Chvála uhorkovej sezóny

Traduje sa, že pojem uhorková sezóna „vynašli" novinári. Historický výskum však zistil, že prvýkrát ho začali používať krajčírky v Anglicku. Novinári o tom len informovali, konkrétne londýnsky denník The Pall Mall Gazette v roku 1867, keď napísal: „V čase zberu uhoriek krajčírstva menej zarábajú, lebo aristokracia odišla z mesta na vidiek a je málo objednávok."

Tak sa začalo hovoriť a písať o „uhorkovej" sezóne na Britských ostrovoch aj inde, vrátane krajín strednej Európy. Britskí novinári však toto obdobie neskôr nazvali „hlúpou" sezónou a tento pojem sa v Spojenom kráľovstve ujal viac a používa sa podnes. U nás sme zostali pri „uhorkách"…

Keď niet do čoho pichnúť

Vo Francúzsku hovoria o „mŕtvej" sezóne, Švédi o „zahnívajúcej" a Nemci dokonca o „letnej diere" (v doslovnom preklade).

Tieto prívlastky už možno asi pripísať aj na vrub novinárov, lebo vyjadrujú ich znechutenosť z toho, že vtedy nie je o čom písať. Poslanci aj ministri sú na letnej dovolenke, školy majú prázdniny, významnejšie firmy celozávodnú dovolenku (máloktorá prezentuje svoje novinky), nehrajú divadlá, nebeží futbalová liga a vôbec aktuálne spravodajstvo trpí „vyschnutím" najdôležitejších zdrojov. V USA nie náhodou nazývajú uhorkovú sezónu „psím" obdobím alebo ešte obdobím „pomalého“ spravodajstva.

Chýbajú relevantné udalosti, preto treba preladiť na menej dôležité, dokonca na okrajové témy, ktoré by si inokedy novinári možno ani nevšimli (lebo by sa im nedostali na stránky novín alebo do vysielania rozhlasu či televízie).

Navyše, v redakciách sú v tom čase takisto dovolenky, polovica redaktorov je s rodinami niekde pri vode alebo v horách, ostatní musia zháňať informácie aj za nich.

„Je to doba, keď redaktori nemajú do čoho pichnúť a naši politici si vyplachujú žalúdky v Karlových Varoch," napísal 3. augusta 1934 fejtonista Slovenského denníka. „Ešte dobre, že na Štrbské pleso zavítal siamský (thajský, pozn. red.) kráľ, čo je dosť veľká senzácia, a že z Mariánskych Lázní sa vrátil bratislavský starosta dr. Vladimír Krno, ktorý hneď v prvý deň navštívil všetky objekty mesta, kde by sa malo pracovať." A na mnohých sa nepracovalo, dodajme…

Angličania síce hovoria „už aj to je dobrá správa, že nie sú žiadne správy", v novinách však platil a naďalej platí železný zákon: „Len zlá správa je dobrá správa."

A čo keď domáce dianie zlé správy jednoducho neprináša? Tak si ich treba vymyslieť alebo aspoň niečo domyslieť či „nafúknuť". V krajnom prípade takúto správu prevziať zo servisu tlačových agentúr, ktoré informujú o pestrom dianí v zahraničí. Lebo (oddychujúci) čitateľ, poslucháč, divák túži po vzrušení, po akcii a v neposlednom rade po horore. Skrátka, chce sa zabávať.

Naša slávna Nessie

V slovenskej tlači sa s výrazom uhorková sezóna stretávame už v roku 1907. Vo svojich letných vydaniach ho použili viaceré noviny. V júli toho istého roku priniesli viaceré z nich správu z prístavu Terst, ktorý vtedy patril do Rakúsko-Uhorska (dnes talianske pohraničné mesto). Vraj pri ostrove San Giorgio sa v mori kúpala učiteľka miestnej ľudovej školy, keď sa stalo niečo hrôzostrašné: „Zrazu sa z vĺn vynoril obrovský žralok, zaznel zúfalý výkrik úbohej učiteľky, ktorá sa mu snažila uniknúť, ale tesne pri brehu morská obluda dostihla štíhle biele telo, prehryzla ho jedným seknutím svojich čeľustí napoly a obe polovice vzápätí s veľkou chuťou zožrala."

Samozrejme, jednotlivé noviny sa v detailoch správy líšili, niečo vynechali, iné zase pridali. Čo je však dôležité, príbeh mal taký úspech, že ho v nasledujúcich rokoch počas uhorkovej sezóny s menšími či väčšími obmenami zopakovali.

Medzitým svet médií objavil inú príšeru, a to lochnesskú, takzvanú Nessie. Živočícha podobného druhohorným morským plazom (plesiosaurom) vraj pozorovali očití svedkovia v jazere na severe Škótska už dávnejšie. Dvaja manželia prechádzajúci okolo autom ho však v lete 1933 videli z bezprostrednej blízkosti, priamo pred sebou na ceste, a chvíľu pozorovali, ako tmavé tučné telo plaza mizne vo vodách jazera. O niečo neskôr zverejnil denník Daily Mail dokonca fotografiu tejto príšery od istého gynekológa, ale čoskoro sa ukázalo, že ide o podvrh.

V tom istom čase začali správy o Nessie zapĺňať stĺpce českých a slovenských novín. Serióznejšie z nich prinášali zároveň aj vyjadrenia vedcov, napríklad predsedu kráľovskej akadémie vied Sira Arthura Keitha, ktorý vyhlásil: „Údaje o veľkosti a zafarbení monštra sú natoľko odlišné, že v jazere Loch Ness by muselo žiť 20 rôznych oblúd, a nie jedna, pričom veľké ako slony alebo dokonca veľryby. Ako je možné, že o ich existencii nie sú žiadne hmatateľné dôkazy, hoci je toľko očitých svedkov?"

Foto: ARCHÍV

karikatúra, Slovenský denník Karikatúra uverejnená v Slovenskom denníku 26. júla 1934. Noviny boli blízke Agrárnej strane a Milanovi Hodžovi.

Napriek tomu sa Nessie stala obľúbeným námetom príbehov pre uhorkovú sezónu a zavše ju použijú aj súčasné médiá. Mimochodom, Československý rozhlas priniesol o nej prvú reportáž už v lete 1934.

Kanibali na Slovensku. Žeby?

Aj Slovensko prichádzalo so svojou troškou do mlyna počas sezóny chudobnej na udalosti a zásobovalo senzáciami dokonca svetové médiá. Spomeňme aspoň prípad s údajnými ľudožrútmi na východnom Slovensku.

Ešte v zime roku 1927 našli v Moldave nad Bodvou ťažko zraneného obchodníka Petra Rusňáka, ktorému už nebolo pomoci. Pátracia akcia sa skončila pochytaním 19-člennej skupiny lúpežných Rómov pod vedením Šándora Filka, ktorá v tomto kraji vyčíňala už niekoľko rokov.

Vyšetrovanie postupne vyústilo do hrôzostrašných odhalení. „Príšerné priznanie moldavských Cigánov", „Kanibalstvo na východe republiky" – hlásali titulky celoštátnych novín palcovými písmenami. Telesné pozostatky šiestich obetí sa totiž ani pri veľkom úsilí četníkov nepodarilo objaviť. O tom, že existovali, mali svedčiť nájdené časti šatstva a ďalšie zaistené predmety v rómskom tábore. Najviac zavážilo priznanie jedného z obvinených Jozefa Rybára, ktorý podrobne opísal vraždenie i kanibalské hostiny. Jeho výpoveď údajne potvrdili pri konfrontácii aj ďalší obvinení.

„Nezávisle na sebe oznámili podrobnosti o príšerných hodoch, o chuti ľudského mäsa i o tom, ako mozog zavraždených zjedli deti," referovali vtedajšie Lidové noviny. Rómovia mali takto skonzumovať niekoľkých pašerákov, ktorí v rokoch 1923 až 1926 prichádzali na Slovensko z maďarskej strany.

Správy o kanibaloch rozvlnili domácu politickú scénu. Krajná ľavica okamžite našla vysvetlenie nezvyčajnej udalosti, označila ho za smutnú vizitku buržoáznej demokracie. „Moldavskí Cigáni porážali ľudí ako dobytok z hladu, nemali totiž iné východisko. Ak príde hlad, predhistorický kočovník sa vráti ešte o jednu dejinnú periódu späť a stane sa ľudožrútom," tvrdil v parlamente v Prahe komunistický poslanec Antonín Zápotocký. O 26 neskôr sa stal druhým „robotníckym" prezidentom ČSR.

Krajná pravica zase volala po drakonických opatreniach proti túlavým Rómom. Už v júli 1927 prijala vláda zákon „o potulných Cigánoch" a o rok neskôr sa zaviedli takzvané cigánske legitimácie a kočovnícke listy.

Košický proces s „kanibalmi" sa začal na jeseň 1928. Obhajoba ťažila zo zmätených, protirečivých výpovedí svedkov, ktorí sa báli odporovať vyšetrovateľom, a zvaľovali vinu navzájom na seba. Nakoniec boli obžalovaným preukázané len lúpežné prepadnutia. Inými slovami: ľudožrútstvo im nedokázali.

Prečo si „uhorky" ctíme

Každá doba ma svoje hoaxy vhodné pre uhorkovú sezónu. Príbeh o kanibaloch v strednej Európe sa už nehodí do 21. storočia. Napokon, kto by mu uveril?

Aké absurdné správy teda žali úspech v posledných dvoch desaťročiach? O viacerých sa zmieňujeme na inom mieste, teraz pripomeňme aspoň príbeh o poľských manželoch, ktorí v lese omylom znásilnili poľovníka. Manželia si dohodli cez internet schôdzku s podobným zvrhlíkom, ktorý by ich v poľovníckom prestrojení akože náhodou pristihol pri sexuálnom akte a pridal sa k nim. Ten sa však oneskoril a dvojica násilím zapojila do svojej hry náhodného človeka.

Článok sa objavil začiatkom leta 2008 na serveri TN.cz a prebrali ho viaceré médiá, Najmä tie sociálne, ktoré ho veselo rozvíjali aj v ďalších rokoch. Český mediálny analytik Filip Rožánek si dal tú námahu a začal pátrať v poľských médiách, aby zistil pôvod správy. Samozrejme, nič nenašiel: „Pravdepodobne ide o totálny vymyslel," upozornil.

Mimochodom, tzv. alternatívne médiá, ktorým nič nie je sväté, neuznávajú ani uhorkovú sezónu. Hoaxy, fake news (v našej reči polopravdivé správy aj celkom falošné) šíria v rovnakej miere, bez ohľadu na to, či je leto, alebo zima. To isté možno povedať o „tvrdom", senzáciechtivom bulvári či už v printovej, alebo elektronickej podobe. „Súdiac podľa nich trvá hlúpe obdobie po celý rok," hovorí profesor David Clarke z Halammovej univerzity v britskom Sheffielde.

My si uhorkovú sezónu ctíme, lebo vidíme i jej kladné stránky. Už len to, že si ju krajina a spoločnosť môže dovoliť, znamená, že prežíva relatívne pokojné časy, že nie je vo vojnovom stave, že ňou neotriasa revolúcia alebo štátny prevrat.

Každý z nás sa potrebuje aspoň na chvíľu oslobodiť od politickej mašinérie i politického spravodajstva. August umožňuje stíšenie atmosféry v spoločnosti a poskytuje príležitosť na zamyslenie i pobavenie mysle. V novinách je viac miesta na vážne i úsmevné historky, na poviedky, na úvahy a reportáže. Preto opakujeme s britským publicistom Markom Eastonom: „Nie, to nie je hlúpe obdobie, naopak, je to sezóna zdravého rozumu."

Cibrí totiž schopnosť rozlišovať reálne od absurdného, dôveryhodné od vymysleného, pominuteľné od trvácneho. Samozrejme, len u toho, kto na to má. Iný ľahko naletí každej „volovine".

Politikom, ktorí spoločnosti nedoprajú uhorkovú sezónu a naplnia ju napríklad volebnou kampaňou, sa to môže škaredo vypomstiť. Najnovšie sa o tom presviedča bieloruský autokrat Alexandr Lukašenko. Prezidentské voľby naplánoval na vrchol leta zrejme v predstave, že mestský volič, ktorý drukuje opozícii, dá vtedy prednosť opaľovaniu pri mori a nepôjde hlasovať. Dosiahol bumerangový efekt: bieloruská opozícia sa zmobilizovala ako nikdy predtým.

Ale celkovo roky a letá bez uhorkovej sezóny neznamenajú bohvieakú výhru. A často nás zbavujú aj toho mála radosti zo života, ktoré sa nám vďaka nej mohlo ujsť.