Československý M.A.S.H
Kto by nevidel americký televízny seriál M.A.S.H? Ale len málokto vie, že bývalé Československo malo v Kórei počas tamojšej bratovražednej vojny podobnú poľnú nemocnicu. Pred rokmi nám o nej porozprával vtedy 81-ročný Koloman Veselka z Maduníc.
V roku 1952 mal mladý Veselka za sebou základnú vojenskú službu, upísal sa armáde a zostal slúžiť v Prahe ako spojovací technik. Zrejme práve preto si ho vybrali začiatkom roku 1952 do jednotky, ktorá mala zabezpečovať poľnú nemocnicu na Kórejskom polostrove.
„lšlo o mobilnú chirurgickú nemocnicu na spôsob tej, ktorú vídame v nespočetných reprízach amerického seriálu,“ začal svoje rozprávanie pán Koloman. „Lenže zatiaľ čo vo filme je to komédia, v skutočnosti to bola skôr dráma plná tragických príbehov.“
Nemocnicu s personálom, prístrojovým vybavením a ozbrojeným sprievodom bolo treba najprv dopraviť na miesto určenia – do dediny Sogam na severe Kórey, čo je vzdušnou čiarou z Prahy viac ako 8-tisíc kilometrov. Cestovalo sa však vlakom, osobitným transportom.
Čítajte viac Víťazný február po slovensky. V znamení partizánčiny
Dorazili tam po troch týždňoch putovania začiatkom apríla 1952. Prvý turnus, to bolo 29 lekárov, ošetrovateliek a technický personál. Všetci zdravotníci boli Česi z pražskej vojenskej nemocnice a ďalších podobných zariadení. Medzi armádnymi technikmi bol okrem Veselku ešte jeden Slovák, Karol Lovecký od Trnavy.
Len málo Slovákov si podalo ruku so severokórejským vodcom Kim Ir-senom a pripili si s ním na víťazstvo. Veselka patril medzi nich. Skupinu vojenských odborníkov z Československa prijal vtedy diktátor vo svojom podzemnom bunkri v Pchjongjangu.
Našu poľnú nemocnicu pripojili k tamojšej 56. severokórejskej. Už čoskoro to viedlo k mnohým nezhodám a napätým vzťahom. Výhrady mal najmä vedúci lekár Josef Barták. Politruk skupiny Ladislav Franta o ňom hlásil do Prahy:
„Súdruh Barták si celkom neujasnil svoje postavenie a netaktickou kontrolou práce kórejských lekárov, vyčítaním im nedostatkov či neporozumením pre ich ťažkosti vyvolal chlad Kórejčanov voči našej skupine.“
Napriek zlým životným i pracovným podmienkam československí chirurgovia už v apríli 1952 začali ošetrovať ranených, ktorých sem privážali z asi 200 kilometrov vzdialeného frontu. Mesačne zoperovali priemerne stovku pacientov. V októbri 1952 počet prijímaných pacientov už prevýšil kapacitu nemocnice (500 pacientov) takmer o 150.
Čítajte viac Vlčie deti. Neznáme obete druhej svetovej vojny
Množili sa tiež prípady útokov na nemocnicu zo vzduchu a nešlo iba o bombardovanie. Aj Veselka zažil v jej okolí streľbu a sám sa stal jej terčom, keď sa raz vydal služobne na motorke do 40 kilometrov vzdialeného Pchjongjangu: „Pilot nalietal nízko nad cestu, stihol som to však stočiť a ukryť sa do ryžoviska. Kosil ma streľbou z guľometu, našťastie všetky strely leteli mimo mňa.“
Začiatkom jari 1953 kórejské vedenie rozhodlo nemocnicu presťahovať na bezpečnejšie miesto, hlbšie do tyla. Bolo to dostatočne ďaleko od frontu, ale podmienky pre život a prácu neboli oveľa lepšie ako v Sogame. Navyše tam lialo ako z krhly a bolo treba čeliť záplavám.
Približne v tom istom čase prišiel z Prahy druhý turnus personálu, aby vystriedal ten prvý. Veselka zacvičil nástupcu a v apríli 1953 odišiel domov. Z Kórey si odnášal množstvo nevšedných zážitkov a – maláriu. „Trápila ma ešte dlhé roky a rozhodla vlastne aj o mojom odchode z armády do civilu,“ povedal na záver svojho spomínania.
Skrátka, nebolo to nič veselé…