Nedeľa nikdy nebola dňom úplného pracovného pokoja. Ešte aj rímsky cisár Konštantín I. Veľký, ktorý v roku 321 ako prvý nariadil dodržiavať nedeľný odpočinok, zároveň povolil výnimky. Vedel dobre, že práca roľníka napríklad počas žatvy nestrpí odklad. V stredoveku s rozšírením nevoľníctva sa z tejto výnimky stávalo postupne pravidlo.
Nie je pravda, že so zákazom nedeľnej práce v kresťanskom svete prišli až totalitné režimy. Veď vo viktoriánskom Anglicku (XIX. storočie) nebolo v nedeľu možné doručiť list (oddychovala aj pošta) a cestujúci sa nemal kde najesť. Všetky reštaurácie a jedálne boli totiž zatvorené. Ale aj pri takomto strohom dodržiavaní dňa zasväteného odpočinku a modlitbám sa našiel priestor na výnimky: otvorené boli výčapy a povoľovala sa „neodkladná charitatívna činnosť".
Keď sa nedávno v NR SR diskutovalo o zrušení zákazu nedeľného predaja, mal Marian Kotleba faktickú poznámku: Vraj „ešte aj za toho socializmu tá práca v nedeľu nebola". „Ešte aj tí zlí komunisti chápali, že v nedeľu sa proste robiť nemá," dodal.
Ale bolo to naozaj tak? Stačí si vyhľadať vyhlášku vlády ČSSR o presunoch pracovného času v roku 1963. „Sobota 11. mája je dňom pracovného pokoja a pracovný čas na ňu pripadajúci sa presúva na stredu 8. mája, pracovný čas pripadajúci na stredu 8. mája sa presúva na nedeľu 12. mája," píše sa v jednom odseku.
A na čo boli dobré podobné rošády? „Aby pracujúci mohli lepšie využiť súvislé dní pracovného voľna na svoj oddych," znelo spoločné zdôvodnenie vlády a Ústrednej rady odborov. Pre veriacich ľudí to však bolo znesväcovanie nedele.
Len v roku 1963 presuny v kalendári zmenili šesť voľných nedeľ na pracovné dni. Samozrejme, pracovalo sa počas nich nielen vo fabrikách či v úradoch, ale aj v maloobchodnej sieti. V roku 1985 až dve nedele po sebe boli pracovné. Stalo sa to 5. a 12. mája.
Ale vráťme sa teraz o storočie späť.
Potraviny nech predávajú
Pred 125 rokmi, keď Slovensko bolo ešte súčasťou Uhorska a habsburskej monarchie, začal v nej platiť zákon o „nedeľnom a sviatočnom pokoji v živnostiach". Isteže, nedeľa ako „deň Pána" sa v našich končinách svätila aj predtým na základe stáročných tradícií a dohôd uzavretých medzi katolíckou cirkvou a panovníckym dvorom. V roku 1885 to však prvýkrát dostalo oporu v paragrafoch schválených parlamentom.
Zákon síce nariaďoval nedeľný pokoj pre všetky živnosti a osadenstvo každého závodu od 6. hodiny rána v trvaní 24 hodín, poznal však množstvo výnimiek, ktoré sa vzťahovali na 63 rôznych kategórií remesiel a v neposlednom rade na obchodné činnosti.
Majiteľ živnosti by nemal svojím pracovníkom „prekážať v návšteve dopoludňajších služieb božích", nariaďoval zákon. Ak však vzhľadom na osobitné okolnosti museli v nedeľu pracovať, tak im mal umožniť návštevu kostola aspoň najbližšiu nedeľu. Ak nedeľná práca trvala dlhšie ako tri hodiny, mali zamestnanci nárok na náhradné voľno v niektorý zo všedných dní.
Nedeľa nikdy nebola dňom úplného pracovného pokoja.
Čo je najzaujímavejšie, vtedajší zákonodarcovia ponechali konkrétne rozhodovanie o tom, kedy, kde, na koľko hodín a ktoré predajne budú otvorené aj v nedeľu alebo iné sviatočné dni, na župné, okresné, respektíve miestne úrady. Tie si však mali najprv vypočuť mienku „príslušných obcí a spoločenstiev", ktoré predsa lepšie poznajú tamojšie pomery a potreby obyvateľstva než vrchnosť v Budapešti alebo vo Viedni.
Živnostenský zákon preto iba rámcovo stanovil, že aj v nedeľu, a to po celý rok alebo počas určitého ročného obdobia, možno otvárať predajne na železničných staniciach, na výletných či pútnických miestach a podobne maximálne však na štyri hodiny (po novelizácii zákona v roku 1895 až na šesť hodín).
Približne v rovnakom čase prijali podobný zákon v Nemecku. Umožňoval síce obchodovať aj v nedeľu, ale zďaleka nie vo všetkých predajniach a najviac päť hodín. V roku 1900 Nemci tento zákon upravili – zákaz nedeľného predaja odvtedy neplatil iba na potraviny, trafiky a na predajne určené pre občanov židovského vierovyznania, ktorí svätia sobotu.
V dôsledku prvej svetovej vojny padli v Európe tri veľké monarchie a politické pomery sa zdanlivo uvoľnili. V boľševickom Rusku sa začali experimenty sociálneho inžinierstva, ktoré postihli aj kalendár. Zo sedemdňového týždňa sa prešlo na päťdňový a neskôr šesťdňový s vylúčením nedele ako „prežitku minulosti".
K moci v mnohých západoeurópskych a stredoeurópskych štátoch sa dostali socialisti, ktorí v legislatíve presadzovali skracovanie pracovného času a úplný zákaz nedeľnej práce. Ako na to reagovala prax?
Ľudáci za absolútny zákaz
Československá republika prevzala veľa z kresťanských tradícií a zo zvykov Rakúsko-Uhorska. Týkalo sa to aj nedele a ani zákon o sviatkoch z roku 1925 na jej postavení dňa pracovného pokoja veľa nezmenil.
Hostinský nesmel dopoludnia podávať alkoholické nápoje (s výnimkou piva) a tanečné zábavy či iná hudobná produkcia prichádzali do úvahy až po 16. hodine, aby neodpútavali veriacich od účasti na sviatočných bohoslužbách.
Maloobchodný predaj sa redukoval na nevyhnutné minimum: od 9. do 11. hodiny mohli byť v nedeľu otvorené iba potraviny a novinové stánky. Ale jednotlivé krajinské úrady (v Čechách, na Morave a v Sliezsku či na Slovensku) mali v tejto záležitosti pomerne voľnú ruku a regulovali maloobchodný obchod vlastnými predpismi.
Zákon z roku 1925 postihol navyše mäsiarstva a údenárstva, ktoré predtým mávali otvorené niekoľko hodín aj v nedeľu, aby sa mäso nepokazilo. Práve z radov mäsiarov zaznievali vtedy najväčšie protesty proti „prehlbovaniu" nedeľného pokoja.
Sociálnodemokratická tlač však pravidelne informovala o porušovaní zákona. „Mäsiarski zamestnanci v Košiciach dodnes nevedia, čo je to nedeľný pokoj a náhradné voľno," upozorňovali Robotnícke noviny koncom roku 1926.
Foto: ARCHÍV TASR
Po búrlivých odborných a laických diskusiách z absolútneho zákazu nedeľného predaja napokon zišlo. Zlom priniesol až Slovenský štát. Ľudáci hneď po jeho vzniku začali napĺňať požiadavku „nedeľného ticha", ktorú mali v svojom straníckom programe. „Chudobný robotník má jeden deň v týždni slúžiť Bohu, keď šesť dní slúžil ľuďom," napísal Jozef Paučo, jeden z ľudáckych ideológov a šéfredaktor Slováka.
Údajné porušovanie zákazu nedeľného predaja sa stalo krátko pred prijatím rasových zákonov jednou zo zámienok na rozdúchavanie antisemitizmu na Slovensku. Podľa ľudáckej propagandy sa židovskí obchodníci nepodvolili vládnym nariadeniam a mnohí z nich mali mať predajne otvorené aj v nedeľu.
Po obnovení Československa sa všetko vrátilo – aspoň nakrátko – do starých koľají. V roku 1948 však prišiel takzvaný Víťazný február a nový režim sa začal riadiť skúsenosťami sovietskych komunistov.
Vývoj sa nedal zastaviť
Našťastie, nová totalitná moc nenadviazala na pôvodné experimenty ruských boľševikov s kalendárom a nedeľu s niektorými jej zvykmi a tradíciami zachovala. O pracovnom pokoji sa však v prvých rokoch po prevrate dalo hovoriť len so zveličením alebo v úvodzovkách. Časté boli tzv. dobrovoľné pracovné zmeny a keď „horel" plán, blížil sa zjazd KSČ alebo nejaké politicky významné výročie, v mnohých podnikoch sa kvaltovalo aj v nedeľu.
Situácia sa zmenila počas „zlatých šesťdesiatych rokov". V dôsledku politického odmäku a čiastočnej ekonomickej reformy sa aj u nás postupne zaviedla voľná sobota. Podľa vtedajších prieskumov verejnej mienky väčšina zamestnaných Sloveniek začala odvtedy najťažšie domáce práce odkladať na sobotu a v nedeľu si mohli konečne oddýchnuť.
Predajne však zostali v nedeľu zatvorené, nehľadiac na to, že súčasťou štátnej ideológie bol ateizmus a „zaťaženie“ náboženstvom sa považovalo za kádrovú chybu. Vývoj v Nemeckej spolkovej republike a v Rakúsku dával československým komunistom akoby za pravdu, veď aj tam od konca päťdesiatych rokov platil striktný zákaz nedeľného predaja, hoci, samozrejme, z iných dôvodov. Istú zmenu priniesli až „perestrojkové“ osemdesiate roky. Aj v Československu sa začalo experimentovať s tzv. nedeľným doplnkovým predajom niektorých základných potravín. Mlieko i chlieb ponúkali vybrané cukrárne najmä vo väčších mestách. V tých najväčších, v Prahe, Brne a Bratislave, vznikli dokonca malé predajne potravín otvorené aj v nedeľu.
A tak to bolo až do nežnej revolúcie. Nezabudnime pripomenúť, že na jednu jedinú nedeľu sa zákaz predaja nevzťahoval ani za socializmu. Uhádnete na ktorú? Na Zlatú nedeľu, poslednú pred Vianocami.
Vpád reťazcov všetko zmenil
Skutočnú revolúciu vo vnútornom obchode spôsobil na Slovensku až nástup západných nákupných reťazcov okolo roku 2000. Najmä nepretržitou prevádzkou si dovolili viac ako v svojich v materských krajinách a určite viac, ako by si mohli dovoliť počas prvej ČSR. Podľa právnika Václava Valeša zo Západočeskej univerzity v Plzni „prakticky zlikvidovali nedele ako dni pracovného pokoja", čo sa podľa neho nemohlo udiať bez tichého súhlasu štátu a odborárskych predákov.
Prakticky od nástupu týchto reťazcov sa datujú aj pokusy obmedziť ich otvárací čas a zakázať nedeľný predaj v celej maloobchodnej sieti. Usilovali sa o to Nezávislé kresťanské odbory už pred 18 rokmi. Argumentovali ani nie tak náboženskými dôvodmi, ale záujmom zamestnankýň supermarketov oddýchnuť si aspoň v nedeľu. Pridali sa niektoré politické strany.
Stúpencom zákazu „prihrala" koronakríza a sprievodné hygienické opatrenia. Argument o nedeli ako sanitárnom dni však nemôže mať dlhé trvanie, najmä nie zoči-voči nastupujúcej ekonomickej kríze.
Východiskom by mal byť rozumný kompromis, ktorý môže mať regionálne i odvetvové varianty. Otázka totiž nestojí tak, či nedeľný predaj zakázať, ale nakoľko a kde ho povoliť?