Vo svete prebiehajú už štvrtý mesiac vedecké preteky. Popredné výskumné pracoviská súťažia medzi sebou o to, ktoré skôr príde s účinnou očkovacou látkou proti koronavírusu. Niektorí vedci dokonca skúšajú prvé vzorky týchto vakcín na sebe! Nie je to však priveľmi riskantné a už aj takpovediac nemoderné, archaické?
Pred dvoma týždňami sa k týmto pokusom priznal známy imunológ profesor Martin Bachmann, ktorý vedie výskum a vývoj vakcíny v laboratóriách Bernskej univerzity. „Už som vyskúšal našu vakcínu a ako vidíte, som živý a zdravý,“ povedal novinárom. Podľa Bachmanna je testovanie na sebe „normálna prax“ a ak si výskumník nie je na 100 % istý svojou vakcínou, tak by sa potom „nemala testovať vôbec“.
Pár dní predtým vystúpil v ruských médiách s podobným vyhlásením profesor Alexander Ginzburg, riaditeľ Národného výskumného centra epidemiológie a mikrobiológie v Moskve: „Viacerí výskumníci sa dali ako prví zaočkovať našou vakcínou, aby ju otestovali na sebe.“
Približne v rovnakom čase oznámila americká biotechnologická spoločnosť Moderna so sídlom v Cambridgei, že vlastnú vakcínu proti koronavírusu začala testovať na dobrovoľníkoch. Ukončenie vývoja podobnej látky ohlásil aj Winfried Stocker, šéf nemeckej spoločnosti v oblasti laboratórnej diagnostiky Euroimmun. Stocker vraj vakcínu už testoval – akože ináč – na sebe.
Ak chceš zachrániť ľudstvo, musíš zabíjať ľudí.krédo amerického lekára Waltera Reeda
Správy o vakcíne proti COVID-19 prišli z Číny i z Japonska. Zatiaľ nevedno, či aj tam boli pokusnými morčatami samotní výskumníci.
V minulosti nebolo zriedkavosťou, že „lovci“ smrtiacich baktérií a vírusov ich vyskúšali najprv na sebe. Rovnako postupovali aj niektorí vynálezcovia prvých vakcín proti infekciám. A v prípadoch, keď išlo o látky poskytujúce ochranu pred prevažne detskými ochoreniami, tak sa nerozpakovali testovať ich najprv na vlastných deťoch. Ale dnes…?
Položiť život na oltár vedy
Nie tak dávno Pravda písala o prešovskom lekárovi a farmaceutovi Jánovi Adamovi Raymanovi. Práve on začal pred 300 rokmi ako prvý v Európe s očkovaním proti čiernym kiahňam, ktoré vtedy boli najčastejšou príčinou detskej úmrtnosti. Prvý pokus urobil Rayman na svojej 2,5-ročnej dcérke. Vo vtedajších pomeroch to znamenalo pre lekára hazardovať nielen so svojím menom, ale najmä so zdravím a životom dieťaťa.
Takmer o 200 rokov neskôr vyslala armáda USA na Kubu svojho lekára majora Waltera Reeda na čele vyšetrovacej komisie. Mal úlohu zistiť príčiny tajomnej horúčky, ktorá tam postihla amerických vojakov. Mnohí na ňu zomreli. Čo ak za to môžu roje tamojších neodbytných komárov?
Reed sa rozhodol vstreknúť si výťažok z komárov do krvného obehu, ďalší členovia komisie mu v tom však zabránili a ponúkli sa na pokusy sami. Bakteriológ James Caroll po aplikácii výťažku ochorel, ale postupne sa zotavoval, lekár Jesse Lazear nákaze podľahol. Tak sa v septembri 1900 podarilo prvýkrát dokázať a izolovať vírus žltej zimnice, vôbec prvý ľudský vírus v dejinách. Neskôr už ďalší výskumníci vyvinuli aj účinnú vakcínu proti nej.
Americký mikrobiológ Paul Kruift, autor knižného bestselleru Lovci mikróbov, napísal, že paradoxne najetickejším medzi nimi bol práve Reed, hoci robil pokusy na ľuďoch. „Ak chceš zachrániť ľudstvo, musíš zabíjať ľudí,“ tak znelo jeho krédo. Žltá zimnica patrila v tých časoch medzi najobávanejšie infekčné ochorenie, v súčasnosti sa vyskytuje už len v odľahlých exotických kútoch sveta.
Poľský biológ Rudolf Stefan Weigl sa v tridsiatych rokoch 20. storočia stal vynálezcom prvej účinnej vakcíny proti škvrnitému týfusu, ktorého epidémie patrili medzi najničivejšie. Weigl bol dlho proti pokusom na ľuďoch, keď však jeden z jeho laboratórnych technikov podal vakcínu svojej manželke a ona neochorela, zaočkoval Weigl neodskúšanou látkou aj seba.
O štvrťstoročie neskôr boli na svete už aj dve vakcíny proti detskej obrne. O amerických vynálezcoch Albertovi Sabinovi a Jonasovi Salkovi sa vie, že ich vyskúšali najprv na sebe a na spolupracovníkoch. Sabin až potom zaočkoval aj svoje dcéry.
To je iba niekoľko príkladov z bohatých dejín experimentálnej medicíny a virológie. V ostatnom polstoročí sa však prípady s testovaním nových vakcín samotnými experimentátormi nevyskytovali, respektíve sa o tom nevie. Až teraz, počas pandémie COVID-19, sa s nimi roztrhlo vrece. Čo to má znamenať?
Bleskurýchlo k bezpečnej vakcíne?
Hoci podobná „obeta“ vedca si zdanlivo aj v súčasnosti zaslúži spoločenské uznanie, popredný virológ Fedor Čiampor z Učenej spoločnosti Slovenska je opačného názoru a nepovažuje to za normálne, veda už nie je na čosi podobné odkázaná. Zároveň pripomína, že nároky na testovanie očkovacích látok sa od čias Louisa Pasteura radikálne zmenili: „Ide o veľmi nákladný proces, pretože sa testuje nielen výsledný produkt, ale všetko, čo budúca vakcína obsahuje.“
„Najprv sa látka odskúša na laboratórnych zvieratách a až po preukázaní bezpečnosti očkovacej látky nasledujú ľudskí dobrovoľníci,“ ozrejmil profesor Čiampor. „Ich výber je tiež náročný, lebo nesmú mať žiadne protilátky vo vzťahu k testovanej vakcíne a nesmú pochádzať z oblasti, kde sa ochorenie vyskytovalo. Navyše, žiada sa štatisticky významný počet týchto dobrovoľníkov.“ Dodajme, že spravidla ide o stovky ľudí , ktorých testujú za solídnu odmenu
Čo teda mohlo viesť toľkých vedeckých manažérov k vyhláseniam, že ich výskumné pracoviská majú vakcínu a že dokonca oni sami ju otestovali na vlastnej koži?
Súťaž sa vystupňovala začiatkom mája, keď prezident USA Donald Trump oznámil projekt s kódovým označením Operácia rýchlosť svetla s cieľom skrátiť vývoj vakcíny až o osem mesiacov. „Dúfam, že budeme mať vakcínu ešte do konca roka,“ vyhlásil Trump. Čoskoro začali prichádzať správy o ukončení vývoja novej vakcíny v desiatkach výskumných ústavov a vedecko-technických firiem.
Malo vari testovanie novej očkovacej látky samotnými experimentátormi svedčiť o skracovaní doby nevyhnutnej na jej testovanie v rámci klinických skúšok? A následne aj na jej výrobu? „Je to absolútny nezmysel,“ komentuje Čiampor. „Možno sa sami nevedia inak medializovať, ale rozumných ľudí to nepresvedčí,“ zdôrazňuje.
Podľa väčšiny expertov treba na klinické testovanie vakcíny proti koronavírusu 12 až 18 mesiacov. Skracovanie času nevyhnutného na jej riadne otestovanie môže ísť na úkor bezpečnosti a ženie vodu na mlyn početným odporcom očkovania, ktorí sa už mobilizujú. Ale čo sa dá robiť, keď každá takáto vakcína je aj obrovský biznis?