Stojí to za pripomenutie najmä dnes, keď sú na programe v poradí už deviate eurovoľby. Konajú sa však nie v deviatich, ale naraz v 28 krajinách, oprávnených voličov je nie 180 miliónov, ale okolo 420 miliónov a do spoločného zastupiteľského telesa majú zvoliť nie 410 – ako vtedy -, ale 750 svojich zástupcov.
U nás sme v tom čase pozorovali dianie v západnej Európe spoza železnej opony, odkázaní zväčša na skúpe a nezriedka skreslené informácie z domácich zdrojov. V správe Československej tlačovej agentúry sa 12. júna 1979 uvádzalo, že išlo o voľby do "takzvaného“ európskeho parlamentu, ktorý je výtvorom "západoeurópskej integrácie“. Úvodzovky mali naznačiť, že je to čosi pochybné. Lebo naozajstná mohla byť len socialistická integrácia a demokratický mohol byť – jedine parlament ovládaný komunistami.
Preto voliči v deviatich krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS – predchodca EÚ) pristupovali k volebným urnám – podľa správy ČTK – "s oprávnenou nedôverou“. A údajne najviac nedôverovali "politike EHS“.
Napokon, svedčila o tom – podľa tej istej správy – aj nízka volebná účasť. "V žiadnej západoeurópskej krajine nezaznamenali za posledných niekoľko desaťročí takú vysokú neúčasť,“ tvrdila ČTK. "Veď v západnom Nemecku, kde bývajú voliči disciplinovaní, prišlo tentoraz iba necelých 66 percent a vo Veľkej Británii dokonca len 32 percent oprávnených voličov.“
Tie čísla boli takmer presné, a na nízku volebnú účasť vtedy poukazovali i tamojší analytici. Treba však povedať aj "b“: účasť v prvých priamych eurovoľbách bola nízka v porovnaní s voľbami do národných parlamentov. Hoci je to veľmi relatívne. V takom Francúzsku alebo vo Veľkej Británii nechodili ani vtedy hlasovať vo všeobecných voľbách bezmála všetci voliči, ako to bývalo v bývalom Sovietskom zväze alebo v Československu, kde voličská účasť dosahovala pravidelne okolo 99,9 percenta. Ale 76 percent ich prišlo, napríklad, v britských voľbách, ktoré sa na ostrovoch konali iba mesiac pred eurovoľbami.
Viac ako polovičný prepad sa vysvetľoval aj únavou z toľkých volieb. A v Belgicku či Luxembursku prišlo na eurovoľby vyše 90 percent oprávnených voličov, tam však boli všetky voľby (a podnes sú) povinné. A u nás vtedy neboli. Alebo predsa áno?
Iné je, ak porovnáme porovnateľné, v našom prípade doterajších osmoro eurovolieb. Potom nám vyjde, že tie prvé mali práveže najvyššiu účasť – priemerne dosiahla 63 percent. Neskôr pozvoľne klesala a v roku 1999, v posledných voľbách pred skupinovým vstupom východoeurópskych štátov do únie, dosiahla už len 50 percent. Pokles pokračoval aj v tomto storočí: vo voľbách pred desiatimi rokmi to bolo – celkovo, za všetky členské štáty – 43 percent; a pred piatimi rokmi ešte menej, už len 42,6 percenta.
Ale vráťme sa k prvým voľbám. Aké boli naozaj?
Willy Brandt agitoval aj v zahraničí
Európsky parlament so sídlom v Štrasburgu existuje už vlastne od marca 1958, spočiatku sa však menoval Európske parlamentné zhromaždenie a súčasný názov dostal o štyri roky neskôr. Ale aký to bol parlament, keď jeho členovia nevzišli z volieb, ale boli delegovaní národnými parlamentmi jednotlivých štátov? Pritom už Rímska zmluva o založení EHS (z roku 1957) počítala s priamymi voľbami europoslancov.
Foto: WILLY-BRANDT-BIOGRAFY.COM
Rozhodnutie sa stále odkladalo, chýbala totiž politická vôľa. Konkrétnymi príčinami sa zo zahraničných odborníkov zaoberá napríklad Karlheinz Reif, zo slovenských – Branislav Pavlovič, ktorý pôsobil v slovenskom zastupiteľstve pri EÚ v Bruseli. Najprv bolo proti priamym voľbám gaullistické Francúzsko, lebo odmietalo posilňovať nadnárodný charakter európskeho integračného procesu, neskôr sa pridala aj časť nemeckých poslancov. Tí sa domnievali, že podobný krok by vlastne potvrdzoval rozdelenie Nemecka na dva štáty. Zmena nastala v súvislosti s východnou politikou kancelára Willyho Brandta.
Dosť na tom, že rozhodnutie Rady EHS o priamej voľbe europoslancov sa v Bruseli podpísalo až v septembri 1976 a nadobudlo účinnosť – po ratifikácii všetkými členskými štátmi – v júni 1978. O rok neskôr sa mohli konať spoločné voľby, ale v každej krajine trocha ináč.
Niekde sa volilo pomerným, inde väčšinovým alebo zmiešaným systémom, podľa toho, aký platil v tej-ktorej krajine pri všeobecných voľbách, Mimochodom, zjednotenie volebných pravidiel je v únii dodnes nedoriešeným problémom, hoci od roku 1999 už všetky členské štáty používajú pri eurovoľbách určitú formu pomerného zastúpenia.
Líšila sa aj predvolebná kampaň v jednotlivých štátoch, ktorá bola celkove dosť nákladná, európske inštitúcie na ňu vynaložili milióny, ale s rozdielnym efektom. Dôležité bolo, aký postoj voči kampani zaujali národní lídri. Kým vo Francúzsku viedli jednotlivé politické strany do eurovolieb ich najvyšší predstavitelia – François Mitterrand socialistov, Jacques Chirac republikánov alebo Georges Marchais komunistov, vo Veľkej Británii poslali do boja o kreslá v europarlamente menej známych politikov.
Americký týždenník Time v tejto súvislosti napísal, že parížsky starosta Chirac využil eurovoľby na zvýšenie svojej popularity oproti vtedajšiemu prezidentovi Francúzska Valéry Giscardovi d'Estaingovi. Prvý pokus o prezidentské kreslo v roku 1981 však Chiracovi ešte nevyšiel. Najďalej však išiel nemecký sociálnodemokratický kancelár Brandt, ktorý sa na rozdiel od ostatných európskych politikov neobmedzil iba na územie vlastného štátu, ale uskutočnil medzinárodnú kampaň a na predvolebných mítingoch navštívil Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko, aby tam podporil skupiny kandidátov za socialistické strany.
Eurovoľby sa ani vtedy nekonali všade v ten istý deň. V Holandsku, Írsku, Spojenom kráľovstve a Dánsku ľudia odvolili už vo štvrtok 7. júna, zatiaľ čo v Belgicku, vo Francúzsku, v Taliansku, Luxembursku a Nemeckej spolkovej republike až v nedeľu 10. júna 1979.
V závislosti od počtu obyvateľov mali jednotlivé krajiny obsadiť určitý počet miest v Európskom parlamente. Západné Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko – po 81 miest, Holandsko – 25, Belgicko – 24, Dánsko – 16, Írsko – 15 a Luxembursko – 6 miest.
O poslanecké mandáty bojovali strany a hnutia, známe z domácich politických súťaží. Bolo zaujímavé pozorovať, čím pritiahnu voliča, keď pôjde o nadnárodné, integračné problémy. A zaujmú ho vôbec? Ďalšia otázka: akú šancu môžu mať v tomto súperení malé alebo nedávno vzniknuté politické subjekty? Organizátori prvých eurovolieb stanovili totiž pomerne vysoké, 5-percentné, kvórum zvoliteľnosti.
Štart európskeho občianstva
Výsledky na prvý pohľad neprekvapili, ale hlbšia analýza uskutočnená už spomínaným Karlheinzom Reifom a v spolupráci s Hermannom Schmittom odhalila viacero zaujímavostí. Napríklad vo Francúzsku zostali dve ekologické strany s približne 3-percentným ziskom hlasov pred bránami europarlamentu, ale celkove "zelení“ v ňom – v porovnaní s predchádzajúcim nevoleným parlamentom – posilnili.
Najviac kresiel po eurovoľbách obsadili socialisti (Konfederácia socialistických strán) – dovedna 113 zo 410, pred kresťanskými demokratmi (zjednotenými v Európskej ľudovej strane) – 107 miest. Tretiu priečku zaujali konzervatívni európski demokrati so 64 mandátmi, ktorí si však v porovnaní s predchádzajúcim stavom polepšili najviac – o vyše 6 percent, podobne ako komunisti so 44 a liberálni demokrati so 40 mandátmi. Čiže medzi relatívnymi víťazmi prvých eurovolieb sa ocitli aj malé a nevládne strany, zárodky budúcich frakcií europarlamentu a európskych strán. Práve zástupkyňa liberálov, francúzska právnička a exministerka zdravotníctva Simone Veilová sa na zasadnutí novozvoleného parlamentu stala jeho predsedníčkou. Dostala najviac hlasov už v prvom kole voľby (chýbalo jej len osem hlasov, aby mala absolútnu väčšinu) a v druhom kole vyhrala pred talianskym socialistom Mariom Zagarim a takisto talianskym komunistom Giorgiom Amendolom.
Francúzsky denník Le Monde písal 12. júna 1979 o "bezprecedentných voľbách“, ktoré priblížili Európske spoločenstvo občanovi a vlastne začali ho meniť na "občana spoločnej Európy“. Americké noviny Christian Science Monitor v redakčnom komentári o deň neskôr hodnotili prvé eurovoľby ako "významný krok na dlhej, ťažkej ceste k politicky zjednotenej Európe“. Preto je "také dôležité,“ prízvukovali, "aby nadnárodný parlament prekročil rámec nacionalizmov deviatich členských štátov, čo však neznamená, že sa nezachová ich suverenita a nevyhnutné právomoci“.
Medzitým médiá v Československu, ale aj domáca odborná literatúra bagatelizovali význam týchto volieb i europarlamentu. Napríklad dvojzväzková Ekonomická encyklopédia z roku 1984 tvrdila, že "jeho funkcie sú v podstate len poradné“. Keby to bolo naozaj tak, nemohol parlament v Štrasburgu už v decembri 1979 odmietnuť rozpočet bruselskej Rady EHS a o päť rokov to urobiť druhýkrát.
Spočiatku boli právomoci parlamentu obmedzené na určitú kontrolu výkonných orgánov EHS a konzultácie v legislatívnej oblasti, v 80. rokoch sa však postupne začali posilňovať. Niektorí historici Európskej únie – napríklad Američan Desmond Dinan – považujú práve prudké rozšírenie právomocí europarlamentu Maastrichtskou zmluvou z roku 1992 za prinajmenšom rovnaký medzník v jeho vývoji, ako boli prvé priame voľby. Odvtedy podliehajú hlasu europoslancov aj všetky zmluvy o pristúpení a pridružení.
Amsterdamská zmluva o päť rokov neskôr posilnila právomoci europarlamentu ako spolutvorcu právnych predpisov. Zároveň zvýšila parlamentnú kontrolu, odvtedy je vymenovanie predsedu Európskej komisie podmienené súhlasom europoslancov. Prijatím Lisabonskej zmluvy, účinnej od roku 2009, disponuje súčasnými legislatívnymi, rozpočtovými a kontrolnými právomocami.
Rozširovanie kompetencií prebiehalo súbežne s rozširovaním únie. Pripomeňme si, že už v roku 1981 pridalo sa k pôvodným členom desiate Grécko, o päť rokov neskôr Španielsko a Portugalsko a v roku 1995 Fínsko, Rakúsko a Švédsko. Dnes sa o tejto pätnástke píše a hovorí ako o "starých“ členoch EÚ. V roku 2004 sa únia rozšírila zrazu o desať štátov, medzi nimi aj o Slovensko, o tri roky nasledovali Bulharsko a Rumunsko a v roku 2013 Chorvátsko.
Zároveň pribúdalo poslaneckých kresiel, pred voľbami v roku 2014 sa ich počet ustálil na 751. S rozširovaním členstva a právomocí europarlamentu však paradoxne klesal záujem o jeho prácu, čo sa prejavovalo na znižovaní účasti občanov v eurovoľbách. Ako si to vysvetliť?
Naozaj je v stávke menej?
Ak si niekto v Štrasburgu alebo v Bruseli pred 15 rokmi myslel, že voliči z nových členských krajín zdvihnú volebnú účasť aspoň na úroveň prvých eurovolieb, hlboko sa mýlil. Vo voľbách v roku 2004 prišlo k urnám v celej únii len 45,5 percenta oprávnených voličov. Žiaľ, už vtedy malo najnižšiu, ani nie 17-percentnú, účasť Slovensko. Analytici hovorili o zlyhaní všetkých relevantných politických strán, či už vládnucich, alebo opozičných, lebo nedokázali priblížiť činnosť EÚ verejnosti a nepriniesli v rámci kampane významnejšie európske témy.
Ale ani v ďalších dvoch eurovoľbách sa účasť nezlepšila, skôr naopak. Ak pred 15 rokmi sa ešte dalo odvolávať na nízku informovanosť občanov v nových členských štátoch o fungovaní europarlamentu, neskôr už to bolo problematické, veď informačná kampaň o EÚ pohltila medzitým ťažké milióny eur. Vari neoslovila adresátov? Prečo?
Situácia sa stala predmetom vedeckého bádania. Jeho východiská a hypotézy sa často odvíjajú od zakladateľského diela Reifa a Schmitta, ktorí už pri analýze volieb v roku 1979 priniesli myšlienku, že išlo o "voľby druhého radu“, akoby dodatočné k domácim parlamentným voľbám. Aspoň tak ich vnímala väčšina rozhodujúcich účastníkov volebnej súťaže, či už politických subjektov, alebo voličov. Prikladali im – a naďalej prikladajú – menší význam ako voľbám do národného parlamentu, lebo (podľa nich) "less at stake“, v stávke je menej.
Navyše, ľuďom splývajú predvolené kampane do oboch parlamentov, keďže relevantní politickí hráči v nich pretriasajú prevažne domáce problémy na úkor nadnárodných, integračných. V konečnom dôsledku sú mnohí občania z toho unavení aj znechutení a volebným miestnostiam sa vyhýbajú.
To je však príležitosť pre malé strany, často extrémistické, ktoré bodujú u voličov svojím euroskepticizmom a vôbec "jednoduchými“ riešeniami aj tých najzložitejších problémov. Podľa zistení britského politológa Simona Hixa v šestoro eurovoľbách (1979 – 2004) volilo 25 miliónov ľudí antieurópske strany. Dá sa predpokladať, že voličská podpora podobných politických subjektov odvtedy ešte vzrástla.
V centrách európskej integrácie považujú za najviac znepokojujúci malý, iba 27-percentný, záujem o voľby medzi vysokoškolákmi. Pritom je známe, čo všetko robí únia práve v oblasti vzdelania, kultúry a vôbec pre mladých ľudí.