Čítam tzv. zvodky federálneho ministerstva vnútra z druhej polovice júla 1989. Dôverné spravodajstvo kontrarozviedky a orgánov činných v trestnom konaní o tom, čo sa stalo u nás v ostatných hodinách a určené pre zopár vyvolených. Čerstvé informácie o násilnej a hospodárskej kriminalite, informácie o činnosti "vnútorného protivníka“, čiže nelegálnej opozície (legálna ani neexistovala).
Na základe rozdeľovníka sa "zvodky“ dostávali výhradne do rúk členov najvyššieho vedenia ÚV KSČ, jeho predsedníctva: Jakešovi, Husákovi, Adamcovi, Indrovi… Osobitne ma zaujali letáky vyzývajúce baníkov vstúpiť do štrajku. Prvých šesť kusov zachytila ŠtB 27. júla. "Po ich rozširovateľoch sa pátra,“ poznamenal zostavovateľ informácie.
Prinášame 3. časť historického cyklu k 30. výročiu revolúcií v strednej a vo východnej Európe. Seriál v mesačných intervaloch približuje udalosti spred troch desaťročí v Československu, ale aj v ďalších krajinách východného bloku, ktoré ovplyvňovali našu situáciu v predvečer novembra 1989.
V tom čase som pôsobil ako stály spravodajca Pravdy v Moskve. Ak sa mi podarilo do článku dostať aj niekoľko riadkov o štrajkovom hnutí v ZSSR, považoval som to za úspech. Vtedajší šéfredaktor Pravdy (zároveň člen sekretariátu ÚV KSS) a jeho prvý zástupca odmietali podobné "excesy perestrojky“ zverejňovať. Pritom 20. júla štrajkovali už všetky významnejšie uhoľné revíry v Sovietskom zväze – od Sachalinu až po ukrajinský, vtedy ešte sovietsky Donbas. Štrajkovalo súčasne okolo 600-tisíc baníkov, nie však pod vedením oficiálnych odborov, ale zdola spontánne založených štrajkových výborov.
Štrajkujúci protestovali posediačky a ešte častejšie poležiačky. Namiesto fárania do baní obsadili námestia svojich miest a mestečiek, kde pobývali celé dni aj pri 40-stupňových horúčavách. Nie, nežiadali zvýšenie platov, ktoré mali na tie časy v sovietskych reláciách pomerne vysoké. Hlavnou požiadavkou bola zásadná zmena neefektívneho a neracionálneho systému riadenia v ich ťažobnom odvetví, úpravy veľkoobchodných cien uhlia a ponechanie časti zisku k dispozícii kolektívom jednotlivých šácht.
Foto: Archív Vladimíra Jancuru
Vyskytli sa však aj politické požiadavky. Napríklad celomestský štrajkový výbor vo Vorkute na severe Ruska požadoval, a to hneď na druhom mieste, "zrušiť článok ústavy ZSSR o vedúcej úlohe strany“! Bolo to čosi nevídané: Opora režimu, robotnícka trieda sa postavila sovietskej moci. Vláda najprv odmietala s predstaviteľmi štrajkujúcich rokovať. Na naliehanie Michaila Gorbačova však ustúpila a 27. júla podpísal premiér Nikolaj Ryžkov so zástupcami baníkov protokol dohody, v ktorom kabinet pristúpil na viaceré ich požiadavky. A už čoskoro sovietsky parlament legalizoval právo zamestnancov na štrajk.
Naše médiá kontrolované straníckymi orgánmi, ktoré len predstierali reformy, museli o tomto aktuálnom dianí v ZSSR mlčať, aby nebodaj nedali návod na konanie pracujúcim v Československu. Informácie sa však šírili prostredníctvom vysielania západných rozhlasových staníc, ktoré už v tom čase nik nerušil, ale napríklad aj Týždenníka aktualít alebo Moskovských novostí. Zachytené letáky svedčia o tom, že u nás nachádzali živý ohlas.
Bush priateľom generála Jaruzelského
Nespokojnosť s politickými pomermi na Slovensku hľadala inšpiráciu u najbližších susedov. Najlepšie u spojencov, ktorí nám v roku 1968 vyčítali, že sa politikou "s ľudskou tvarou“ spreneverujeme zásadám marxizmu-leninizmu a socialistického internacionalizmu. A po dvadsiatich rokoch ich sami vo veľkom porušovali…
V Poľsku uprostred leta vrcholili rokovania dovtedy vládnucej komunistickej strany s opozičnou Solidaritou, ktorá fakticky vyhrala júnové parlamentné voľby, o zostavení novej vlády. Do Varšavy pricestoval vtedajší americký prezident George Bush st. a jedným z hlavných cieľov jeho trojdňovej návštevy bolo presvedčiť Wojciecha Jaruzelského, aby zobral post prezidenta republiky. Áno, lídra tamojších komunistov generála Jaruzelského, ktorý v roku 1981 ako poľský premiér vyhlásil v krajine výnimočný stav a dal internovať vodcov Solidarity, musel teraz paradoxne nútiť do najvyššieho úradu vodca západného sveta. Poľský historik a politológ Patryk Pleskot tvrdí, že Washington považoval Jaruzelského v tejto funkcii za záruku stability v Poľsku.
"Priznal sa mi, že nemá chuť kandidovať a rád by sa vyhol politickým šarvátkam, ktoré by jeho kandidatúru určite sprevádzali,“ spomínal po rokoch Bush na svoj rozhovor s generálom. "Povedal som mu, že jeho odchod do ústrania by mohol viesť k vážnej kríze, a preto ho prosím, aby o tom ešte popremýšľal.“
Jaruzelski napokon súhlasil, Bush však musel presviedčať aj predstaviteľov Solidarity, aby ho podporili a zatiaľ spolupracovali s komunistami vo vláde i v parlamente. Prisľúbil Poľsku finančnú pomoc a na ceste domov 17. júla sa dohodol s lídrami najbohatších západných štátov na reštrukturalizácii poľského i maďarského dlhu a na poskytnutí výhodných úverov obom reformujúcim sa krajinám. O dva dni nato poľský parlament zvolil s podporou poslancov Solidarity Jaruzelského ako jediného kandidáta za hlavu štátu.
Čoho sa tak obával Bush? Všetko svedčí o tom, že nechcel ešte viac skomplikovať pozíciu Gorbačovovi, ktorý čelil kritike domácich konzervatívcov za aktuálny vývoj v Poľsku, Maďarsku a doma. Čo ak ho zosadia a k moci v Kremli sa dostane nejaký nový Stalin? Perestrojke sa nedarilo najmä v ekonomickej a sociálnej sfére, v krajine prepukli národnostné konflikty, zrodili sa separatistické hnutia. "Prežívame kritickú fázu reforiem, problémy, o ktorých sa desaťročia nesmelo hovoriť, teraz vyplávali na povrch a vyvolali vášne,“ vysvetľoval 20. júla 1989 americkému veľvyslancovi v Moskve Jackovi Matlockovi situáciu Alexander Jakovlev, pravá ruka Gorbačova.
V tom čase už pobaltské zväzové republiky, jedna za druhou, požadovali čo najväčšiu nezávislosť, svoju zvrchovanosť, nadradenosť vlastných zákonov nad zákonmi federálneho centra. "Čo ak sa odtrhnú?“ pýtal sa v dôvernom rozhovore Matlock. "Kam by išli, všetko sa utrasie, len čo zavedieme republikový chozrasčot,“ odpovedal Jakovlev. "Od budúceho roku dostanú viac hospodárskej samostatnosti, samy si budú riešiť problémy.“ Dodnes nie je jasné, čoho bolo v tých slovách viac – naivity vizionára, diplomatickej pretvárky alebo neznalosti veci. Jakovlev však nebol ekonóm, v minulosti mal dlhé roky na starosti propagandu v ústrednom aparáte Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
Na Matlockovu otázku, čo hovorí na priebeh a výsledky Bushovej cesty po Európe, Jakovlev mal jedinú pripomienku: prezident nemal čo hovoriť o potrebe stiahnuť sovietske vojenské jednotky z územia Poľska. Veľvyslanec ho upozornil, že to bola nepripravená replika na tlačovej konferencii, že prezident si uvedomil chybu a už sa k téme nevracia. "Samozrejme, Spojené štáty sú za slobodu a demokratizáciu, ale zároveň nechceme destabilizáciu situácie v ZSSR ani v ďalších krajinách východnej Európy,“ ubezpečoval Matlock.
Na zasadnutí Poradného politického výboru Varšavskej zmluvy v Bukurešti za účasti Gorbačova 8. júla 1989 sa pretriasala aj otázka nástupu opozičných síl v jednotlivých krajinách. Vari to nie je plazivá kontrarevolúcia? Nie je čas proti nej zasiahnuť? Gorbačov bol však jednoznačný: každá členská krajina si rieši sama svoje problémy. Brežnevova doktrína vo vzájomných vzťahoch sa už neuplatňuje!
Foto: Profimedia
České a slovenské médiá informovali o Bushovej návšteve v Poľsku a Maďarsku len okrajovo a dosť tendenčne. Vraj nesplnila očakávania, lebo opozícia predpokladala prijatie "nového Marshalovho plánu“. Navyše, aj to málo, čo prisľúbil americký prezident v rámci hospodárskej pomoci, je podmienené zmenami v politickej oblasti. Nuž áno, v medzištátnych vzťahoch nič nie je zadarmo. Maďarsko síce zaostávalo v politických reformách za Poľskom, bolo však ďaleko vpredu pred Československom – 22. júla tam v doplňovacích voľbách do parlamentu zvolili prvýkrát aj predstaviteľov opozície – troch kandidátov Maďarského demokratického fóra (budúci víťaz prvých slobodných volieb v krajine).
Opozičné skupiny u nás boli o Bushovom turné informované oveľa komplexnejšie a z prvej ruky. Prahu navštívili poslanci poľskej Solidarity, stretli sa s Václavom Havlom i s Alexandrom Dubčekom. Dubček s priateľmi zo združenia Obroda bol krátko predtým gratulovať kardinálovi Františkovi Tomáškovi k jeho deväťdesiatinám.
"Pražský arcibiskup a prímas český ho trocha zdržal,“ spomínal neskôr Václav Slavík, jeden z mužov Pražskej jari "a podrobne sa vypytoval na Dubčekove dojmy z návštevy u pápeža Jána Pavla II. v novembri predchádzajúceho roku, keď si bol po čestný doktorát na univerzite v Bologni.“ Začiatkom leta 1989 chcel Dubček – opäť na pozvanie talianskych priateľov – vycestovať pre zmenu do Padovy, naše úrady mu však tentoraz zamietli vycestovaciu doložku. "Vaša cesta by nebola v súlade so záujmami ČSSR,“ oznámili mu na pasovom oddelení.
Jakeš verzus Dubček
Dubčekova návšteva u kardinála Tomáška a jeho pokus vycestovať znovu do Talianska nemohli ujsť pozornosti generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša. Zmienil sa o tom vo svojom legendárnom prejave na Červenom Hrádku 17. júla 1989.
"Keď mal Tomášek narodeniny, samozrejme, že mu treba oficiálne napísať, ale Dubček mu išiel osobne blahoželať,“ pohoršoval sa Jakeš pred zhromaždenými predsedami okresných výborov KSČ a vzápätí si položil rečnícku otázku: "Tak vidíte, na akej báze to je? Je to ešte báza socializmu?“ Nasledovali slová, ktorým rozumel asi iba Jakeš: "…ako predstaviteľa tej pražskej diecézy, oni (kto?) by ho chceli (koho?) urobiť predstaviteľom celej krajiny. No a to ide aj o iných takých ľudí a o iné otázky.“ Ktoré a ktorých?
A čo sa týka Dubčekovho cestovania: "Chcel ísť do Talianska druhýkrát, nepustili sme,“ rozprával Jakeš. "Chcel ísť do Španielska teraz, nepustili. Samozrejme, chodia veľvyslanci, predsedovia vlád, predsedovia strán, píše tu predseda internacionály, ten Brandt, a tak ďalej, všetci intervenujú. Zložité záležitosti sú to. A preto je také dôležité, tá podpora zdola, aby sme mohli povedať: nie my si to prajeme, to je ten ľud, to žiada tiež, my s tým súhlasíme, s tým ľudom, my plníme jeho vôľu a nie proste, aby sme tam boli sami, ako kôl v plote nemali jediné, jediné slovo podpory.“
Je zaujímavé, že ani v Česku, ani na Slovensku sa nezvykne pripomenúť, že pamätnú vetu o „kole v plote“ Jakeš vyriekol v súvislosti s Dubčekovými disidentskými aktivitami.
(Je zaujímavé, že ani v Česku, ani na Slovensku sa nezvykne pripomenúť, že pamätnú vetu o "kole v plote“ Jakeš vyriekol v súvislosti s Dubčekovými disidentskými aktivitami…)
Šikovne zostrihaný záznam, ktorý unikol z Československej televízie, vysielala v nasledujúcich týždňoch Slobodná Európa a Hlas Ameriky aj niekoľkokrát denne, koloval medzi ľuďmi, ktorí sa na ňom dobre zabávali. Niektorí českí historici (Jan Měchýř, Lukáš Kantor a i.) sa pozastavujú nad tým, že Štátna bezpečnosť nehľadala a nenašla zdroj úniku videokazety. Kladú si otázku, či o diskreditáciu neobľúbeného Jakeša nemali záujem aj mocenské zložky.
Dosť na tom, že kráľ bol zrazu nahý, vydal svedectvo o svojej kultúrnej úrovni, vzdelanosti, bezradnosti a vlastne aj nemohúcnosti. Jakeš ako generálny tajomník mal v širokej verejnosti vrátane straníckej minimálnu autoritu, po vystúpení na aktíve na Červenom Hrádku však prišiel aj o to málo.
Ale vráťme sa ešte k "zvodkám“ ministerstva vnútra. Naďalej v nich dominovali informácie o petícii k výzve Niekoľko viet. Vznikla síce koncom júna, ale na Slovensku sa k nej ľudia pridávali až v priebehu júla 1989.
Signatári výzvy, ktorej text koncipoval Havel a ďalší dvaja pražskí disidenti, požadovali okrem iného okamžite prepustiť všetkých politických väzňov, prestať s obmedzovaním slobody zhromažďovania a s prenasledovaním občianskych iniciatív, zbaviť médiá akejkoľvek cenzúry, rešpektovať oprávnené požiadavky veriacich, umožniť slobodnú diskusiu o Pražskej jari, o intervencií vojsk Varšavskej zmluvy a o politike normalizácie.
Politické vedenie štátu označilo výzvu za pamflet protisocialistických síl a rozbehlo proti jej signatárom intenzívnu propagandistickú kampaň. Odvšadiaľ prichádzali rezolúcie rozhorčených "pracovných kolektívov“, pripravené na výboroch strany. Na viacerých pracoviskách však ľudia odmietli podpísať tieto odsudzujúce stanoviská so zdôvodnením, že nepoznajú obsah výzvy. Stalo sa tak napríklad v Stredisku konštrukcie Závodov ťažkého strojárstva v Martine. V informácii pre členov predsedníctva ÚV KSČ sa o tom uvádzalo: "Aktív bol zle pripravený, politické vedenie podniku nebolo schopné objasniť dotazy a v diskusii získali prevahu osoby, ktoré sa s výzvou Niekoľko viet stotožnili. Organizátori nezvládli situáciu, preto aktív predčasne ukončili.“
Jediná socha Milana Rastislava Štefánika prečkala minulý režim v obci Predmier pri Bytči. Všade inde na Slovensku Štefánikove pomníky v 50. rokoch odstránili. Práve v Predmieri sa konalo 21. júla 1989 verejné zhromaždenie, ktoré zvolal Ján Čarnogurský pri príležitosti 109. výročia narodenia Štefánika. Podľa príslušníkov ŠtB však išlo o "provokatívnu akciu na propagáciu Niekoľko viet zo strany nepriateľských osôb“.
Týmito osobami malo byť okrem známych disidentov, napríklad Hany Ponickej, aj okolo 45 miestnych občanov, ktorí sa zhromaždeniu viac-menej prizerali. Spisovateľka Ponická hovorila o Štefánikovom osude a o jeho odkaze, právnik Čarnogurský vystúpil s prejavom, v ktorom žiadal slobodné voľby. O tri týždne ho uväznili spolu s filozofom Miroslavom Kusým a "prišili“ mu aj zhromaždenie v Predmieri…
Začne sa to už v auguste?
Koncom júla "zvodky“ pravidelne upozorňovali najvyššie vedenie štátu na prípravu opozičných skupín k výročiu vpádu vojsk varšavského paktu do ČSSR. Už skôr Charta 77 a ďalšie nezávislé hnutia vyzvali vlády ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska, aby prehodnotili účasť svojich armád na tejto invázii.
V posledný júlový deň podpísal federálny minister František Kincl tajný rozkaz, ktorým od 15. do 23. augusta 1989 vyhlásil 3. stupeň mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Hovorilo sa v ňom napríklad o nasadení poriadkových síl proti demonštrantom.
Vo vzduchu visel otáznik, či historický zlom nenastane u nás už v auguste. Český politológ Oskar Krejčí dodnes tvrdí, že November sa v Československu začal už v auguste 1989 prvou masovou protisocialistickou manifestáciou, ktorú vtedajšie bezpečnostné sily nerozohnali. Nemá však na mysli demonštrujúcich chartistov, ale príval utečencov z východného Nemecka, ktorí cez Prahu zamierili do Nemeckej spolkovej republiky. A nachádzali prestupnú stanicu na veľvyslanectve NSR v Československu.
O tom však viac nabudúce.