Kde sa najviac darí 'zločinu hlupákov'

, 11.12.2018 06:00

Zločinom hlupákov nazval plagiát jeden múdry Američan. Pomocou plagiátu, a teda podvodom získavané vysokoškolské diplomy a akademické tituly nie sú síce nič nové pod slnkom, dnes však nielen na Slovensku, v celom svete zúri "epidémia plagiátu“. Titulománia a plagiátorstvo korumpujú, rozhlodávajú systém univerzitného vzdelávania, vedú k jeho ďalšiemu úpadku. Kto chce pochopiť príčiny, nezaobíde sa bez exkurzu do minulosti.

Chceme mať viac ľudí s diplomami alebo viac...
Chceme mať viac ľudí s diplomami alebo viac vzdelancov? Autor: SHUTTERSTOCK

Titul doktora práv zrejme prvýkrát v dejinách udelila univerzita v Bologni ešte koncom 12. storočia. Tvrdia to viaceré encyklopédie. Mohli by dodať, že zrejme už vtedy vzniklo pokušenie získať takýto titul ľahšou cestou: napodobovaním, odpisovaním, podplácaním tých, čo o udelení vedeckých hodností a titulov rozhodovali. Taká je, skrátka, ľudská povaha. A už v stredoveku sa študenti delili na tých, ktorých do štúdia hnala túžba po vzdelaní, a na ostatných, ktorí túžili získať diplom či iný "papier“ o ukončenom štúdiu čo najjednoduchším spôsobom.

Staré univerzity, ktorým záležalo na mene a prestíži, proti tomu bojovali aj zvyšovaním nárokov na uchádzačov o diplomy a tituly pri záverečných skúškach. Obhajoba dizertačnej práce na parížskej Sorbone v časoch vládnutia Ľudovíta XIII. (prvá polovica 17. st.) trvala 12 hodín od rána do večera a uchádzač čelil otázkam a pripomienkam dvanástich oponentov, ktorí sa striedali každú polhodinu. Uchádzač však nesmel celý deň nič jesť ani piť. Ak vydržal takúto tortúru, stával sa – doktorom teológie.

Napriek tomu obviňovanie z plagiátorstva bolo vtedy aj neskôr častým javom v umení, vo vede i v publicistike. Jeanovi Jacquovi Rousseauovi vyčítali, že vo svojom diele Spoločenská zmluva vykradol viaceré myšlienky a celé pasáže zo staršieho spisu holandského profesora práva Ulrika Hubera. Z plagiátorstva obviňovali známeho nemeckého filozofa Gottholda Lessinga alebo francúzskeho spisovateľa Alexandra Dumasa st. Mal odpísať celé úryvky z diel Waltera Scotta, Friedricha Schillera a Françoisa-Reného de Chateaubriand.

Mimochodom, práve Dumasovi patrí sebaospravedlňujúci výrok: "Všetko je plagiát. Dokonca aj Boh stvoril Adama podľa svojho obrazu. Vytvoriť niečo nové je nemožné.“ Už aj z toho vidieť, že diskusie o hraniciach medzi plagiátorstvom a kompiláciou sú veľmi starého dáta. Podobne ako diskusie o tom, čo ešte možno využiť bez odvolávania sa na pôvodný prameň, a kedy sa už nemožno zaobísť bez presného citovania.

Názory na to, čo je plagiát, sa však vyvíjali v čase i priestore, zároveň sa menila kultúra citovania. Znalci upozorňujú, že v Číne platili – a čiastočne dodnes platia – iné normy pre citovanie z diel ako v Európe. Výstredný anglický spisovateľ Charles Caleb Colton pred dvomi storočiami vyhlasoval: "Ak vykrádate súčasníkov, vyčítajú vám plagiát, ak antických autorov – pochvália vás za vysokú erudovanosť.“

Dnes nemusíte v diplomových alebo rigoróznych prácach uvádzať zdroje pri všeobecne známych faktoch a pri bežných poznatkoch. Ibaže čo je "všeobecne známe“ alebo "bežné“? Čo je dostupné v slovníkoch alebo encyklopédiách? Vraj platí empirické pravidlo: ak je tá istá informácia zopakovaná aspoň v piatich od seba nezávislých zdrojoch, možno to považovať za bežný poznatok. Údajne sa týmto nepísaným pravidlom riadia anonymní autori písomných prác, s ktorými na internete obchodujú rôzne agentúry. Žeby si každý fakt overovali v toľkých zdrojoch, aby zistili, či ho môžu len parafrázovať, citovať, alebo uviesť ako vlastný autorský text? Kto tomu uverí?

V Uhorsku samý plagiát?

Naše rozprávanie sme odvinuli od pravdepodobne najstaršieho doktora práv vôbec nie náhodou. Veď predovšetkým vyštudovaní právnici lietajú dnes v rôznych škandáloch spätých s podozrivým nadobudnutím diplomu alebo titulu. A napokon titul "doktor“ sa na Slovensku odjakživa cenil vysoko. Autor nášho prvého kódexu slušného správania z roku 1940 Ľudovít Michalský radil: "Ak je niekto doktorom a súčasne aj inžinierom technických vied a pod., pri oslovovaní treba užívať na prvom mieste titul doktorský, až po ňom inžiniersky.“

Lenže pochybná záľuba vo vysokoškolských tituloch – takých i onakých – má aj v našich končinách staršie korene. "Titulománia u nás prežíva ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie,“ tvrdí uznávaný biochemik Dušan Podhradský, emeritný profesor na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. "Mať čím viac titulov pred menom i za menom, to sa v určitých spoločenských vrstvách už vtedy nosilo.“

O to viac, že absolventi niektorých fakúlt, najmä pedagogických, vtedy žiadne tituly nedostávali. V časoch podunajskej monarchie bolo možné na vysokých školách univerzitného typu získať tituly PhDr., JUDr. a MUDr. (doktor filozofie, práv a medicíny). Len posledný z nich sa dal získať absolvovaním školy, lebo študenti medicíny už v priebehu štúdia robili tri rigorózne skúšky, kým absolventi filozofických a právnických fakúlt skladali rigoróznu skúšku dodatočne. To platilo aj pre právnikov, hoci počas svojho štúdia absolvovali tri štátne skúšky, veľmi podobné rigoróznym. Museli si ich teda zopakovať, čo všetci aj robili hneď po zložení poslednej štátnej skúšky. Na technických a ekonomických fakultách sa už vtedy udeľoval titul Ing. (inžinier).

V Uhorsku bolo značne rozšírené plagiátorstvo učených textov. "Knihy Maďari už skoro ani nevydávajú, a čo sa vydáva, je v prevažnej väčšine úbohá kompilácia z nemeckej literatúry alebo jednoducho bezduchý, bezobsažný plagiát.“ To napísal – bezpochyby s istým zveličením – Svätozár Hurban Vajanský vo svojich Listoch z Uhorska pred 110 rokmi.

A čo titul RNDr. (doktor prírodných vied)? Aj prírodovedci dostávali za starých čias titul PhDr., zmenilo sa to až po vzniku ČSR, keď na Masarykovej univerzite v Brne vznikla prvá osobitná prírodovedecká fakulta. V medzivojnovom Československu sa však tituly PhDr. a RNDr. udeľovali len veľmi zriedka a po náročnej príprave tým absolventom, ktorí sa uchádzali o vedeckú kariéru.

Ako zistil riaditeľ archívu spomínanej univerzity Jiří Pulec, za dve desaťročia prvej republiky sa na tamojšej filozofickej fakulte udelilo len 164 týchto titulov. A dodáva: "Pri pohľade do menného zoznamu je zrejme, že išlo prevažne o budúce významné osobnosti.“ Na Slovensku počas prvej ČSR fungovala jediná vysoká škola, Univerzita Komenského, s tromi fakultami – lekárskou, právnickou a filozofickou (,,technika“ vznikla až v roku 1937). Celkový počet poslucháčov: 2 280.

Na porovnanie – dnes ich takmer dvakrát viac študuje na jednej Trnavskej univerzite. Vtedy, pravda, veľa študentov zo Slovenska navštevovalo české vysoké školy. Žiadna väčšia kauza s podvodným získaním diplomu z tých čias sa nezachovala, presnejšie – v odbornej literatúre sa nespomína. Ojedinele sa vyskytli podvodníci, vydávajúci sa za "doktorov“, vyšetrovaním však vyšlo najavo, že ide o obyčajných kriminálnikov s neukončeným vzdelaním.

Bez tradičných titulov a s nimi

Po druhej svetovej vojne nastal na Slovensku búrlivý rozvoj vysokého školstva. Už v roku 1948 na dvanástich fakultách študovalo bezmála 9-tisíc poslucháčov. O dva roky neskôr sa však naše školstvo začalo riadiť sovietskym vzorom: namiesto doktorov začali vysoké školy produkovať promovaných lekárov, právnikov alebo, napríklad, historikov.

Je zaujímavé, že v sovietskom Rusku túto novinku síce zaviedli hneď po Októbrovej revolúcii (za Lenina), ale zrušili ju a vrátili sa k starým titulom už v roku 1934 (za Stalina). Naši boľševici po februárovom víťazstve teda nadviazali na pôvodnú revolučnú prax.

Boj proti plagiátorstvu sa stal globálnou...
Boj proti plagiátorstvu sa stal globálnou záležitosťou. Autor: SHUTTERSTOCK

Traduje sa, že rušenie tradičných akademických titulov bolo súčasťou boja s tzv. buržoáznymi prežitkami alebo úsilia nového režimu znížiť význam vysokoškolského vzdelania. V prvej etape vládnutia ruských boľševikov možno áno, u nás podľa Pulca to bola skôr snaha odstrániť dovtedajšiu nespravodlivosť, keď tituly automaticky dostávali len lekári, právnici a technici.

Vysokoškolský diplom tým stratil niečo zo svojho pôvodného lesku a ustala niekdajšia honba za akademickými titulmi. Až v roku 1966, počas politického odmäku a v dôsledku ďalšej školskej reformy, začali absolventi lekárskych fakúlt opäť dostávať akademický titul MUDr. a obdobné tituly sa vrátili aj na ďalšie fakulty. Na rozdiel od minulosti a od medikov nedostávali ich hneď po skončení štúdia, ale až po zložení rigoróznej skúšky a napísaní rigoróznej práce.

V tom čase už na Slovensku navštevovalo vysoké školy vyše 37-tisíc poslucháčov, čoraz viac rodičov chcelo mať zo syna doktora alebo inžiniera bez ohľadu na jeho reálne predpoklady úspešne študovať. Začala sa ekonomická reforma i reforma celej sústavy riadenia – vysokoškolský diplom sa stával nevyhnutnou podmienkou pri obsadzovaní mnohých pracovných pozícií.

V roku 1980 začal platiť zákon, ktorý nielen dovŕšil poštátnenie vysokých škôl, ale umožnil udeľovanie titulov JUDr., PhDr. a RNDr. ( i novozavedených PaedDr. a PharmDr.) bez rigoróznej skúšky. Stačilo dosahovať "výnimočné študijné výsledky“, ostatní mohli skladať po novom už len rigoróznu skúšku. Viedlo to k devalvácii tradičných doktorátov. "Absolventi skladali túto skúšku hneď po záverečnej štátnici, navyše sa vo veľkom začali hlásiť starší absolventi,“ približuje situáciu doktor Pulec. "Masovosť vytvárala tlak na znižovanie obťažnosti skúšky, ktorá bola nakoniec ľahšia ako štátna skúška.“

Rigorózne práce sa však tým pádom nefalšovali, lebo sa jednoducho nevyžadovali. Prof. Podhradský si však nespomína na jediný prípad plagiátu ani pokiaľ ide o diplomové práce, a to pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ ako pedagóg od roku 1970. "Takéto prípady sa mohli vyskytnúť skôr na humanitných fakultách,“ zdôrazňuje a dodáva, že veľa záviselo najmä od náročnosti školiteľa.

Z iných, českých zdrojov sa dozvedáme, že na niektorých tamojších pedagogických fakultách pôsobili v skúšobných komisiách pre udeľovanie titulu PaedDr. (doktor pedagogiky) aj ľudia bez potrebnej kvalifikácie. Podobné prípady sa však vtedy nemedializovali – ani tam, ani tu. V tom čase, začiatkom 80. rokov, malo Slovensko už 13 vysokých škôl so 41 fakultami, na ktorých študovalo takmer 75-tisíc poslucháčov. Viac ako dvakrát viac ako koncom 60. rokov. To je však nič v porovnaní s tým, čo nasledovalo po nežnej revolúcii.

Padni, komu padni

Po revolúcii sa roztrhlo vrece so lžidoktormi. Prvý na rane bol český politik Jan Kalvoda, predseda ODA a vicepremiér vo dvoch Klausových vládach. Koncom roku 1996 musel rezignovať, keď sa zistilo, že neoprávnene používa titul JUDr. Právnickú fakultu absolvoval Kalvoda dávno pred rokom 1989, ale nešiel si urobiť rigorózne skúšky. Podľa jeho známych "sa mu nechcelo“. Čoskoro museli odísť zo svojich funkcií alebo vzdať sa mandátov traja ďalší českí politici. Všetci sa dopustili tej istej chyby – neoprávnene používali titul JUDr.

Na Slovensku sa medzitým diali iné veci. V 90. rokoch tu pribúdalo univerzít, vysokých škôl a ich tzv. detašovaných pracovísk ako húb po daždi. Akreditačná komisia pod vedením prof. Miroslava Urbana, nášho popredného kvantového chemika, chcela tento neprirodzený proces pribrzdiť (,,radšej menej študentov, ale kvalitných“), narazila však na odpor najvyšších politických miest, presnejšie vlády Vladimíra Mečiara. Veď akú logiku malo bleskové zriadenie už druhej univerzity v Trnave, ďalšej v Trenčíne atď.?

"Jednoducho na to nebol potenciál učiteľov a vedeckých pracovníkov ani žiadny rozumný vecný dôvod,“ spomínal v našom rozhovore prof. Urban. "Politicky motivovaný proces vzniku ďalších univerzít pokračoval a stal sa jednou z príčin devastácie ich kvality.“

Keďže predseda komisie kládol odpor, vláda ju na jar 1995 odvolala a nahradila "spoľahlivejšou“. Podľa Urbana sa tak stalo z politických dôvodov. "Zrejme tým chceli vládne strany získať podporu časti učiteľov, vedeckých pracovníkov a študentov vysokých škôl.“

Namiesto 13 vysokých škôl sme tu ich mali postupne vyše 30, namiesto 40 fakúlt – vyše 100, namiesto 13-tisíc novoprijatých vysokoškolákov – 30-tisíc.

Násobkovo rástli aj počty absolventov, nezriedka po ledabolom a takpovediac "skrátenom“ štúdiu. Prvý veľký škandál prepukol koncom roku 2009 na Trenčianskej univerzite. Išlo najmä o expresne rýchle štúdium (ukončené diplomami) dcéry a syna dekana fakulty sociálno-ekonomických vzťahov a jednej členky Akademického senátu.

"Je to logický dôsledok extenzívneho vývoja vysokého školstva, ktorý prerástol v nepoctivý obchod (neviem to nazvať inak), aj vďaka nedostatočnej kontrole zo strany Akreditačnej komisie,“ komentoval vtedy situáciu prof. Urban. " A dôsledok zasahovania ministerstva školstva do jej kritérií, čo umožnili niektoré nešťastné paragrafy v zákone o vysokých školách z roku 2002.“

Prof. Urban navrhoval po trenčianskej kauze uskutočniť zásadnú diverzifikáciu vysokých škôl podľa dosiahnutej kvality i podľa ich poslania. Ďalší odborníci odporúčali zredukovať počet vysokých škôl a ich detašovaných pracovísk, ktoré už sídlili takmer v každom okresnom meste. Zásadná zmena sa však neudiala…

Rigorózne práce na predaj

Medzitým sa aj na slovenskom internetovom trhu udomácnili agentúry, ktoré ponúkajú diplomové, rigorózne aj dizertačné práce za peniaze. Napríklad cena za jednu normostranu rigoróznej práce sa pohybuje od 12 eur, za diplomovú od 10 eur, aj podľa toho, ako rýchlo ju treba vypracovať. Agentúry tvrdia, že neponúkajú plagiáty a že ich práce prechádzajú elektronickými systémom previerky. Ale o čo tu vlastne ide? Chceme mať viac ľudí s diplomami alebo viac vzdelancov?

Ryba smrdí od hlavy a pôsobí demoralizujúco na celú spoločnosť, ak pokušeniu ľahko získať vysokoškolský diplom alebo titul prepadávajú politici. Vo svete preto už dávnejšie vyhlásili nezmieriteľný boj podobnej titulománii a plagiátorstvu. V máji 2012 musel odstúpiť rumunský minister školstva Iona Manga, ktorý vo svojej doktorskej dizertácii skopíroval takmer polovicu obsahu zo zahraničných vedeckých časopisov. O niečo skôr podal demisiu maďarský prezident Pál Schmitt – dôvod ten istý. Neskôr abdikoval pre plagiát nemecký minister obrany Karl-Theodor zu Guttenberg, v lete tohto roku dvaja českí ministri…

A celkom na záver, kto je ten múdry Američan, ktorý považuje plagiátorov vysokoškolských prác za zločincov hlupákov? Volá sa Richard Posner, je známy právnik, dlhoročný sudca. Pred niekoľkými rokmi napísal Malú knihu o plagiáte. Podľa Posnera len hlupák môže tak ľahkomyseľne riskovať. Veď po usvedčení z plagiátorstva prichádza nielen o kariéru, ale je vylúčený zo spoločnosti!

Nuž, ako kde…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#plagiátorstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

29,99
Kytica Zimona 13

Kytica Zimona 13

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk