Vojna v Kórei trvala od 25. júna 1950 do 27. júla 1953. Viacerí historici ju radia – popri karibskej kríze v októbri 1962 – za najnebezpečnejší moment v povojnovej histórii ľudstva. „Už vtedy stál svet na pokraji jadrového konfliktu,“ pripomína ruský historik a politológ Alexander Frolov. „Veď to bola doposiaľ jediná vojna, v ktorej ozbrojené sily ZSSR bezprostredne bojovali proti ozbrojeným silám USA.“
Z memoárov vtedajšieho amerického prezidenta Harryho Trumana vyplýva, že v prípade zapojenia sa Sovietov do vojny „v plnom rozsahu“ mali vzdušné sily USA stanovené ciele jadrových úderov na Sibíri. Približne v tom istom čase vystúpil na porade ministrov obrany štátov východného bloku v Moskve Josif Stalin. „Tretia svetová vojna vypukne do roku 1953 a použijú sa v nej atómové bomby,“ vyhlásil.
Kórejská vojna na rozdiel od karibskej krízy zanechala po sebe milióny obetí na severe i juhu polostrova a spustošila jeho ekonomiku.
Čo tomuto konfliktu predchádzalo?
Rozdelenie Kórey a znešvárené veľmoci
Kórejský polostrov sa od roku 1910 nachádzal pod japonskou nadvládou. Kapitulácia Japonska 18. augusta 1945 otvorila Kórejčanom cestu, aby prvýkrát rozhodovali o svojom vlastnom osude. Ibaže po porážke Japonska vzniklo v severovýchodnej Ázii geopolitické vákuum.
„Na polostrove mali svoje záujmy obe povojnové veľmoci – Spojené štáty a Sovietsky zväz – a neboli ochotné sa ich zriecť, prípadne ustúpiť si navzájom alebo aj Kórejčanom samotným,“ približuje situáciu americký historik Carter J. Eckert.
Foto: VHÚ PRAHA
Sovietska armáda ešte 9. augusta 1945 obsadila sever polostrova, zatiaľ čo americká jeho juh. Prezident Truman vydal rozkaz, ktorým vyhlásil 38. rovnobežku za hranicu oddeľujúcu sféry vplyvu oboch veľmocí.
Ešte v lete 1945 nepredpokladali vznik dvoch od seba oddelených Kóreí ani USA, ani ZSSR. Moskva i Washington si predstavovali, že Kórea sa bude nachádzať pod poručenskou správou, ktorú by vykonávali štyri mocnosti a trvala by tak dlho, ako bude treba.
Diskutovalo sa o tom na Jaltskej i Postupimskej konferencii, ale k ničomu konkrétnemu to neviedlo. Jablkom sváru sa stala polarizácia síl na kórejskej politickej scéne, ktorá sa rozdelila na ľavicu a pravicu. Medzitým vzťahy medzi veľmocami – bývalými spojencami – ochladli na bod mrazu.
Na severe polostrova sa presadili komunisti s podporou Moskvy, na juhu zasa pravica podporovaná Američanmi. „Obe okupačné mocnosti a ich kórejskí spojenci začali dávať prednosť dvom oddeleným štátom pred jednotným štátom, v ktorom by sa museli deliť o moc,“ vysvetľuje Eckert.
Preto už v marci 1946 podporili návrat svojich favorizovaných kórejských vodcov z exilu: Sovieti Kim Ir-sena (vrátil sa v uniforme majora Červenej armády) a Američania I Sung-mana (dovtedy žil v USA). Už v marci 1946 vznikli separátne kórejské administratívne orgány v Soule a v Pchjongjangu.
Čítajte viac Hitlerove denníky. Zhovievavý diktátor a podvod za milióny
Zároveň prebiehalo vyzbrojovanie a výcvik zárodočných kórejských armád. Na severe to boli takzvané Zbory na obranu mieru. Asi 20-tisíc mužov sa cvičilo jednak v Číne a jednak na sovietskom Ďalekom východe (Čita, Chabarovsk).
V roku 1948 sa mali konať na polostrove parlamentné voľby. Väčšina členov OSN presadzovala celokórejské voľby, napokon sa konali separátne. Najprv v máji na juhu, kde zvíťazila strana I Sung-mana, ktorá 15. augusta 1948 vyhlásila Kórejskú republiku. I Sung-man sa stal jej prvým prezidentom. O desať dní na to sa konali voľby aj na severe, ale už nie pod dohľadom komisie OSN. Vyhrali ich komunisti na čele s Kim Ir-senom, ktorý v septembri 1948 vyhlásil Kórejskú ľudovodemokratickú republiku.
Sovieti zároveň vyzbrojovali armádu ďalšieho ich spojenca – Číny, kde sa formovali oddiely dobrovoľníkov pre prípad konfliktu v susednej krajine. Američania zase upevňovali ozbrojené sily Južnej Kórey.
Do príprav na vojnu sa zapojili masové médiá. V štátoch sovietskeho bloku vrátane Československa šírili „zaručené správy“ o tom, že Američania použili v kórejskej vojne bakteriologické zbrane. A tiež o dvojitom vykorisťovaní juhokórejského obyvateľstva – domácimi aj americkými kapitalistami. Vraj stačí „iskra“ a nastane revolučná situácia: juhokórejskí robotníci a roľníci zmetú svojich utlačovateľov z povrchu zeme.
Podľa súčasného kórejského bádateľa Gye-Dong Kima z Inštitútu obranných štúdií v Soule ľahkomyseľné a sebavedomé nálady v tom čase živila aj západná propaganda, akurát ohľadne Severnej Kórey. Vyvolávala ilúzie o možnosti ľahko a rýchlo poraziť tamojší komunistický režim.
Medzitým sa množili pohraničné incidenty pozdĺž 38. rovnobežky. Ba čo viac, diverzné skupiny zo severu podnietili vzburu na juhokórejskom ostrove Čedžu a partizánske hnutie v provinciách Čolla a Kjongsang. Analytici zo CIA na základe týchto i ďalších faktov predpovedali severokórejskú inváziu na juh v júni 1950. Prezident Truman ich varovanie nebral vážne a bol presvedčený, že „zle vyzbrojená“ armáda Kim Ir-sena nie je na to ešte pripravená.
Dnes už vieme, že americká spravodajská služba odhadla začiatok kórejskej vojny takmer na deň presne…
Čítajte viac Na poslednej bitke druhej svetovej vojny sa zúčastnili aj Slováci
Soul prechádzal z rúk do rúk
Obe Kórey sa z rozpútania tejto vojny obviňovali navzájom už v jej priebehu. Dodnes sa však vedú o tom spory aj v odborných kruhoch. Ako upozorňuje Eckert, je síce pravda, že 25. júna 1950 Sever zaútočil proti Juhu ako prvý, všetko však vyzerá zložitejšie v kontexte predchádzajúcich dvoch rokov, keď si obe strany neostávali nič dlžné.
„Zdá sa, že viaceré lokálne zrážky medzi ozbrojenými silami oboch štátov vyprovokovala Južná Kórea,“ konštatuje americký historik. „Navyše prezident I Sung-man vtedy otvorene hovoril o vojenskom ťažení na Sever.“
Severokórejčanom sa spočiatku až nadmieru darilo. Bleskovým útokom dobyli v priebehu troch dní hlavné mesto Soul. Kimova armáda mala prevahu v sovietskych tankoch i lietadlách a mala aj lepšie vycvičené jednotky. Do začiatku augusta 1950 obsadili celú Južnú Kóreu s výnimkou tzv. Pusanského perimetra. Ide o územie na východ od rieky Naktonggang po prístavné mesto Pusan. Má rozlohu len 80 krát 80 kilometrov.
Spojené štáty sa majú usilovať o skutočný mier, a nie o zamrznutý konflikt, ktorý môže kedykoľvek znovu explodovať.Walter Mead, expert na geopolitiku
Potom však Spojené štáty a ich koaliční spojenci pod záštitou OSN a velením amerického generála Douglasa MacArthura rýchlo vojensky intervenovali a v septembri 1950 nielenže dobyli naspäť Soul, ale zatlačili Severkórejčanov až k rieke Ja-lu (tečie prevažne po hraniciach KĽDR s Čínou).
Zoskupenie amerických vojsk malo k dispozícii dva a pol tisíca bojových lietadiel, ktoré svojimi takticko-technickými charakteristikami prevyšovali sovietske. Moskva odpovedala nasadením 19 leteckých divízií do severovýchodných oblastí Číny. Okrem toho poslala do Severnej Kórey vojenských poradcov a oddiely dobrovoľníkov, predovšetkým letcov. Ako uvádza Frolov, maskovali sa uniformami čínskej armády bez insígnií.
Foto: VHÚ PRAHA
Už o dva mesiace nastal ďalší zlom vo vojne, keď státisíce čínskych vojakov začali obrovskú protiofenzívu a zatlačili spojenecké a juhokórejské vojská späť do južnej časti polostrova. V januári 1951 padol Soul druhýkrát. Spojenecké vojská ho síce v marci získali späť, ale ďalej na sever už nepostupovali. Vojna nadobudla pozičný charakter a front sa ustálil na 38. rovnobežke.
Napriek tomu objemy dodávok vojenskej techniky, zbraní a munície bojujúcim stranám zo Spojených štátov a Sovietskeho zväzu stále rástli.
Kórejská vojna so svojimi peripetiami mala viacero momentov pripomínajúcich súčasnú vojnu na Ukrajine. To, čo nasledovalo neskôr, sa jej podobalo možno ešte viac. V tejto situácii sa prvýkrát začalo hovoriť o možnom použití jadrových zbraní. Vtedy ich už mali a otestovali aj Sovieti.
Ako dosiahli pokoj zbraní
Prvý rok tejto „obmedzenej vojny“ – ako ju nazvali niektorí americkí komentátori – nič okrem množstvá obetí a veľkých materiálnych škôd nepriniesol. Navyše perspektíva víťazstva niektorej zo strán sa čoraz viac vzďaľovala. Preto prvé tajné rokovania o možnom prímerí či dokonca o mieri sa začali už v jarných mesiacoch roku 1951 a pokračovali v lete.
V New Yorku sa stretli George Kennan, vtedy expert ministerstva zahraničia USA a kritik ďalšej eskalácie vojny v Kórei, s Jakovom Malikom, zástupcom ZSSR v OSN. Zvažovali myšlienku ukončenia vojny pozdĺž línie dotyku bojujúcich vojsk.
Kennan bol spoluautorom doktríny „zadržania“ ZSSR v studenej vojne a tvrdil, že Biely dom sa v kórejskej vojne riadi „emocionálnymi, moralistickými postojmi“. Čím môže Ameriku ľahko priviesť ku „skutočnému konfliktu s Rusmi“ a zabrániť uzatvoreniu realistickej dohody.
Malika však Kennan presviedčal, že USA sa usilujú o ukončenie konfliktu na Kórejskom polostrove spôsobom, že ani jedna z bojujúcich strán nepríde o žiadne územie ani nijaké nové nezíska. „Všetko sa vráti do stavu pred vojnou.“
Foto: ARCHÍV
Rokovania sa potom naplno rozbehli v júli 1951. I Sung-man bol zásadne proti prímeriu a stále žiadal Spojené štáty o ďalšie zbrane, aby vraj mohol zjednotiť Kóreu. Ale už nemal ich podporu, ani podporu OSN. Podobne bol na tom Kim Ir-sen, ktorý už nenachádzal pochopenie pre ďalšie vyzbrojovanie svojej armády ani v Moskve, ani v Pekingu.
Američania dokonca vymenili MacArtura na poste veliteľa koaličných vojsk, keď navrhoval použiť jadrové zbrane a rozšíriť vojnu až do Číny. Prezident Truman s tým zásadne nesúhlasil.
Tajné rokovania však s menšími či väčšími prestávkami trvali ešte takmer dva roky. Znepriatelené strany sa medzitým čoraz pevnejšie zakopávali okolo 38. rovnobežky, kde vznikali zložité obranné opevnenia, a navzájom sa ostreľovali.
Zároveň skupiny expertov takpovediac v zákulisí tejto vojny pripravovali do najmenších podrobností podmienky prímeria i kontrolné mechanizmy jeho dodržiavania.
Detailne určili líniu, za ktorú sa bojujúce jednotky stiahnu, a štyri kilometrov široké a 238 kilometrov dlhé prísne strážené demilitarizované pásmo.
Podľa dohody o prímerí vzniklo niekoľko komisií. Jednou z nich bola Dozorná komisia neutrálnych štátov, ktorá mala kontrolovať dodržiavanie prímeria. Dohodu o jej vytvorení sa podarilo dosiahnuť v apríli 1952.
Znepriatelené strany mali totiž možnosť navrhnúť do oboch komisií po dva štáty. Sever sa rozhodol pre Československo a Poľsko, kým Juh pre Švédsko a Švajčiarsko.
Čítajte viac Stalingrad bol pre Hitlera výzva. A stal sa začiatkom konca najväčšej vojny
Históriu československej účasti v dozornej i repatriačnej komisii zmapovali viacerí autori, na Slovensku najmä Jozef Korený. Podľa jeho zistení mala čs. delegácia pôvodne 380 osôb a do kórejského Kesongu sa dostala štyrmi transportmi v auguste 1953.
O tri mesiace neskôr sa jej jednotlivé skupiny presťahovali do drevených domcov v blízkosti Panmundžonu, kde bol aj štáb celej delegácie.
Členovia dozornej komisie sa často striedali a ustavične sa tiež znižoval ich počet. V roku 1954 mala čs. delegácia 110 osôb a o rok neskôr už len 41. Nie preto, žeby nebolo čo kontrolovať, ale neprestajne sa komplikovali podmienky a možnosti kontroly na oboch stranách demarkačnej čiary. Svojho času sme o tom hovorili s Alexandrom Pereszlenyim z Bratislavy, ktorý sa na práci dozornej komisie zúčastnil ako spojár dokonca dvakrát a spolu strávil v Kórei takmer tri roky.
„V tom čase mala komisia desať inšpekčných skupín, ktoré vykonávali krížovú kontrolu na vojenských základniach v Južnej a Severnej Kórei,“ rozprával. „Okrem toho fungovali mobilné skupiny na vrtuľníkoch, ktoré mali oprávnenie vykonávať neohlásené kontroly a velenia základní im museli sprístupniť všetky zbrojné či muničné sklady.“
V lete 1956 sa však krížové kontroly skončili. Inšpekčné skupiny už potom nikam nechodili, museli sa uspokojiť – bez akéhokoľvek overovania reálneho stavu veci – s tým, čo im nahlásili obe znepriatelené strany. Tak to pokračovalo až do konca roku 1992, do zániku Československa.
Dohodu o prímerí mala do 70 dní od jej podpísania spečatiť mierová zmluva. Tú sa však nepodarilo uzatvoriť ani za 70 rokov. Chvíľu sa zdalo, že po rokovaniach bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa s lídrami oboch kórejských štátov pred štyrmi rokmi má k nej „polostrov rannej sviežosti“ – ako ho niekedy volajú – veľmi blízko. Ale stále má od nej ďaleko. Konflikt je naďalej iba „zmrazený“.
Vojna, prímerie a mier
Rovnako v nedohľadne je aj mier na Ukrajine. A prímerie? Takisto ho zatiaľ možno hľadať vo hviezdach.
Na Ukrajine ešte nevznikla patová situácia. „Sponzori“ tejto vojny – či už štáty NATO na strane Ukrajiny, alebo Čína či Irán na strane Ruska – im naďalej poskytujú vojenskú pomoc. Ale sem-tam prenikajú na verejnosť ťažko overiteľné informácie o tom, že tajné rokovania o nejakej podobe prímeria cez takých či onakých sprostredkovateľov tu a tam prebiehajú.
Zároveň sa vo svetových médiách diskutuje o možnostiach, ako prímerie v blízkej či vo vzdialenejšej budúcnosti dosiahnuť a prehrávajú sa rôzne scenáre.
Gideon Rachman, vplyvný komentátor britského denníka Financial Times, vystúpil nie tak dávno s úvahou, či rusko-ukrajinskú vojnu bude možno „zmraziť“ podobným spôsobom, ako sa to pred 70 rokmi stalo s kórejsko-kórejským konfliktom. Podľa neho áno, lebo ani Rusko, ani Ukrajina nemajú šancu dosiahnuť v tejto vojne „totálne víťazstvo“ a pokračujúci ozbrojený konflikt iba zvyšuje ich straty.
Foto: USDD
Kórejský scenár podporuje aj britský historik a uznávaný odborník na medzinárodné vzťahy sir Lawrence Freedman. Nehľadiac na rozdiely v oboch konfliktoch je podľa neho zastavenie bojov a oddelenie síl zásadne dôležité a časom i dosiahnuteľné.
Naopak, americký expert na geopolitiku Walter Mead odmietol v denníku Wall Street Journal spoliehanie sa na prímerie. „Spojené štáty sa majú usilovať o skutočný mier, a nie o zamrznutý konflikt, ktorý môže kedykoľvek znovu explodovať,“ píše. „Je nemysliteľné, aby sa polovica Európy nachádzala v permanentnom vojnovom rozpoložení.“
Rétorika oficiálnych miest v Moskve i Kyjeve je naďalej nezmieriteľná. Tamojší nezávislí analytici pripúšťajú v krajnom prípade aj kórejský variant ďalšieho vývoja udalostí. Zároveň však upozorňujú, že na Kórejskom polostrove bolo ľahšie dohodnúť sa na návrate „do stavu pred vojnou“. Veď v terajšom prípade môže kompromis spočívať buď v návrate ruských vojsk za hranice spred 24. februára 2022, alebo spred 21. marca 2014 (anexia Krymu), či dokonca za hranice z roku 1991 (rozpad ZSSR).
Čo z toho je – a najmä bude – reálne?
„Poživjom, uvidim,“ hovoria Rusi. „Požyvemo, pobačymo,“ prízvukujú Ukrajinci.