Presne pred 70 rokmi sa to stalo prvýkrát. Pripomínalo sa prvé výročie februárových udalostí, ktoré umožnili komunistickej strane získať mocenský monopol. Hlavné oslavy sa konali v sobotu 26. februára 1949 v Prahe, na Slovensku v rovnaký deň bola ich dejiskom Bratislava. Tu i tam sa slávnostný program začal prehliadkou Ľudových milícií, "ozbrojenej päste proletariátu“, ako ich nazývali.
Išlo o polovojenské jednotky, pôvodne len robotnícke z veľkých priemyselných podnikov, kde pôsobili početné základné organizácie KSČ. V kritických februárových dňoch 1948 zohrali tieto milície významnú, najmä zastrašovaciu úlohu. Teraz, po roku ich bolo na Slovensku už okolo 10-tisíc, vyzbrojených puškami a s červenými páskami na rukávoch.
V Prahe na oslavách rečnil predseda vlády Antonín Zápotocký a generálny tajomník strany Rudolf Slánský. Prečo nie Klement Gottwald? Ten bol už takmer pol roka – po smrti Edvarda Beneša – "prvým robotníckym prezidentom“ ČSR. A bol všade a všetkými ospevovaný. "Súdruh Gottwald – strojca Víťazného februára“ – tak znelo jedno z ústredných hesiel týchto osláv, V Bratislave ešte pred pochodom milícií prehovoril Viliam Široký, predseda strany na Slovensku a podpredseda československej vlády v jednej osobe. "Dnešná prehliadka je veľkolepou manifestáciou triednej ostražitosti a bdelosti robotníckej triedy,“ povedal. A prizerajúci sa dav členov i sympatizantov KSS mu odpovedal skandovaním: "Gottwald – Ďuriš – Široký, nech nám žijú naveky!“ (Július Ďuriš bol vtedy ďalším slovenským politikom v Prahe a ako minister pôdohospodárstva sa výrazne podieľal na jeho kolektivizácii).
Perzekúcie za kulisami osláv
Tak v Prahe, ako aj v Bratislave sa rečnilo predovšetkým o hospodárskych úlohách. Po dvojročnici sa začínala prvá päťročnica. Kým dvojročný plán bol zameraný na obnovu vojnou zničeného hospodárstva, ten päťročný znamenal "prestavbu a výstavbu znárodneného priemyslu a poľnohospodárstva“.
Fabriky už boli znárodnené a v roku 1949 prestali jestvovať aj súkromné obchody. Namiesto nich vznikli národné (štátne) podniky Obuva, Vesna (obchod s konfekciou), Textil, Medika (lekárne) a Potraviny s predajňami tohto mena po celej republike.
Krátko pred oslavami prišlo aj na pôdu a jej obrábanie. Parlament schválil zákon o jednotných roľníckych družstvách. Pri ich zakladaní sa už v prvej fáze počítalo s násilnými formami "presvedčovania“ roľníkov o výhodách rozorávania medzí a spoločného chovu dobytka, čiže kolektivizácie. Rozpracovaný plán ZNB (vtedajšej polície) ukladal "prísne zakročiť proti škodcom a rušiteľom družstevníctva“. Po roľníkoch boli na rade drobní remeselníci – živnostníci, aj ich čakalo vyvlastnenie.
Málo sa vie, že v Bratislave už vtedy pôsobil Ústav pre výskum verejnej mienky, ktorý v jeseni 1948 urobil prieskum postojov Slovákov k premenám vytýčeným stranou a vládou. Výsledky sa vtedy z pochopiteľných dôvodov nezverejnili, lebo kým spriemyselňovanie považovalo za prospešné pre Slovensko 79 percent z takmer 1 200 oslovených osôb, s kolektivizáciou poľnohospodárstva súhlasilo len 19 percent respondentov. Medzi oslovenými roľníkmi bolo ešte menej priaznivcov združstevňovania – len 10 percent…
Február '48 znamenal pre niekoho víťazstvo a vykročenie smerom k "svetlým zajtrajškom“, pre iného však prehru a nadlho aj stratu perspektívy. Ten istý prieskum ukázal, že sklamaných bolo vtedy na Slovensku až prekvapujúco veľa, pritom mnohí z oslovených sa báli otvorene povedať, čo si myslia. Na otázku, či socializmus prinesie zlepšenie, len 37 percent opýtaných odpovedalo "áno“, kým 23 percent "nie“ a až 40 percent "neviem“.
Všetko sa plánovalo a riadilo zhora, najlepšie až z Prahy. Ota Šik, áno, ten istý Šik, ktorý počas Pražskej jari mal ako podpredseda vlády na starosti ekonomickú reformu, pôsobil začiatkom roku 1949 na ústredí strany. Už vo švajčiarskom exile ako profesor ekonómie spomínal na prvé obdobie po Víťaznom februári takto:
"Prevzal sa sovietsky dirigistický plánovací systém, trhový mechanizmus sa úplne zlikvidoval a ceny boli štátom pevne stanovené. Mysleli sme si, že tento ekonomický model potvrdí prednosti socialistického hospodárstva a potom aj politický systém sa stane liberálnejším.“ Jeden myslel a vymyslel fúrik. Časy, keď Stalin dával Gottwaldovi "voľnú“ ruku – vraj Československo si môže zvoliť vlastnú cestu k socializmu – boli dávno preč. Politiku komunistických strán sovietskeho bloku usmerňovalo Informbyro, ktoré síce sídlilo v Bukurešti (predtým v Belehrade, kým sa súdruh maršal Tito nestal "krvavým psom Titom“), pokyny však dostávalo z Moskvy.
Samozrejme, z februárových tribún sa rečnilo aj o medzinárodnej situácii, o americkom imperializme a nemeckom revanšizme. Trvala sovietska blokáda západného Berlína, západní Spojenci ho museli zásobovať vzdušnou cestou. Kríza čoskoro vyústi do vzniku dvoch nemeckých štátov. Studená vojna vstupovala do obdobia svojho vysokého napätia.
Ani doma nevládli pokoj a pohoda. Za kulisami februárových osláv pokračovala "očista“ verejného života od "buržujov, agentov imperializmu a záškodníkov“. V prejavoch komunistických rečníkov často znela stalinistická téza o "zostrovaní triedneho boja“. Podľa nej mohol byť "triedny nepriateľ“ zatajený za každým rohom a vkrádal sa dokonca do orgánov vládnucej strany.
Hoci sa to nezdá, v roku 1949 vzrástol počet odsúdených z politických dôvodov na Slovensku v porovnaní s predchádzajúcim rokom až päťnásobne. Najviac za poburovanie proti republike (622) a za nelegálne opustenie republiky (349), ako tieto čísla uvádza historik Michal Štefanský. Tri týždne pred oslavami prerokovalo najvyššie vedenie strany informáciu o odhalení protištátnej skupiny A. Púčik a spol. Vraj našli u nich mikrofilm s údajmi o frakciách v Ústrednom výbore KSS. Okrem starej gardy, boľševických radikálov (Široký a spol.) v ňom mala pôsobiť aj "frakcia mladých, umiernených“ (Husák a spol.). Či už to bola pravda, alebo nie, o rok všetci "umiernení“ skončia za mrežami ako "buržoázni nacionalisti“.
Jedných zatvárali, tisíce ďalších, najmä príslušníkov inteligencie, posielali podľa paragrafu "o strate dôvery“ na prevýchovu do výroby alebo ich úrady aj vysťahovali z väčších miest na vidiek. Podľa zistení Jana Peška z Historického ústavu SAV muselo Bratislavu v rámci takejto "očisty“ opustiť len od konca roku 1948 do polovice nasledujúceho 433 tzv. nežiaducich osôb s ich rodinnými príslušníkmi.
Lebo také to boli časy…
Vôľa ľudu zákonom
Zároveň väčšina ľudí žila svoju každodennosť, ktorá sa im nemusela javiť horšia než v minulosti, skôr naopak – mnohým sa žilo o niečo lepšie. Miestni kronikári zaznamenali, ako sa to prejavovalo na úrovni jednotlivých obcí.
Napríklad v Lipanoch pri Sabinove práve pred oslavami Víťazného februára dokončili montáž ampliónov miestneho rozhlasu a hneď ho aj dali do prevádzky. "Tým obec nielen zrušila bubnovanie,“ stojí v kronike, "ale všetky správy mohli byť lepšie a rýchlejšie odovzdané obyvateľstvu. V rozhlase okrem správ bola reprodukovaná aj hudba a prevedené prednášky na aktuálne témy.“ Dnes je to samozrejmosť, vtedy – obrovský pokrok.
V Rakovej pri Čadci kronikár zapísal, že aj začiatkom roka 1949 ešte platil lístkový prídelový systém na potraviny, čiže boli na lístky. Odev, bielizeň, textil boli na tzv. šatenky. Z ich prideľovania však vylúčili živnostníkov a tých roľníkov, ktorí nesplnili predpísaný kontingent, čiže povinné dodávky obilia a mäsa štátu. Zato v mestách si každý mohol kúpiť obuv alebo aj šaty v tzv. sivých obchodoch za "sivé“, teda voľné ceny. "Bolo to síce drahšie, ale tovaru bolo viac ako v minulých rokoch,“ tvrdil kronikár.
Do tretice, v Brhlovciach (Levický okres) sa konečne rozbehla elektrifikácia obce. Začala sa síce už v roku 1947, ale postupovala – možno aj vzhľadom na krízové javy v štáte – slimačím tempom. Obrat nastal až teraz: "Ľudia sa s chuťou pustili do práce, tí, ktorí mali kone, vozili stĺpy až z Levíc zo stanice.“
Štyri roky po prechode frontu Slovenskom, ktorý ho značne zdevastoval, sa ľudia tešili aj z nepatrného spríjemnenia života. Nuž a elektrina v dedine, v každej domácnosti, to bola prevratná zmena.
Ešte nevyprchalo povojnové budovateľské nadšenie. Prebiehala výstavba Trate mládeže z Dúbravy do Banskej Štiavnice, na ktorej sa vystriedali tisíce mladých ľudí brigádnikov. Pred oslavami tzv. Víťazného februára sa v závodoch a na ďalších pracoviskách prvýkrát masovo rozbiehal nový rituál, ktorý v ďalších rokoch zovšednel. Pracovné kolektívy vedené straníckymi organizáciami prijímali "smelé“, ako písali noviny, socialistické záväzky:
"Ušetríme… odpracujeme navyše… zorganizujeme národnú smenu vďaky Klementovi Gottwaldovi,“ uvádzalo sa v týchto kolektívnych predsavzatiach. Ich plnenie bolo spravidla termínované k 9. zjazdu KSČ, ktorý sa mal konať v máji 1949 a prijal "generálnu líniu výstavby socializmu“. V školách sa konali (zatiaľ ojedinele, o rok to už bude masová záležitosť) besedy s príslušníkmi Ľudových milícií a slávnostné akadémie venované komunistickému prevratu.
V predvečer osláv udeľoval prezident Gottwald na Pražskom hrade prvýkrát a naposledy Rad 25. februára. Toto vysoké štátne vyznamenanie malo tri stupne (hviezda, strieborná a bronzová medaila). Rad I. triedy je dnes na numizmatickom trhu vzácnosťou. V aukcii na www.aurea.cz sa momentálne ponúka jediný kus s vyvolávacou cenou 28-tisíc českých korún. Masívnu päťcípu hviezdu z pozláteného striebra pokrýva červený email a na reverze sa dá prečítať nápis Vůle lidu zákonem.
Rad I. triedy sa ušiel napríklad Slánskemu, vtedy ešte generálnemu tajomníkovi, ale už o tri roky "agentovi svetového imperializmu“, vodcovi "protištátneho sprisahaneckého centra“. Rovnaké vyznamenanie dostal aj Vladimír Clementis, minister zahraničia, a Josef Frank, Slánskeho zástupca vo vysokej straníckej funkcii zahraničia. Koncom roku 1952 všetkých troch – spolu s ďalšími ôsmimi "sprisahancami“ – odsúdia v zinscenovanom procese na trest smrti a zakrátko popravia.
Po rehabilitáciách v 60. rokoch pošlú Slánskeho manželke Jozefe Slánskej balíček a v ňom aj Rad Víťazného februára, o ktorý manžel prišiel rozsudkom Štátneho súdu v Prahe.
Sviatok v tieni Dňa oslobodenia
V roku 1949 sa ešte len začínala horúca, zakladateľská fáza nového režimu, ktorý sa nazýval diktatúrou proletariátu. Michal Reiman, český historik, špecializujúci sa na totalitarizmus, upozorňuje, že to nebol iba režim, politický systém, ale aj spoločenské zriadenie. Komunisti ho pomenovali "ľudovou demokraciou“.
Jednotlivé prvky tejto totality sa ešte nerozvinuli, zväčša sa preberali zo sovietskeho modelu a prispôsobovali československým podmienkam. Vtedajší mocní si uvedomovali, že človek nie je len chlebom živý, že potrebuje aj hry. Utopický pokus o nový typ civilizácie predpokladal vytvoriť celú sústavu sviatkov, slávností a rituálov, oslavy Víťazného februára nevynímajúc.
"Príbeh o februárovom víťazstve patril k zakladajúcim mýtom ,novej spoločnosti', ktorá mala v Československu vzniknúť po roku 1948,“ konštatuje Marína Zavacká z Historického ústavu SAV. "Výročie komunistického nástupu k neobmedzenej moci sa stalo pevnou súčasťou kalendára režimových osláv.“
Je však zaujímavé, že sa nikdy nestal štátnym sviatkom ani dňom pracovného pokoja. Pritom sa až sedem cirkevných sviatkov podľa nového sviatkového zákona z apríla 1948 a jeho novely z roku 1949 stalo bežnými pracovnými dňami (Traja králi, Veľký piatok atď.). Ďalšia zákonná úprava v roku 1951 ich zbaví aj statusu štátnych sviatkov.
Odvtedy bol u nás štátnym sviatkom len 9. máj – Deň oslobodenia Československa Sovietskou armádou. A čím bol teda Víťazný február (25. 2.) vo vtedajšom kalendári? Významným slávnostným dňom, približne na úrovni výročí Slovenského národného povstania (29. augusta) a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (7. novembra).
Foto: TASR, Vlastimil Andor
Dvadsiateho piateho februára sa pracovalo – ak nebola práve nedeľa – a oslavy sa presúvali spravidla na najbližšiu sobotu. Dňami pracovného pokoja boli vtedy okrem Vianoc a Veľkonočného pondelka ešte Nový rok (1. január), Sviatok práce (1. máj) a 28. október (ale už nielen ako deň vzniku ČSR, ale predovšetkým ako Deň znárodnenia).
Víťazný február sa tak nevdojak ocitol v tieni Dňa oslobodenia, akoby sa mlčky pripúšťalo, že prevrat v roku 1948 bol dôsledkom začlenenia ČSR do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Oslavy sa postupne obmedzovali na slávnostné zasadnutia ÚV KSČ, ÚV KSS a ústredných orgánov Národného frontu, ktorý združoval všetky politické strany a spoločenské organizácie, kontrolované komunistami. V krajoch, okresoch a v mestách sa konali slávnostné zhromaždenia usporiadané straníckymi orgánmi nižších stupňov alebo Revolučným odborovým hnutím (ROH). Nikde nechýbal kultúrny program. V školách vystúpil pred vyučovaním riaditeľ s príhovorom, venovaným výročiu.
Postupne sa však vytrácali spomienky na samotné udalosti roku 1948 a predmetom osláv sa stávali úspechy socializmu doma i vo svete. Oslavy boli čoraz fádnejšie, formálnejšie, širšiu verejnosť nezaujímali, ba rozčuľovali. Väčšinou sa na nich nezáživné rečnilo, mlátila sa prázdna slama. Naposledy sa konali v sobotu 25. februára 1989. V propagande sa už vtedy menil názov Víťazný február na Február (s veľkým písmenom). Výročiu predchádzalo vyhlásenie najvyšších straníckych a štátnych orgánov s výzvou, aby "procesy prestavby a demokratizácie sa nezneužívali na vyvolávanie nepokoja v spoločnosti, rušenie verejného poriadku“. V živej pamäti boli ešte nedávne demonštrácie počas tzv. Palachovho týždňa.
Blížil sa november ‚89, ktorý ukončil éru februára ‘48.
