Slováci na prahu svojej atómovej éry

V Mochovciach sa začalo spúšťanie ďalšieho, jadrového reaktora. V Jaslovských Bohuniciach pred päťdesiatimi rokmi vrcholili prípravy na uskutočnenie prvej štiepnej reakcie.

, 30.09.2022 12:00
elektráreň Jaslovké Bohunice 1999 jadro Foto:
Atómová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach v časoch svojho fungovania. Snímka je z roku 1999.
debata (3)

Spustenie reaktora v októbri 1972 sa zaobišlo bez veľkej slávy. Médiá priniesli iba stručné správy s ešte stručnejšími vyjadreniami manažérov elektrárne alebo predstaviteľov ministerstva energetiky. V zmysle, že všetko ide podľa plánu, skúšky pokračujú a budú pokračovať, kým elektráreň nepripoja k elektrizačnej sieti. Kedy? Podľa plánu o dva-tri mesiace.

Na otázku Pravdy, prečo testy trvajú tak dlho (fakticky už deväť mesiacov), vtedy odpovedal námestník riaditeľa Jozef Koher: „Lebo ide o prvý reaktor tohto druhu na svete a väčšina zariadení je naša, československá. Pri každej operácii si musíme všetko doslova ohmatať, premyslieť postup, dokonale odskúšať."

Bol to naozaj zvláštny reaktor, ktorý dovtedy žiadna jadrová elektráreň nepoužívala. Nazvali ho KS 150 podľa projektovaného maximálneho výkonu 150 megawattov. Palivom bol kovový neobohatený, čiže prírodný urán, moderátorom (na spomalenie neutrónov) ťažká voda a chladiacim prostriedkom oxid uhličitý.

Pre prírodný urán sa rozhodli československé riadiace orgány po konzultáciách s odborníkmi – s tunajšími i so sovietskymi. Údajne ich k tomu viedli bohaté zásoby uránu v západných a severných Čechách. Ale aj to, že Československo nemalo vlastné, tzv. difúzne továrne na jeho obohacovanie. Všetok vyťažený urán sa predsa po druhej svetovej vojne vyvážal do Sovietskeho zväzu na základe dlhodobej zmluvy. Navyše, ak by sa projekt vydaril, mohlo by Československo vyrábať vlastný, tzv. ťažkovodný reaktor takpovediac sériovo a vyvážať do celého sveta.

Jadrová elektráreň Mochovce. Čítajte aj Palivové kazety zaviedli do aktívnych zón. Elektrárne Mochovce vstupujú do fázy predkritických testov

„Elektráreň A1 mala overiť možnosti energetického využitia reaktora na prírodný urán a mala charakter demonštračnej jadrovej elektrárne," spomínal jej prvý riaditeľ Ján Tomčík. Išlo teda o veľmi odvážny experiment, možno aj preto sa pripravoval tak dlho.

Projekt vznikal v spolupráci československých a sovietskych výskumno-vývojových pracovísk. Nedoriešené teoretické otázky sa riešili vo výskumných centrách Sovietskeho zväzu a v ústavoch tunajšej akadémie vied. Reaktor vyrobili tuzemské firmy, hlavným dodávateľom technológie bola Škoda Plzeň. Na výrobe unikátnej nádoby reaktoru sa zo slovenských organizácií významne podieľali Výskumný zváračský ústav v Bratislave a SMZ (dnes ZŤS) Dubnica nad Váhom.

Po niekoľkých odkladoch sa na úrovni vlád oboch štátov dohodlo, že fyzikálne skúšky reaktora, jeho prevedenie na minimálny kontrolovaný výkon a spustenie štiepnej reakcie sa uskutočnia pod priamym vedením sovietskych odborníkov.

Petrosjan chcel veci urýchliť

Začiatkom októbra 1972 pricestovala do Jaslovských Bohuníc sovietska delegácia na čele s predsedom Štátneho výboru pre atómovú energiu ZSSR Andranikom Petrosjanom. Mal osobne dozerať na štart štiepnej reakcie. Priviezol so sebou početnú skupinu vedcov a jadrových inžinierov. Tí sa pridali k stovke krajanov, ktorí tu dlhodobo pôsobili. Skupinu viedol fyzik Nikolaj Burgov, ktorý sa podieľal na spúšťaní prvého sovietskeho reaktora produkujúceho plutónium do atómových bômb.

V skupine bol aj svetoznámy ruský fyzik Boris Ioffe, autor teórie hlbokého vyhorenia paliva v jadrových reaktoroch. Podieľal sa na vytvorení sovietskej vodíkovej bomby. (Zomrel pred dvomi mesiacmi vo veku 96 rokov.) Vo svojich pamätiach spomínal na neznáme, často až kuriózne okolnosti spúšťania reaktora KS 150.

Podľa Ioffeho mali reaktor pôvodne vyskúšať už v novembri 1968, ale v súvislosti s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a na dusnú atmosféru, ktorá po okupácii vznikla, museli všetko odložiť. Nepodarilo sa to však uskutočniť ani v ďalších troch rokoch. Ioffe navštívil výskumné ústavy v Prahe a závody Škody v Plzni. Našiel tam často iných ľudí ako na jeseň 1968. Mnohí československí jadroví vedci a inžinieri, ktorí sa na projekte od začiatku podieľali, medzitým buď emigrovali, alebo neprešli politickými previerkami a od utajovanej práce ich odstránili. „Ľudia, čo ich nahradili, často nedosahovali potrebnú kvalifikačnú úroveň, tá prudko klesla," tvrdil Ioffe.

V októbri 1972 sa zdalo, že uvedeniu prvého bloku (A1) bohunickej elektrárne do prevádzky už nič nestojí v ceste. V elektrárni však bolo cítiť veľké napätie: jej vedenie bolo pod značným tlakom najvyšších straníckych a štátnych orgánov. „Striedali sa kontroly a návštevy vysokopostavených činiteľov vrátane predsedu vlády Lubomíra Štrougala. Upozorňovali na veľký význam nadchádzajúcej udalosti, spustenie reaktora malo byť demonštráciou sovietskej pomoci Československu," napísal Ioffe.

Pri jednej návšteve museli manažéri použiť trik, aby ktoréhosi člena vlády presvedčili, ako ďaleko sa už dostali. Fingovali nalievanie ťažkej vody do reaktora, ktorá v ňom musí byť pri spustení štiepnej reakcie. V tej chvíli by to však bolo bývalo predčasné, a tak hosťovi síce ukázali, ako pracovník nalieva vodu do trubice vedúcej do reaktora, ale nebadane ju uzavreli. A tak stekala do pripravenej nádoby na nižšom poschodí…

Richard Sulík s premiérom Eduardom Hegerom v Mochovciach. Čítajte aj Palivové tyče sa spustili skoro ráno. Pozrite si jadrový reaktor v Mochovciach zvnútra elektrárne

Petrosjan, ktorý počas vojny pôsobil v Štátnom výbore obrany ZSSR, kde zodpovedal za výrobu tankov pre Červenú armádu, zobral sovietskych odborníkov a nútil ich „kvaltovať“, aby stihli plánovaný termín. Ioffe mal na starosť fyzikálne výpočty a namietal, že spustenie štiepnej reakcie sa dá vykonať iba v studenom reaktore. Ten potreboval ešte dva či tri dni, aby úplne vychladol. Nebolo ľahké presvedčiť šéfa, aby sa neunáhlili, ale ten si napokon predsa len dal povedať.

Prvá reťazová reakcia v reaktore sa uskutočnila nadránom 24. októbra 1972. „Petrosjan poslal víťaznú správu do Moskvy," stručne uzavrel túto kapitolu svojich pamäti Ioffe. Ostávali však ešte dva mesiace do energetického spustenie reaktora: do premeny energie jadra na elektrickú energiu a aj do pripojenia elektrárne na elektrizačnú sieť.

Výstavba druhého bloku bohunickej elektrárne.... Foto: TASR
Jaslovké Bohunice elekráreň výstavba 1981 Výstavba druhého bloku bohunickej elektrárne. Snímka je z februára 1981.

Kameň úrazu: palivové články

Mimochodom, prečo si režim vybral za miesto prvej československej jadrovej elektrárne práve Jaslovské Bohunice na západnom Slovensku? Z archívnych materiálov vyplýva, že osobitná komisia na Ministerstve palív a energetiky ČSR vyberala spomedzi 25 navrhovaných lokalít. Otázku možno teda spresniť. Prečo nevybrala miesto niekde v Čechách, bližšie k Plzni a Jáchymovu?

Až dodatočne vzniklo „zaručené pravdivé" vysvetlenie, že Česi nechceli mať na svojom území nebezpečnú výrobu a radi ju posunuli bratom Slovákom. Šíril sa čierny humor: „Viete, kedy budú Česi spievať Nad Tatrou sa blýska a Slováci Kde domov můj? Predsa, keď vybuchnú Jaslovské Bohunice."

Skutočné dôvody boli, samozrejme, iné, ale takisto súviseli s bezpečnosťou. V komisii pôsobil aj neskorší námestník riaditeľa elektrárne Kristián Kosťovský. Podľa jeho spomienok muselo budúce stavenisko spĺňať predovšetkým kritériá stanovené ministerstvom obrany. Malo byť napríklad dobré chránené pred leteckými útokmi. A tak spočiatku (v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia počas eskalácie studenej vojny) hľadali vhodnú lokalitu v údoliach niektorých riek na východnom Slovensku. Až neskôr, v období určitého uvoľnenia vo vzťahoch medzi Východom a Západom, začali dávať prednosť rovinatej krajine v blízkosti nejakého priemyselno-administratívneho centra. Chotár Bohuníc iba 20 km vzdialený od Trnavy spĺňal tieto podmienky.

Zriaďovaciu listinu národného podniku Jadrová elektráreň Bohunice vydalo ministerstvo energetiky 1. mája 1957. Iba tri roky predtým, v júni 1954, začala fungovať prvá atómová elektráreň na svete v Obninsku (100 km od Moskvy) s výkonom len päť megawattov. Mierové využívanie jadrovej energie bolo ešte naozaj v plienkach.

Úvodný projekt bohunickej elektrárne bol schválený československo-sovietskou komisiou v októbri 1957 a harmonogram jej výstavby v júni 1958. Termín uvedenia bloku A1 do prevádzky vytýčila vláda naozaj na šibeničný rok 1963. Technický projekt sa však musel výrazne korigovať a bol hotový až v roku 1960. V tom istom roku sa síce začali výkopové práce na hlavnom výrobnom bloku, nastali však ďalšie zmeny a nečakané problémy.

Zásadné oneskorenie výstavby spôsobila podľa Tomčíka sovietska strana, keď oznámila, že nedodá kompletné kazety s palivovými článkami, ale iba palivové „prútiky". Investor sa obrátil s požiadavkou na Škodu Plzeň, aby zahrnula kompletné palivové články do dodávky reaktora. Škodováci ju odmietli a arbitráž im dala za pravdu. Tzv. kazetovanie uránových prútikov si musel vziať na starosť investor, čiže jadrová elektráreň. To si však vyžiadalo vybudovať príslušnú prevádzku. Vyzeralo to na zastavenie výstavby, podľa niektorých svedectiev sa o tom na vládnych miestach aj vážne uvažovalo. V prácach sa však pokračovalo a v roku 1968 sa zdalo, že už finišujú. Horúci 21. august 1968 a nasledujúce politické udalosti však riadne zamiešali karty, o čom už bola zmienka.

Dve havárie a kríž nad A1

Po prifázovaní k energetickej sieti na Štedrý deň v roku 1972 fungovala elektráreň spoľahlivo a v súlade s predpísanými parametrami. Jej výkon sa postupne zvyšoval a do konca roka 1974 sa priblížil k 100 MW. Potom sa však začali problémy a väčšinou pri výmene paliva.

Treba poznamenať, že výmena palivových článkov prebiehala v KS 150 (na rozdiel od súčasných reaktorov) počas jeho prevádzky. Vtedy už bol niekoľko rokov riaditeľom elektrárne Kosťovský. Z jeho spomienok vyplýva, že ťažkosti pri výmene paliva musel personál zvládať pravidelne a čoraz častejšie. Okrem toho sa začali objavovať viaceré technologické problémy. Išlo najmä o mikroskopické netesnosti na zvaroch parogenerátorov, ktoré spôsobovali mechanické zanášanie nečistôt do primárneho okruhu. Ten tvorí časť zariadení elektrárne, v ktorej sa jadrová energia mení na tepelnú. V sekundárnom okruhu sa zase tepelná energia mení postupne na mechanickú a elektrickú.

jadrova elektraren mochovce Čítajte aj Uprostred energetickej krízy spustíme tretí blok Mochoviec. Slovensko sa stane sebestačné

Poruchy viackrát viedli k odstaveniu elektrárne a k zložitým opravám. Prvá vážnejšia kolízia nastala 5. januára 1976. Kosťovský ju opísal takto: „Pri ručnom dokončovaní výmeny paliva vymrštilo jednu kazetu, ktorá prerazila kryt, narazila do žeriava, rozbila sa a dopadla späť do reaktorovej sály. Zároveň s tým cez otvorený kanál v reaktore unikol do nej chladiaci plyn, jedovatý oxid uhličitý. Pre výrobný blok vyhlásili evakuáciu. Dvaja pracovníci, ktorí sa nachádzali pod reaktorovou sálou, sa však nedostali von a zomreli (udusili sa). Prevádzkový predpis s týmto druhom havárie nepočítal, preto obslužný personál musel improvizovať."

Situácia bola vážna. Keby sa kanál nepodarilo utesniť, v priebehu jednej hodiny by všetok plyn unikol a nebolo by čím chladiť reaktor. Ale reťazová reakcia by v ňom pokračovala, teplota by stúpala, až by sa začali taviť palivové články. Dôsledky si sotva možno predstaviť. Predišli im dvaja pracovníci elektrárne: Viliam Pačes a Milan Antolík.

Obaja vyzbrojení kyslíkovými prístrojmi a protichemickými oblekmi odpratali úlomky roztriešteného palivového článku z povrchu reaktora a zavážacím strojom utesnili otvorený kanál. Bolo to hrdinstvo? Oni sami to tak nehodnotili. Vraveli, že ich poháňal strach o seba i o životy kolegov. Za obetavosť obidvaja dostali dvakrát vysoké štátne vyznamenania v rokoch 1987 a 2008.

Druhá havária sa udiala vo februári 1977. Zaobišla sa síce bez obetí, ale bola v určitých ohľadoch ešte závažnejšia. Opäť sa všetko zbehlo pri výmene paliva a podrobne to popísal František Hezoučký, ktorý v čase havárie viedol v Jaslovských Bohuniciach oddelenie technického rozvoja a prevádzkových režimov. Podľa neho chyba nastala pri zasúvaní čerstvej kazety do reaktora. Pracovníkom ušlo, že na palivovom komplete zostalo malé množstvo dehydračného materiálu (silikagélu). Jeho pôsobením sa znížil prietok chladiaceho plynu. Nasledovalo prehriatie a odtavenie spodnej časti článku.

To však nebolo všetko. Prehriali sa a poškodili aj okolité technologické kanály reaktora. Ťažká voda vnikla do plynového chladiaceho okruhu a rádioaktívne látky po následnom ochladzovaní prenikli do chladiacich veží. Oveľa závažnejší bol ich únik do odpadových vôd: do riečky Dudváh a potom aj do Váhu. Elektráreň odstavili a vláda neskôr rozhodla o jej likvidácii. V tom čase sa však obďaleč už rozbiehala výstavba ďalšej jadrovej elektrárne V 1.

V posledných rokoch vznikli dva filmové dokumenty o tejto havárii, jeden český a jeden slovenský. Oba ju nazvali „slovenským Černobyľom". Odborníci to považujú pritiahnuté za uši. Veď podľa medzinárodnej stupnice jadrových udalostí je bohunická havária na 4. mieste ako havária s lokálnymi dôsledkami, kým havárie v sovietskom Černobyle a v japonskej Fukušime sa zhodne umiestili na 7. mieste ako veľmi vážne.

Bezpečnosť nadovšetko

Bohunická elektráreň bola v prevádzke 19 261 hodín, vyrobila 1 464 GWh a dodala do siete 916 GWh elektrickej energie. Z dnešného pohľadu to nie je veľa, ale hlavný význam tunajšej prvej atómovej elektrárne spočíval v niečom inom: odskúšali sa v nej nové technológie a stala sa liahňou odborníkov pre ďalšie jadrové elektrárne.

„Skúsenosti z A1 viedli k maximálnej zodpovednosti a bezchybnosti, aby sa havarijné situácie už neopakovali, čo sa našej generácii začínajúcej na A1 a končiacej v jadrovej energetike odchodom do dôchodku aj podarilo," podčiarkol Jozef Cintula, ktorý po skončení vysokej školy v roku 1975 začínal na A1 a celý život pracoval v elektrárňach v Jaslovských Bohuniciach a v Mochovciach, kde všade zodpovedal za bezpečnosť a spoľahlivosť jadrovoenerge­tických zariadení.

Prvá atómová elektráreň na Slovensku dosiahla maximálny výkon 127 MW, samotný tretí blok v Mochovciach má 471 MW. Predstavte si, že by Slovensko pred 50 rokmi prepáslo príležitosť a v terajšej hlbokej energetickej kríze by preto bolo bez jadrovej energie…

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Jaslovské Bohunice #jadrová elektráreň #atómová elektráreň #jadro #jadrový reaktor
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy