Koaličné zlepence mávali krátke trvanie. Ale nie vždy

Politické strany v koalícii sa zvyknú znesváriť až tak náramne, že sa im vládny „zlepenec“ rozpadne. Vtedy nastupuje dočasný, preklenovací či úradnícky kabinet alebo vláda dovládne v demisii. Lebo niečo musí vyplniť mocenské vákuum do konania parlamentných volieb. V tunajších novších dejinách boli obdobia, keď nešlo o unikátny jav.

, 05.02.2021 06:00
Jozef Moravčík, Michal Kováč, Mikuláš Dzurinda,... Foto:
Jozef Moravčík prijíma gratuláciu od prezidenta Michala Kováča k vymenovaniu za premiéra. Jeho dočasná vláda bola pri moci od marca do decembra 1994. Na snímke sú ďalší vtedajší známi politici. Sprava Mikuláš Dzurinda, Ivan Šimko, Roman Kováč. Celkom vľavo je poslanec Vladimír Miškovský.
4

Naši predkovia mohli zažiť vládne krízy s rozpadom koalície a úradníckym kabinetom aj v Uhorsku (napríklad vládu baróna Gézu Fejérváryho v rokoch 1905 – 1906). Na podobné situácie si však zvykli až počas prvej, čiže medzivojnovej Československej republiky. Za dve desaťročia sa vtedy vystriedalo 18 (!) vlád s priemernou dĺžkou trvania jednej iba 404 dní, teda zhruba 13,5 mesiaca. Ani jedna vláda nevydržala celé funkčné obdobie, všetky skončili predčasne. Údaje sú z monografie českej znalkyne dejín prvej republiky Evy Broklovej.

Tri z dočasných vlád boli vyslovene úradnícke, alebo zostavené prevažne z odborníkov mimo politických strán. Už v rokoch 1920 – 1921, čiže pred sto rokmi, mala ČSR takúto vládu pod vedením na Slovensku dovtedy neznámeho Jana Černého. Ani v Čechách nebol tento právnik známy, lebo dovtedy pôsobil iba na Morave, mal tam na starosti zemskú (regionálnu) správu.

Ako je možné, že mladý štát si len dva roky po svojom vzniku a päť mesiacov po parlamentných voľbách musel vystačiť s dočasnou exekutívou? Mohlo za to niekoľko vecí. Po prvé, v tých voľbách koncom apríla 1929 zvíťazili síce dosť výrazne sociálni demokrati na čele s Vladimírom Tusárom, ale spojenectvo so socialistami im na vytvorenie väčšinovej vlády nestačilo. Do koalície museli pribrať ešte agrárnikov. To však urýchlilo rozkol v sociálnodemo­kratickej strane. Jej marxistická frakcia totiž vládnu spoluprácu s pravicovým subjektom odmietala. Dlho netrvalo a založila si vlastnú stranu – komunistickú.

Sociálni demokrati rýchlo strácali väčšinu v oboch komorách parlamentu. Sám Tusár vtedy navrhol prezidentovi Tomášovi G. Masarykovi ustanoviť do predčasných volieb prechodnú vládu. A dal mu aj návrh na jej predsedu. Možno aj preto, že sám bol Moravan (pochádzal z Brna), odporučil mu práve Černého, ktorého si údajne vybral sám.

Úradníci na šnúrkach politikov

Podľa vtedy platnej len pol roka „starej“ ústavy mal prezident v období vládnej krízy veľké právomoci a priamo zasahoval do politického diania. Dočasnú vládu mohol vymenovať aj bez toho, aby jej parlament vyslovil dôveru. Navyše mal posledné slovo pri menovaní nielen premiéra, ale i jednotlivých ministrov.

Ani vtedajšia ústava nepoznala pojem úradníckej vlády, napriek tomu sa zaužíval už vtedy. Nevyjadroval však „úradnícke“ zloženie kabinetu, skôr chýbajúce prejavenie dôvery zákonodarcov a obmedzenosť jeho mandátu z hľadiska jeho dĺžky i presadzovania vládnej politiky. To ho nútilo prijímať len bežné rozhodnutia. Súčasní západní politológovia Duncan McDonnell a Marco Valbruzzi preto používajú radšej pojem „technokratické vlády“ a rozlišujú viacero ich typov podľa zastúpenia odborníkov nominovaných politickými stranami.

Úradnícka vláda nie je porážkou demokracie, je iba prehrou politiky.
Karel Čapek, novinár a spisovateľ

Tusárov návrh Masaryk prijal, predtým ho ešte konzultoval s tzv. Päťkou (tvorenou predstaviteľmi najvplyvnejších strán), ktorá takpovediac dozerala na vývoj v politickej aréne. „Vaša vláda má byť vládou pracovnou, a to v pravom zmysle slova,“ písal prezident novému premiérovi 15. septembra 1920, v deň jeho nástupu do funkcie. „To neznamená ani v najmenšom odklon od smeru odstupujúcej vlády. Vaša vláda je prechodná, očakávam však, že sa ako celok i jednotliví jej členovia nedáte tým vôbec zdržiavať od usilovnej práce administratívy,“ zdôraznil Masaryk.

Černý potom vo vládnom vyhlásení vymedzil svoj kabinet vo vzťahu k bývalým úradníckym vládam rakúsko-uhorskej monarchie: „Našou politickou úlohou je poslúžiť stranám a získať pre ne čas, kým budú schopné dohodnúť sa na zostavení vlastnej vlády,“ podčiarkol Černý.

Už v súvislosti s tým sa natíska otázka, do akej miery bol Černého kabinet skutočne úradnícky a do akej politický (stranícky). Veď po celý čas vládnutia, ktoré trvalo celý jeden rok, sa musel opierať o zákulisné dohody relevantných politických strán. Pritom išlo o dohody častokrát vyrokované ani nie na celý týždeň, ale iba na jeden deň.

Bystrý pozorovateľ vtedajšieho diania publicista Ferdinand Peroutka o niečo neskôr o tom napísal: „Ministerský predseda musel dlho do noci prehovárať strany, aby na druhý deň mohol ako-tak predstúpiť pred parlament. Tam prišli do módy veľmi dlhé prestávky, počas nich sa konali posledné pokusy o dohodu.“

V 18-člennom kabinete Černého len dve kreslá obsadili Slováci (v Tusárovej vláde „až“ tri). Právnici Vladimír Fajnor i Martin Mičura boli nestraníci, ako napokon aj väčšina ostatných ministrov, ale viseli na šnúrkach straníckych sekretariátov.

„Úradnícky kabinet nie je porážkou demokracie, je iba prehrou politiky,“ napísal v marci 1926 ďalší veľký novinár a spisovateľ prvej republiky Karel Čapek. V tom čase mal mladý štát už v poradí tretiu úradnícku vládu. Tretiu iba za osem rokov!

Za množstvom koaličných kríz, predčasných volieb a za krátkou životnosťou vlád v období prvej ČSR treba podľa historikov i politológov vidieť roztrieštenosť jej politického systému a vôbec prepiate straníctvo.

Stojí za zmienku, že úradnícke vlády sa vyskytovali najmä na začiatku a na konci medzivojnovej republiky, čiže v obdobiach najväčších rozporov a sporov o charakter štátu a jeho ďalšie smerovanie.

Patologickí členovia deviantných vlád

Súčasná politológia rozlišuje normálne a patologické alebo deviantné, čiže svojím spôsobom choré koalície. Často sa rôznia už veľkosťou. Tie najväčšie majú zjavne nejakých nadbytočných členov, lebo aj bez nich by mali v parlamente pohodlnú väčšinu.

Načo si strany až takto zvyšujú počet koaličných partnerov? Musí im byť predsa zrejmé, že si tým zároveň zhoršujú pozície pri delení ministerských kresiel a zvyšujú počet trecích plôch pre vnútrokoaličné nezhody.

Zdanlivo nepochopiteľné správanie má však nezriedka racionálne dôvody. Strany chcú utváraním nadmerných koalícií dosiahnuť ústavnú väčšinu na zmeny v základnom zákone krajiny. Inokedy sa obávajú vnútrostraníckeho štiepenia a odchodu poslancov medzi nezávislých. Väčšia koalícia má v takomto prípade zabrániť strate parlamentnej väčšiny.

V predmníchovskej ČSR bola častou príčinou vzniku nadmerných koalícií už spomínaná stranícka roztrieštenosť. Na dosiahnutie vládnej väčšiny sa muselo pospájať množstvo malých strán. Napríklad vo voľbách do snemovne Národného zhromaždenia koncom októbra 1929 zvíťazili síce agrárnici s 15-percentným ziskom hlasov, ale vládnuť mohli len v širokej koalícii pravicových i ľavicových strán. Takéto „zlepence“ málokedy vládnu efektívne, umožňujú však dobre „pochovať“ predvolebné sľuby.

Je príznačné, že za celý čas trvania prvej republiky nevznikla jediná jednofarebná vláda, zakaždým bolo treba „zliepať“ rôzne koalície.

Pomerný volebný systém (na rozdiel od väčšinového), ktorý vytvára jeden alebo dva dominantné subjekty striedajúce sa pri moci, málokedy umožňuje vládnuť jednej strane. A tak každá strana pred voľbami vie, že po nich bude musieť pristúpiť na kompromisy s koaličnými partnermi. Preto sľubuje voličom oveľa viac, než bude schopná splniť. A potom sa vyhovára na partnerov: „Keby sme vládli sami, tak to vyzerá ináč…“

Napriek tomu na pomerný volebný systém prvej republiky s rozdrobenou straníckou štruktúrou nadviazalo (s istými modifikáciami) obnovené Československo po druhej svetovej vojne i po roku 1989, a prevzali ho aj oba nástupnícke štáty po zániku federácie. Tomu zodpovedali aj turbulencie pri tvorbe vlád a v ich fungovaní. Ak sa obmedzíme iba na ostatné tri desaťročia a iba na Slovensko, tak prvá vážnejšia vládna kríza nastala už necelý rok po slobodných voľbách.

Zlé spomienky na Mečiarovu vládu

V júni 1990 vznikla koalícia Verejnosti proti násiliu (VPN), Kresťanskodemo­kratického hnutia (KDH) a Demokratickej strany. V parlamente mala 86 poslancov, z toho 48 bolo za hnutie VPN, ktoré zostavovalo vládu. Jej premiérom sa stal Vladimír Mečiar.

Na prvú Mečiarovu vládu majú zlé spomienky najmä jej bývalí členovia nominovaní za KDH. Mečiar sa vraj k nim správal ako k politickým protivníkom, nie ako ku koaličným partnerom. Najviac výhrad mal voči ministrovi vnútra Antonovi Andrášovi. „Ak pán minister ostane vo vláde, ja nebudem jej predsedom,“ vyhlásil Mečiar verejne po pol roku vládnutia, vzápätí podal demisiu a zmizol. Neskôr sa síce dal uprosiť a pokračoval vo výkone funkcie premiéra, ale už v apríli 1991 ho z nej odvolalo predsedníctvo Slovenskej národnej rady, ktoré malo vtedy právomoci kolektívnej hlavy republiky.

Mečiara nahradil v kresle premiéra Ján Čarnogurský, časť politikov VPN odišla do opozície a založila Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Hovorilo sa síce o rekonštrukcii vlády, ale tá staronová s novým premiérom i s viacerými ministrami mala všetky známky prechodnej či dočasnej vlády.

O tri roky neskôr čakal podobný osud druhú Mečiarovu vládu, tentoraz už v samostatnej Slovenskej republike. V júnových voľbách 1992 zvíťazilo HZDS, ktoré však už v marci 1993 opustilo osem poslancov a muselo obnoviť koaličné rokovania so Slovenskou národnou stranou (SNS). Vo vláde obsadili národniari tri kreslá, časť poslancov SNS však naďalej hlasovala s opozíciou. Myšlienku širokej koalície HZDS vtedy odmietlo. V marci 1994 nasledovalo vyslovenie nedôvery Mečiarovi a pád jeho vlády.

Už päť dní na to vymenoval prezident Michal Kováč novú pravicovo-ľavicovú koaličnú vládu s premiérom Jozefom Moravčíkom. Vytvorili ju Demokratická únia Slovenska, KDH a Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Jednou z hlavných úloh tejto prechodnej vlády (niektorí analytici ju nazývajú dočasnou, iní úradníckou alebo preklenovacou) bola príprava predčasných parlamentných volieb, ktoré sa konali už o pol roka, koncom septembra 1994. K moci sa po nich vrátilo znovu HZDS.

Ešte bola jedna vláda v demisii, ktorú sotva možno nazvať úradníckou, podľa typológie McDonnela a Valbruzziho bola však prechodnou, lebo po vyslovení nedôvery parlamentom vládla do predčasných volieb len s obmedzeným mandátom. Išlo o vládu Ivety Radičovej.

To sa však nedá porovnať s Českou republikou a už vôbec nie s niektorými západoeurópskymi štátmi (Belgicko, Holandsko, Taliansko a iné), kde rôzne typy úradníckych vlád tvoria nezanedbateľný podiel na celkovom počte kabinetov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
4 debata chyba
Viac na túto tému: #koalícia #Iveta Radičová #dočasná vláda #Mikuláš Dzurinda #rozpad #Vladimír Mečiar