Veľká noc má neuveriteľnú moc

, 05.04.2021 06:00
Vajnory, Veľká noc, šibačka, kroje
Vo Vajnoroch dodržiavajú svoje zvyky a vítajú šibačov v tradičných vajnorských krojoch. Šibačom uviažu stužku na korbáč, pohostia ich koláčmi a obdarujú vlastnoručne zdobenými kraslicami s vajnorským motívom. Snímka je z roku 1999. Autor:

Zatvorené svätostánky i nákupné centrá. Bohoslužby iba na internete. Zákaz vychádzania a pohybu ľudí medzi okresmi. Dovolenky v zahraničí vylúčené. Slovensko zažilo v minulosti rozmanité slávenie Veľkej noci, ale také ako teraz (už druhý rok!) ešte asi nikdy. Alebo vari áno? A ako to môže ovplyvniť veľkonočné tradície?

Neodporúčajú sa ani návštevy blízkych príbuzných. Také čosi vrátane zatvorených kostolov, to predsa nebývalo ani vo vojnových časoch, tobôž nie počas nejakej epidémie, tvrdia niektorí pamätníci. Ale bývalo, bývalo, namietajú historici. Kde však berú tú istotu? Vraj si stačí naštudovať reštrikčné opatrenia úradov v čase španielskej chrípky pred vyše sto rokmi.

Tak teda študujme. Začiatkom októbra 1918 bolo Slovensko ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska, aj keď už rozpadávajúceho sa. Práve vrcholila druhá, najstrašnejšia vlna „španielky", ako ju volali, ktorá čímsi pripomína ochorenie COVID-19. Nuž a práve vtedy nariadila budapeštianska vláda zákaz zhromažďovania a masových akcií vrátanie bohoslužieb. Zatvorené mali byť všetky školy, kiná, divadlá, nočné kluby a cirkusy. Zaujímavé je však, že reštaurácie a kaviarne mohli byť otvorené, pravda, s prestávkami od 11. do 13. hodiny a od 16. do 18. hodiny kvôli „vetraniu a čisteniu".

Pešť sa zrejme inšpirovala európskymi mestami, najmä švajčiarskymi. Napríklad mestská rada Bernu už počas prvej vlny pandémie v júli 1918 zakázala bohoslužby a kostoly tam museli zostať na zámok. Na základe rozhodnutia Spolkovej rady začalo platiť rovnaké opatrenie o týždeň neskôr aj v Ženeve a v ďalších švajčiarskych mestách.

Aj vtedy sa diskutovalo o prospešnosti týchto obmedzení. Našťastie, v decembri 1918 pandemická vlna opadla a Vianoce sa už mohli sláviť v chrámoch.

Zo stredovekých kroník však vieme, že prísne opatrenia obmedzujúce pohyb a zoskupovanie ľudí boli známe už v čase pandémií pľúcneho moru, tzv. čiernej smrti. Bežný život v Paríži sa na prelome 14. a 15. storočia zastavil na dva roky. Kostoly ostali zatvorené aj počas veľkých sviatkov a súdne dvory odmietli zasadať, lebo, ako napísal kronikár, „klenby siení sa otriasali od kýchania a ťažkého kašľa".

Karanténa je vynález stredoveku, ale kým vtedy ju vyhlasovali len v ohniskách nákazy, neskôr sa pokúšali izolovať od okolitého „zamoreného" sveta celé štáty. Napríklad v roku 1711, čiže rok pred poslednou epidémiou pľúcneho moru, už tunajšie územie chránil tzv. morový koridor, ktorý dal predtým postaviť cisár Jozef I. Tvorila ho sieť karanténnych staníc (zadržiavali osoby aj tovar až na 40 dní), vojenských i civilných ozbrojených stráží, ktoré mali púšťať iba prominentných utečencov. Niekoľkých trúfalých pašerákov na výstrahu obesili priamo pri ceste.

Ani takéto koridory však nezabránili prieniku cholerovej epidémie na východné Slovensko (vtedy severovýchodné Uhorsko) v roku 1831. Museli nastúpiť reštrikcie priamo v tamojších župách – v Zemplíne, Šariši a na Spiši. Okrem iného zákaz odbavovať púte, odpusty, bohoslužby a zhromažďovať sa v kostoloch. Pospolitý ľud slovenský bol vtedy oveľa pobožnejší ako dnes, poddaných to jednoducho poburovalo a od tvrdých slov k ešte tvrdším skutkom nemali ďaleko.

Veľká noc má to šťastie, že je na začiatku jari, keď každý potrebuje pár dní pookriať a zažiť prebúdzajúcu sa prírodu.
Viera Feglová, etnologička

Zo zistení historika Antona Lišku, ktorý pátral v cirkevných kronikách a matrikách, vyplýva, že niektorí kňazi sa pokúšali tlmiť hnev farníkov a hľadali nejaký kompromis. Ale keď napríklad gréckokatolícky farár Michal Čisárik v Slanskom Novom Meste požiadal veriacich, aby sa nesústreďovali v chráme, ale vypočuli si Božie slovo na voľnom priestranstve v okolí kostola, narazil na ich nepochopenie a odpor.

Epidémia prepukla na vrchole leta, v júli 1931, predstavme si, že by zákaz bohoslužieb v kostoloch pripadol na Veľkú noc (bola 3. a 4. apríla): čo by asi nasledovalo? Napokon na niektorých miestach skutočne prišlo k najhoršiemu.

V obci Merník (dnes okres Vranov nad Topľou) sa veriaci nerozpakovali fyzicky napadnúť tamojšieho farára Františka Kaciána, ktorý sa pred rozvášneným davom ukryl v obilí za dedinou. Tam ho však opití chlapi čoskoro našli a viedli do dediny údajne na „všenárodný súd". Ale ešte predtým, než sa tento tribunál konal, istý Kamenský kňaza „ovalil po hlave sekerou tak, že hneď sklesol". Ostatní potom dobili farára na smrť. Svedectvo očitého svedka tragédie zaznamenal o niečo neskôr spisovateľ a historik Jonáš Záborský.

Bohoslužby uprostred vojnovej vravy

Preskočme o viac ako storočie dopredu. Na Veľký týždeň v roku 1945 pripadlo ešte niečo horšie, ako je nákazlivé ochorenie, a to prechod sovietsko-nemeckého frontu. Udalosti si pripomeňme už len kvôli tým kuvičím hlasom, podľa ktorých súčasné protipandemické opatrenia sú horšie ako stanné právo a veštia ich katastrofálne dôsledky.

Priblížme si, čo sa pred 76 rokmi dialo v Bratislave. Rozhlas celý týždeň vysielal rady, ako chrániť okná pred tlakovými vlnami po výbuchoch bômb. Platil zákaz nočného vychádzania a nariadenie o zatemnení. Ráno na Bielu sobotu 31. marca prišla naliehavá výzva úradov opustiť do 16. hodiny mesto. Evakuáciu odporúčali nielen všetkým miestnym Nemcom, ale aj ostatným obyvateľom civilistom, najmä seniorom, matkám a deťom.

Už na druhý deň, teda na Veľkonočnú nedeľu, odcestovala z Bratislavy Tisova vláda, akoby ostatným chcela ísť príkladom. Najprv si to nasmerovala do Holíča a potom cez Skalicu a Brodské do Rakúska.

Cez sviatky už bombardovanie neustávalo a dokonca aj spisovateľka Zuzka Zguriška sa presťahovala vo svojej vile na Palisádach z izieb do pivnice. Ako neskôr napísala, ako lôžko jej tam slúžili vrecia so zemiakmi.

V Bratislave už nejazdili električky, 2. apríla prestala tiecť voda, a teda nebolo čím hasiť požiare z bombardovania. Zastavili plyn, vypli elektrinu.

Medzitým, presne na Veľkonočnú nedeľu, sa jednotky Červenej armády prebili až k bránam slovenského Malého Ríma. „Ruská jazda napádala všetky ustupujúce nemecké jednotky a po krátkom, ale rozhodujúcom boji bola Trnava oslobodená,“ zapísal miestny kronikár.

Trnava padla, o niektoré obce v okrese bolo však treba ešte zabojovať. Napríklad o neďaleké Kátlovce. Nemci sa tam stiahli za silné opevnenie a miestny farár si dokonca dovolil slúžiť na Veľkonočnú nedeľu omšu v kostole, ale aká to bola omša?! „Celé bohoslužby sa na Veľkonočnú nedeľu niesli v znamení obáv a strachu," svedčil kátlovský kronikár. „Tento strach dosiahol vrchol, keď sa rozšírila správa, že Nemci berú civilov so sebou. Väčšina mužov rýchlo opustila dedinu a záchranu hľadala v poli.“

Tí, čo zostali, prežili noc v pivniciach a vo vopred zhotovených úkrytoch niekde v záhradách. Ráno na Veľkonočný pondelok Nemci opustili Kátlovce a dedina zamrela v očakávaní Rusov.

Strach mal vtedy veľké oči. Ako v jednej básni Laca Novomeského:
„Všetkého sme sa báli.
Jačania sirén, zatemnených nocí,
toho, že môžbyť nebudeme,
i toho, že sme boli."

Experiment so „sviatkami mieru"

Je pravda, že po vojnách a sociálnych revolúciách, ako napokon aj po veľkých epidémiách, svet už nebýva taký, aký bol dovtedy. Ale sviatky a rituály, najmä tie náboženské, majú mačací život, nedarí sa ich vykoreniť. Pritom boli pokusy, a ešte aké!

Organizátori Francúzskej revolúcie, ale aj ruskej revolúcie menili kvôli tomu kalendár, zatvárali chrámy, prerábali ich na múzeá. A keď nič nepomáhalo, pokúšali sa aspoň vtlačiť starým sviatkom úplne nový obsah.

Základ Veľkej noci stále spočíva v tajomstve zmŕtvychvstania. Keby ho nebolo, tak tie sviatky zaniknú.
Juraj Zajonc, etnológ

V niekdajšom Československu komunisti po tom, čo sa dostali k moci, začali veľkonočné sviatky vydávať podľa sovietskeho vzoru za „sviatky mieru". Na Veľkonočnú nedeľu 9. apríla 1950 vyšiel denník Rudé právo s úvodníkom, v ktorom sa nepodpísaný autor nerozpakoval napísať: „Náš ľud odjakživa slávil Veľkú noc ako sviatok mieru." Kde to vzal?

Išlo zrejme o pokus ukradnúť tento sviatok cirkvi. O kresťanskom sviatku v tom článku nebolo ani zmienky. Cirkvi sa venoval, naopak, iný článok, ktorý referoval o inscenovanom procese s údajnými „špiónmi Vatikánu". Uprostred Veľkého týždňa (5. apríla) pražský súd vyniesol rozsudky nad desiatimi rehoľnými kňazmi. Prokurátor žiadal pre štyroch povraz, napokon z toho boli dlhodobé tresty väzenia. Doživotie dostal redemptorista Ivan Mastiliak, rodák z Nižného Hrabovca. Ďalší 25 rokov.

A nebola vôbec náhoda, že tri dni po Veľkej noci sa začala „Akcia A" proti najpočetnejším reholiam: saleziánom, františkánom, jezuitom, dominikánom, baziliánom. Kláštory krátko pred polnocou obkľúčili ozbrojení príslušníci ŠtB spolu s ľudovými milicionármi, vzápätí vtrhli dovnútra a vyzvali rehoľníkov, aby si zbalili najnevyhnutnejšie veci. Potom ich viezli autobusmi a nákladiakmi do internačných stredísk. Tam sa môžu „vyreholiť", posmievali sa im. Prečo, za čo? Za protištátnu činnosť, odpovedali. Dodali ešte, že takto „vás musíme chrániť pred hnevom pracujúceho ľudu“…

Cirkev sa však nepodarilo výraznejšie oslabiť, tobôž nie rozprášiť. A veľkonočné sviatky prežili, hoci v pozmenenej podobe. „Sviatky mieru" sa v tunajších podmienkach neujali, to sa ukázalo už po niekoľkých rokoch experimentovania. Štátna ateistická ideológia ich potom preinačila na „sviatky jari", čím vlastne odkazovala na pohanské korene viacerých veľkonočných zvykov a tradícií. Motív vítania jari sa tam prelína s motívom znovuzrodenia.

„Tieto dve veľké témy sa objavujú vo veľkonočných sviatkoch naďalej," potvrdzuje etnológ Juraj Zajonc. „Základ Veľkej noci stále spočíva v tajomstve zmŕtvychvstania. Keby ho nebolo, tak tie sviatky zaniknú," upozornil.

Postupná sekularizácia, alebo zosvetšťovanie, však poznamenala aj slávenie Veľkej noci, a to dávno pred rokom 1948.

Prežila vojny aj pandémie

Etnologička Viera Feglová v jednej svojej štúdii píše, že Bratislavčania už na začiatku minulého storočia „pretavili" Veľkú noc z čisto cirkevného sviatku na sviatok radosti zo znovuoživenia prírody. Napríklad veľký pôst v predveľkonočnom týždni sa medzi Bratislavčanmi už pred 100 rokmi veľmi nedodržiaval.

„Veľká noc má to šťastie, že je na začiatku jari, keď každý potrebuje pár dní pookriať a zažiť prebúdzajúcu sa prírodu," hovorí Feglová. „Veľkonočná symbolika je vďaka tomu stále živá. Je to symbolika nového počiatku. Samozrejme, že inak pristupujú k Veľkej noci v rodinách, kde kostol hrá významnú úlohu, a inak tam, kde ju vnímajú a prežívajú len ako deň pracovného pokoja," poznamenala.

Veľkonočný pondelok vo Važci. „V dome u...
Veľkonočný pondelok vo Važci. „V dome u Juríkových. Sem pozvala Milka oblievačov, naliala im dobrej domácej pálenky a pohostila mäsom a zákuskami. Potom sa srdcia rozihrali, tváre sa pálenkou rozpálili a parobci z plných hrdiel zanôtili," bolo napísané pri snímke z roku 1957. Autor: ARCHÍV TASR

Pre mnohých na Slovensku prestala byť Veľká noc čisto náboženským sviatkom už pred vojnou. Ľudia ju začali vnímať ako prevažne rodinný sviatok, ba v niektorých rodinách už vtedy zúžili kedysi také hojné veľkonočné zvyky na sviatočné jedlo pri spoločnom stole. Po vojne nabral tento sekularizačný proces na obrátkach.

Ako naň reagovala taká výrazne konzervatívna inštitúcia, akou je cirkev? Prispôsobila sa novým podmienkam. Skôr či neskôr si musela uvedomiť, že každá doba mení tradičné sviatky a rituály na svoj obraz. Zmenený postoj cirkvi sa na Slovensku markantne prejavil po roku 1989, keď už mohla zosilniť svoj vplyv prostredníctvom elektronických médií. Kresťanské slávenie najväčších sviatkov začali vysielať v priamom prenose televízie.

Zároveň s tým sa z rôznych strán zväčšila kritika údajne „novopohanského" slávenia Veľkej noci mimo cirkvi. Skupiny ľudí z miest začali s vynášaním Moreny, slamenej figuríny, ktorá má zosobňovať staroslovanskú bohyňu zimy a koniec jej vlády. Niekde organizátori podujatia zašli až tak ďaleko, že Morenu predstavovala živá dievčina, lebo sa predpokladá, že v pohanských časoch išlo o živé obety.

Na prahu 21. storočia sa ozvali hlasy, že čo nestihol zničiť komunizmus, to dokončí konzumerizmus. Vraj celé slávenie kresťanských sviatkov sa zmenší na obžerstvo a sledovanie televízie (v súčasnosti by sa patrilo doplniť sociálne siete).

Ale už naši predkovia hovorili: „Na Veľkú noc najem sa moc, na Trojičku len trošičku (má sa tu na myslí sviatok Svätej Trojice, ktorý nasleduje prvú nedeľu po Turícach). A je to pochopiteľné – kto by sa po toľkom pôste nechcel dobré napapkať? Dnes sa, pravda, veľmi nepostíme…

Ohlasovaný koniec veľkonočných sviatkov je však, našťastie, naďalej v nedohľadne. Uvidíme, čo s nimi narobí súčasná pandémia. Už dnes je takmer isté, že rôzne „on-line" formy slávenia (napríklad omše vysielané prostredníctvom internetu v rámci farnosti) sa osvedčili a aj v „nepandemických" časoch môžu poslúžiť niektorým skupinám veriacich. Ako reakcia na reštrikčné opatrenia, najmä na karantény a iné obmedzenia pohybu obyvateľstva, sa možno upevní rodinný charakter slávenia Veľkej noci. Alebo sa rozšíri jej slávenie v prírode. Možností je viacero.

V každom prípade Veľká noc úspešne prežije aj túto krízu. Má totiž neuveriteľnú moc, ktorú čerpá z mystérie znovuzrodenia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #Veľká noc #šibačka