov píše, že základné ústne dohody sa dosiahli na stretnutiach štvoríc a týkali sa zachovania vedúcej úlohy KSČ, výmeny takzvaných protisocialis­tických kádrov v jej špičkách, rozpustenia takzvaných kontrarevolučných organizácií a obmedzenia slobody médií. Sovieti sa potom stále odvolávali na porušovanie ústnych záväzkov z Čiernej a hodnotili to ako stratu dôvery v Dubčeka.

Napokon po návrate zo schôdzky s Brežnevom Dubček informoval členov predsedníctva, že mu sľúbil zastaviť napádanie Sovietskeho zväzu v médiách. Zároveň tvrdil, že s Brežnevom nedospeli k zhode v personálnych otázkach. Brežnev žiadal, aby hodil cez palubu Františka Kriegela (predsedu vedenia Národného frontu, ktorý zastrešoval všetky povolené strany a spoločenské organizácie v ČSSR), Čestmíra Císařa (jedného z tajomníkov ÚV KSČ), Jiřího Pelikána (generálneho riaditeľa Československej televízie) a ďalších.

"Keď mi Brežnev povedal, že títo ľudia sú neprijateľní, nereagoval som, a on si myslel, že to akceptujem,“ vysvetľoval Dubček v roku 1990. "A ja som zase robil podľa svojho a nevykonal som to. Pretože v opačnom prípade by ľud rebeloval a my by sme sa dostali do vnútornej izolácie.“ Boli to však veľmi riskantné politické hry. Na záver plenárneho zasadnutia v Čiernej nad Tisou vystúpil znovu Brežnev a varovne povedal:

"Dúfame, že urobíte všetko možné v záujme upevnenia jednoty vo vedení strany… Z našej strany sme odhodlaní prijať krajné opatrenia v záujme nastolenia poriadku, aby sme predišli porážke KSČ a strate socialistických výdobytkov v Československu.“

O tri dni sa mala konať bratislavská schôdzka. O nej však nabudúce.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sovietsky zväz #Leonid Brežnev #Čierna nad Tisou #Československo #Alexander Dubček #50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk