Už menej sa pripomína, že ešte v minulom storočí boli na tom podobne zle mnohé deti aj u nás. A že ťaženie proti detskej práci sa medzitým zmenilo na protipól toho, o čo pôvodne išlo. U dnešných detí sa vytráca pracovná zručnosť, takmer každá manuálna práca sa považuje za niečo podradné, za životnú prehru. Za čosi súce leda pre imigrantov?
Skúsme teraz chvíľu pátrať, ako k tomu vlastne prišlo.
Už pri búrlivom zrode prvomájovej tradície požadovali ľudia nielen kratší, 8-hodinový pracovný deň, ale aj zákaz detskej práce. Nie všetkej, len tej fyzicky najťažšej, škodiacej detskému organizmu.
Málokto vie, že Medzinárodná organizácia práce (MOP) vznikla počas mierovej konferencie v Paríži pred 100 rokmi. Predstavitelia štátov, ktoré zvíťazili vo Veľkej vojne, mysleli totiž nielen na to, ako potrestať jej pôvodcov a ako zabrániť ďalším takýmto kataklizmám, ale aj ako vytvoriť sociálne spravodlivejší svet.
Konferencia zriadila osobitný pracovnoprávny výbor a ten za dva mesiace vypracoval Ústavu MOP. Versailleská mierová zmluva, ktorú prijali v júni 1919, obsahuje aj tento dokument. Už v ňom sa uvažovalo o stanovení minimálnej vekovej hranice pre zamestnanie v priemysle a o zákaze nočnej práce maloletých. Čoskoro nasledovalo prijatie tzv. washingtonskej konvencie, ktorá to podrobne upravila.
Ak máme pochopiť, o akú dôležitú vec išlo, musíme si priblížiť situáciu na Slovensku ešte pred prvou svetovou vojnou. A sprostredkujú nám ju spomienky spisovateľa Ivana Stodolu na pomery v kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši. Jeho otec bol vtedy spolumajiteľom tamojšej garbiarne.
"V tie časy sa pracovalo od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny,“ napísal Stodola. "Potom bola výplata a išlo sa do kostola. Ale pridalo sa raz – dva razy do týždňa pracovať na fajront – večer od 8. do 10. hodiny.“
Písal sa rok 1890. Šesť rokov predtým začal platiť uhorský živnostenský zákon, ktorý upravil aj pracovný čas učňov. Okrem iného zaviedol absolútny zákaz zamestnávať v továrňach deti mladšie ako 10 rokov. To znamená, že dovtedy sa mohli zamestnávať aj osem- či deväťroční? Ukazuje sa, že áno. Ten istý zákon stanovil maximálny pracovný čas pre živnostenských učňov vo veku do 14 rokov na 10 hodín, pre starších – na 12 hodín. Definoval tiež nočnú prácu ako prácu medzi 21. hodinou večer a 5. hodinou ráno. Zakazoval ju učňom, deťom a mladistvým do 16 rokov. Existovali však výnimky aj z tohto pravidla. "Ak to potreby prevádzky vyžadovali, mohla sa povoliť nočná práca mladistvých od 14 do 16 rokov bez rozdielu pohlavia,“ spresňuje znalec pracovného práva Vladimír Kašuba.
Kedy sa potom učili? Živnostenský zákon sa vzťahoval aj na učňovské školy. Učni v nich trávili 4 hodiny denne – a to aj v nedeľu! – po svojej bežnej práci…
Škola až na druhom mieste
Detská práca sa v tých časoch často využívala napríklad pri výrobe zápaliek, kde sa používal fosfor. Dôsledkom bývali otravy jeho zlúčeninami. Zákaz zamestnávať deti a mladistvých prišiel s ministerským nariadením v roku 1908.
Podľa zistení historičky práva Miriam Laclavíkovej z Trnavskej univerzity maloletí pracovali dokonca v baniach. Pod vplyvom baníckych nepokojov v 80. rokoch 19. storočia však spomínaný zákon minimalizoval vekovú hranicu na 12 rokov a umožňoval detskú prácu na povrchu bane, aj to so súhlasom rodičov.
Ale paragrafy sú na to, aby sa obchádzali a v Uhorsku to platilo dvojnásobne. Ako vyplynulo z prieskumu vtedajšieho štatistického úradu, ešte aj v roku 1907 pracovalo v baníctve 18 detí. Úplné vylúčenie detskej práce v tomto odvetví prišlo až neskôr pod tlakom odborárskych organizácií a po nástupe novej banskej techniky.
To isté štatistické zisťovanie však odhalilo, že celkovo v uhorskom priemysle pracovalo krátko pred Veľkou vojnou takmer každé tretie dieťa zo skúmaného súboru. A ten bol skutočne veľký, obsiahol vyše 418-tisíc detí. Prieskum u nich konštatoval zhoršený zdravotný stav v dôsledku náročnej a pre deti nevhodnej práce. O vynechávaní školskej dochádzky ani nehovoriac.
Uhorsko však nebolo v tomto ohľade výnimočnou krajinou. V priemysle USA malo podľa dobových štatistík približne 20 percent pracujúcich menej ako 16 rokov. Obsluhovali napríklad fabrické stroje a vykonávali aj výslovne nebezpečnú a zdraviu škodlivú prácu.
U nás však najviac maloletých pracovalo v tých časoch v poľnohospodárstve, čo je napokon aj pochopiteľné – Uhorsko, vrátane Hornej zeme (dnešného Slovenska), bolo prevažne agrárnou krajinou, priemysel sa sústreďoval do väčších miest. Povinnosť detí pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach bola však nad všetky ostatné povinnosti. A tak škola musela počkať. Školská dochádzka bola síce povinná už od konca 18. storočia za vlády cisára Jozefa II., ale vzťahovala sa len na deti vo veku od 6 do 12 rokov. Na vychodenie základnej či ľudovej školy to vtedy stačilo. Ale deti aj tak vynechávali vyučovanie často a nadlho.
Stačí zalistovať v denníkových záznamoch známeho bibliografa Ľudovíta V. Riznera, ktorý celý život učil na ľudovej škole v Zemianskom Podhradí.
"Dnes ráno som konečne mohol započať vyučovanie,“ zapísal si Rizner 13. novembra (!) 1889 po "predĺžených“ prázdninách. "Došlo 112 detí, chybuje ešte vyše 20.“
Na slovenskom vidieku ešte aj koncom 19. a začiatkom 20. storočia trvali letné prázdniny aj 4 mesiace, ale nezriedka až do prvého snehu. Dôvod: deti museli pomáhať rodičom pri jesenných poľnohospodárskych prácach.
Na dedine sa dlhšie prázdninovalo aj v čase najväčších cirkevných sviatkov. "Deti školské dostali dnes 16-dňové prázdniny,“ stojí v Riznerovom denníku z 23. decembra 1890. A 9. apríla 1896 – po Veľkej noci si zemianskopodhradský učiteľ zaznamenal: "Dnes započal som zase vyučovanie, sviatkové prázdniny trvali sedem dní. Mnoho detí už chybovalo.“
Cez vojnu sa všetko zhoršilo. Mužov odviedli na front, na roli a v domácom hospodárstve ich zastúpili ženy i deti. Maloletí a mladiství museli zrejme vypomôcť. Na území dnešného Slovenska sa vtedy nachádzali viaceré dôležité závody na výrobu streliva a trhavín či výbušnín. Okrem známych bratislavských tovární Dynamitky a Patrónky, to bol vari tucet prevádzok v Gemeri, na Spiši, vo Zvolenskej stolici a v Šariši. A všade chýbala mužská pracovná sila.
Deti sa zapájali do uspokojovania potrieb armády a frontu aj v rámci školy. Dievčatá plietli vojakom vlnené ponožky, chlapci zhotovovali papierové vložky do bagančí. A všetci spoločne zbierali lístie ostružín, z ktorého na fronte varili čaj…
Ako obísť zákon a nepohorieť
Československá republika patrila medzi prvé štáty vo svete, ktoré prijali zákony zakazujúce využívať deti do 14 rokov na pravidelnú prácu za mzdu. Dovŕšením 14. roku sa z pracujúceho dieťaťa stával "mladistvý zamestnanec“. No nielen to, zákon z decembra 1919 okrem toho zakazoval nočnú prácu pre osoby do 16 rokov.
Profesor Karel Malý, popredný český odborník na dejiny pracovného práva, upozorňuje v tejto súvislosti na prílohu zákona, kde sa taxatívne uvádzajú zamestnania a podniky, v ktorých platil absolútny zákaz detskej práce: kameňolomy, bane, obsluha hnacích strojov, ťažba dreva a pod. Pravda, ani tentoraz sa nezaobišlo bez výnimiek. Čs. právny poriadok umožňoval zamestnávať aj mladšie ako 14-ročné deti (od 12 rokov) za určitých okolností: napríklad mohli vykonávať "ľahšie“ práce (primerané veku) v poľnohospodárstve, službách a pod. Zamestnávatelia i zamestnaní však boli vynaliezaví. Napríklad v troske od uhlia na haldách v Ostrave či inde sa aj naďalej prehrabávali maloleté deti, len koše s nazbieraným uhlím za ne odovzdávali matky. Iný príklad: podľa zákona deti, vykonávajúce "ľahšie“ práce v poľnohospodárstve alebo v domácnosti, nesmeli sa im denne venovať viac ako 6 hodín. Často však pracovali dlhšie, no kto to mal skontrolovať a komu sa mali sťažovať? Riskovali by okamžitú výpoveď a vonku čakali na to desiatky nezamestnaných.
Argumentovalo sa nedostatkom mužov v povojnovom období alebo obavami zo straty konkurencieschopnosti. Napokon, aj na medzinárodnej úrovni sa Dohovor MOP o najnižšom veku v poľnohospodárstve, ktorý zakazoval prácu detí mladších ako 14 rokov "počas školského vyučovania“, podpísal až v roku 1924. Ale vo veľkej Británii zakázali zamestnávať deti v rozsahu konvencie MOP z roku 1919 až o pätnásť rokov neskôr a americký Kongres postavil najhoršie formy detskej práce mimo zákona na federálnej úrovni dokonca až v roku 1938.
V čs. parlamente sa proti porušovaniu zákonov o zamestnávaní detí stavali najmä ľavicové poslankyne. A to najmä v období hospodárskych kríz. "Zakážte detskú prácu všade, ale najskôr sa postarajte, aby mali prácu a dostatočné príjmy ich rodičia,“ vyzývala vládu komunistická poslankyňa Anna Malá už v roku 1922. Práve v tom roku sa 8-ročná školská dochádzka stala povinnou na celom území ČSR, na Slovensku dovtedy platila 6-ročná dochádzka.
Zamestnávanie maloletých a mladistvých pripadalo niektorým podnikateľom výhodnejšie, narážalo však na odpor odborov i verejnosti, lebo pripravovalo o prácu dospelých. V konečnom dôsledku to viedlo k sprísneniu zákonodarstva o detskej práci i kontroly jeho dodržiavania.
V Európe sa potom strhla ďalšia vojna, ešte väčšia a strašnejšia než tá prvá. Deti zase museli zaskakovať za bojujúcich otcov. V sovietskom Rusku to zašlo tak ďaleko, že vláda mobilizovala 14-, 15-ročných do práce v priemyselných podnikoch, zbrojovky nevynímajúc.
Ako píše ruský historik Konstantin Bacharev, len v závode na výrobu leteckých motorov a guľometov v meste Perm pracovalo takmer 8-tisíc detí. Na pomocné práce tam brali aj 11-ročných! A údajne obstáli lepšie ako dospelí, z ktorých mnohí nevydržali ťažké podmienky a jednoducho zutekali.
"Pracovali sme aj šestnásť hodín denne, raz dokonca 29 hodín v kuse,“ spomínal Ivan Šilov, ktorého zmobilizovali práve do tejto strojárskej fabriky. "Za takéto výkony nás odmeňovali náhradným voľnom a väčším prídelom chleba, bežne sme ho dostávali dvadsať deka na deň.“ Na Slovensku to nemali deti cez vojnu až také zle, ale na jej sklonku, pri prechode frontu si vytrpeli svoje aj ony.
Do života bez praktických zručností
Po vojne a obnovení Československa znovu platili zákony o detskej práci z prvej republiky. A tak naša generácia terajších sedemdesiatnikov mala ešte detstvo spestrené "ľahšími“ formami práce, za ktoré sa považovalo aj vykladanie železničných vozňov, prerieďovanie lesných porastov, pomoc pri žatevných prácach a pod. Všetko za finančnú odmenu, samozrejme. Hlavné bolo, aby nešlo o pracovný pomer a aby sme nevynechávali školu.
Po roku 1965 sa to zmenilo. Zákonník práce sa už o detskej práci nezmieňoval, zdôvodnilo sa to charakterom spoločenského zriadenia. Dieťa v socializme sa malo predovšetkým učiť. Legálne pracovať za odmenu sa dalo až po dovŕšení 15. roku veku, ale s podmienkou, že mladistvý ukončil povinnú školskú dochádzku.
Pritom práca ako taká bola vtedy vo všeobecnej úcte a socialistická škola mala vychovávať ľudí prácou k statočnej práci… Napokon, už v roku 1955 sa aj na slovenských základných školách zaviedol osobitný učebný predmet – pracovné vyučovanie. Bolo spojené s prácou v školskej dielni i na školskom pozemku a každý z nás, čo tým prešiel, má na ne zrejme iné spomienky. Veľa záviselo od učiteľa, či dokázal vyvolať záujem žiakov a udržať ho. Ak nie, išlo zväčša o stratený čas. Ale aj najväčší nešika sa tam naučil aspoň správne zatĺcť klinec alebo pripraviť pôdu na sadenie.
Foto: PEDAGOGICKÁ ENCYKLOPÉDIA SLOVENSKA, VEDA, 1984/85
Po novembri 1989 sa školské dielne i pozemky väčšinou zrušili, z osnov vypadlo pracovné vyučovanie. Prípadov, kde sa udržalo alebo obnovilo, je ako šafranu a stoja i padajú na riaditeľoch – entuziastoch. Príklad za všetky – Základná škola v Gelnici pod vedením Bibiany Krajníkovej, kde žiaci od piateho ročníka majú raz týždenne predmet Svet práce, ktorý sa zameriava na bežnú starostlivosť o školskú záhradu. Učia deti v nej pracovať, pestovať kvety, bylinky. Okrem toho majú hodiny technickej výchovy, kde prebieha (okrem iného) praktická výučba práce s kovom a drevom. Na stránkach Pravdy o tom pred dvoma rokmi podrobne písal Jozef Sedlák.
Dnešné deti "pracujú“ zväčša so smartfónmi a tabletmi, ale podľa Krajníkovej to nestačí: "Dnes deti ovládajú počítače, ale chýbajú im praktické zručností, ktorými vynikali naši rodičia,“ hovorí Krajníková. "Bez zručností, ktoré vyžaduje normálny reálny svet, deti neuspejú.“
Nikto sa nechce vracať do stredoveku a k detskej práci za mzdu, na nedostatok manuálnej zručnosti absolventov základných škôl sa však unisono sťažujú riaditelia učilíšť i zástupcovia výrobných firiem. V susednom Česku vyzval preto premiér Andrej Babiš, aby sa znovu zriaďovali školské dielne a pozemky. Nie je to prejav staromilstva, vo fínskom alebo švajčiarskom školstve je bežné, že tam žiaci v špeciálne upravených triedach štopkajú, kuchtia alebo hobľujú.
Aj niektorí naši pedagógovia by sa na to dali, ale majú obavy, že nenájdu spojencov medzi rodičmi. Čo ak sa niektoré dieťa pri práci zraní, kto ponesie zodpovednosť? Už teraz treba mať súhlas rodičov na každú hlúposť…
Čo je horšie, ani doma sa deti často nedostanú k manuálnej práci, najmä ak žijú v mestách na panelákových sídliskách. Rodičia ich nedokážu zapojiť do starostlivosti o domácnosť a rezignujú. Vraj nech si radšej robia úlohy alebo hrajú sa s počítačom. Hlavne, že nezlostia. Vyrastá nám generácia, ktorá v detstve nezažila fyzickú prácu v kolektíve. Podľa amerického vývojového psychológa Richarda Rendeho to nie je najlepšia vizitka, tobôž nie záruka životného úspechu. Spoločná práca, či už doma alebo v škole (najlepšie tu i tam), učí totiž zodpovednosti a spolupatričnosti.