V prvej časti štvordielnych vysokoškolských textov od ústavných právnikov Jána Gronského a Jiřího Hřebejka sa dá dočítať, že je historickým faktom, že do vyhlásenia národného povstania nebol v slovenskom vojnovom štáte „vynesený ani jeden rozsudok smrti na politickom základe“. Učebnicu s názvom Komentované dokumenty k ústavným dejinám Československa vydala Karlova univerzita v roku 2005.
Ibaže takýto rozsudok bol, a nie jeden. A to do Povstania i po ňom. 17. novembra 1942 uložil osobitný senát Krajského súdu v Bratislave hrdelné tresty dvom členom vtedy zakázanej komunistickej strany: Milošovi Uhlárikovi a Viliamovi Zábojníkovi. Prečo? Obaja vydávali a rozširovali „komunistické tlačivá“. Okrem toho mali organizovať bližšie nešpecifikované "protištátne akcie a sabotážne činy“.
„Zaslúžené tresty pre podvratníkov,“ napísal o procese ľudácky denník Slovák. Ďalší dvaja obžalovaní dostali doživotie a jeden 10 rokov väzenia. (Podrobnejšie o tom na 14. strane.)
Teraz sa venujme kauze bývalého predstaviteľa duchovnej služby v Slovenskej armáde pplk. Dezidera Kišša-Kalinu (Kišš je pôvodné priezvisko). Je to svojím spôsobom ojedinelý a nezvyčajný prípad. Veď trest smrti povrazom (!) mu vojenský súd uložil koncom januára 1945, teda v čase, keď ľudácky režim mal svoje dni už spočítané a každému súdnemu človeku to muselo byť zrejmé. Ešte zvláštnejšie sa javí, že katolíckeho kňaza posielal súd na popravisko v „kresťanskom“ štáte, na čele ktorého stál katolícky kňaz…
Kto bol Dezider Kišš?
Narodil sa 7. februára 1908 v Chynoranoch v rodine strojného mechanika Aladára Kišša. Po ľudovej škole študoval na gymnáziu v Nitre, maturoval však v Trnave. V tom čase ťažko ochorel jeho otec, takmer pol druha roka bol pripútaný na lôžko, v dôsledku čoho prišiel o zamestnanie.
Napriek tomu, že Dežka od malička priťahovali stroje (najmä tie lietajúce) a túžil stať sa inžinierom, napokon si pre finančnú tieseň zvolil štúdium teológie. V neposlednom rade o tom rozhodlo želanie jeho mamy. „Narodil sa do veľmi zbožnej katolíckej rodiny a najmä matka chcela mať z neho farára,“ spomínal jeho priateľ generál Anton Rašla.
A tak štyri roky študoval bohoslovectvo v nitrianskom Malom seminári a na Katolíckej teologickej fakulte v Prahe. Ukončil ho s vynikajúcim prospechom koncom júna 1930.
Po vysviacke o mesiac neskôr nastúpil ako pomocný kaplán do farnosti Horný Hričov. V nasledujúcich štyroch rokoch vystriedal šesť farností trenčianskeho a žilinského regiónu. Prečo až toľko? Neskôr sám priznal, že za to mohlo jeho ľavicové zmýšľanie. V obci Rosina neďaleko Žiliny sa takto prejavil na jednej verejnej schôdzi, za čo si vyslúžil okamžité preloženie na faru do Čadce.
V polovici decembra 1934 sa Kišš úspešne podrobil skúške pre dôstojníkov duchovnej služby v zálohe. Túto etapu jeho života dôkladne preskúmal v svojej dizertačnej práci český cirkevný historik Jiří I. Laňka. Podľa jeho zistení sa Kišš vzhľadom na rastúce konflikty so svojimi predstavenými na Slovensku prihlásil do služby v duchovnej správe ministerstva národnej armády v Prahe. „Žiadosť mu biskupský úrad ako nepohodlnému duchovnému promptne potvrdil a odporučil,“ konštatuje Laňka. V rokoch 1935 až 1939 teda nadporučík a neskôr kapitán duchovnej služby pôsobil na rôznych miestach v Prahe.
Po rozbití ČSR a vzniku Slovenského štátu sa vrátil domov, kde mu priznali hodnosť stotníka duchovnej služby. Po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu poslali už majora Kišša ako poľného kuráta na východný front. Začiatkom roku 1942 sa vrátil do Bratislavy, povýšili ho a na ministerstve národnej obrany mu pridelil starostlivosť o vojnové hroby.
O mesiac však musel opäť vycestovať na územie okupovanej Ukrajiny. Slovenská rýchla divízia mala značné straty. Ministerstvo rozhodlo, že na brehu Azovského mora pri meste Mariupoľ vybudujú pre padlých ukážkový vojenský cintorín. Kišš sa o to mal postarať. Dostal k dispozícii celú stavebnú skupinu a pracovnú rotu, ktorá sa postupne rozrástla na prápor, dovedna 320 mužov.
Otec si v septembri 1945 zmenil priezvisko podľa názvu prvej oslobodenej obce na území ČSR, a tou bol Kalinov.syn Ivan
Pred trinástimi rokmi mi o tom porozprával vtedy 88-ročný Bratislavčan Vladimír Chlebo. Akcia mala v prvej etape krycie meno Madagaskar, potom ju premenovali na Zemplín 2. Spočiatku malo ísť o 190 hrobov, neskôr o 250. Cintorín však nedokončili. „Zároveň sme tam stavali ústredný pamätník, ale stihli sme postaviť akurát základy a vytiahnuť piliere, potom sme museli preč,“ spomínal Chlebo.
To už Červená armáda hnala Nemcov od Stalingradu a na ústup sa dali aj spojenci wehrmachtu. Ako si Chlebo zapamätal Kišša? „Bol to zvláštny katolícky kňaz. Povrávalo sa, že na front ho poslali za trest, lebo mal problémy s celibátom,“ povedal.
Tí, čo niečo také o svojom dušpastierovi pošepky rozširovali, ani neboli ďaleko od pravdy. Kišš v tom čase už tajne žil s vdovou Jozefínou Solčányiovou. Dokonca čakali príchod na svet spoločného potomka. Aby toho nebolo málo, pani Jozefína bola Židovka. Katolícky kňaz a ľúbostný vzťah so Židovkou? V štáte „pod ochranou“ najväčšieho židobijca na svete Adolfa Hitlera to bolo naozaj „cez čiaru“!
Veliteľom povstaleckého pluku
Z druhého svojho pôsobenia na východnom fronte sa pplk. Kišš vrátil do Bratislavy koncom novembra 1942. A opäť na ministerstvo národnej obrany, kde ho čoskoro vymenovali za zástupcu prednostu dôležitého personálneho oddelenia.
V tom čase už bol otcom malej Márie a vďaka svojím kontaktom dokázal zachrániť rodinu Jozefíny (vrátane jej syna z prvého manželstva) pred deportáciou do nacistického koncentráku. Dostali výnimku v hodine dvanástej. Krátko po tom, čo Jozefíne už prišiel úradný prípis s oznámením, kedy sa má s deťmi dostaviť k transportu.
Po návrate z frontu sa Kišš zapojil do protifašistického odboja. Zrejme ho ovplyvnilo aj vyčíňanie hitlerovcov na území okupovanej Ukrajiny. Informoval o tom vrchnosť na ministerstve aj v cirkvi. Niektoré reakcie ho rozčarovali a len utvrdili v odhodlaní nenechať to tak. Keď si vojenský vikár slovenskej armády Michal Buzalka (predtým pomocný biskup v Trnave ) vypočul jeho správu o masových vraždách Židov na Ukrajine, údajne poznamenal: "Viete, milý bratku, je to údel Židov podľa Svätého písma, aby boli prenasledovaní.“
Kišš potom nadviazal spojenie s ilegálnymi skupinami občianskeho odporu Flora a Justícia, s predstaviteľmi podzemného odporu v armáde i s niektorými politikmi zakázanej sociálnej demokracie a KSS.
„S činiteľmi odboja udržiaval také živé styky ako nijaký iný dôstojník slovenskej armády,“ napísal o ňom historik Jozef Jablonický. Pre odboj úspešne získaval spolupracovníkov z radov armády aj žandárstva. Po vzniku ilegálnej Slovenskej národnej rady a jej vojenského ústredia sa Kišš aktívne zúčastnil príprav na ozbrojené povstanie. Mal koordinovať prípravy v západoslovenských posádkach.
Kľúčovou bola bratislavská. Mala likvidovať ľudácke vedenie už v prvých hodinách Povstania. To predpokladalo vyhodiť mosty na Dunaji a Morave, odrezať prístupové cesty, obsadiť rozhlas, telegraf, vládne budovy a aspoň tri dni držať mesto. Namiesto toho sa však vyše 7-tisíc dobre vyzbrojených vojakov vzdalo bez odporu tisícke mužov z nemeckej jednotky Schill.
Prečo to dopadlo tak zle? Dohodnuté heslo „Začnite s vysťahovaním!“ ako signál pre vypuknutie SNP sa 29. augusta 1944 ku Kiššovi od povstaleckého generála Jána Goliana nedostalo. Naopak, jeho rozkaz na vyhlásenie najprísnejšej pohotovosti a na okamžitú aktivizáciu obrany posádok zachytili dôstojníci nezasvätení do celej veci. Tí ho služobným postupom odovzdali vyššie. Prezident a vrchný veliteľ ozbrojených síl Tiso potom zakázal vydávať rozkazy bez jeho vedomia.
Začiatok okupácie Slovenska Nemcami znamenal, že sa spúšťa náhradný, takzvaný defenzívny variant Povstania. Kišš prispel v ďalších dňoch k zapojeniu do bojov topoľčianskej posádky a o to isté sa pokúsil v Nitre, kde chcel navyše oslobodiť politických väzňov. Velenie tamojšej posádky však zachovalo vernosť vláde.
Od 1. septembra 1944 sa stal veliteľom pešieho pluku, zúčastnil sa s ním bojov pri Žarnovici a Zlatých Moravciach. V tom čase tiež vstúpil do komunistickej strany. Koncom septembra ho ustanovili do funkcie prednostu osobného oddelenia na veliteľstve povstaleckej armády. Zároveň ho povýšili do hodnosti plukovníka pechoty.
Povstania sa aktívne zúčastnilo viac katolíckych kňazov, trinásť pôsobilo v duchovnej službe povstaleckej armády. Koľko bolo ostatných, to sa presne nevie. Je však nesporné, že najvýraznejšou postavou bol medzi nimi Kišš.
Po potlačení Povstania o ňom viackrát písala ľudácka tlač. Samozrejme, ako o dezertérovi a zradcovi. Vikár Buzalka o ňom s neskrývanou zlobou informoval v liste arcibiskupovi Karolovi Kmeťkovi: „Ide o onoho nešťastného kňaza Kišša, ktorý podľa povesti tu roztrúsených dobrovoľne sa prihlásil k svetskému vojsku v Banskej Bystrici, búriacemu sa proti zákonitej autorite Slovenskej republiky,“ napísal. "Vaša excelencia – s prepáčením – v celom živote zabila menší počet bĺch, než kňaz Kišš spôsobil smrť nevinných ľudí.“
Po ústupe povstalcov do hôr bol Kišš príslušníkom a od januára 1945 zástupcom veliteľa 2. československej paradesantnej partizánskej brigády. Zúčastnil sa bojov v priestore Nízkych Tatier a tiež povestného „pochodu smrti“ cez Chabenec. Omrzli mu vtedy nohy, dostal z toho zápal obličiek a následne zhubne vysoký krvný tlak.
Práve v tom čase ho vojenský súd v Bratislave odsúdil v neprítomnosti na trest smrti povrazom. Išlo o dvojnásobne potupný trest, vojakov predsa popravovali zastrelením. „Odsúdil ho pre zločin úkladov o Republiku a zločin dezercie k nepriateľovi. Pridal sa k povstalcom u ktorých zastával význačné funkcie,“ vysvetľoval denník Slovák o pár dní neskôr.
Vzostup a nečakaný pád
V tom čase už cirkev vylúčila Kišša zo svojich radov.
Stal sa otcom druhého potomka, Jozefína mu porodila Katku. S deťmi sa musela skrývať u Kiššových priateľov, obnovili sa totiž deportácie Židov a už neplatili žiadne výnimky. „Schovávali sme sa a pamätám si, že keď som vyšla z úkrytu prvýkrát, susedia nám doniesli polievku, takú dobrú som odvtedy nejedla,“ spomína dnes dcéra Mária, vydatá Truncová.
„Prvý obraz otca sa mi v pamäti zachoval zrejme ešte z vojny,“ pokračuje. „Keď som mala asi tri roky a on sa u nás zastavil. Bol taký zarastený, až som sa ho bála. Potom sa oholil.“
Niekedy vo februári 1945 sa Kišš so spolubojovníkmi pripojil k Nitrianskej partizánskej brigáde a s týmto zoskupením prešiel sovietsko-nemecký front pri obci Tekovská Breznica
V polovici marca sa na oslobodenom území stal veliteľom posádky v Košiciach a v máji 1945 ho prevelili do Prahy, kde ho ustanovili za prednostu osobného oddelenia Ministerstva národnej obrany ČSR.
Mal 37 rokov a kariéru pred sebou. V júli sa mohol konečne oženiť s o rok mladšou Jozefinou. Vo viacerých životopisoch sa uvádza, že prijal jej priezvisko Kalina. To však nie je pravda. Jozefína sa za slobodna volala Lefkovičová a po prvom manželovi (ako už bola zmienka) Solčányiová.
„Otec si v septembri 1945 zmenil priezvisko podľa názvu prvej oslobodenej obce na území ČSR, a tou bol Kalinov,“ vysvetľuje syn Ivan, ktorý sa narodil o dva roky neskôr. Vyštudoval medicínu a dnes žije ako dôchodca v Kolíne nad Rýnom v Nemecku.
Keď sa Ivan v roku 1947 narodil, rodina práve žila v Žiline, kam otca prevelili ako veliteľa dislokovaného 41. pešieho práporu. Syna dali pokrstiť v blízkom Varíne, kde Kišš pred vojnou istý čas pôsobil ako pomocný biskup.
Foto: RODINNÝ ARCHÍV IVANA KALINU
V prvých povojnových rokoch sa mu naozaj darilo a v októbri 1948 ho ustanovili za veliteľa 9. pešej divízie v Trenčíne. Vrchol kariéry dosiahol Kišš-Kalina o dva roky neskôr, keď ho povýšili na brigádneho generála. Ale už 1. augusta 1951 ho náhle a nečakane prepustili z armády a poslali „k lopate“. Zamestnal sa ako robotník v trnavskom Stavokombináte.
Čo sa vlastne stalo, veď bol nositeľom 26 slovenských, československých i spojeneckých radov a medailí za vojnovú činnosť? Ako armádny dôstojník v mierových podmienkach mal takisto skvelé hodnotenia. Jediné, čo mu vyčítali, boli „náboženské predsudky“ a známosti medzi klérom. Až po povýšení do generálnej hodnosti sa hodnotenie prudko zmenilo. Kišša-Kalinu zrazu začali vykresľovať ako priaznivca Tisovho režimu a Hlinkových gárd. "Išlo preukázateľne o nepodložené a krivé obvinenia,“ konštatuje Laňka. K takémuto záveru dospela aj rehabilitačná komisia ministerstva obrany v 60. rokoch.
Podľa vyjadrenia Jablonického stihol Kišša-Kalinu osud mnohých povstaleckých veliteľov na začiatku 50. rokov. Niektorí skončili ešte horšie – buď na popravisku, alebo vo väzení.
„Po tom, čo otca odstavili, museli sme sa vysťahovať z vojenského bytu,“ spomína pani Mária.
„Mama kúpila takú barabizňu bez vody a kanalizácie. Otec často chorľavel, dlho ležal v nemocnici. Komplikovalo sa ochorenie, ktoré chytil ešte ako povstalec v horách. Zomrel na vysoký tlak a mozgovú príhodu. Otec sa priatelil s trnavským biskupom Ambrózom Lazíkom, ktorý ho chodil navštevovať do nemocnice, aj mu dal posledné pomazanie.“
„A čo vtedy naša mama dokázala! Išla na vojenskú správu a zariadila, aby na pohrebe boli aj vojaci a dokonca vypálili čestné salvy. Predstavte si: na katolíckom pohrebe v 1954 roku!“ pridáva sa syn Ivan.
Dezider Kišš-Kalina prežil svoju súdom nariadenú smrť takmer o deväť rokov.
