Mníchov '38: zrada plodí ďalšiu zradu

, 30.09.2018 06:00
Mníchovská dohoda
V Mníchove rozhodli mocnosti o nás bez nás. Predstaviteľov ČSR na rokovanie nepozvali. Zľava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a taliansky minister zahraničia gróf Galeazzo Ciano po podpísaní dohody 29. septembra 1938. Autor:

Okrem Sudet si Nemecko nerobí nárok na ďalšie územie, to je naša posledná požiadavka, sľuboval Hitler počas mníchovskej konferencie. Neuplynulo ani pol roka a zmocnil sa aj zvyšku Čiech a Moravy. Bez boja a vďaka "mierumilovnej“ politike západných mocností.

Konferencia sa začala pred 80 rokmi, vo štvrtok 29. septembra 1938 o pol jednej popoludní v mníchovskom tzv. Vodcovom dome (Führerbau). Nemeckú delegáciu viedol, samozrejme, Adolf Hitler, taliansku Benito Mussolini, britskú premiér Neville Chamberlain a francúzsku predseda vlády Edouard Daladier. Ako hlavný "mierotvorca“ vystupoval duce, ktorého Chamberlain deň predtým vyzval listom, aby sa ujal úlohy sprostredkovateľa na tejto medzinárodnej schôdzke o nemeckých územných požiadavkách voči Československu.

Je dobré prečítať si zápis z tejto konferencie, už len preto, že dejepisy zvyknú jej priebeh i závery skresľovať.

Rozsudok bez možnosti odvolania

S úvodnou rečou o "českej otázke“ vystúpil Hitler. Priblížil dianie v českom pohraničí ako – povedané dnešným slovníkom – humanitárnu katastrofu sprevádzanú migračnou krízou. Hovoril o záplave utečencov do Nemecka, vraj len za posledný týždeň ich počet stúpol na 240-tisíc, lebo Česi vraždia civilistov a vo veľkom ničia majetok sudetských Nemcov. "Dosiaľ bolo zničených 247 mostov a ešte väčší počet domov,“ vymýšľal si rečník.

Je nepredstaviteľné, žeby si Briti mali skúšať plynové masky a pripravovať zákopy pre spor v ďalekej krajine, o ktorom nič nevieme.
Neville Chamberlain

Zároveň pomlčal o záškodníckej činnosti z Berlína podnecovaných a vyzbrojovaných polovojenských oddielov Henleinovej Sudetonemeckej strany (SdP). V polovici septembra bola pražská vláda nútená vyhlásiť v niektorých okresoch stanné právo a vzápätí rozpustiť SdP a jej úderné formácie.

Pozdĺž hraníc potom začali operovať v Nemecku cvičené teroristické oddiely "freikorpsu“ a Goebbelsova propaganda medzitým chrlila do sveta hrôzostrašné správy o terore v českom pohraničí a o "desiatkach mŕtvych v jednej jedinej obci“. Ako prvý zareagoval Albion, britskú zahraničnú politiku appeasementu (zmierlivosti) viedla vtedy snaha zabrániť vojne za každú cenu. Ctihodný denník The Times sa zrazu postavil na Hitlerovu stranu a radil pripojiť Sudety k Nemecku. K podobnému záveru dospel člen britskej snemovne lord Walter Runciman, ktorý bol v auguste 1938 s diploma­tickou misiou v Československu.

O mesiac však pražská vláda (s tichým súhlasom Londýna) vyhlásila mobilizáciu. A Hitler začal stupňovať svoje požiadavky. Už nestačilo odstúpenie pohraničných okresov s viac ako 50 percentami nemeckého obyvateľstvom, žiadal celé Sudety. V utorok 27. septembra sa Hitler v liste Chamberlainovi vyhrážal, že ak Praha nesplní jeho územné požiadavky do 24 hodín, tak Nemecko zasiahne proti Československu vojensky. Vyľakaný britský premiér v rozhlasovom prejave vyhlásil: "Je nepredstaviteľné, žeby si Briti mali skúšať plynové masky a pripravovať zákopy pre spor v ďalekej krajine, o ktorom nič nevieme.“ A Hitlerovi odpísal: "Všetko podstatné možno vyriešiť bez vojny a bezodkladne.“ Mníchovská konferencia mala dať tomuto zámeru medzinárodný "glejt“. Hitler neskôr žartom hovoril, že ak ide o záujmy britského impéria, tak žiadna (cudzia) obeť mu nie je dosť veľká…

Na schôdzke vo Führerbau bol však až hrozivo vážny. "Ak s tým ,česká vláda‘ (tak je v zázname – pozn. V. J.) neprestane a neprijme dohodu, ktorú mocnosti hodlajú teraz uzavrieť, sme rozhodnutí použiť silu,“ zdôraznil. "Už by sa tak aj stalo, ale ultimátum som odložil o 24 hodín na želanie duceho.“

Podľa Hitlera bolo už všetko nad slnko jasnejšie, na konferencii pôjde len o to, ako Prahu donútiť, aby splnila svoj "sľub“ a čo najskôr odovzdala "sľúbené“ územie Nemecku. Ale o akom sľube hovoril nemecký vodca? Zrejme o Benešovom návrhu odstúpiť Nemcom – pod tlakom z Londýna a Paríža – časť pohraničia obývaného prevažne sudetskými Nemcami. Československý prezident však ponúkal podstatne menšie územie, ako si nárokoval Berlín, a navyše s viacerými podmienkami. "Francúzska vláda v žiadnom prípade nestrpí v tejto veci prieťahy zo strany českej vlády,“ vyhlásil Daladier. "Česká vláda dala slovo a musí ho dodržať. Nemôže byť ani reči o tom, aby sa odložila evakuácia oblasti dovtedy, kým nebudú vybudované nové opevnenia.“ Na území, ktoré mala obsadiť nemecká armáda, sa totiž nachádzali aj mnohé z československých pohraničných pevností. Pod evakuáciou sa rozumel odsun Čechov a príslušníkov ďalších národností do vnútrozemia.

Pripomíname, že takto vystúpil na konferencii predstaviteľ krajiny, ktorá mala – na rozdiel od Veľkej Británie – s Československom uzavretú spojeneckú zmluvu. Paríž sa zaviazal, že v prípade nevyprovokovaného útoku proti ČSR poskytne Prahe neodkladne vojenskú pomoc.

Chamberlain bol na mníchovskej schôdzke zdanlivo menej ústretový voči Hitlerovi ako Daladier. Dokonca si dovolil dvakrát požiadať (alebo skôr úctivo poprosiť) führera, aby sa pred uzavretím dohody o nemeckej anexii Sudet najprv poradili s predstaviteľmi ČSR. Hitler to rezolútne odmietol a Mussolini ho vzápätí podporil. Daladier sa priklonil na ich stranu a jediné, v čom ešte nemal jasno, boli "jazykové ostrovčeky“ s prevahou českého obyvateľstva uprostred územia obsadeného nemeckým vojskom. Čo s nimi? Aj tu sa našlo riešenie bez konzultácií s československou stranou – na tieto lokality bude prechodne dohliadať medzinárodná britsko-francúzsko-talianska komisia, ktorá môže odporučiť Nemecku aj "menšie“ úpravy hraníc.

Keby ste to neprijali, tak si to budete vybavovať s Nemeckom sami.
Člen britskej delegácie Frank Ashton-Gwatkin

A tak sa v Mníchove rozhodovalo o Československu bez Československa, hoci v tamojšom hoteli Regina čakali dvaja zástupcovia vlády ČSR, že ich na rokovanie prizvú. Člen britskej delegácie Frank Ashton-Gwatkin im z poverenia premiéra Chamberlaina prišiel oznámiť len výsledok. Na prinesenej mape ukazoval, ktoré okresy v českom pohraničí bude nemecké vojsko obsadzovať ako prvé.

Hubert Masařík, sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí ČSR, mal viacero pripomienok, ale Ashton-Gwatkin ho prerušil slovami: "Keby ste to neprijali, tak si to budete vybavovať s Nemeckom sami. Francúzi vám to možno povedia krajšími frázami, ale verte mi, majú rovnaký názor ako my.“ Francúzi sa však nezmohli ani na krajšie frázy. Už 30. septembra o pol druhej po polnoci, keď Mníchovská dohoda bola lídrami štyroch mocností podpísaná, dali jej text prečítať aj zástupcom ČSR. Masařík sa spýtal, či sa očakáva nejaké vyjadrenie alebo odpoveď pražskej vlády. Alexis Léger z francúzskej delegácie odpovedal že nie, ale že, prirodzene, očakávajú prijatie tejto dohody Československom. Čiže naznačil, že ide o rozsudok bez možnosti odvolania.

Tak bol to diktát alebo nebol?

Hralo sa aj o Bratislavu

Najprv si však povedzme viac o výsledkoch a dôsledkoch konferencie. Čechy a Morava prišli takmer o 30 percent svojho územia, na ktorom žilo dovtedy 34 percent obyvateľstva – okrem 2 800 000 Nemcov aj 800-tisíc Čechov. Prvý bod Mníchovskej dohody znel: "Vyprázdnenie sa začne 1. októbra.“ Z územia obsadzovaného Wehrmachtom muselo odísť nielen československé vojsko a četníctvo. Postupne ho opustilo viac ako 114-tisíc Čechov, 11 500 antifa­šistov, 7-tisíc Židov a približne tisíc osôb iných národností. Ostatní, čo zostávali, sa museli prispôsobiť novému totalitnému režimu, mnohí sa museli dokonca ponemčiť.

Obsadzovanie pohraničia pokračovalo v piatich etapách do 10. októbra 1938. Postupovalo sa podľa starého sčítania ľudí a bytov, a tak jednotky Wehrmachtu vkročili aj do okresov a lokalít, kde nemecké obyvateľstvo prišlo medzitým o väčšinu, už v ňom prevažovali Česi.

Nová hranica rozrušila obranný systém ČSR, preťala dôležité dopravné tepny, pripravila republiku o významnú časť priemyslu. Keď Tomáš G. Masaryk presadzoval o dvadsať rokov skôr u predstaviteľov západných mocností projekt nového štátu v strede Európy, nie náhodou trval na Sudetách ako jeho nevyhnutnej súčasti. Darmo mu namietali, že každý tretí obyvateľ Čiech a Moravy bude potom nemeckej národnosti, Masaryk vedel svoje: v tých regiónoch sa nachádzali hlavné priemyselné strediská. Teraz, po Mníchove, by to zakladateľ ČSR možno oľutoval, veď republika prichádzala o dve tretiny ťažby svojho uhlia, o 70 percent výroby elektriny, o podobný alebo ešte vyšší podiel oceliarskeho, textilného a chemického priemyslu…

Anexiou Sudet nacistickým Nemeckom sa však okliešťovanie ČSR neskončilo. Hitler už pred Mníchovom trval na "urovnaní vzťahov Prahy s Poľskom a Maďarskom“. Požadovala to aj Mníchovská dohoda. V deň začatia konferencie 29. septembra odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe tamojšej vláde ultimátum – Varšava žiadala "vrátenie“ Tešínska, časti Spiša a Oravy a železničnej trate Čadca – Zwardoń poľskému štátu do 1. októbra 1938. Už na druhý deň začala poľská armáda obsadzovať územie s rozlohou asi 900 km2 v pohraničí, ktoré Poliakom akoby podaroval Hitler.

Vzdialene to pripomínalo tzv. prvé delenie Poľského kráľovstva, ktoré sa udialo o takmer sto päťdesiat rokov skôr. Vtedy však jednotlivé časti jeho územia anektovali Prusko, Rakúsko a Rusko. Teraz čakalo na svoj podiel z rozparcelovanej ČSR ešte horthyovské Maďarsko, ktoré sa zaujímalo o južné, národnostne zmiešané okresy Slovenska. V hre bola aj Bratislava, ale o ňu – čo je menej známe – mali záujem aj Nemci. Najmä vodca karpatských Nemcov Franz Karmasin robil všetko pre to, aby na prelome septembra a októbra 1938 presvedčil Berlín o opodstatnenosti "anšlusu“ Bratislavy. Vyplýva to z výskumu, ktorý uskutočnil pred časom slovenský historik Michal Schvarc.

Karmasin získal pre svoj zámer nemeckého konzula v Bratislave Ernsta von Druffela, hľadal podporu najprv u Hermanna Göringa a potom u Heinricha Himmlera. Viac ako 50-tisíc obyvateľov nemeckej národnosti z Bratislavy požadovalo v petícii "realizáciu práva na sebaurčenie“. O to väčšie bolo ich sklamanie, keď účastníci mníchovskej schôdzky nezahrnuli toto mesto do pásiem, ktoré malo Československo odstúpiť Nemecku. Hitler mal so Slovenskom iné plány, nateraz sa uspokojil s anektovaním Petržalky (o sedem týždňov si však zobral aj Devín).

Nesplnili sa ani nádeje tých, ktorí dúfali, že Bratislavu pripoja – s ďalšími lokalitami – k Maďarsku. Viedenská arbitráž, ktorá o tom rozhodovala o mesiac, nechala slovenskú metropolu bokom.

Vráťme sa však do Prahy a späť na koniec septembra. Ako prijali diktát z Mníchova na Hrade a vo vláde?

Stalin vyčkával a – blafoval

Podľa viacerých svedectiev bola Mníchovská dohoda pre pražskú vládu, ktorá vtedy zasadala permanentne, doslova šokom. "Najhoršie očakávania boli prekonané,“ tvrdil šéf diplomacie Kamil Krofta. "Veľmoci sa dohodli bez nás, na základe nemeckého diktátu.“ Spolu s prezidentom vraj očakávali "symbolické“ obsadenie Ašu a Chebu "britskými légiami“, v žiadnom prípade však nie toto…

Beneš sa celú noc radil s velením armády. "Podľa armády je izolovaná vojna beznádejná,“ oznámil ministrom. "V prípade, žeby nám prišlo na pomoc jedine Rusko, nastala by vojna všetkých proti Rusku a Anglicko by išlo proti nám.“

Podľa zmluvy zo Sovietskym zväzom z roku 1935 bolo jeho vojenské vystúpenie v prospech Československa viazané na takúto pomoc zo strany Francúzska. Viaceré vyjadrenia sovietskych predstaviteľov (Kalinina, Litvinova) pred Mníchovom akoby svedčili o tom, že ZSSR je ochotný sa vojenský postaviť za ČSR aj v prípade, že Francúzsko odmietne účasť na ozbrojenom konflikte.

Počas mníchovskej krízy Beneš dvakrát žiadal Moskvu oficiálne potvrdiť toto jej odhodlanie. Večer 29. septembra dostal správu od veľvyslanca Zdeňka Fierlingera so sovietskym stanoviskom. "Je to možné, akonáhle sa nájdu veľmoci, ktoré sa rozhodnú vystúpiť skutočne proti agresorovi.“ Lebo je tu vraj obava – to už dodal Fierlinger – žeby pri jednostrannej intervencii Sovietov vznikol problém ako v Španielsku (v čase občianskej vojny) "so všetkými strašnými politickými dôsledkami pre celú Európu, a najmä pre Československo“.

Otázkou bola aj vojenská účinnosť takejto pomoci. Náčelník generálneho štábu Ludvík Krejčí odhadol, že aj keby sa Červená armáda mohla voľne vydať na pomoc Československu cez Poľsko a Rumunsko, na Moravu by sa dostala najskôr o šesť týždňov. Rusofóbne Poľsko by jej však zablokovalo vzdušnú cestu a Rumunsko by bránilo presúvať sa po železnici. Bukurešť sa nezáväzne vyjadrila, že prižmúri obe oči nad sovietskymi lietadlami, ak sa budú držať v predpísanej výške, ale tak sa dalo prepraviť maximálne dvetisíc vojakov denne, aj to len s ľahkou výzbrojou… Napriek tomu sa dodnes ozývajú hlasy, že pražská vláda mala odmietnuť Mníchovskú dohodu a postaviť sa proti Hitlerovi s pomocou ZSSR. Všetkým odpovedá ruská historička Valentína Marjinová, ktorá preskúmala tamojšie archívy: "Stalinov pragmatizmus mu diktoval pred Mníchovom i po ňom pozíciu pozorovateľa, vyčkávajúceho na ďalší vývoj udalostí a riadiaceho sa zásadou zbytočne neriskovať.“

Malo teda Československo bojovať samo? Naposledy, iba pred týždňom, kladne odpovedal na túto otázku (v týždenníku Reflex) Karl Schwarzenberg: "Bolo by škoda Prahy, tá by bola rozflákaná, to je pravda, ale zachovali by sme si chrbticu a hrdosť.“

Čo asi na to hovoria Pražania? A čo vôbec Česi? A Slováci?

Mier vďaka bezpráviu

Československá vláda Mníchovskú dohodu prijala. Denník Lidové noviny vyšiel na druhý deň s hlavným titulkom "Ustúpili sme presile“. Josef Hora označil v ďalšom článku dohodu za "zradu spojencov“ a poradil k nej pristupovať ako k skúsenosti do budúcnosti.

Nenazývajme to mierom.
Americká komentátorka Dorothy Thomsonová

Chamberlaina privítali davy v Londýne ako veľkého mierotvorcu, jeho samého však pri reči v Dolnej snemovni akoby osvietilo, lebo priznal: "Nepredpokladám, že toto je koniec, je to len začiatok. Ide o predzvesť horkého pohára, ktorý sa nám bude ponúkať rok čo rok, kým po obrovskej obnove vojenského elánu nepovstaneme a nezačneme bojovať za slobodu ako za starých čias.“

"Nenazývajme to mierom,“ povedala už 30. septembra vo vysielaní rozhlasovej stanice NBC vtedy vplyvná americká komentátorka Dorothy Thompsonová. "Tento mier vznikol bezprávím a len bezprávím sa môže udržať. Tento mier nastolila diktatúra a môže ho udržať len ďalšia diktatúra. Tento mier vznikol zradou a môže sa udržať len ďalšou zradou.“ Thompsonová narážala na hlavnú tézu vtedajšej oficiálnej propagandy, podľa ktorej diplomatické vyriešenie sudetonemeckej otázky zabránilo svetovej vojne. Čechy sa ponorili do smútku, zavládol tam pocit bezmocnosti, bezradnosti. Na Slovensku bola situácia zložitejšia. Priaznivá pre dosiahnutie autonómie. Ale akej? O tom o týždeň.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mníchovská konferencia #Mníchovská dohoda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk