Žila kedysi na Slovensku novinárka a spisovateľka menom Beatrix Motešická-Kovaliková. V apríli 1935 sa na stránkach Slovenského denníka rozpísala o jednom „kúpacom" pondelku“ v jej rodnom Ružomberku, keď bola ešte dieťa, presnejšie v roku 1919.
„Meštiakom ostane kúpací pondelok od nepamäti cudzím svojou bujarou samopašnou výbojnosťou, jarným výskotom na skalnatých brehoch dravých horských potokov, kde mládenec ľahostajný k ešte zasneženým temenám hôr a ľahostajný, niekedy bezcitný voči strachu a zimomravosti svojej milej, vykúpe dôkladne nie jedno dievča v ľadovom, zurvalom potoku za kriku a živého súhlasu dedinských chlapov a babiek."
Nuž takéto dlhé, predlhé súvetie stvorila pani Beatrix, aby vzápätí stručne poznamenala, že „takto kúpali iba sedliacki mládenci v Jelencoch" (mestská časť Ružomberka). Dolu v meste a hore na rínku, kde bývali mešťania, a teda aj rodičia Beatrix, sa kúpacie pondelky pred storočím obišli už bez „tejto živelnej brutálnosti", ako sa vyjadrila. Vládli tu fajnovejšie zvyky a gavalieri sem prichádzali s „barvenou ružovou vodou", ktorou skúpo navlhčili na vydaj súcim kráskam vlasy, niekedy krk, „avšak nikdy nie tvár či, božechráň, telo kúpania citlivých dievčat".
Devy dlho neboli proti
Čiže všetko je vo vývoji, veľkonočné zvyky nevynímajúc. Veď ešte v druhej polovici 19. storočia bola „živelná brutálnosť" kúpacieho pondelka v niektorých župách Horného Uhorska (dnešného Slovenska) natoľko rozšírená, že budapeštianska vláda nariadila s polievačkami skoncovať.
Stávalo sa, že bujarí a hodne potrundžení mladíci hodili dievča do vody tak nešťastne, že si rozbilo hlavu na skale alebo sa nastoklo na ostrý kôl trčiaci z dna potoka.
Menej tragicky dopadli devy, ktoré skončili „iba" so zápalom pľúc alebo priedušiek. Chlapom a chlapcom postačili aj vedrá vody zo studne – hlavne, aby bola pramenitá. Uprostred dvora urobili kruh okolo vreštiacich bytostí ženského pohlavia alebo ich naháňali po záhrade a vylievali na ne plné vedrá hlava-nehlava, kým ich nepremočili do poslednej nitky.
Ako je možné, že sa proti tomu nepostavili a že to vcelku tolerovali aj ich rodičia a duchovné autority dedinského spoločenstva, čiže miestni farári? Vysvetľujú to Hronské noviny zo 6. apríla 1928: „Kúpanie trvá až do príprav do kostola. Dievča, ktoré by dotiaľ nikto neoblial, by bolo veľmi nešťastné a sotva by sa odvážilo na ulicu. Takto sa každá uberá ,umytá‘ na služby Božie, počítajúc v duchu kúpačov i počet kúpeľov, ktorý je tiež akýmsi prejavom náklonnosti a oddanosti."
Prihodilo sa, že otec dievčiny sa jej zastal. Čo nasledovalo, opísali (dosť anonymne) Pešťbudínske vedomosti 21. apríla 1883: „V dedine Z. prišiel 18-ročný valach ku svojmu gazdovi a chcel okúpať toho dcéru. Gazda nechcel dovoliť, lebo že mu dcéra chorá leží, ale valach bol podnapitý, nechcel popustiť, začali sa dohadovať, a keď šlo z reči do reči, vytiahol nôž a tak pichol gazdu do slúch, že tento naraz dušu vypustil." Nakoniec musel zakročiť štát a aj ženy sa vzopreli.
Stávalo sa, že bujarí a hodne potrundžení mladíci hodili dievča do vody tak nešťastne, že si rozbilo hlavu na skale.
„Stalo sa už viackrát, že sa dievča nachladilo a zomrelo, preto kúpačky boli i policajné zakazované," informovali Považské hlasy ešte aj v apríli 1925. „Kúpalo sa však i potom ako obvykle. Dievky sa uzavierajú do komôr alebo do pivníc, v takom prípade prevádzajú šuhajci docela formálne prehliadku domu. Keď im neotvoria, vylomia si dvere. Potom už počuť len špľachot vody, ako keby človek bol pod mlynským kolom. A za toto všetko musia dievčatá svojich kúpačov ešte pohostiť a podeliť maľovanými vajíčkami."
Áno, veľa sa pritom popíjalo, dospelí sa nerozpakovali nalievať tvrdý alkohol aj detským kúpačom. Nebola to nejaká slovenská osobitosť, veď Jack London, slávny autor Majstra alkoholu, priznával, že celoživotnú závislosť od destilátov získal už v detstve pri podobných „sviatočných" príležitostiach.
Horšie ako „sado-maso“
Podľa etnológov cez Slovensko prechádza európska hranica medzi polievaním a šibaním. Pričom treba pripomenúť, že v takých krajinách ako Nemecko alebo Španielsko sa šibalo na fašiangy, a nie na veľkonočné sviatky.
Šibanie patrilo a patrí skôr do západoeurópskej tradície a na Slovensku vždy dominovalo iba na severozápade a spolu s polievaním sa ešte praktizovalo v niektorých ďalších regiónoch západného a stredného Slovenska. Ďalej na východ ste však už nestretli šibačov.
V tunajších podmienkach boli však aj šibačky o čosi drsnejšie. Ako postrehol už spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský v polovici 19. storočia, krajšia polovica vyznávačov Kristovho učenia sa na Veľkonočný pondelok „má podľa udania písma Nového zákona vodou oblievať a prútmi karhať".
Niekde to robili mládenci až neprimerane. A devy trpeli určite nemenej ako pri kúpačkách – po šibačoch im ostávali na tele šmuhy väčšie, ako to býva dnes po domácom týraní alebo po hrách zvaných „sado-maso“.
Prečo sa vlastne na Slovensku kedysi tak ujalo veľkonočné šibanie? Tvrdí sa, že „koho veľkonočným korbáčom vyšibú, nedostane svrabu“. Možno práve preto na druhý deň dievčatá mohli pre zmenu vyšibať mládencov.
Postupne sa však aj Slovensko v tomto ohľade pomeštiačilo a scivilizovalo. Dá sa povedať, že od polovice minulého storočia sa kúpačky i šibačky postupne stávajú slabým odvarom toho, čo zažívali naši predkovia.
Ako sa autor sám presvedčil v rodnom kraji na hornom Zemplíne, poriadna oblievačka v potoku alebo pri studni sa vyskytuje už len ojedinele. Väčšina prešla na voňavky. Pravda, rozdiely sa zachovali. V lepších rodinách používajú výhradne značku Dior. A v iných postačí aj obyčajná kolínska. Alebo máte inú skúsenosť?