U nás podobné odhady chýbajú. Podľa údajov Eurostatu za minulý rok pracovalo z domu na Slovensku iba okolo 4 percent ľudí, zatiaľ čo v Holandsku a niektorých škandinávskych štátoch takmer 14 percent, každý siedmy v produktívnom veku. Teraz ich počty všade prudko stúpajú.
Pritom nápad zamestnávať ľudí prácou doma a riadiť ich pomocou telekomunikácií na diaľku, sa zrodil už pred polstoročím v hlave amerického fyzika Jacka Nillesa, pracujúceho vtedy pre NASA. Človek z programovacieho oddelenia sa ho jedného dňa spýtal: „Vymýšľate zložité vesmírne vozidlá, ale prečo neviete presvedčiť ľudí, aby pracovali doma a neupchávali každé ráno cesty svojimi autami?“
Otázka bola spúšťačom štúdie, ktorú Nilles vypracoval v roku 1972 už ako hosťujúci profesor na univerzite v južnej Kalifornii. Vyslovil myšlienku, že modernými spojovacími prostriedkami možno udržiavať kontakty medzi zamestnancami, aj keď pracujú doma, a pritom ušetriť značné náklady na dopravu, prenájom kancelárskych plôch a podobne. Odporúčal ju najmä pre „biele goliere“, čiže administratívnych pracovníkov, ale aj pre výskumníkov, právnikov, lekárov, novinárov, dizajnérov atď.
Vymýšľate zložité vesmírne vozidlá, ale prečo neviete presvedčiť ľudí, aby pracovali doma a neupchávali každé ráno cesty svojimi autami?
Článok o Nillesovom objave uverejnil denník Washington Post o niekoľko rokov neskôr s názvom „Práca z domu šetrí benzín“. Bolo to práve v čase „ropného šoku“, keď prudko rástli ceny pohonných hmôt, doba teda priala novému nápadu. Ale ešte aj v roku 1980 využívalo prácu na diaľku len 1,5 % Američanov, v roku 2000 vzrástol tento podiel na 3,2 % a v roku 2015 – najmä vďaka internetu – na 4,5 %. To znamenalo, že asi 6,5 milióna ľudí v USA vtedy pracovalo z domu.
Početné výskumy už dostatočne preukázali výhody, ale aj nedostatky „home office“. Pochvaľujú si ho najmä ľudia, ktorí okrem pracovných majú aj rodinné a súkromné záväzky. Zamestnávatelia sú v hodnotení zdržanlivejší, niektorí priznávajú, že homeworking zvyšuje produktivitu a výkon zamestnancov, ale iba tých, ktorí sú schopní pracovať samostatne, bez dozoru a v sociálnej izolácii.
Práca z domu poskytuje zamestnancovi zdanlivo viac voľného času, ale podľa zistení amerických výskumníkov zo Stanfordskej univerzity to často býva práve naopak. Navyše, stieraním hranice medzi prácou a domovom sa stráca pocit spolupatričnosti s kolektívom, objavuje sa „ponorková choroba“, vzrastá riziko workoholizmu a syndrómu vyhorenia.