Biela hora: Najhoršia bitka v českých dejinách

, 12.11.2020 06:00
Česko, Česi, rytieri, Biela hora, bitka,...
Českí nadšenci vojnovej histórie, ktorí pravidelne robievajú rekonštrukciu bitky na Bielej hore. Autor:

Biela hora - čierny deň, hovorí sa v Čechách. Po bielohorskej bitke, ktorá sa odohrala pred 400 rokmi, nastala doba temna, ako sa kedysi učilo v škole. Čo sa vtedy vlastne stalo? A ako sa to dotklo Uhorska, a teda aj Slovenska?

Bitka na Bielej hore pri Prahe zvykne v spätnom pohľade splývať so začiatkom tridsaťročnej vojny. A to bola strašná vojna, prvá svojho druhu s prívlastkom globálna. Lebo sa na nej prvýkrát zúčastnili všetky vtedajšie štáty Európy. Vojna niektoré z nich spustošila, iné aj čiastočne vyľudnila a zmenila politickú mapu celého kontinentu.

„Túžili po mieri a tridsať rokov viedli vojnu, aby si tým mierom boli istí," napísala uznávaná britská historička Veronica Wedgwoodová. „Nepoučili sa vtedy, a trvá to podnes, že vojna plodí zase len vojnu." Tá tridsaťročná pozostávala vlastne z niekoľkých vojen nadväzujúcich na seba s menšími či väčšími prestávkami a nazvaných podľa miesta vzniku alebo podľa štátov, ktoré ich rozpútali. Prvá, označovaná ako česká, začala tlieť už dva roky pred Bielou horou stavovským povstaním proti Habsburgovcom a pražskou defenestráciou. Biela hora rozdúchala pahrebu tak, že vyšľahli plamene.

Katolíci proti protestantom

Nedá sa zaobísť bez niekoľkých vysvetliviek, treba aj oprášiť niektoré základné poznatky z dejepisu. „Stavy", to bola predovšetkým šľachta, rytierstvo a zástupcovia slobodných kráľovských miest. V stredovekom Českom kráľovstve (Korune českej) predstavovali práve stavy politickú moc. Defenestrácia, čiže vyhadzovanie politických odporcov z okien, malo v českej histórii sklony k opakovaniu. Už dvesto rokov pred Bielou horou ozbrojený dav defenestroval z pražskej radnice niekoľkých členov mestskej rady. Mimochodom, táto udalosť odštartovala vtedy husitské vojny.

Ešte si pripomeňme, kto boli Habsburgovci. Panovnícky rod, ktorý obsadil postupne nielen väčšinu kráľovských trónov Európy, ale aj cisársky trón Rímskonemeckej ríše. Išlo o svojho druhu stredoveký superštát, ktorý kráľovstvá a kniežatstvá združoval pod jednou strechou. Rok pred bielohorskou bitkou sa stal cisárom Ferdinand II. rodom z rakúskeho Štajerska, ktorého už dva roky predtým korunovali aj za českého kráľa. Vedelo sa o ňom, že patrí medzi absolutistických vládcov, popiera svetské práva šľachty, a navyše si predsavzal znovu pokatolíčtiť už prevažne protestantské krajiny Koruny českej.

Vosková figurína cisára Ferdinanda II. v...
Vosková figurína cisára Ferdinanda II. v madridskom múzeu. Autor: SHUTTERSTOCK

Koncom mája 1618 delegácia českých stavov vtrhla na Pražský hrad a vyhodila z jeho okien dvoch úradníkov habsburského miestodržiteľstva. Mali šťastie, keďže „pristáli" v hnojisku, a to ich pád výrazne zmiernilo.

Čo bolo bezprostrednou príčinou incidentu? Náboženské sváry a porušovanie náboženskej slobody. Ale tentoraz nepokoje vyústili do mocenského riešenia sporu. Už rok po defenestrácii vyhlásil generálny snem českých stavov 43-ročného Ferdinanda II. za zosadeného z trónu a zvolil si za nového kráľa iba 23-ročného Fridricha, vojvodu z Falcka. „Mladý, príťažlivý a stále usmievavý," tak ho vykreslil český historik Martin Pitro.

Fridrich bol vierovyznaním kalvín a viedol Protestantskú úniu, čo bol spolok ôsmich nemeckých kniežatstiev a zhruba tridsiatich slobodných miest. Proti únii sa postavil iný spolok – Katolícka liga vedená bavorským kniežaťom Maximiliánom I.

Takto vyzerali obrysy základného rozloženia síl na prahu tridsaťročnej vojny i bielohorskej bitky. Habsburská ríša aj celá Európa sa rozdelili na dva znesvárené tábory.

Čo sa týka vtedajšieho Uhorska, bolo takisto zmietané protihabsburskými stavovskými povstaniami a zdola naň tlačili Turci. Náboženské pomery v kráľovstve nemali podľa viacerých historikov obdobu v celej Európe. Vládol mu síce panovník katolík, ale väčšina magnátov sa už pred polstoročím odklonila od katolicizmu a vyznávala myšlienky cirkevných reformátorov Martina Luthera alebo Jána Kalvína. Na mnohých miestach zakazovali katolícke bohoslužby a katolíckych duchovných ponižovali, ba fyzicky napádali.

V Hornom Uhorsku, na území dnešného Slovenska, boli protestanti medzi veriacimi štyrikrát početnejší ako katolíci. Proces rekatolizácie sa iba začínal, jeho centrom sa stala Trnava.

Nie je náhoda, že v roku 1619 vypuklo v poradí už druhé protihabsburské povstanie uhorských stavov, vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom. Zdalo sa, že jeho ťaženie na Viedeň bolo s českými stavmi koordinované. Napokon, Betlenovi vojaci sa zúčastnili aj na bielohorskej bitke…

Žoldnieri bez žoldu

Biela hora je vlastne návršie na západnom okraji Prahy. Dnes po nej jazdia električky a stojí tam nákupné centrum. Pred 400 rokmi to však bolo pole, nad ktorým stál letohrádok obklopený vysokým hradným múrom. V súčasnosti tam stoja prevažne vily z prvej polovice 20. storočia. Letohrádok Hviezda sa skrýva medzi stromami v parku.

Na svahu pred týmto letohrádkom sa 8. novembra 1420 rozložilo vojsko českých stavov pod velením Anhalta (kniežaťa Kristiána z Anhaltu), predstaviteľa nemeckej protestantskej šľachty. Armáde cisára Ferdinanda II. velili generáli Buquoy a Tilly.

Sily na oboch stranách boli početne viac-menej vyrovnané. Katolíci mali spolu 25-tisíc mužov v zbrani, protestanti okolo 21-tisíc, ale mohli ešte počítať s tisíckami uhorských jazdcov v zálohe. Nepriateľ sa však vyznačoval lepšou organizáciou aj lepšie živenými vojakmi. Stavovské vojsko pozostávalo väčšinou zo žoldnierov, malo ich aj katolícke, ale nie až v takom množstve.

Kto bol žoldnier? Vojak najatý do služby spravidla na dobu trvania vojenského ťaženia za dohodnutý žold (finančnú odmenu). Obdobie tridsaťročnej vojny bolo vrcholom rozvoja žoldnierstva, po nej európske štáty venovali čoraz väčšiu pozornosť budovaniu regulárnych armád.

V predvečer bielohorskej bitky boli financie českých stavov do značnej miery vyčerpané. Žoldnierovi obvykle nezáležalo na tom, na ktorej strane bojuje, o to viac ho zaujímal žold. Keďže už štyri mesiace slúžil bez pláce, myslel pred bitkou najmä na to. Anhaltovým vojakom sa bojovať jednoducho nechcelo, tvrdia viacerí historici.

Ráno 8. novembra až do deviatej hodiny ležala Biela hora v hustej hmle, a tak armády stáli proti sebe nečinne. Až okolo obeda sa hmla rozplynula a cisárske vojsko mohlo vyraziť do útoku. Český historik Dušan Uhlíř, autor troch kníh o tejto bitke, približuje jej kľúčový moment takto: „Ľavé krídlo stavovskej armády vydržalo len jeden útok a dalo sa na panický útok. O protiútok sa pokúsila i jazda, ale tú aj s pravým krídlom stavovského vojska porazili."

Anhalt si veľa sľuboval práve od jazdy, ktorú na pomoc Prahe vyslal Betlen. Tá však dorazila na Bielu horu s meškaním a len jej časť sa napokon zapojila do boja. Navyše nepriateľ postavil proti piatim tisíckam Uhrov niekoľko tisíc poľských či ukrajinských kozákov, ktorí bojovali znamenite. „So šabľou v každej ruke, s uzdou v ústach a výkrikmi ,Ty luteránska šelmo, bodaj ťa parom vzal!‘ narobili veľkú škodu a porúbali veľa nepriateľov," píše sa v jednej dobovej nemeckej správe.

Uhorskí jazdci sa vraj rozutekali a tých, čo sa chceli ukryť v neďalekých viniciach, dostihli Poliaci a pobili. Ďalší bežali až k Vltave, vrhli sa do rieky a stovky sa utopili. Ešte po týždňoch vyťahovali pražskí rybári mŕtvoly v sieťach.

Pri zverníku pred letohrádkom obkľúčili Habsburgovci moravský peší pluk pod velením grófa Jindřicha Šlika. Nasledoval boj muža proti mužovi, nakoniec sa však Moravania museli po veľkých stratách vzdať a veliteľ odovzdal meč nepriateľovi.

A čo medzitým robil kráľ Fridrich? Keď sa bitka začala, práve obedoval s anglickým veľvyslancom. Pokojne dojedol a dopil, až potom sa vybral zoznámiť sa bližšie so situáciou. Došiel však len po Strahovskú bránu, kde stretol vojakov utekajúcich z bojiska. Na Fridrichovej štandarde sa vynímal nápis Diverti bescio (Obracať sa neviem), tentoraz však zvrtol koňa a na druhý deň ráno rýchlo opustil Prahu, aby sa tam už nikdy nevrátil. Do análov sa zapísal ako „zimný kráľ", lebo vydržal na tróne iba rok.

Katolíci mali spolu 25-tisíc mužov v zbrani, protestanti okolo 21-tisíc, ale mohli ešte počítať s tisíckami uhorských jazdcov v zálohe.

Dodnes sa rozoberajú možné príčiny bielohorskej porážky a dosť sa pritom špekuluje. Pretriasa sa napríklad otázka, prečo do boja vôbec nezasiahlo ďalších niekoľko tisíc Betlenových jazdcov, ktorí márne čakali na Anhaltove rozkazy pri Kostelci nad Čiernymi lesmi zhruba 30 km od Prahy.

Alebo iná otázka: Ako je možné, že české stavy prišli v jednej bitke takmer o všetko a tri povstania uhorských stavov sa skončili kompromisom? Podľa slovenského historika Júliusa Bartla sa uhorská šľachta ukázala ako súdržnejšia v obhajobe svojich stavovských práv než česká. Okrem toho sa mohla oprieť o podporu Osmanskej ríše. Turci skutočne poskytli uhorským povstalcom aj vojenskú pomoc.

Praha teda kapitulovala a otvorila brány nepriateľským vojakom, ktorí sa dali do rabovania. Rozkradli dokonca slávne rudolfínske zbierky, z ktorých množstvo cenných predmetov skončilo v Mníchove. Tým sa to však neskončilo.

Driemota po Bielej hore

Bola to asi najhoršia bitka v českých novovekých dejinách predovšetkým svojimi dôsledkami. Trvala síce iba dve hodiny a padlo v nej okolo tritisíc vojakov, ale české krajiny prišli o samostatnosť takmer na tristo rokov.

Po porážke nasledovali masové perzekúcie. Krvavé divadlo vyvrcholilo 21. júna 1621. Na Staromestskom námestí v Prahe popravili 27 povstalcov – troch zo šľachtického stavu, siedmich z rytierskeho a sedemnástich z meštianskeho. Väčšinou im sťali hlavy, ale ešte predtým jednému odsekli ruku, druhému vyrezali jazyk atď.

Česká šľachta prišla okrem toho konfiškáciou o mnohé majetky a výsady. „Českej spoločnosti tak doslova odsekli hlavu," píše britský historik poľského pôvodu Norman Davies.

Ferdinand II. sa vrátil na český trón, v krajine zrušil stavovský systém a obnovil panovnícky absolutizmus so zemským zriadením. Nemecký jazyk sa de iure zrovnoprávnil s českým, ale faktický mu bol nadriadený. „Po bitvě na Bílé hoře přišla na nás dřímota a v Čechách se zahnízdila ta německá holota," napísal Karel Havlíček Borovský o dve storočia neskôr.

Tak bola to „doba temna" (výraz odkazuje na román Aloisa Jiráska) alebo nie? V dobe českého národného obrodenia sa germanizácia uvádzala ako jeden z hlavných dôsledkov bielohorskej porážky. Dnes sa už tak nezdôrazňuje.

Dve Ferdinandove rozhodnutia (tzv. mandáty) namierené proti českým protestantom spustili masové vysťahovalectvo. Státisíce Čechov sa rozpŕchli do susedných štátov.

V klasickej českej historickej spisbe práve pobielohorská rekatolizácia dlhodobo vystupovala ako príčina úpadku a „doby temna". V súčasnej historiografii sa vyzdvihuje skôr prínos barokovej kultúry v spomínanom období a podiel jezuitov na rozvoji vzdelanosti českého národa.

Tak si, prosím, z toho vyberte…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Uhorsko #Česko #bitka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku