Ako prijala slovenská mať vlasť svoje deti z Rumunska

Na začiatku bola výzva prezidenta ČSR. Už dva mesiace po skončení druhej svetovej vojny v Európe prijal Edvard Beneš delegácie zahraničných Slovákov z Maďarska, Juhoslávie a Rumunska. „Žiadam vás všetkých, aby ste doma vo vašom prostredí húževnato pôsobili na vašich krajanov, nech sa čím skôr vo väčšom počte vrátia do vlasti. Hovorím vám otvorene, my vás chceme mať doma, my vás voláme domov, a to všetkých,“ vyhlásil 12. júla 1945.

Beneš už v londýnskom exile sníval o povojnovom Československu ako o výlučne slovanskom štáte bez etnických Nemcov a Maďarov. Pripisoval im totiž kolektívnu vinu za rozbitie predmníchovskej ČSR. Preto opakovane žiadal víťazné mocnosti, aby súhlasili s odsunom oboch menšín. S touto myšlienkou sa stotožnila aj slovenská politická reprezentácia.

Kým s požiadavkou týkajúcou sa Nemcov Beneš u veľmocí pochodil, odsun Maďarov mu neprešiel najmä na britskej strane. Na všeobecné prekvapenie politikov v Prahe i Bratislave sa táto otázka nedostala ani na program rokovania Veľkej trojky (lídri USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu) koncom júla 1945 v Postupime.

Horúčkovito sa hľadalo náhradné riešenie. Medzitým však rozhlas vysielal Benešovu výzvu adresovanú zahraničným Slovákom, kdekoľvek by sa nachádzali. Neostalo len pri výzve. Ešte v júli 1945 prezident podpísal dekrét o tzv. vnútornom osídlení. Išlo o pridelenie pozemkov v pohraničných okresoch ČSR Slovákom a Čechom vracajúcim sa zo zahraničia.

Čítajte viac Radostina Doganová: Chcela som bývať pri Dunaji

Na základe dekrétu vznikol Osídľovací úrad. Oveľa dlhšie trvala príprava a uzavretie zmlúv o tzv. reemigrácii so štátmi, kde žili krajanské komunity. Niektoré zmluvy sa ani nepodpísali, uzavrieť sa podarilo iba protokoly s otvoreným majetkovými aj ďalšími otázkami.

Ale mnohým krajanom, najmä tým nemajetným, išlo o majetky „až na prvom mieste". Predovšetkým o tie, ktoré v českom a slovenskom pohraničí zanechali Nemci a Maďari. Veď pôvodne sa naozaj počítalo s tým, že na Slovensku ostanú voľné domy (byty) a pozemky nielen po 150-tisíc vysídlených Nemcoch, ale aj takmer po 200-tisíc Maďaroch.

Lenže slovenských Maďarov neodsunuli a náhradné riešenie (ich výmena za maďarských Slovákov) sa plánovalo najskôr na rok 1946. V rumunskom Rudohorí, v tamojších slovenských osadách, však o tom nevedeli! Tam vedeli iba o Benešovej výzve.

Skrátka, rumunskí Slováci nečakali, kým sa diplomati a vlády dvoch štátov dohodnú. Začali repatriovať – migrovať do Československa živelne, takpovediac načierno už začiatkom druhej polovice roku 1945. Vznikal tým veľký problém.

Prichádzali bosí a otrhaní

Načierno začali rumunskí Slováci prúdiť na konci leta 1945, len čo sa obnovila železničná doprava. V nákladných vozňoch cestovali do Bratislavy najmä krajania zo žúp Bihor a Salaj. Boli to chudobné a málo úrodné, vysoko položené oblasti. Koľko ich takto pricestovalo na Slovensko do konca roku 1945 a v priebehu nasledujúceho roku, možno len odhadovať. Česká historička Helena Nosková hovorí o tisíckach.

Prichádzali bosí, otrhaní, vyhladovaní s podvyživenými deťmi, nezriedka špinaví a zavšivavení. U Bratislavčanov vyvolávali už zovňajškom averziu a očividne boli na ťarchu aj úradom. Rýchlo sa zabudlo na to, že iba pred niekoľkými mesiacmi rumunská armáda sa po boku Červenej armády podieľala na oslobodení takmer tretiny Slovenska. Medzi repatriantmi boli určite aj takí, čo sa na bojoch zúčastnili. Ale nečakané sťahovanie do krajiny predkov zdôvodňovali najmä Benešovým rozhlasovým prejavom.

Ako však uvádza Juraj Porubský, ktorý sa špecializuje na dejiny slovenskej komunity v západnom Rumunsku, významnú úlohu zohrala tamojšia inteligencia, ktorá pochádzala spravidla z Československa. Podnecovala ľudí, aby sa čím skôr vysťahovali do starej vlasti. „Podľahli hlavne propagácii, ktorú robili miestni učitelia," upozorňuje Porubský. Prispela k tomu ťažká povojnová situácia, zvýšenie daní a povinných dávok obilia z hektára.

V denníku Pravda z konca júna 1945 je noticka o návšteve dvoch rumunských Slovákov: roľníka Sojku a učiteľa Dovala z mesta Oradea v Bihorskej župe: „Informovali sa o možnostiach presídlenia na Slovensko a tlmočili tunajším úradom túžbu Slovákov z ich kraja prísť do vlasti." Na otázku, o koľkých krajanov ide, Doval odpovedal, že len v okolí mesta Oradea žije približne 30-tisíc až 40-tisíc Slovákov. Bol to zveličený údaj. Odborné odhady hovorili približne o päťdesiatich tisícoch, ale v celom Rumunsku. Okrem Transylvánie (Sedmohradska) ďalší žili v župe Arad so strediskom v Nadlaku pri hraniciach s Maďarskom a v časti Bukoviny pripojenej po vojne opäť k Rumunsku.

Čítajte aj Pri zohľadnení kúpnej sily je slovenská minimálna mzda nižšia, než rumunská

V Čechách ich potrebovali viac

Kde sa tak veľa Slovákov v Rumunsku vzalo? Ešte za Márie Terézie a potom za jej syna Jozefa II. začali ľudia z najchudobnejších žúp Horného Uhorska, čiže dnešného Slovenska (z Gemerskej, Zemplínskej, zo Šarišskej a z Oravskej župy) osídľovať vyľudnené oblasti sedmohradského Rudohoria. Vtedy nešlo o emigráciu, veď tak Uhorsko, ako aj Sedmohradsko (dnes Rumunsko) boli súčasťou jednej, habsburskej ríše.

V Hornej zemi, ako ju volali, panovala neúroda, a tak odchádzali na Dolnú zem, na panstvá grófov Zichyho, Bánffyho, do južných regiónov dnešného Maďarska, aj do oblastí bývalej Juhoslávie (Vojvodina) a Rumunska (Sedmohradska).

Žiaľ, v sedmohradskom Rudohorí naši predkovia vrchári nezbohatli. Z etnografických prieskumov, ktoré sa uskutočnili o 150 rokov neskôr, už po vzniku Československej republiky, vyplýva, že tamojší Slováci boli zväčšia nemajetní domkári. Živili sa najmä ako poľnohospodárski a lesní robotníci, iba nepatrná ich časť pracovala v baníctve a sklárstve. Jediné, čím oplývali, bola neobyčajná plodnosť. Priemerná rodina mala desať detí! Ale zároveň s pribúdaním hladných krkov klesala jej životná úroveň.

Mnohí žili v ťažkej biede, napriek tomu si udržali svoju kultúru a jazyk. A keď sa po druhej svetovej vojne rozhodli prijať výzvu Mať volá, nemali vlastne veľmi čo stratiť, ak ide čisto o materiálne veci.

Čítajte aj Klimatická zmena môže do roku 2050 vysídliť až 200 miliónov ľudí

Do Bratislavy, ktorá sa ešte nespamätala z vojnových hrôz, prichádzali len s nevyhnutnou batožinou. Z Noskovej zistení vyplýva, že mnohí sa nejaký čas potĺkali po meste ako bezdomovci. Slovenské úrady však jednoducho nevedeli, čo s nimi. Keď im ponúkli podhorské obce po vysídlených Nemcoch na Spiši alebo české pohraničie, začali protestovať. Osídľovaciemu úradu napísali list, v ktorom sa dožadovali rovnakých práv a rozmiestnenia ako Slováci repatrianti z Maďarska: niekde na Žitnom ostrove: „Prišli sme na volanie našej rodnej vlasti republiky Československej a keď sme sa vrátili späť, nepoznajú nás, všade a vždy odstrkujú, ako by sme neboli ani Slovákmi – krv z krvi."

Osídľovací úrad v Bratislave ich nakoniec po dohode s pražským ústredím poslal za rieku Morava, lebo slovenskí Maďari zatiaľ svoje usadlosti v južných okresoch neopustili. Na druhej strane české pohraničie malo už na jeseň 1945 za sebou čosi, čo pripomínalo etnickú čistku. Len do októbra odišlo v rámci tzv. divokého odsunu okolo 750-tisíc sudetských Nemcov.

Čo mohli robiť? Áno, mohli sa vrátiť späť do Rumunska, ale to nechceli.

Repatrianti verzus domáci zlatokopi

Nevedno, koľko rumunských Slovákov sa vtedy presne dostalo z Bratislavy do Česka. Niektoré zdroje uvádzajú 3-tisíc až 4-tisíc, iné viac. Isté je, že okolo 700 mnohodetných rodín dorazilo do okresov Chrudim a Rýmařov.

Aj pod vplyvom tejto riadenej, spontánnej migrácie začala československá strana vyjednávať o zriadení presídleneckého úradu v Oradei (vznikol v júni 1946). Onedlho začali so súpisom záujemcov o presídlenie do ČSR a s agitáciou s heslom Mať volá. Každému sľubovali voľný dom a dostatok pôdy zadarmo. V júli 1946 vlády ČSR a Rumunska podpísali protokol o presídlení. Presídlenci si mohli so sebou zobrať nábytok a nevyhnutné náradie na výkon remesiel.

Veci postupne dostávali organizovanú podobu. Rumunskí krajania však nemohli vedieť ani tušiť, že v tom čase boli lepšie, úrodnejšie miesta v českom pohraničí už viac-menej obsadené. Okresy Žatec, Most, Bílina, Litoměrice, Česká Lípa a na severe Moravy najmä okresy Zábřeh, Moravská Třebová, Šternberk či Šumperk boli už začiatkom roku 1946 znovuosídlené na 80 i viac percent. Predovšetkým Čechmi, ale aj Slovákmi z vnútrozemia.

Foto: MUNKÁCSY MIHÁLY MUSEUM - BÉKESCSABA

Mať volá, leták Dobový leták akcie Mať volá.

Podľa Noskovej zistení Slováci sem prichádzali predovšetkým z najviac vojnou postihnutých okresov na východe a na severe – z vypálených obcí pod Duklou, z Liptova a Oravy. Bola tu možnosť získania ubytovania aj pôdy.

Medzi Čechmi aj Slovákmi nechýbali tzv. zlatokopi, takí, ktorí onedlho zistili, že sa im tam nepáči, a odchádzali tam, odkiaľ prišli. Mnohí predtým „vyčistili" interiér domov, niektoré doslova rozoberali na tehly. Všetko naložili na vlakové súpravy a odviezli domov. Tí, čo prišli po nich, nachádzali vykradnuté a poškodené domy, ktoré bolo treba opravovať.

Naopak, prúdy nových osídlencov a aj tých „zlatokopov" sa vyhýbali ako čert krížu okresom ako Český Krumlov, Tachov, Jeseník alebo Rýmařov. Konkrétne Rýmařov bol ešte aj koncom roku 1946 zaľudnený iba na 58 percent predvojnového stavu. Zo Slovenska prišlo len zhruba 250 rodín, preto tam bolo treba nasmerovať transporty repatriantov, medzi nimi aj rumunských Slovákov.

Ministerstvo poľnohospodárstva ČSR vydalo pokyn, že ich treba prednostne rozmiestňovať v južných Čechách na Šumave, a to najmä do vyľudnených obcí v značnej nadmorskej výške. Predpokladalo sa, že je to jediná skupina spomedzi presídlencov, ktorá vzhľadom na veľmi nízku životnú úroveň a predchádzajúci spôsob života zvládne tamojšie podmienky.

Osudy ľudí z prvého transportu

V Šumperku žije nakladateľ a genealóg Radek Ocelák, z otcovej strany je potomkom rumunských Slovákov. Zhromaždil úctyhodný materiál o ich presídľovaní do Československa. Napríklad podrobne zmapoval sled a trasy transportov, ktoré odchádzali z Rumunska už organizované, na základe medzivládnej dohody.

Prvý transport vyrazil z oblasti rumunskej Bukoviny 17. februára 1947, druhý 5. júla z Rudohoria. Absolvoval trasu Oradea – Miškolc – Košice – Púchov – Přerov. Počas dvoch rokov nasledovalo ďalších 30 transportov, z toho vyše polovica z Rudohoria. V jednom zostavenom z dobytčích vagónov cestovalo 400 – 1 000 migrantov a táto nepohodlná cesta trvala podľa pamätníkov aj dva týždne. Často ju totiž komplikovali prieťahy na pohraničných a ďalších staniciach s colnými prehliadkami, poruchami v zásobovaní atď.

Presídlenci prichádzali s prázdnymi vreckami, lebo nehnuteľnosti, ktoré zanechávali v Rumunsku, im zatiaľ nespeňažili. V Košiciach dostali preto po 300 korún „vreckového", čo im dlho nevystačilo.

Na Slovensku ostávalo len niekoľko stovák rodín, ostatných rozvážali do zhromažďovacích stredísk v Česku – v Beroune, Chebe, Suchom Vrbnom pri Českých Budějoviciach a v Šumperku.

Zachovali sa hlásenia Osídľovaciemu úradu o stave, v akom preberali presídlencov v zime 1947: „Krajania sú nedostatočne oblečení, bosí alebo v slamených bačkorách na nohách, deti takmer nahé, a v kraji leží už 40 centimetrov snehu. Sťahovali bezcenné zvršky, psie búdy, metly, polená, ale nie teplé oblečenie či periny. Početné rodiny si požičiavajú medzi sebou jeden zimník."

Čítajte aj Nenávisťou krajinu z krízy nevyvedieme, varuje Čaputová

Historička Tereza Richtáriková zmapovala pred niekoľkými rokmi vo svojej diplomovej práci na Masarykovej univerzite v Brne osudy presídlencov z prvého legálneho transportu. Išlo o Slovákov, ktorí sa sťahovali zo severu vtedajšej Trenčianskej župy do Bukoviny po roku 1813, keď po katastrofálnej povodni na rieke Kysuca prepukol v kraji hladomor. Krajanská komunita sa postupne formovala v obci Poiana Micului a v roku 1890 tam žilo 662 Slovákov. Vo februári 1947 sa rozhodlo vrátiť do starej vlasti približne 400 presídlencov.

Čo ich čakalo? Ešte aj dva týždne po príchode na Slovensko skupina nevedela, kde ju usídlia, a s napätím očakávala rozhodnutie Osídľovacieho úradu. Potom ju previezli do strediska vo Fiľakove a po týždni rozptýlili do deviatich obcí v okresoch Tornaľa a Rimavská Sobota. „Komunita bola rozbitá do malých celkov a rozptýlená medzi pôvodné väčšinové maďarské obyvateľstvo," približuje Richtáriková. Vyše 80 z nich sa ocitlo v obci Chanava. Sťažovali sa úradom, že tam živoria a miestni im nadávajú do „rumunských cigánov". V októbri presťahovali päť rodín, dovedna 29 ľudí do Hornej Štubne v okrese Handlová, vyľudnenej po vysídlení miestnych Nemcov.

V roku 1948 zostalo na južnom Slovensku z tohto transportu už len 22 rodín, ostatné sa vysťahovali do českého pohraničia, najmä do okolia Chebu, Karlových Varov a na Šumavu do okolia Prachatíc. Všade tam sa totiž postupne vytvorilo kompaktné osídlenie prisťahovalcov. Napriek mnohorakým problémom sa vďaka tomu cítili oveľa lepšie, lebo boli „medzi svojimi".

Do roku 1948, keď vypršala platnosť predĺženej medzivládnej dohody, sa presídlilo do Československa okolo 21-tisíc rumunských Slovákov. Ich potomkovia žijú zväčša v Česku, kde sa postupne asimilovali. Mnohí sa presadili. Ocelák uvádza ako príklad výtvarníka a hudobníka Jaromíra Švejdíka či futbalistu Tomáša Ujfalušiho.