V Uhorsku a teda aj na území dnešného Slovenska nariadili úrady vakcináciu proti pravým kiahňam v roku 1813. Keďže nebolo povinné, museli lekári ľudí pre vakcináciu prácne získavať. Ak to nešlo podobrotky, úrady skúšali rodičov detí primäť silou, pričom každá župa postupovala po svojom.
Podrobne o tom píše v jednej štúdii súčasný historik medicíny László Kiss. Niekde privádzali rodičov-nevoľníkov s deťmi k lekárovi len pod hrozbou telesných trestov a v sprievode pandúrov, príslušníkov ozbrojenej poriadkovej služby. V obciach Zemplínskej župy neboli zriedkavé prípady, keď sa matky s deťmi ukrývali v okolitých lesoch. „Ujdú do lesov zakaždým, keď tušia, že má prísť župný lekár,“ zaznamenal pred vyše dvesto rokmi etnograf Ján Čaplovič.
Vo Vesprémskej župe (dnes západné Maďarsko) musel župný prokurátor zbaviť funkcie župného lekára Andrása Mosetga, ktorý sa pokúšal násilím „presvedčiť“ rodičov o výhodách očkovania. Zdôvodnenie prokurátorovho rozhodnutia bolo miernejšie: „Pre nedôstojné obťažovanie niekoľkých nevoľníkov“.
Čoho sa vlastne obávali bežní ľudia, že ich bolo treba nútiť? Uhorskom sa šírili rôzne fámy. V najchudobnejších vrstvách mala dlhý život najmä tá o dobrom cisárovi, ktorý vraj chce rozdať časť panských majetkov medzi poddaných. Preto ich páni chcú otráviť, či už liekmi alebo vakcínami. Nuž a začali s usmrcovaním tých najviac bezbranných – detí (čierne kiahne postihovali najmä deti, ktoré na ne najčastejšie zomierali).
Čím podstatným sa to líši od súčasných hoaxov – nepravdivých správ, podľa ktorých očkovanie proti ochoreniu COVID-19 má za cieľ znížiť počet obyvateľov našej preľudnenej planéty?
Pred dvoma storočiami sa pokúšali prelomiť nedôveru proti očkovaniu aj osvetou. Bratislavský praktický lekár, známejší ako botanik, Paul Kolbány už v roku 1801 napísal do miestnych novín Pressburger Zeitung články propagujúce vakcínu proti pravým kiahňam.
V niektorých župách vychádzali letáky s podobným obsahom. Keď vláda nariadila očkovanie, do podpornej akcie sa zapojili aj farári, ktorí presviedčali rodičov o užitočnosti očkovania už pri krste ich detí.
Zásadný zlom nastal až v roku 1876, keď uhorský snem prijal zákon o povinnom celoplošnom očkovaní proti kiahňam (v Anglicku ho prijali o štvrťstoročie skôr, a to pod hrozbou vysokých pokút). Tento vakcinačný program prevzala aj ČSR zákonom z júla 1919. Kým v prvom roku existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov sa vyskytlo ešte okolo 10-tisíc prípadov pravých kiahní, v ďalších piatich rokoch ich bolo dovedna len 2600 a neskôr sa objavovali už iba ojedinele, aj to boli zavlečené z cudziny.
Povinné očkovanie a preočkovanie proti tejto pliage, ktorá si v priebehu storočí odniesla desiatky miliónov životov, trvalo až do roku 1980, keď chorobu na celom svete vykynožili. Netreba však zabúdať, že už na začiatku sústredeného ťaženia proti nej sa formovali aj prvé šíky odporcov. Veď prvá demonštrácia proti povinnému očkovaniu v Anglicku sa konala už v roku 1853 a len o 14 rokov neskôr tam vznikla ich prvá organizácia Liga proti očkovaniu.
Nič sa nesmie unáhliť
V polovici minulého storočia sa povinne i dobrovoľne očkovalo proti ďalším infekčným chorobám. Podľa zistení Anny Falisovej z Historického ústavu SAV už v roku 1945, hneď po oslobodení, prebehla v Bratislave prvá vakcinácia proti týfusu a cholere. Zaočkovali celkovo 20-tisíc osôb zadarmo alebo za dobrovoľný poplatok.
Od roku 1946 sa u nás celoplošne očkovalo proti záškrtu a od roku 1958 proti čiernemu kašľu. Predtým ročne ochorelo v ČSR na toto ochorenie viac ako 30-tisíc detí, z nich približne 80 zomrelo.
Významným medzníkom bol rok 1960, keď Československo dosiahlo ako prvý štát na svete vylúčenie prenosnej detskej obrny. Stalo sa tak po zavedení celoplošného povinného očkovania.
Salkova vakcína spôsobovala čiastočné ochrnutie, čo je hlavný príznak obrny. Napriek tomu očkovanie pokračovalo takmer tri týždne.
Objaviteľom očkovacej látky proti detskej obrne bol americký vedec Jonas Salk, jeden z najvýznamnejších virológov minulého storočia. Paradoxne práve s jeho menom je spojená aj jedna z najväčších afér, ktoré prispeli k spochybňovaniu vakcinácie. Pripomeňme však najprv, čo tomu predchádzalo.
V roku 1952 prepukla v USA jedna z najničivejších epidémií detskej obrny. Zomrelo vyše 3-tisíc detí, ďalších 21-tisíc obetí prežilo, ale s nejakou formou ochrnutia. Ktosi napísal, že okrem atómovej bomby mali vtedy Američania aj väčšie obavy práve z obrny.
Salk začal pracovať na vývoji vakcíny o rok neskôr. O ďalšie dva roky ju začali klinicky testovať. Dvanásteho apríla 1955 federálne úrady označili očkovaciu látku za efektívnu a bezpečnú. Ešte v ten istý deň dostalo päť súkromných firiem povolenie, aby očkovaciu látku začali vyrábať. Onedlho ju začali distribuovať a vzápätí sa spustilo očkovanie.
Trvalo iba niekoľko dní a z rôznych kútov USA začali prichádzať správy o tom, že zaočkované deti majú problémy. Salkova vakcína spôsobovala čiastočné ochrnutie, čo je hlavný príznak obrny. Napriek tomu očkovanie pokračovalo takmer tri týždne. Ochrnutých pribúdalo a výrobcovia naďalej ubezpečovali verejnosť, že vakcína je bezpečná.
Až 6. mája federálne úrady očkovanie zastavili. Bilancia? Asi 40-tisíc detí sa vakcínou nakazilo, z nich dve stovky ochrnuli a desať zomrelo. Vyšetrovanie ukázalo, že niekoľko výrobcov používalo Salkom pripravené inštrukcie nesprávne, a tak približne 200-tisíc detí dostalo namiesto mŕtveho vírusu živý!
Ako sa také niečo mohlo stať? Situáciu analyzoval Paul Meier, zdravotnícky štatistik na svetoznámej Univerzite Johna Hopkinsa. V štúdii, ktorá vyšla o dva roky neskôr, presvedčivo ukázal, že federálna vláda a úrady proces vakcinácie ponechali bez kontroly. Naopak, vyvíjali tlak na rýchle zavedenie vakcíny. To viedlo k odstráneniu kontrolných mechanizmov, ktoré mohli chyby vo výrobe očkovacej látky odhaliť a tragédiám ešte počas jej distribúcie zabrániť. Prípad je varovaním aj pre strategické rozhodovanie pri riešení súčasnej pandémie.
Meierovo odhalenie viedlo nielen k zmenám vo výrobe vakcíny proti detskej obrne, ale postupne k vypracovaniu prísnych štandardov na štúdium a kontrolu liekov a vakcín vôbec v USA i v ostatnom svete. To výrazne zvýšilo ich bezpečnosť.
Salk sa rozhodol svoju vakcínu nepatentovať (vraj tým prišiel o 7 miliárd dolárov!), aby sa mohla rýchlo rozšíriť a zdokonaľovať, čo sa aj stalo. Na jej výrobu rýchlo nabehli viaceré farmaceutické firmy v zámorí aj v Európe. Bývalé Československo ju v 50. rokoch najprv doviezlo z Kanady a potom i samo vyrábalo.
Škandál s chrípkovou vakcínou
Pristavme sa pri tom, ako vzniklo medzinárodné hnutie antivakcionistov – spochybňovačov a odporcov očkovania.
V roku 1976 zaznamenali v New Yersey na východnom pobreží USA ohnisko chrípky, ktorá sa rýchlo šírila. Vedci čoskoro zistili, že ľudia vo veku do 50 rokov nemajú v tele na tento kmeň vírusu žiadne protilátky. V živej pamäti ešte boli spomienky na veľké chrípkové epidémie z rokov 1957 a 1968, ktoré pripravili o život milióny ľudí. To všetko spôsobilo poplach medzi zdravotníckymi expertmi a politikmi.
V krajine práve vrcholili prípravy na prezidentskú kampaň a boj so vznikajúcou epidémiou sa stával jej súčasťou. Vtedajší prezident Gerald Ford si chcel zopakovať víťazstvo, a tak oznámil, že investuje vyše 67 miliónov dolárov na urýchlený vývoj a výrobu novej vakcíny. Išlo o najväčší očkovací plán v dejinách USA, mal obsiahnuť celú populáciu.
Neskôr sa síce ukázalo, že zistený chrípkový kmeň nebol nebezpečný a už počas vývoja vakcíny v lete 1976 počet nakazených prudko klesal, ale existovali obavy, že epidémia prepukne na jeseň alebo v zime. Štyri farmaceutické spoločnosti preto začali s testovaním a výrobou očkovacej látky. Chceli sa však pozichrovať, lebo čo ak urýchlený vývoj vakcíny povedie k úmrtiam alebo nepredvídaným zdravotným problémom? Kto bude platiť odškodné? V júli vláda súhlasila s tým, že sama ponesie zodpovednosť za dodatočné náklady. Vo verejnosti však vznikol dojem, že firmy si nie sú isté kvalitou vakcíny.
Ale vlak sa rozbehol, prezidentovi muži už brali vakcináciu ako skvelú šou pre médiá. V septembri sa začalo masové očkovanie a sám Ford sa dal, ako štrnásty v poradí, zaočkovať pred televíznymi kamerami.
S prezidentom vtedy súhlasila aj značná časť vedeckej obce. Podľa významného amerického epidemiológa Pascala Imperata z Newyorskej štátnej univerzity mnohí z nich pre osobné záujmy, buď kvôli sláve alebo financiám.
Matky s deťmi ujdú do lesov zakaždým, keď tušia, že má prísť župný lekár.Ján Čaplovič, etnograf
Lenže už týždeň po štarte vakcinácie prišla správa z Pittsburghu, že po očkovaní zomreli tri osoby na zlyhanie srdca. Hoci sa nepodarilo objaviť súvislosť s vakcínou, spustilo to vlnu sťažností. Vraj vakcína spôsobila úmrtie alebo zmrzačenie množstva ľudí. Až neskôr sa ukázalo, že mnohí novinári si informácie ani neoverovali a preberali vyložené fámy. Napríklad o tom, že niektorí ľudia umierali už vo chvíli, keď im vpichli vakcínu a že mafia ju začala používať ako smrtiacu zbraň.
Zároveň sa však začali objavovať aj prípady, keď vakcína skutočne zapríčinila vážne zdravotné problémy. U niektorých poškodených zistili vzácny tzv. Guillanov-Barrého syndróm spôsobujúci ochrnutie.
Napriek odporu verejnosti sa v očkovaní pokračovalo. Za desať týždňov sa zaočkovalo 45 miliónov ľudí (asi 20 percent populácie). Vyšetrovanie ukázalo, že problém sa prejavil u jedného človeka na každých 100-tisíc očkovaných a spôsobil 53 úmrtí.
„Je to debakel a fiasko, za ktoré nesie zodpovednosť politická unáhlenosť a neodôvodnená sebadôvera,“ napísal 21. decembra 1976 denník New York Times. Noviny zároveň varovali pred dlhodobými dôsledkami tohto škandálu: „Hrozí, že diskredituje samotnú myšlienku preventívnej medicíny.“
Práve negatívne skúsenosti so spomínanou vakcínou podnietili podľa niektorých historikov vznik protiočkovacieho hnutia na Západe. Bezprostredným impulzom pre jeho globalizáciu sa však stala až štúdia britského gastroenterológa Andrewa Wakefielda z roku 1998, podľa ktorej vakcína MMR, teda očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke, spôsobuje u detí autizmus.
Práve odvtedy sa vedú (v ostatných rokoch najmä na sociálnych sieťach) nekonečné debaty o bezpečnosti akéhokoľvek očkovania, organizujú sa rôzne petície a protestné akcie, hoci renomovaní vedci opakovane vyvrátili Wakefieldove tvrdenia.
Keď sa politik oháňa vedou
V bývalom Československu sa antivakcionisti do roku 1989 nejako výraznejšie neprejavovali, napokon, ani sa nemohli. Na rozdiel od priemyselne vyspelých západných krajín tu očkovanie proti mnohým infekčným ochoreniam bolo povinné. Vďaka tomu, ako pred časom napísal popredný český pediater Ján Janda, sa tam objavujú choroby, ktoré sa u nás už nevyskytujú vôbec alebo len celkom ojedinele.
Profesor Janda to demonštroval na príklade čierneho kašľa. Koncom 70. rokov sa odporcom očkovania proti tomuto ochoreniu v Británii, vo Švédsku, v Japonsku a v ďalších štátoch podarilo dosiahnuť jeho zákaz. Po nejakom čase sa tam výskyt choroby začal zvyšovať, až sa dostal takmer na úroveň, keď sa kedysi s očkovaním začalo – čiže na hodnoty od 200 do 400 i viac prípadov na 100-tisíc obyvateľov. V tých štátoch museli preto obnoviť očkovanie detskej populácie.
Keď sa ľudia prestali s určitými ochoreniami stretávať, začali si namýšľať, že úplne vymizli z povrchu zemského.
Čo hovoria zdravotnícke štatistiky o Slovensku? V posledných dvoch desaťročiach možno pozorovať zmenu situácie aj u nás. Do roku 2007 sme tu síce mali len okolo 20 prípadov čierneho kašľa na 100-tisíc obyvateľov, potom však začal jeho výskyt stúpať. O štyri roky neskôr preto padlo rozhodnutie preočkovať deti v 13. roku života. Krivka síce mierne poklesla, ale časť dospievajúcej a dospelej populácie, ktorá nebola pravidelne preočkovaná a jej protilátky získané očkovaním v detstve klesajú, vykazuje zvýšený počet prípadov tohto ochorenia. Podobne je to s osýpkami (epidémia na východnom Slovensku v roku 2018), s tuberkulózou a s ďalšími infekčnými ochoreniami.
Určite to nespôsobili len aktivisti zameraní proti vakcinácii. Aj v našich končinách sa význam povinného očkovania začal podceňovať. Niektoré vakcíny sa akoby stali obeťami vlastného úspechu. Keď sa ľudia prestali s určitými ochoreniami stretávať, začali si namýšľať, že úplne vymizli z povrchu zemského. Ale to sa zatiaľ stalo iba s pravými kiahňami. V niektorých rozvojových krajinách sa naďalej vyskytuje aj detská obrna. Možnosť jej prenosu preto ostáva reálnou hrozbou.
Ani samotná vakcína nemusí ešte znamenať víťazstvo nad epidémiou. „Je nám na nič, ak verejnosť nepozná riziká s ňou spojené,“ upozorňuje profesor Imperato. „Musí sa to však popísať v kontexte ochorenia a vysvetliť ľuďom, aké sú jeho dôsledky, ak sa nezaočkujú a aká malá je v porovnaní s tým pravdepodobnosť nejakých problémov, spôsobených očkovacou látkou.“
Veľa teda závisí od schopnosti predstaviteľov moci a medicíny „odkomunikovať“ problémy ochrany obyvateľstva pred epidémiami. Aj súčasní politici sa v podmienkach koronakrízy radi oháňajú vedou, ale z jej odporúčaní si často vyberajú len to, čo sa im práve hodí.
Preto tak varovne pôsobí odkaz Davida Sencera, šéfa amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb v kritickom roku 1976: „Ak vedecké informácie pochádzajú od nevedeckých politikov, je pravdepodobné, že to vyvolá skôr pochybností než nadšenie. Keď politici hovoria o vede ako o úplnom manuáli poznania s návodom, čo treba robiť, tak tým obchádzajú neistotu dôkazov a ignorujú skutočnosť, že aj vedu robia len ľudia.“