Pozvanie z Bratislavy pre päť cudzích armád

Zásahu vojsk varšavského paktu predchádzala pred polstoročím "vlaková“ diplomacia. Po rokovaniach v Čiernej nad Tisou pricestovala sovietska delegácia osobitným vlakom do Bratislavy na summit lídrov šiestich komunistických strán. Ale vari ešte dôležitejší ako deklarácia z tejto porady bol tzv. pozývací list, odovzdaný vtedy tajne a pravdepodobne na záchode.

05.08.2018 12:00
Ludvík Svoboda, Alexander Dubček, Leonid Brežnev Foto: ,
Preplnené nástupište skandovalo Dubček, Dubček!, Brežnev - Svoboda! Nech žije Sovietsky zväz! Dubček neskôr spomínal, ako sovietskeho hosťa odtlačil od seba kyticou, keď ho ten chcel silou-mocou bozkať pred kamerami.
debata

Štvordňová schôdzka Alexandra Dubčeka so sovietskym lídrom Leonidom Brežnevom v Čiernej nad Tisou mala dramatický priebeh. Skončila sa popoludní 1. augusta 1968 jednou písomnou a niekoľkými tajnými ústnymi dohodami.

Predmetom prvej (zverejnenej v záverečnom komuniké) bolo urýchlené zvolanie a uskutočnenie bratislavskej porady. Ústne dohody sa týkali napríklad výmeny "protisocialis­tických kádrov“ vo vedení strany, rozpustenia takzvaných kontrarevolučných organizácií a obmedzenia slobody médií. Podľa "zvykového práva“, platného vo vzťahoch medzi komunistickými špičkami, sa ústne dohody považovali za rovnocenné písomným. Dubček to zrejme odmietol akceptovať a bral ich ako nie celkom záväzné a netermínované sľuby, dané pod masívnym nátlakom silnejšieho partnera.

Brežnev to musel cítiť, lebo po návrate do svojho salónneho vozňa bol "celkom skleslý, sťažoval sa na bolesti hlavy a stále hltal nejaké prášky“. Aspoň v takom stave ho tam zastihol člen sovietskej delegácie, prvý tajomník strany na vtedy sovietskej Ukrajine Petro Šelest, ktorý si to zaznamenal v denníku. Brežneva roztrpčili výsledky schôdzky, očakával oveľa viac, myslel si, že "Sašu“ – ako familiárne volal o 15 rokov mladšieho Dubčeka – nakloní hrozbami i sľubmi na svoju stranu a že mu podpíše toho viac, čo sa očividne nepodarilo.

LOGO ŠTVOREC #50 rokov od okupácie Československa

Medzitým Sovieti informovali ďalších spojencov o hlavných záveroch schôdzky a o zvolaní spoločnej porady do Bratislavy. Tí poslušne prisľúbili účasť, hoci sa už chystali na dovolenku, zároveň však vyjadrili pochybnosti o účelnosti ďalších vyjednávaní s Dubčekom a spol. Za všetkých to vyjadril Walter Ulbricht, komunistický vodca NDR: Dubček a jeho ľudia sú "prefíkaní revizionisti“, kontrarevolúciu v Československu treba potlačiť "kolektívne“ a "všetkými dostupnými prostriedkami“. Dubček v Čiernej trval na tom, že v Bratislave sa už nebude hovoriť o československých záležitostiach a Brežnev súhlasil, bola to súčasť dohody. Načo potom komu bola takáto porada?

Zhovárali sa neprirodzeným spôsobom

Bol piatok 2. augusta a Brežnev mal z uháňajúceho vlaku pekný výhľad na Vysoké Tatry. V jeho vozni sa však pracovalo, spolu s ostatnými členmi sovietskeho politbyra formuloval text deklarácie, ktorá vojde do dejín ako "bratislavská“.

Dubček si zatiaľ pripravoval príhovor do rozhlasu, v ktorom chcel verejnosť informovať o schôdzke v Čiernej aj o nadchádzajúcej porade lídrov šiestich socialistických štátov. "Naša suverenita nie je ohrozená,“ tvrdil v príhovore Dubček, „ale treba dbať, aby rôzne akcie a zhromaždenia neboli zneužité na protisocialistické a protisovietske prejavy.“ Rozhlas to odvysielal o 13. hodine a o pol hodiny nato už Dubček vítal delegácie "bratských komunistických strán“ na bratislavskom letisku. Prvá priletela poľská, po nej nemecká. Všetko bolo, ako v tých časoch malo byť. Pionieri s červenými kyticami, štátne vlajky a hymny.

Sovietsky vlak zastal na bratislavskej stanici okolo 16. hodiny. Preplnené nástupište skandovalo Dubček, Dubček!, Brežnev – Svoboda! Nech žije Sovietsky zväz! Dobová fotografia zachytila Dubčeka s Brežnevom, ako sa držia za ruky, aj s bukrétou. Dubček spomínal, ako sovietskeho hosťa predtým odtlačil od seba kyticou, keď ho ten chcel silou-mocou bozkať pred kamerami. Šelest, ktorý si zo sovietskej delegácie jediný viedol denník, to postrehol: "Privítanie bolo oficiálne, až chladné,“ napísal.

Vtedajšia Bratislava nemala na takýto summit vhodné priestory. Práve sa však dobudoval a odovzdal do užívania Dom rekreácie ROH (dnes hotel Sorea Regia) s nádherným výhľadom na Dunaj. Ubytovali v ňom všetky delegácie, spolu takmer 120 ľudí. Pre tých, čo mali voľný čas, zorganizovali prehliadku pamätihodností a blízkeho okolia.

Vedúci delegácií však hneď po ubytovaní začali separátne rokovania. Brežnev sa najprv stretol s lídrami "päťky“, ktorá pred dvoma týždňami rokovala o "československej kríze“ vo Varšave (Dubček sa odmietol na tejto schôdzke zúčastniť). Podrobne ich informoval o tom, čo sa dosiahlo v Čiernej, vyjadril však pochybnosti, či vedenie KSČ splní svoje sľuby. Vyžiada si to podľa jeho slov "tvrdý boj“, ale moc v ČSSR je už natoľko rozložená, že je sporné, či vedenie KSČ má dosť sily a odvahy ho podstúpiť. Brežnev potom rozdal ostatným sovietsky návrh predpokladanej deklarácie z nadchádzajúcej porady.

Účastníci bratislavskej porady, uprostred aj... Foto: RUSARCHIVES.RU
Leonid Brežnev, Alexander Dubček Účastníci bratislavskej porady, uprostred aj Leonid Brežnev a Alexander Dubček.

Neskoro večer 2. augusta pokračovalo rokovanie už aj za účasti prizvaného Alexandra Dubčeka, Oldřicha Černíka a Josefa Smrkovského (v tom čase predsedu Národného zhromaždenia, čs. parlamentu). Na tomto rozšírenom stretnutí Brežnev v stručnosti zopakoval svoje závery zo schôdzky v Čiernej a opýtal sa Dubčeka pred všetkými, či s nimi súhlasí, alebo chce niečo dodať. Ten pritakal a označil rokovanie v Čiernej za "užitočné“. Prijal aj predložený návrh spoločnej deklarácie za "základ na rokovanie“ a zriekol sa podania vlastného návrhu. "Dubček stále vsádzal na neurčité a nepresné dohody, ktoré si každá strana vykladala inak, a vyvolal u prítomných dojem, že československá strana v kľúčových politických otázkach ustúpila.“ To je názor nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera, autora jednej z najhodnotnejších monografií o Pražskej jari.

Už v nočných hodinách sa členovia sovietskej delegácie zišli ešte na krátku poradu v Brežnevovom apartmáne. "Zhovárali sme sa neprirodzeným spôsobom, dávali si pozor na to, čo hovoríme, lebo všetci sme chápali, že nás asi odpočúvajú,“ zaznamenal si do denníka Šelest. Ajhľa, kto koho odpočúval…

Suverenita? Áno, ale obmedzená

Vlastný summit sa začal v sobotu 3. augusta ráno za účasti kompletných delegácií. Čoskoro sa však ukázalo, že porada sa môže dlhými vystúpeniami a diskusiou neúnosne pretiahnuť, hoci sa vopred oznámilo, že ju treba ukončiť v ten istý deň. Preto Brežnev navrhol prerušiť plenárne zasadnutie a v práci na deklarácii pokračovať v susednom salóniku len v kruhu straníckych lídrov. Hneď si však udelil výnimku a ponechal v miestnosti aj sovietskeho premiéra Alexeja Kosygina. Navyše, jediným človekom, ktorý smel vojsť a vyrušiť túto spoločnosť, bol Brežnevov pomocník Georgij Cukanov. Ostatní členovia delegácií mali čakať vo veľkej zasadacej miestnosti. Čo sa medzitým dialo v salóniku? Brežnev nahlas čítal text, pripravený cestou z Čiernej do Bratislavy – vetu po vete. Ostatní ho počúvali a navrhovali opravy alebo doplnky. Tými, ktoré sa akceptovali, Brežnev sám vlastnou rukou korigoval pôvodný text a postupne – stránku po stránke – dával Cukanovovi.

Všetko išlo viac-menej hladko, kým neprišiel Dubček s požiadavkou, aby v dokumente jasne zaznela myšlienka, že vnútorný rozvoj, jeho tvorivé riešenie je záležitosťou každej strany, prihliadajúc na národné zvláštnosti a podmienky. Vznikla okolo toho hádka, Dubček však trval na svojom a dal najavo, že ak sa to nezakotví v texte, deklaráciu nepodpíše. Do preambuly textu totiž Brežnev presadil vetu, ktorá vyjadrovala jeho "teóriu obmedzenej suverenity“. Išlo o nasledujúcu vetu:

"Podpora, ochrana a upevnenie týchto (socialistických) vymožeností, ktoré dosiahli národy svojím hrdinským úsilím, obetavou prácou ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.“

Práve touto vetou budú neskôr interventi zdôvodňovať vpád do Československa, veď oni si len plnili internacionálnu povinnosť pri potláčaní kontrarevolúcie, ktorá ohrozovala socializmus v spojeneckej krajine. Dubčekova myšlienka sa napokon do textu dostala, otupila ostrosť niektorých iných formulácií, ale jeho výsledné konfrontačné vyznenie nezmenila, hoci sa na ňom pracovalo takmer sedem hodín. Ukončenie porady sa plánovalo na štvrtú hodinu popoludní, ale stalo sa tak až okolo ôsmej večer.

V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR s prosbou, aby ste nám všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii, poskytli účinnú podporu a pomoc. Iba s vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.

Medzitým v zákulisí porady prechádzal takpovediac "z rúčky do rúčky“ iný dôležitý dokument – list podpísaný niekoľkými predstaviteľmi najvyššieho československého vedenia, jeho tzv. zdravého jadra, napísaný v ruštine a adresovaný priamo Brežnevovi. "Politické prostriedky aj prostriedky štátnej moci v našej krajine sú v súčasnosti už do značnej miery ochromené,“ uvádzalo sa v liste. "Pravicové sily si vytvorili priaznivé podmienky na kontrarevolučný prevrat.“

Nasledoval kľúčový odsek: "V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR s prosbou, aby ste nám všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii, poskytli účinnú podporu a pomoc. Iba s vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.“

Keď o dva týždne neskôr bude v Moskve tento list Brežnev čítať zhromaždeným lídrom ďalších štyroch krajín varšavského paktu, doplní na jednom mieste jeho text vlastnými slovami takto: "aby ste nám všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii, vrátane vojenských, poskytli účinnú podporu a pomoc“. Bola to dôležitá vsuvka, práve sa totiž definitívne rozhodovalo o spoločnej intervencii vojsk týchto štátov do Československa. Podľa Šelesta mu list odovzdal osobne Biľak, na základe sľubu ešte z 20. júla na ich tajnej schôdzke pri Balatone a potvrdil ho na stretnutí v Čiernej na Tisou. "Podvečer 3. augusta som sa s Biľakom stretol znovu a dohodli sme sa, že o 20.00 hodine príde na WC a že ja sa tam tiež ukážem v tom čase,“ uvádza sa v Šelestových denníkoch. V nasledujúcich riadkoch tvrdí, že odovzdanie listu sprostredkoval agent KGB Savčenko.

Podľa Šelesta však malo pozývací list podpísať 11 signatárov vrátane napríklad Františka Barbírka, čo je v rozpore s tým, ako tento Bratislavčan hlasoval v kritickú noc z 20. na 21. augusta 1968 na zasadnutí predsedníctva ÚV KSS. Postavil sa totiž proti vpádu spojeneckých vojsk.

Ale na faksimile listu, ktorý v roku 1992 odovzdal ruský prezident Boris Jeľcin Václavovi Havlovi, je len päť podpisov (všetko členov a kandidátov Predsedníctva ÚV KSČ) v tomto poradí: Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka a Vasil Biľak.

Upravoval sa pôvodný list alebo bolo tých listov viac? Podľa amerického bádateľa Marka Kramera zrejme viac. Sám Biľak vypovedal v roku 1990 tak, že list dostal od Kolderovho pomocníka s prosbou, aby ho dal Brežnevovi. Aj mu ho vraj odovzdal počas bratislavskej porady v jeho apartmáne. Meno "Biľak“ na Jeľcinom poskytnutom faksimile listu však označil len za "dosť vernú napodobeninu“ svojho podpisu. A v rozhovore pre české Právo v roku 1995 Biľak tvrdil, že "pozvanie“ podpísali iba vysokopostavení pražskí politici, zatiaľ čo on bol v tom čase "len“ prvým tajomníkom strany na Slovensku. Treba však dodať, že zároveň bol aj členom najvyššieho vedenia KSČ v Prahe…

Podľa zistení ruského historika a politológa Sergeja Lavrenova práve Biľak a ďalšie "zdravé sily“ vo vedení KSČ zohrali podstatnú úlohu pri rozhodovaní sa Brežneva v prospech silového riešenia situácie v Československu. "Ich žiadosti o pomoc pôsobili naňho presvedčivejšie ako každodenné informovanie sovietskeho veľvyslanca v Prahe Stepana Červonenka o plazivej kontrarevolúcii,“ tvrdí Lavrenov.

Je možné, že by sa vojenská intervencia v auguste 1968 neuskutočnila, nebyť tohto alebo iného pozývacieho listu? – pýtame sa slovenského historika Michala Štefanského, ktorý sa v roku 1990 zúčastnil na práci vládnej komisie na analýzu udalostí v rokoch 1968 – 1969. "Pochybujem, vojenské riešenie Moskva pripravovala už od apríla 1968 a v čase bratislavskej porady bolo na spadnutie,“ odpovedá. "List však pomohol Kremľu politicky a ideologicky zabezpečiť celú operáciu, zbaviť spojencov zvyškov váhavosti a zdôvodniť intervenciu u seba doma.“

Víťazná eufória pred porážkou

Deklarácia sa podpisovala slávnostne v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, tam, kde sa podpísal tzv. bratislavský mier medzi Rakúskom a Francúzskom v roku 1805. Zahraniční novinári, ktorých prišlo do metropoly Slovenska 3. augusta 1968 naozaj požehnane, v tom nachádzali akúsi symboliku. Niektorí informovali o konci napätia medzi Moskvou a Prahou a komentátor západonemeckého denníka Die Zeit písal dokonca o perspektíve premeny sovietskeho bloku na obdobu voľného združenia bývalých britských domínií a kolónií Commonwealthu.

Aj u nás zavládla priam víťazná eufória. Vo verejnosti ju však vyvolali ani nie tak výsledky bratislavskej porady, ako skôr to, že práve 3. augusta opustili územie ČSSR posledné sovietske jednotky, ktoré sa u nás zúčastnili vojenského cvičenia pod názvom Šumava. To sa však skončilo ešte 30. júna! Čo u nás robili celý mesiac? Až neskôr sa ukáže, že mapovali terén pre neskorší vpád státisícov vojakov a tisícok tankov.

Bola voľná sobota, ale mnohé závody a iné organizácie počas nej vyhlásili tzv. dobrovoľné Dubčekove zmeny a výťažok poslali do Fondu republiky, ktorý vznikol pred pár dňami na výzvu pracovníkov Meriny Trenčín.

Málokto v tej atmosfére pobadal, že nad krajinou sa sťahujú mraky. Sovietska delegácia odcestovala z Bratislavy hneď po večernej recepcii, hoci pôvodne mala odísť až ráno. Brežnevovi vraj "nezavoňalo“ správanie davu na Primaciálnom námestí. Ľudia skandovali "Dubček – Svoboda!“, čo ak to malo dvojaký význam? Ale ani správanie československých predstaviteľov nebolo na úrovni. Napríklad: z balkóna bratislavskej radnice sa davu prihovoril Smrkovský. Ale čo také zlé povedal? "Môžem vás ubezpečiť, že sme vykonali poctivú prácu.“ No dobre, ale kto ho tým poveril? – spýtal sa Brežnev Dubčeka. A ten povedal: "Nikto.“

To predsa nemôže byť!

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #komunizmus #August 68 #Alexander Dubček #Leonid Brežnev #50 rokov od okupácie Československa