Trapasy politikov. Čo všetko musí volič strpieť

Trapasy, výstrelky, excesy či faux pas vo vrcholovej politike. Pre médiá bývajú súčasťou úsmevno-satirickej bilancie odchádzajúceho roku. Ale problém čudáckeho až nepredvídateľného správania politikov nadobúda dnes také obludné rozmery, že sa natíska otázka, či nejde o nejaký nový fenomén. Vyskytovalo sa čosi také aj v minulosti? Nežijeme náhodou v dobe vlády bláznov?

, 09.01.2021 06:00
Tomáš Garrigue Masaryk, prezident Foto:
Keď v máji 1934 parlament zvolil už po štvrtýkrát za prezidenta Tomáša G. Masaryka, tri týždne predtým mal záchvat mozgovej mŕtvice.
6

Pod dojmom nedávnych bizarných a ťažko vysvetliteľných scén v domácej i vo svetovej politike máme sklony si namýšľať, že „to tu ešte nebolo". Ale bolo a ešte ako bolo! Povedzme zmiznutie aktuálneho premiéra na deň či dva, o ktorom nikto z kompetentných nevie podať verejnosti spoľahlivú informáciu: kde sa nachádza, čo robí, prečo nekomunikuje s verejnosťou?

Vari sme už zabudli na podobné situácie v nie takej dávnej minulosti, keď sa náhle „vyparil" – a to i na dlhšie – trojnásobný slovenský premiér Vladimír Mečiar?

Ako sa chodí za medveďmi

Prvýkrát sa to stalo pred 30 rokmi, počas prvej vládnej krízy päť mesiacov po prvých demokratických voľbách. Mečiar (vtedy nominant VPN) žiadal vedenie KDH, aby odvolalo z jeho vlády svojho ministra vnútra Antona Andráša. Keď s tým kresťanskí demokrati otáľali, poslal 31. októbra 1990 abdikačný list predsedovi Národnej rady Františkovi Mikloškovi (Predsedníctvo SNR bolo vtedy v právnom systéme Slovenskej republiky jej kolektívnou hlavou) a zmizol nevedno kam.

Ako takí hlupáci sme postávali pred premiérovou vilou a prosili ho, aby stiahol demisiu.
Fedor Gál, niekdajší líder VPN

Premiér sa však mal v ten deň stretnúť s prezidentom Václavom Havlom, ktorý sa práve nachádzal na pracovnej návšteve Bratislavy a naplánované bolo aj Mečiarovo stretnutie s delegáciou významných nemeckých podnikateľov.

Vtedajší vicepremiér Vladimír Ondruš zastihol Mečiara krátko pred jeho odchodom z budovy Úradu vlády. „Vošiel som k premiérovi, ktorý mal na stole otvorený kufor a hádzal doň knihy, spisy, osobné veci,“ spomína Ondruš. „Červený v tvári, rozpálený od zlosti lietal po kancelárii. Tu máš, čítaj, povedal a postrčil mi kópiu listu predsedovi SNR, ktorým podával demisiu. Hovoril som im, že Andráš musí odísť. Konečne budem mať pokoj!" Pani Anna Nagyová sedela v kresle a plakala: „S nami čo bude, nemyslíte?“

Mečiar však na nič nedbal, naplnil kufor po okraj, zavrel ho, poobzeral sa po miestnosti a odišiel. Na verejnosti sa ukázal až 5. novembra, hoci medzitým, v sobotu 3. novembra, mal spolu s Mikloškom uskutočniť štátnu návštevu Maďarska. Ukázal sa až po tom, čo ho prosil vrátiť sa do úradu sám líder VPN Fedor Gál. Ten neskôr priznal: „Ako takí hlupáci sme postávali pred premiérovou vilou a prosili ho, aby stiahol demisiu."

V roku 1993, po roztržke Mečiara s vtedajším ministrom zahraničných vecí Milanom Kňažkom, sa situácia do istej miery zopakovala. Hovorilo sa tomu, že premiér odišiel za medveďmi. Vraj len Nagyová, šéfka jeho sekretariátu na Úrade vlády, vedela, kde sa vtedy uchýlil a zdržiaval. Mečiar sám to neskôr poprel: „Najbližší vedia, že mám miesta, kam idem, keď potrebujem nájsť duševnú rovnováhu."

Podobné „úlety" politikov sa pripisujú ich duševnej chorobe alebo prinajmenšom psychickej poruche. Kdekto ju prisudzoval (bez akýchkoľvek odborných vyšetrení a potvrdení) Mečiarovi a najnovšie ju pripisuje Igorovi Matovičovi, ale napríklad aj odchádzajúcemu prezidentovi USA Donaldovi Trumpovi. Obaja hovoria každý deň niečo iné, nedbajú na diplomatický protokol, konajú impulzívne… Vari je to normálne?

Chorí ľudia pri moci?

Pred tromi rokmi vyšla v Spojených štátoch publikácia, v ktorej 27 expertov vrátane psychológov označilo Trumpa za patologického narcistu, sociopata či dokonca paranoika. Niektorí žiadali, aby sa dal vyšetriť, a ďalší, aby sa rovno vzdal úradu. Iní odborníci sa však excentrického prezidenta zastali. Tvrdia, že nejde o chorobu ani o poruchu, s tým, že drsné či neohrabané maniere sú jeho štýlom komunikácie, ktorý vznikal v priebehu rokov.

Napokon keby aj trpel poruchou, dnes to nie je dôvod, aby človek nemohol zastávať vysoké funkcie. Podľa Davida Owena, bývalého šéfa britskej diplomacie, na úzkostnú poruchu sa liečil John F. Kennedy a v depresiách sa utápal ďalší prezident USA Richard Nixon. Doktor Owen zrejme o tom musel čosi vedieť aj z vlastných pozorovaní, pôvodne bol totiž neuropsychiatrom a svoje poznatky zhrnul v knihe Nemocní u moci (preklad vyšiel v češtine).

V dejinách sa vyskytli prípady, že chorí vládcovia sa radšej neukazovali na verejnosti a predstierali, že naďalej vykonávajú úrad, hoci v skutočnosti boli pripútaní na lôžko.

Niekdajšieho šéfa Bieleho domu Ronalda Reagana konkurenti podozrievali buď z Parkinsonovej, alebo Alzheimerovej choroby. Malo ho prezrádzať trasenie rúk a občasná zábudlivosť. Na výzvu verejnosti sa preto pred druhým zvolením dal vyšetriť, ale nič také mu lekári údajne nezistili. Až v roku 1994, keď už bol päť rokov na politickom dôchodku, Reagan priznal, že má Alzheimera.

Politika však charakterizujú v prvom rade výsledky jeho činnosti a nie výstredné správanie. Ako vyplýva z dobových svedectiev, Abraham Lincoln trpel klinickými depresiami, ale v USA ho dodnes oslavujú ako prezidenta, ktorý zachránil jednotu amerického národa a demokraciu. Nacistický vodca Adolf Hitler nemal podľa všetkého duševnú chorobu v psychiatrickom zmysle tohto slova, napriek tomu uvrhol svet do tragédie najväčších rozmerov.

Ale okrem duševných ochorení existujú ďalšie, takisto závažné, ba závažnejšie, lebo znemožňujú štátnikovi pracovať. V dejinách sa vyskytli prípady, že chorí vládcovia sa radšej neukazovali na verejnosti a predstierali, že naďalej vykonávajú úrad, hoci v skutočnosti boli pripútaní na lôžko.

Isteže podobné divadielko nejde hrať dlho, v prípade prezidenta USA Woodrowa Wilsona však trvalo dlhých sedem mesiacov od chvíle, keď v októbri 1919 prekonal mozgovú mŕtvicu a ochrnul na ľavú polovicu tela. Niekoľko mesiacov len ležal v zatemnenej miestnosti, nedokázal čítať ani diktovať, ale verejnosť o tom nevedela. Ako je to možné?

Podľa Owena sa o dôkladné utajenie informácií postaral najmä Wilsonov osobný lekár a prezidentova manželka Edith. Bola jedinou spojkou s vládou a jedine ona rozhodovala, čo je natoľko dôležité, aby to konzultovala s manželom. Ostatné „zúradovala" sama, vďaka čomu Wilson v riadnom termíne dokončil svoje funkčné obdobie.

Obdobný prípad sa stal aj v histórii bývalého Československa, keď koncom mája 1934 zvolil parlament už štvrtýkrát za prezidenta Tomáša G. Masaryka, ktorý len tri týždne predtým mal záchvat mozgovej mŕtvice. Jeho osobný lekár Adolf Maixner upozorňoval ešte pred voľbou, že prezident prestal hovoriť po česky, uprednostňuje angličtinu, oslepol na ľavé oko a nedokáže sa podpísať. Napriek tomu bol 84-ročný Masaryk zvolený „v záujme stability štátu". Politici sa totiž nedokázali zhodnúť na jeho nástupcovi. Edvard Beneš vystriedal „prezidenta osloboditeľa“ až o pol druha roka, zatiaľ čo ten takmer neopúšťal svoju rezidenciu v Lánoch.

Wilsonov a Masarykov príklad však ukazuje, čo všetko dokážu občania (a dejiny) štátnikom odpustiť, ak v ich činnosti jasne prevážili pozitívne stránky.

Moc, sex a drogy

Niekedy môže za trapasy politikov alkohol či iná omamná látka. Koncom minulého storočia sa v tomto ohľade „vyznamenal" najmä ruský prezident Boris Jeľcin. Kým bol mladší, znášal destiláty priam bohatiersky, jeho známi zo Sverdlovska (dnes opäť Jekaterinburg) rozprávali, že ešte ako tajomník tamojšieho oblastného výboru komunistickej strany dokázal vypiť pol litra vodky priamo z fľaše „na ex", a nezamávalo to s ním. S pribúdajúcim vekom ho však obľúbený nápoj začal zrádzať. Keď v Berlíne opitý dirigoval orchester pri odchode Západnej skupiny vojsk z Nemecka, mal už vyše 63 rokov a za sebou mozgovú príhodu aj prvý infarkt.

O dva roky neskôr pri oficiálnej návšteve USA našla tajná služba ruského lídra uprostred noci na ulici vo Washingtone, ako polonahý, len v trenírkach, stopuje taxík. Presviedčali ho, aby sa s nimi vrátil do Blair House, rezidencie hosťujúcich hodnostárov. Dodnes sa nevysvetlilo, ako mohol stade uniknúť svojej ochranke. Jeľcin trval na privolaní taxíka. Na otázku, načo ho tak potrebuje, odpovedal: „Aby som mohol kúpiť pizzu." A prestal nástojiť, až keď mu pizzu skutočne zohnali.

„Diplomacia v podaní Jeľcina bola vždy akýmsi predstavením, a keď si vypil, menila sa na burlesku (fraškovitú komiku)," spomínal vtedajší námestník ministra zahraničných vecí USA Strobe Talbott.

Mimochodom, triezvy politik sa niekedy dopúšťa väčších výstrelkov ako opitý.

V tunajších končinách sa ako zdatný alkoholik smutne preslávil prvý „robotnícky" prezident Klement Gottwald. Jeden z jeho nástupcov Antonín Novotný spomínal, že na schôdzkach politického vedenia krajiny nedokázal „Klema" v dôsledku tejto závislosti súvisle hovoriť. Na štátnych recepciách ho musel v pití mierniť jeho osobný lekár Vladimír Haškovec a brať mu z rúk plné čaše (naopak, prezidentova žena Marta v tom manžela podporovala).

V slovenských reláciách sotva niekto prekoná eskapády Jána Slotu. Asi najznámejšie je jeho vystúpenie na mítingu v Kysuckom Novom Meste 8. marca 1999. „My pôjdeme do tankoch a pôjdeme a zrovnáme Budapešť!" zvolal zjavne potrundžený predseda SNS. Akoby toho bolo málo, o tri dni neskôr triezvy Slota na tlačovke vyhlásil, že za svojím názorom z Kysúc si stojí.

Niekedy to síce vyzerá na faux pas pod vplyvom alkoholu, ale môžu za to iné okolnosti. V januári 1992 na bankete v Tokiu George Bush st. vracal za vrchstolom na japonského premiéra a omdlel. Išlo údajne o momentálnu indispozíciu amerického prezidenta spôsobenú črevnou chrípkou.

Mimochodom, triezvy politik sa niekedy dopúšťa väčších výstrelkov ako opitý. Pripomeňme aspoň Nikitu Chruščova a jeho mlátenie vyzutou topánkou po rečníckom pulte na Valnom zhromaždení OSN. Sovietsky líder vtedy určite nemal pod čapicou.

Inokedy treba za excesmi politikov hľadať ženu či ženy. Medzi svetovými lídrami naďalej vedie v tejto disciplíne prezident USA Bill Clinton a jeho aféra so zvodnou stážistkou v Bielom dome. „Nerozvážnosti s Monikou Lewinskou i s ďalšími ženami nemali vplyv na vládnu politiku a rozhodnutia, nepochybne však znehodnotili úrad prezidenta a našu morálku," tvrdil historik a Reaganov poradca Richard Pipes.

Niektorí analytici s tým však nesúhlasia. Veď Clintonovo druhé volebné obdobie bolo značne poznamenané procesom impeachmentu (za zatĺkanie pomeru so stážistkou). A pod víťazstvo republikána Georgea Busha ml. (a porážku demokratického kandidáta Ala Gora) v ďalších voľbách sa výrazne podpísal práve Clinton a jeho aféra.

Ľúbostné romániky a pletky so ženami sa vyskytovali aj v československej politike. Nežné pohlavie bolo slabosťou napríklad Milana Hodžu. Zavše musel mať kvôli tomu aj veľké vytriasačky (doma i na verejnosti). V archívoch sa nachádza hlásenie spravodajskej služby z roku 1926 o Hodžových stykoch s krásnou barónkou von Ainem, údajne „nebezpečnou maďarskou špiónkou". Je však otázne, či v tomto prípade nešlo len o výmysel a produkt mocenského boja na horných poschodiach československej politiky.

Pozor na jazyk a na pravidlá etikety

Niektorí politici trpia chorobou „jazyka" a v kritických chvíľach si doň nevedia zahryznúť. Ďalší nepoznajú alebo ignorujú pravidlá diplomatického protokolu a etikety. V oboch prípadoch vznikajú trápne situácie s dôsledkami na vnútropolitickú situáciu a niekedy aj na medzinárodné vzťahy.

„Gusto, poď to dokončiť, mňa tam volajú k tomu starému ch+jovi," povedal v roku 1996 vtedajší predseda NR SR Ivan Gašparovič podpredsedovi Augustínovi M. Húskovi. Volali ho k prezidentovi Michalovi Kováčovi, ktorý práve prišiel do parlamentu. Gašparovič sa za to neskôr kajal.

Na summite G20 v Cannes roku 2011 sa bavili francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a šéf Bieleho domu Barack Obama o izraelskom premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi, pričom netušili, že mikrofóny sú zapnuté. „Neznesiem Netanjahua, je to klamár," povedal Sarkozy. „Teba štve, ale ja s ním musím rokovať častejšie," odsekol Obama. Keď médiá záznam rozhovoru zverejnili, obaja politici ho odmietli komentovať.

Nebudete tomu veriť, ale oni sa opaľovali spoločne – jeho žena je tiež opálená, takto „vtipkoval" premiér Silvio Berlusconi počas návštevy Baracka a Michelle Obamovcov v Taliansku koncom septembra 2009.

O tri roky neskôr zase pochybila prvá dáma USA, keď kráľovnú Alžbetu II. v Londýne objala okolo ramien. Michelle Obamová akoby nevedela, že naša panovníčka je nedotknuteľná, a to doslova, pripomenuli britské médiá jedno z klasických pravidiel.

Chybám domácich hostiteľov sa nevyhla ani historická návšteva britskej kráľovnej na Slovensku v októbri 2008. Na slávnostný banket, ktorý usporiadal prezident Gašparovič, neprišli premiér Robert Fico ani predseda parlamentu Pavol Paška s vysvetlením „my sme s ňou už obedovali“. Podľa experta na diplomatický protokol Jána Dömöka sa to mohlo vnímať ako urážka jej veličenstva: „Vyznelo to skutočne tak, akoby s ňou obedovali každý deň."

Rôznych netaktností sa však dopúšťa aj manžel Alžbety II. princ Philip. Pri jednej návšteve Austrálie sa spýtal predstaviteľov domorodého obyvateľstva, či ešte hádžu po sebe oštepmi. Samozrejme, že sa urazili.

Ruský prezident Vladimir Putin meškáva na plánované stretnutia, a to aj s hlavami pomazanými. V roku 2003 meškal v Buckinghamskom paláci 14 minút a na stretnutie so španielskym kráľom Juanom Carlosom I. prišiel o tri roky dokonca s 40-minútovým oneskorením (obaja panovníci pri nasledujúcich stretnutiach odpovedali Putinovi zrkadlovo).

Krátky prehľad „trapasov“ zakončíme výrokom premiéra Igora Matoviča. Pred necelým mesiacom v Sobotných dialógoch RTVS kritiku postoja Zuzany Čaputovej k vládnym protiepidemickým opatreniam ukončil slovami: „Nebudem cikať proti pani prezidentke.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
6 debata chyba
Viac na túto tému: #trapasy #politik #politická elita #politici #faux pas