Priamu voľbu si vyskúšal aj Hitler. Takmer vyhral

, 30.01.2019 06:00
Ľudovít Napoleon
Ľudovít Napoleon ešte ako prezident Francúzskej republiky a budúci cisár Napoleon III. Autor:

Nad Grasalkovičovým palácom v Bratislave sa znovu zvolebnieva. Už po piatykrát si hlavu štátu na Slovensku môžu voliť všetci občania, a nielen poslanci. Kto vôbec prišiel na myšlienku priamej voľby prezidenta u nás a kto vo svete? A kde ju prvýkrát uskutočnili?

Zdalo by sa, že odpoveď treba hľadať vo Švajčiarsku s jeho priamou demokraciou. Ibaže Helvécia má kolektívnu hlavu štátu, sedemčlennú Federálnu radu, ktorú volí dvojkomorový parlament. Od roku 1998 sa síce každý rok vyberá jeden z členov tejto rady – zakaždým iný – do pozície prezidenta, ale ide viac menej o čestnú funkciu.

Pátrajme teda ďalej. Podľa viacerých historikov práva určité prvky priamej voľby prezidenta nachádzame už v Ústave USA z roku 1787. Tam sa však volí prostredníctvom tzv. voliteľov. Prvý pokus voliť hlavu štátu priamo občanmi sa preto vyskytol vo Francúzsku v revolučnom roku 1848, ale za veľmi zvláštnych okolností, a tak aj dopadol. Priblížme si to.

Princ prezidentom, prezident cisárom

Pod tlakom revolučných udalostí padol kráľ Ľudovít Filip Orleánsky – Bourbon. Francúzsky parlament prijal začiatkom novembra 1848 ústavu, ktorá rušila otroctvo v kolóniách, cenzúru aj trest smrti za politické delikty a ustanovila v krajine demokratickú republiku. Vznikla otázka, ako voliť jej prezidenta. Keby to urobil parlament vo vtedajšom zložení, tak zvíťazí predseda dočasnej vlády generál Louis-Eugéne Cavaignac. Ten dal začiatkom leta krvavo potlačiť povstanie, čo mu vynieslo prezývku „júnový mäsiar“.

Riešením bola priama voľba, v ktorej kandidovalo šesť uchádzačov vrátane Cavaignaca. Proti nemu sa však postavil favorizovaný princ Ľudovít Napoleon, synovec slávneho Napoleona Bonaparteho. Išlo o syna jeho mladšieho brata, ktorý bol krátko holandským kráľom.

Hlasovali muži Francúzska, ale aj Alžírska, ktoré sa vtedy nachádzalo pod správou Francúzov. Len muži, lebo ženy ešte nemali volebné právo. A väčšinou to boli roľníci, ktorí – ako napísal francúzsky historik Charles Seignobos – „poznali len jedno meno, a to cisára Napoleona a hlasovali teda za toto meno“. Ľudovít Napoleon zvíťazil už v prvom kole so ziskom takmer 75 percent hlasov pred Cavaignacom, za ktorého hlasovalo okolo 20 percent voličov.

Keby to nebolo také presvedčivé víťazstvo absolútnou väčšinou, tak podľa ústavy by prezidenta vyberal parlament z ďalších piatich kandidátov Čiže nebola to ešte „čistá“ priama voľba v dnešnom ponímaní.

Čo sa však nestalo. Ľudovítovi Napoleonovi prezidentsky úrad očividne nestačil. Prekážalo mu najmä to, že ústava obmedzila jeho funkčné obdobie na štyri roky bez možnosti znovuzvolenia. A hoci prisahal vernosť demokratickej republike i novej ústave, ešte pred vypršaním svojho mandátu v decembri 1851 zosnoval sprisahanie a štátny prevrat, aby obnovil vo Francúzsku monarchiu.

„Priama prezidentská voľba bola pre dotyčného iba predstupňom na vyhlásenie druhého cisárstva,“ myslí si český politológ Josef Mlejnek, odborník na ústavné a volebné systémy. Sám Ľudovít Napoleon sa stal cisárom Napoleonom III. Vládol do roku 1870, keď po porážke vo vojne s Pruskom ho zajali a onedlho aj zosadili z trónu.

Tak sa skončil prvý pokus s priamou voľbou hlavy štátu. Exprezident a excisár Ľudovít Napoleon zomrel o tri roky neskôr v anglickom exile. Francúzsko sa opäť stalo republikou, ale svojich prezidentov potom dlho, takmer celé storočie, volilo už len v parlamente. Až v roku 1965 si krajina galského kohúta zvolila Charlesa de Gaulla znovu priamo a táto prax sa tam zachováva dodnes.

„Kaprál“ Hitler proti maršalovi Hindenburgovi

S prvou skutočne priamou prezidentskou voľbou bez toho, aby do nej zasahoval parlament, prišla až ústava Weimarskej republiky, ktorá vznikla v Nemecku pred 100 rokmi.

Stalo sa tak po páde cisárstva v dôsledku porážky v prvej svetovej vojne. V januári 1919 sa konali v Nemecku voľby a 6. februára sa zišiel vo Weimare, v meste v nemeckom Durínsku, prvý demokraticky zvolený parlament. Ten prijal ústavu, ktorá vybavila prezidenta republiky skutočne značnými právomocami.

Mohol napríklad kedykoľvek odvolať kancelára, a to i vtedy, keď mal dôveru parlamentu. Na druhej strane mohol vymenovať nového kancelára, hoci si ten nezískal parlamentnú dôveru. Mohol dokonca rozpustiť parlament a dať ľudu možnosť rozhodnúť sa v nových voľbách. Preto ho nazývali „náhradným cisárom“ a historici práva majú dodnes problém určiť, či vo weimarskom štátnom zriadení prevažovali prvky prezidentskej, alebo parlamentnej republiky.

Weimarská republika bola v tomto smere na starom kontinente vzácnou výnimkou, ostatné demokracie, ktoré vznikli po Veľkej vojne na troskách rakúsko-uhorskej monarchie alebo i cárskeho Ruska, prevzali vtedy „chytľavý“ francúzsky model Tretej francúzskej republiky s prezidentom ako viac-menej symbolickou hlavou štátu bez väčších kompetencií.

Prvého prezidenta Friedricha Eberta zvolil ešte nemecký parlament (Ríšsky snem). Mal svoju funkciu vykonávať sedem rokov, ale koncom februára 1925 zomrel a jeho nástupcu volil o mesiac už „celý národ“, ako to stálo v ústave.

Hlasovacie právo mali všetci muži a ženy od 20 rokov. Kandidátov na prezidentský post bolo sedem, ale v prvom kole ani jeden nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu. Do druhého kola mohli politické strany nominovať – na rozdiel od súčasných volebných systémov – úplne nových kandidátov. Čiže neplatilo, že postupujú len dvaja kandidáti s najväčším ziskom z prvého kola.

Nuž a vtedy nemecká pravica nominovala 77-ročného maršala Paula von Hindenburga, hrdinu prvej svetovej vojny. Mal veľké šance na úspech, lebo Nemci verili rozšírenému mýtu o tom, že nemecká armáda mala vďaka maršalovi koncom vojny víťazstvo na dosah, ale pripravili ho oň zradní politici.

A Hindenburg druhé kolo, konané koncom apríla 1925, skutočne vyhral s trojpercentným náskokom pred spoločným kandidátom ostatných strán. V ďalších rokoch sa staručký Hindenburg dostal pod vplyv skupiny nazývanej Kamarilla, ktorú viedol jeho syn Oskar a tvorili ju niekoľkí poradcovia a ambiciózni politici. Už senilný maršal musel proti svojej vôli a pod ich tlakom kandidovať aj v ďalších prezidentských voľbách. V marci a apríli 1932 však musel súťažiť s Adolfom Hitlerom, ktorého vtedy nazýval „rakúskym kaprálom“.

Súboj síce v druhom kole vyhral 85-ročný maršal, ale Hitlerovi umožnila priama voľba získať pre nacistov takú masovú podporu, akú dovtedy nemali. Hlasovalo zaňho vyše 13 miliónov Nemcov (37 percent voličov pri 80-percentnej volebnej účasti), hoci vo volebnej kampani ho odmietol štátny rozhlas, vtedy jediný v krajine, a teda najvplyvnejšie médium.

Ako píše britský historik Richard Evans, Hitler vtedy odhodill všetky zábrany a medzi prvým a druhým kolom zorganizoval s pomocou Josepha Goebbelsa obrovskú kampaň v americkom štýle. Najal si lietadlo a pohyboval sa v ňom naprieč Nemeckom od mesta k mestu. Mal aj tri veľké prejavy denne na predvolebných zhromaždeniach. „Dôsledok tohto volebného putovania nazvaného Hitlerov let nad Nemeckom bol doslova elektrizujúci,“ tvrdí Evans.

Hindenburg síce zostal sedieť v prezidentskom kresle, ale Hitler už v nasledujúcom roku vyhral parlamentné voľby, stal sa kancelárom, umlčal Kamarillu a začal vnucovať svoju vôľu prezidentskej kancelárii. V marci 1933, po požiari Ríšskeho snemu, donútil Hindenburga vydať nariadenie „na ochranu národa a štátu“, ktoré likvidovalo všetky ústavné slobody v Nemecku. Hitler mal už potom otvorenú cestu k neobmedzenej mo­ci.

Hindenburg zomrel v auguste 1934 a priame voľby prezidenta – zrejme aj vzhľadom na túto skúsenosť – sa už v Nemecku nikdy neobnovili.

Prezident Paul von Hindenburg s kancelárom...
Prezident Paul von Hindenburg s kancelárom Adolfom Hitleromm v roku 1933 v Berlíne. Autor: SHUTTERSTOCK

Komunisti chceli voliť Havla priamo

Ale ešte pred druhou svetovou vojnou nasledovalo príklad Weimarskej republiky s priamou voľbou hlavy štátu Portugalsko – v roku 1929, o rok neskôr Rakúsko a v roku 1934 Estónsko.

A čo Československo? U nás bol vtedy prezidentom spoluzakladateľ štátu Tomáš G. Masaryk, zvolený parlamentom do tejto funkcie až štyrikrát po sebe. Musel na to dostať výnimku, lebo podľa platnej ústavy mohol byť v úrade najviac dve volebné obdobia. Tradícia nepriamej voľby pokračovala aj po rozbití ČSR – v Slovenskom štáte a Protektoráte Čechy a Morava – ale aj po druhej svetovej vojne a po komunistickom prevrate v roku 1948.

Prvé pokusy presadiť priamu voľbu prezidenta aj u nás prišli súčasne s revolučným pohybom v novembri 1989. Dnes si už málokto spomenie, že s tým vystúpili ako prví komunisti. Podľa českého politológa Lubomíra Kopečka počítali s víťazstvom, lebo podľa vtedajších prieskumov viedol v obľúbenosti Ladislav Adamec z KSČ (do 7. decembra 1989 predseda federálnej vlády) pred Alexandrom Dubčekom a tretím (s veľkým odstupom) Václavom Havlom. „Občianskemu fóru sa však podarilo obhájiť voľbu prezidenta parlamentom,“ konštatuje Kopeček.

Treba dodať, že Federálne zhromaždenie pozostávalo vtedy zväčša z poslancov zvolených ešte za KSČ a vystrašených revolučnými udalosťami. Havel bol zvolený za prezidenta po starom, ako jediný kandidát aklamáciou, čiže verejným hlasovaním a jednomyseľne (hlasovali zaňho všetci poslanci Snemovne ľudu i Snemovne národov). Voľbe však predchádzali rôzne zákulisné dohody a manipulácie v réžii nového premiéra Mariána Čalfu. Vyplýva to zo zistení ďalšieho českého politológa a historika Jiřího Suka.

Je paradoxné, že tému priamej voľby vrátil do verejnej diskusie v jeseni 1992 pred rozpadom federácie práve Havel. „Hlava štátu si potrebuje zabezpečiť vlastnú legitimitu, nezávislú od parlamentu,“ dôvodil vtedy už bývalý prezident ČSFR (odstúpil z funkcie po neúspešných júlových voľbách ). Narazil však na tvrdý odpor českého premiéra a predsedu ODS Václava Klausa.

Na samostatnú existenciu sa pripravujúce Slovensko malo už v tom čase vlastnú ústavu. Počítalo sa v nej aj s inštitútom hlavy štátu, ale voleným parlamentom, Národnou radou.

Mimochodom, vo svete bolo vtedy okolo 130 štátov s republikánskym zriadením a už 90 z nich – podľa zistenia francúzskeho výskumníka Andrého Blaisa – malo priamu voľbu prezidenta. Tento systém sa po vojne uplatnil najmä v štátoch Afriky a Ázie, ktoré sa zbavili koloniálneho jarma. Ďalšia vlna záujmu o priamu voľbu hlavy štátu sa na našom kontinente zdvihla po zmenách režimov v krajinách sovietskeho bloku. V Poľsku však zvolili v júli 1989 Wojciecha Jaruzelského za prezidenta ešte v parlamente podobným spôsobom, akým sa o pol roka neskôr dostal Havel na Pražský hrad. Ale už v septembri 1990 sa vo Varšave konala priama voľba hlavy štátu, v ktorej zvíťazil Lech Walesa.

Michal Kováč: Bojujte za priamu voľbu!

Aj Michal Kováč sa stal prvým prezidentom Slovenskej republiky pred 26 rokmi ešte voľbou v Národnej rade . Ale bol to on, kto 14 mesiacov pred skončením svojho mandátu vyzval občanov, aby prostredníctvom poslancov Národnej rady presadzovali priamu voľbu hlavy štátu. Urobil tak v prejave pri vstupe do roku 1997. A dôvod? „Súčasné zloženie parlamentu a permanentná nemožnosť dohody medzi koalíciou a opozíciou nedáva záruky, že prezident bude včas zvolený parlamentom,“ vysvetlil v novoročnom prejave.

V tom čase vrcholili rozpory medzi prezidentom a premiérom. Kováč mal obavy, že Vladimír Mečiar sa stane po uvoľnení funkcie úradujúcou hlavou štátu.

Výzva mala kladný ohlas, v masovej ankete denníka Pravda sa až 97 percent čitateľov vyslovilo v prospech priamej voľby prezidenta. A petičný výbor za priamu voľbu zozbieral v prvých troch mesiacoch 440-tisíc podpisov. V máji 1997 bolo vypísané referendum, ale Mečiarova vláda prijala uznesenie, ktorým uložila ministrovi vnútra vytlačiť a distribuovať hlasovacie lístky len s tromi otázkami o vstupe Slovenska do NATO a bez otázky o priamej voľbe. Opozícia sa posťažovala na Ústavný súd, ten dal za pravdu navrhovateľom referenda, ale „opravné“ sa už neuskutočnilo.

Kováčov mandát v nasledujúcom roku vypršal a dialo sa presne to, čo predvídal. Voľby prezidenta v Národnej rade nemali konca-kraja, museli sa viackrát opakovať. Najbližšie k zvoleniu mal v piatej voľbe nominant Mečiarovho hnutia Otto Tomeček, vtedajší rektor Univerzity Mateja Bela, ale v oboch kolách mu chýbali štyri hlasy. Slovensko bolo nakoniec 470 dní bez prezidenta, jeho právomoci medzitým vykonával premiér, okrem iného udeľovaním amnestií.

Väčšina čitateľov má akiste toto obdobie ešte v živej pamätí, ale napríklad dnešní vysokoškoláci už nie, a tak si pripomeňme, že jesenné parlamentné voľby v roku 1998 vyhralo síce HZDS, ale nedokázalo zostaviť väčšinovú vládu. To sa podarilo širokej ľavo-pravej koalícii a jedným z bodov koaličnej zmluvy bolo presadenie zmeny ústavy v zmysle priamej voľby hlavy štátu.

Vládna koalícia mala v Národnej rade ústavnú väčšinu a príslušnú legislatívnu úpravu podporilo 14. januára 1998 všetkých 93 jej poslancov. Relatívne pokojnú rozpravu oživil poslanec za SNS Jozef Prokeš návrhom zrušiť inštitút prezidenta. „Spoločnosť a štát dokážu veľmi dobre existovať aj bez prezidenta,“ vyhlásil, „a to prerozdelením jeho kompetencií medzi predsedu vlády a parlament.“ Návrh neprešiel.

V máji 1999 sa u nás konali prvé priame voľby prezidenta, o najvyšší ústavný post sa uchádzalo 10 kandidátov, napodiv aj Mečiar, ktorý sa prihlásil na poslednú chvíľu. Do druhého kola postúpil s Rudolfom Schusterom, ktorý ho porazil rozdielom vyše 14 percent alebo takmer 434-tisíc hlasov.

Odvtedy uplynuli dve desaťročia. Dnes má 14 členských štátov Európskej únie priamo volených prezidentov, sedem štátov nepriamo volených a zvyšných sedem sú monarchie.

Priama voľba sa zvyčajne zdôvodňuje postupujúcou demokratizáciou spoločnosti a želaním verejnosti. Prezident zvolený priamo občanmi má dostatočné silný mandát na to, aby uskutočňoval vlastnú politiku, čomu však odporujú jeho obmedzené právomoci. Tam, kde ich má väčšie, dostáva sa do rozporu s vládou, ako to bolo napríklad v Poľsku do roku 1997, a preto nasledovalo ústavné oklieštenie kompetencií hlavy štátu. (Na Slovensku sa niečo podobné, ale v menšej miere, stalo po prvej veľkej novelizácii Ústavy SR v roku 2001.)

Z Visegrádskej štvorky uplatňuje priamu voľbu ešte Česko (od roku 2013), Maďarsko si stále volí prezidenta nepriamo. Naďalej sa vedú spory medzi odborníkmi i laikmi o výhodách a nedostatkoch jednej aj druhej formy. Dejiny nás však učia, že ani priama voľba sama osebe nie je garanciou toho, že na čelo štátu sa nedostane dobrodruh či dokonca diktátor.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prezident #voľby
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku