Prezradia nám archívy pravdu o pápežovi?

Foto: WIKIPEDIA

pápež Pius XII Pápež Pius XII. sedel na "Petrovom stolci" v rokoch 1939 - 1958.

„Svätý Otec“, ktorému prischlo i hanlivé označenie Hitlerov pápež. Jedni ho kritizujú, že sa počas druhej svetovej vojny nepostavil proti nacizmu a holokaustu, iní ho bránia. Pomôžu otvorené archívy vykresliť jeho pravdivý obraz?

Veľa dokumentov z pontifikátu Pia XII. (1939 – 1958) Vatikán sprístupnil už v minulosti. Židovské organizácie však žiadali, aby otvoril všetky archívy. K utajovaným prameňom sa chceli dostať skôr, ako zomrú poslední pamätníci, ktorí prežili holokaust. „Pre Židov je to stále veľká trauma. A keď hodnotia, ako sa vtedy zachoval svet, ako málo spravil pre ich záchranu, nevyhnutne dôjdu k záveru, že zlyhal a katolícka cirkev mohla urobiť oveľa viac,“ uviedol David Rosen z Amerického židovského výboru.

Podľa neho mohol pápež otvorene a jasne odsúdiť nacizmus, jeho smrtiacu mašinériu a vyvražďovanie Židov, ale mlčal. „Keby o tom verejne prehovoril, jeho slová by asi nič nezmenili, no pre trpiacich by to znamenalo aspoň náznak nádeje,“ zdôvodnil Rosen.

Vďačnosť aj kritika

Niet pochýb, že Pius XII. si o nacizme nerobil žiadne ilúzie. Už keď v novembri 1923 zažil v Mníchove puč, ktorým sa Hitler pokúšal získať moc, označil jeho ideológiu za „azda najnebezpečnejšie kacírstvo našej doby“.

O šesť rokov neskôr vodcu nacistov opísal ako „človeka posadnutého samým sebou, ktorý ide cez mŕtvoly a udupe všetko, čo mu stojí v ceste.“ Sporné však je, ako posudzovať pápežovu činnosť počas vojny.

Emília Hrabovec, ktorá je členkou Pápežského výboru pre historické vedy a vo vatikánskych archívoch báda už 20 rokov, pripomína, že vlna kritiky Pia XII. sa spustila až po jeho smrti. Bezprostredne po vojne mu vraj Židia boli vďační.

„Tak zo strany Svetového židovského kongresu, ako aj zo strany reprezentantov vznikajúceho štátu Izrael sa vtedy prejavovala vďaka a rešpekt k pápežovi, ktorý – ako sa vyjadril Albert Einstein – mal ako jediný odvahu postaviť sa zlu a pomenovať ho. Podobne sa vyjadrila aj izraelská premiérka Golda Meirová v sústrastnom telegrame, ktorý poslala v roku 1958 po pápežovom úmrtí,“ priblížila pre Pravdu Hrabovec, ktorá vedie katedru cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK.

Situácia sa podľa nej zmenila v prvej polovici 60. rokov. „No nie na základe nejakého vedeckého výskumu, ale z politicko-ideologických dôvodov. Až vtedy prišli z mnohých strán silné útoky na pápeža, predovšetkým obvinenie, že mlčal, keď bolo potrebné hovoriť,“ vysvetlila historička. K naštrbeniu povesti Pia XII. prispela i divadelná hra nemeckého dramatika Rolfa Hochhutha z roku 1963, ktorú uviedli aj na Slovensku. Tento autor ho dokonca označil za „satanského zbabelca“. Obvinil ho nielen z toho, že nepomohol Židom, ale aj z toho, že sa nezastal 3 000 poľských kňazov, ktorých Nemci povraždili.

Najčastejšou výhradou voči Piovi XII. však je, že zlyhal ako morálna autorita, lebo zatváral oči pred holokaustom. A keď mal na Vianoce 1942 príhovor v rozhlase, spomenul síce „státisíce ľudí, ktorých bez vlastného zavinenia, len na základe národnosti či rasy, vydali napospas smrti“, lenže pôvodcu toho zla nepomenoval.

Menšie a väčšie zlo

Podľa Emílie Hrabovec pápež konal na základe „morálno-teologických úvah o ľudskom čine s dvojitým účinkom – dobrým aj zlým“. Ako zdôraznila, treba rozlišovať medzi tzv. etikou zmýšľania, ktorá velí vystúpiť proti zlu okamžite a otvorene, a etikou zodpovednosti, ktorá diktuje obozretnosť v snahe zabrániť väčšiemu zlu. Keby bol vraj Pius XII. ostro vystúpil proti nacizmu, bolo by to viedlo iba k ďalším represáliám – najmä voči tým, ktorých chcel chrániť.

Pápežovi kritici sa však pýtajú, akému väčšiemu zlu chcel vlastne zabrániť, keď nacisti vyvraždili šesť miliónov Židov. „Aby si zachoval vlastnú, obmedzenú voľnosť, zostal "neutrálny“ – až do trpkého konca. Bál sa, že by jasnejšie slová spôsobili ešte väčšie zlo. V skutočnosti sa však väčšie zlo, ako to, čo spáchali na európskych Židoch, dá len ťažko predstaviť," zhodnotil známy nemecký historik Guido Knopp.

Skutočnú pomoc tak Pius XII. poskytol až v rokoch 1943 – 1944, keď Nemci deportovali talianskych Židov. Cirkev vtedy s jeho súhlasom zachránila tisíce ľudí. Skryla ich v chrámoch, kláštoroch a ďalších zariadeniach. Tristo rímskych Židov schovali aj v pápežovej rezidencii v Castel Gandolfo, ďalších medzi členmi jeho švajčiarskej gardy.

Pokiaľ ide o slovenský štát, zo sprístupnených dokumentov vyplýva, že vzťahy s Vatikánom boli napäté. Jeho diplomatický zástupca v Bratislave Giuseppe Burzio neraz protestoval. Predsedu slovenskej vlády Vojtecha Tuku považoval za šialenca, kritizoval tiež nehumánne postoje Jozefa Tisa.

Štátny sekretár Vatikánu Domenico Tardini si v júli 1942 dokonca poznamenal: „Je to nešťastie, že je prezidentom Slovenska kňaz. Každý chápe, že Svätá stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?“

Dlhoročné bádanie

Archívy, ktoré teraz Vatikán otvoril, sú rozsiahle. Len fondy „tajného“ archívu obsahujú asi 151-tisíc položiek, pričom k dispozícii je aj obrovské množstvo ďalších materiálov. Podľa Emílie Hrabovec bude zaujímavé preskúmať dokumenty z obdobia po roku 1945, ktoré zatiaľ nie sú veľmi známe. Pápež vtedy prostredníctvom charitatívnej organizácie pomáhal utečencom a zajatcom, no napríklad aj veriacim za železnou oponou.

Čakať, že sa z vatikánskeho archívu teraz vyvalia šokujúce objavy, by však bolo chybou. „Kolektívna, skutočne solídna práca potrvá roky,“ varovala Suzanne Brown-Fleming z amerického múzea holokaustu. „Naozaj zodpovedne spracovanú biografiu Pia XII. očakávame najskôr o tri až päť rokov.“